Gréckokatolícka cirkev chce späť vzácnu ikonu

Roman ROKYTKA

Topoľa/Prešov/Svidník - Viac ako dvanásť rokov usiluje gréckokatolícka cirkev o navrátenie vzácnej ikony Posledný súd, ktorá pochádza z dreveného kostolíka v obci Topľa Sninskom okrese. O takmer štyristoročný obraz prišla v 60. rokoch minulého storočia, kedy ho získalo vtedajšie Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove zažalovalo múzeum v roku 1994. Vydania ikony sa domáhalo na základe zákona o reštitúciách cirkevného majetku. Okresný súd vo Svidníku po piatich rokoch najprv žalobu zamietol, po tom, ako mu prípad vrátil odvolací súd, jej v roku 2002 vyhovel. Po dvoch rokoch tento rozsudok potvrdil aj krajský súd.

Súdy takmer desať rokov riešili otázku, odkiaľ bol obraz prevezený do múzea. Podľa cirkvi s istotou pochádza z dreveného kostolíka svätého Michala Archanjela v obci Topoľa a odvoláva sa na svedectvá pamätníkov aj historické pramene. Hoci právnik biskupstva František Pavlovský nevedel presne povedať, kedy odtiaľ ikona zmizla, predpokladal, že ju odniesli pracovníci múzea v čase, keď ho štát zakladal.

Múzeum Ukrajinsko-rusínskej kultúry túto verziu odmieta. Jeho zástupca František Komka na pojednávaniach tvrdil, že ikonu skrýval u seba istý Bobanič z Topole, ktorý ju daroval pracovníkovi múzea. „Bola veľmi poškodená, preto ju potom v múzeu reštaurovali. V takom stave sa musela nachádzať mimo kostola," hovoril. Podľa neho obraz nemohli vyniesť z malej cerkvi, lebo by sa cez dvere ani okno nezmestila. Jeho rozmery sú totiž 234 krát 207 centimetrov.

Podľa okresného aj krajského súdu dôkazy o tom, že ikona pochádza z kostolíka, existujú. Jedným z nich je svedectvo bývalého zamestnanca múzea Michala Šmajdu. Ten vypovedal, že obraz bol stočený do zvitku a teda bolo možné ho z cerkvi vyniesť. Súd sa odvolal aj na knihu Drevené kostoly východného ritu na Slovensku, v ktorej sa spomína, že v Topoli kedysi táto sakrálna pamiatka bola.

Obhliadkou kostolíka sa tiež zistilo, že na jeho ľavej strane sú dodnes stopy po klincoch. Sudca Ladislav Prokopič z toho usúdil, že tam ikona visela. Podľa neho je tiež rozhodujúce, že od roku 1950 do roku 1968 gréckokatolícke biskupstvo ako organizácia neexistovala, keďže komunistický režim na toto obdobie gréckokatolícku cirkev zrušil. „Okolo roku 1963 teda nemohla cirkev obraz predať, darovať ani vyradiť z inventára. Múzeum ho preto nemohlo nadobudnúť legálnym spôsobom," zdôvodnil Prokopič.

Napriek právoplatnému rozsudku múzeum ikonu dodnes nevydalo, biskupstvo preto vlani podalo návrh na exekúciu. Okresný súd vo Svidníku však uznal námietky múzea a exekúciu nepovolil. O vrátení ikony do Topole musí definitívne rozhodnúť krajský súd. Ten má pochybnosti, či obraz v múzeu je skutočne ikonou, ktorej sa v súdnom spore domáhala cirkev. „Ide o problém identifikácie predmetu exekúcie," hovorí hovorca prešovského krajského súdu Peter Straka. Dôkazy o tom musí predložiť cirkev, v priebehu roka tak neurobila. Hovorca prešovského gréckokatolíckeho biskupstva Ľubomír Petrík nechcel povedať, či nejaké majú. Myslí si totiž, že by to oslabilo ich pozíciu v procese.

Kedy spor skončí, nie je jasné. Predloženie dôkazov a ich zhodnotenie súdom trvá v reštitučných veciach aj niekoľko rokov.

O ikonu z Topole usilovali aj Andrássyovci

Ikona s názvom Posledný súd (Poslidnij súd) bola najcennejšou pamiatkou drevenej cerkvi Svätého Michala Archanjela z polovice 17. storočia. Podľa odborných publikácií bola namaľovaná priamo na mieste v Topoli v čase výstavby kostolíka neznámym miestnym ľudovým ikonopiscom. Zvláštnosťou bolo, že ju zhotovil na ľanovom plátne a nie na dreve.

Karpatoznalec Miroslav Buraľ pri spracovaní histórie miestnej gréckokatolíckej farnosti narazil v Topoli na zaujímavý príbeh viažúci sa na ikonu. Zaznamenal rozprávanie starších obyvateľov, ktorí od svojich predkov vedeli, že vzácny obraz chcel získať aj grófsky rod Andrássyovcov.

Tí mali v Topoli rozsiahle pozemky, letnú kúriu a boli aj fundátormi dodnes stojacej drevenej cerkvi východného obradu. Podľa rozprávania ľudí chcela ikonu od obyvateľov obce kúpiť grófka Kiralyjka niekedy v 19. storočí. Buraľ predpokladá, že išlo buď o Františku Andrássyovú - manželku Júliusa IV. Andrássyho, alebo Františku Andrássyovú - manželku Dionýza Andrássyho. Veľký obraz (234 krát 207 centimetrov) sa však nedal vybrať von cez dvere. Grófka ľuďom sľúbila, že ak rozoberú drevený kostolík a ikonu jej predajú, tak im dá postaviť novú murovanú cerkov. „Po dlhých dohadoch ponuku dedinčania odmietli. Týmto gestom vlastne zachránili drevenú cerkov, ktorá je dnes najstaršou v regióne Sniny," hovorí Buraľ.

Podľa jeho informácií ikonu vyniesli z kostola niekedy po roku 1960 tak, že ju rozrezali na dve polovice a potom ju zošili. Múzeum vo Svidníku dalo na jej miesto vyhotoviť veľmi nevhodný moderný obraz kľačiaceho Ježiša. „Aj kvôli tomuto nezvyčajnému príbehu si pôvodná cenná ikona určite zaslúži byť znova umiestnená tam, kde vznikla," dodáva Buraľ.