Gréckokatolícka cirkev v prvej polovici 20. storočia

Počas prvej svetovej vojny gréckokatolícka cirkev na Slovensku žije tradičnú religiozitu, no je nepripravená čeliť odlišnej kultúrnej, spoločenskej a politickej situácii.

Nové územné usporiadanie, ku ktorému došlo po prvej svetovej vojne, vedie 28. októbra 1918 k vyhláseniu Československej republiky.

V dôsledku tejto skutočnosti posledný „rakúsko-uhorský“ biskup Prešovskej eparchie Štefan Novák (1913 – 1918) opustí stolec, ktorý zostane vakantný do roku 1926.

Územie eparchií Mukačevo a Prešov sa ocitne rozdelené medzi Československo a Maďarsko. Čo sa týka hraníc, počas týchto rokov sa zvádzajú široké a ostré diskusie, hlavne pre územia Podkarpatskej Rusi (súčasná transkarpatská Ukrajina) a Slovenska, ktoré nájdu neuspokojivé riešenie na konci roku 1920.

Na území Slovenska sa ocitne 76 farností Mukačevskej eparchie, zatiaľ čo pre 21 farností Prešovskej eparchie na maďarskom území bude v roku 1924 zriadený Miškovecký apoštolský exarchát na čele s exarchom Antonom Pappom, ktorý je už mukačevským biskupom (aj on v konflikte s československým štátom).

Zrod pravoslávia
V povojnovom období územie Podkarpatskej Rusi hostí zrod pravoslávnej cirkvi: toto hnutie je podporované niektorými protikatolíckymi kruhmi novej vlády. Čo sa týka pravoslávnej cirkvi pred prvou svetovou vojnou, zo sčítania ľudu v roku 1893 vyplýva, že na východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi bolo len 157 pravoslávnych.

Aktivita pravoslávnych emisárov z Haliče a Bukoviny, sociálna tieseň veľmi chudobného obyvateľstva, emigrácia pravoslávnych kňazov a mníchov po Ruskej revolúcii v roku 1917 sú fenoménmi, ktoré prispejú k prestupom do pravoslávnej cirkvi.

Tieto prestupy sú často sprevádzané skutkami násilia, agresiami farníkov a zaberaním chrámov. Hnutie (v rámci ktorého opustí katolícku cirkev vyše 100 000 veriacich) je neraz zapríčinené aj nedostatkom sociálnej citlivosti zo strany gréckokatolíckeho kléru, ktorý požaduje od veriacich semifeudálne služby a príspevky.

Pravoslávna cirkev, ktorá sa usadila na území Mukačevskej eparchie, sa po dlhých diskusiách medzi prúdmi filoruskými, českými a Konštantínopolského patriarchátu podriadi srbskému patriarchátu.

Situácia je odlišná na Slovensku, kde sa zaznamenali len sporadické prípady ľudovej nespokojnosti, hoci aj tam existuje niekoľko pravoslávnych farností. V roku 1921 bolo na Slovensku už 2 879 pravoslávnych veriacich, v roku 1930 je to už 9 067. Jednej časti týchto veriacich pastoračne posluhuje skupina pravoslávnych mníchov, ktorí založia monastier a tlačiareň v Ladomírovej.

Mikuláš Russnák
V Prešove v roku 1918 prijme kanonik Mikuláš Russnák dočasnú úlohu spravovať eparchiu ako generálny vikár. Človek veľkej erudície, teológ a kanonista sa snaží zachrániť zachrániteľné vo veľkom povojnovom chaose.

Jeden z plodov jeho horlivosti predstavuje prítomnosť baziliánskych sestier, ktoré pozval do Prešovskej eparchie v auguste 1922 z Haliče, aby viedli dievčenskú školu.

V roku 1921 začnú pracovať v Prešovskej eparchii otcovia redemptoristi východného obradu.

Dionýz Njarady
Prvého októbra 1922 Svätá stolica vymenuje za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie Dionýza Njaradyho, biskupa Križevackej eparchie v Juhoslávii.

Ten s apoštolskou horlivosťou zreorganizuje administratívny chod eparchie a zabezpečí štipendiá pre seminaristov, aj v Pražskom seminári.

Niektoré jeho voľby etnického charakteru budú silno kritizované vládnymi kruhmi, ktoré chcú dať viac priestoru slovenskému elementu, hlavne na cirkevných školách.

K týmto obvineniam sa pripojí zámienka, že tento biskup nemá československé občianstvo, a preto je považovaný za „cudzinca“. V dôsledku týchto tlakov biskup Njarady požiada Svätú stolicu, aby ho uvoľnila z funkcie administrátora.

Pavel Peter Gojdič 
Jednou z najdôležitejších a najslávnejších postáv dejín Prešovskej eparchie je biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM (1888 – 1960). Po tom, čo vykonával misionársku činnosť na Podkarpatskej Rusi, je 14. septembra 1926 vymenovaný za prešovského apoštolského administrátora a 7. marca 1927 sa stane titulárnym biskupom. Jeho biskupská vysviacka sa uskutoční 25. marca 1927 v Ríme v Bazilike svätého Klimenta.

Obnova a prehĺbenie duchovného života kléru a veriacich tvoria hlavnú starosť biskupa, ktorý na dosiahnutie tohto cieľa použije všetky dostupné prostriedky (okružné listy, konferencie, masmédiá, osobné návštevy, katolícke školy atď.).

Gojdič pozve do eparchie nové rehoľné sestry: sestry Kongregácie služobníc Nepoškvrnenej (v roku 1928), ktorým v roku 1934 zverí eparchiálny sirotinec v Prešove a ktoré budú neskôr pracovať v Ľutine, Trebišove a Michalovciach.

Gojdič pozve aj otcov reformovaných baziliánov, ktorí budú potom prítomní v Prešove a Trebišove.

Baziliánske sestry budú popri Prešove pracovať aj v Medzilaborciach, Sečovciach a Stropkove.

Gojdič podporí dielo ľudových misií vykonávané otcami redemptoristami východného obradu, ktorí sa usadili v eparchii v roku 1921, najskôr v Stropkove, následne v Michalovciach (1940) a Sabinove (1946) a od 21. decembra 1945 ako nezávislá viceprovincia východného obradu.

Gojdič zavedie duchovné cvičenia, pobožnosti k Božskému srdcu a zjednotí ľudový liturgický spev.

Prešov priamo pod Rím 
Druhého septembra 1937 pápež Pius XI. apoštolskou konštitúciou Ad ecclesiastici regiminis incrementum zreorganizuje gréckokatolícke eparchie v Československu, pričom ich odníme uhorskému prímasovi (ktorý nevykonáva svoju moc od roku 1918) a podriadi ich priamo jurisdikcii Apoštolského stolca.

Ten istý dokument stanoví zriadenie ďalšej eparchie a vytvorenie gréckokatolíckej metropólie v Československu. Tento projekt je však blokovaný druhou svetovou vojnou a povojnovou situáciou, ktorá znovu zmení geografickú a politickú mapu strednej Európy.

Vzťahy biskupa Gojdiča s vládou sú často napäté a vyznačujú sa vzájomným nepochopením. V tridsiatych rokoch sa vláda usiluje zaviesť na všetkých cirkevných školách slovenčinu ako vyučovací jazyk, čím podporí prebudenie slovenskej národnej identity aj medzi gréckokatolíkmi. Gojdič bráni právo ruténskych/rusínskych a ukrajinských veriacich používať svoj jazyk v škole. Tento konflikt sa pretiahne až do rozpadu Československej republiky, ku ktorému dôjde 14. marca 1939.

V období slovenského štátu (1939 – 1945) sa celý politicko-etnicko-národný konflikt prehĺbi ešte výraznejšie, napätie medzi vládou a biskupom bráni aj cirkevnému životu, pretože gréckokatolícka cirkev je diskriminovaná. Dvadsiateho druhého novembra 1939 Gojdič podá demisiu, ale pápež Pius XII. ju odmietne a 19. júna 1940 ho povýši z apoštolského administrátora na riadneho biskupa Prešovskej eparchie.

Počas druhej svetovej vojny biskup Gojdič spravuje aj 47 farností Mukačevskej eparchie, ktoré zostali na území slovenského štátu. Postavenie gréckokatolíckej cirkvi počas vojny je neisté, keďže hierachia a klérus sú obvinení z nelojálnosti voči slovenskému štátu a z nedostatočného nadšenia pre slovenskú národnú politiku. 

Čo sa týka vzťahov s pravoslávnou cirkvou, je významné, že prechod na pravoslávie, znak ľudového znechutenia, sa zastavil, ba dokonca mnohí veriaci sa vracajú z pravoslávia do katolíckej cirkvi. V roku 1950 je celkový počet pravoslávnych na Slovensku 7 975 oproti 305 645 gréckokatolíkom.

Otázka etnickej príslušnosti gréckokatolíckych veriacich na Slovensku medzi oboma vojnami je občas definovaná ako napredujúca „slovakizácia gréckokatolíckej cirkvi“. Tento fenomén však treba zasadiť do kontextu prebudenia národnej identity slovenského ľudu, ktorý sa po roku 1918 konečne nachádza v politickom kontexte, ktorý dovoľuje aj jeho sociálne a politické sebaurčenie.

Už v roku 1930 z 213 701 gréckokatolíkov Prešovskej eparchie sa 131 689 považuje za príslušníkov slovenského národa a táto proporcia v prospech slovenského etnika v nasledujúcich desaťročiach rýchlo rastie.

V tomto špecifickom prípade je proces národného prebudenia podporovaný aj autoritami (školami, úradmi atď.). Táto aktivita nie je vždy pozitívne vnímaná a interpretovaná cirkevným autoritami a veľkou časťou kléru, ktorý neprestáva chápať identitu gréckokatolíckej cirkvi v spojitosti s etnickou hodnotou slova „ruténsky/rusínsky“. De facto počas celého tohto obdobia je gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne nazývaná Ruténska/Rusínska cirkev. Slováci sa objavujú v Annuario Pontificio v zozname národov a príslušných východných cirkvi až od roku 1963.

Oriente Cattolico
Táto oficiálna publikácia Kongregácie pre východné cirkvi z roku 2018 prináša podrobné informácie o východných katolíckych cirkvách.

Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/35081/greckokatolicka-cirkev-v-prvej-polovici-20-storocia

Foto:
Jednou z najdôležitejších a najslávnejších postáv dejín Prešovskej eparchie je biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM.