Herec Martin Mňahončák: Hrať po rusnacky? To by sa dalo jedine po drilovaní u logopédky


Vyrástol v trojjazyčnom prostredí. Rusínskom, slovenskom a šarišskom. Írečitú rusínčinu má napočúvanú od starých rodičov, šarištinu od kamarátov v dedine a slovenčinu od rodičov aj učiteľov. Práve preto ju ovláda najlepšie a v divadle či vo filme vystupuje hlavne po slovensky. Ako profesionál chce robiť veci na sto percent. Herec Martin Mňahončák.
Rodný jazyk sa v našom prostredí chápe ako prvý naučený jazyk. No nie je to žiadne pevné pravidlo. Sú krajiny, kde sa pod materinským jazykom rozumie reč, ktorou človek hovorí najviac alebo ju ovláda najlepšie. Vy ste rástli v rusínsko-slovensko-šarišskom prostredí. Ako ste vnímali tieto tri jazyky?
Rodičia sú Rusíni, takže po nich som Rusín aj ja. Oni sa však ešte pred mojím narodením presťahovali z rodných dediniek do Zborova, kde som vlastne vyrastal. V Zborove sa však po rusínsky, či po rusnacky nerozpráva, len po šarišsky a slovensky. V detstve som teda prišiel do kontaktu so všetkými troma jazykmi. So slovenčinou doma a v škole, so šarištinou tam, kde sme bývali, a s rusínčinou u oboch babiek – v Petrovej a v Jedľovej, kam som chodieval na prázdniny.
Ako hovorili vaši rodičia doma?
Po slovensky. Takto hovorili aj so mnou.
Po rusínsky nie?
Nie, lebo to vyplynulo zo situácie. Moji rodičia už odchodom na strednú a vysokú školu prešli do slovenského prostredia. Neskôr sa po škole rozhodli presťahovať do Zborova, kde dostali prácu. Keďže obaja boli na vedúcich postoch – napríklad otec bol dlhé roky predseda družstva – v zamestnaní museli hovoriť po slovensky, navyše v Zborove bolo, ako som už spomenul, slovensko-šarišské prostredie, preto sa aj u nás doma rozprávalo po slovensky. Rodičia sa totiž celý život snažili naučiť aj po šarišsky, ale celkom sa to aj tak nepodarilo. No ak na nich niekto hovoril po rusnacky, hovorili tak aj oni, ak po šarišsky, tak hovorili po šarišsky.
Vaše kontakty s rusínčinou boli teda najintenzívnejšie so starými rodičmi.
Áno, ja som síce po rusnacky nehovoril, ale veľa som počúval rusnačtinu či rusínčinu u oboch babiek cez letné prázdniny. U jednej babky sa bišiduvalo a u druhej besedovalo... S rusínčinou som však prichádzal do kontaktu aj tak, že sme vždy v nedeľu počúvali v Slovenskom rozhlase vysielanie v rusínčine alebo v ukrajinčine.
Hovoríte dnes niekde ešte po rusínsky?
Starých rodičov už nemám, takže v rodine niet s kým. A inak – keď sa stretnem s niekým, kto hovorí po rusnacky, alebo s kamarátmi, tak vtedy hovorím, ale jedine zo žartu.
Viete si predstaviť, že by ste hrali v rusínčine?
V rámci humoru áno. Keby šlo o nejaký projekt, že by sme si z toho strieľali. Ale vážne, to asi nie, lebo to by znamenalo sťahovať sa znova na východné Slovensko.
Ak ste povedali, že si to hranie neviete predstaviť – konkrétne vo vašom prípade, alebo to myslíte tak, že si neviete predstaviť trebárs Shakespera v rusínčine?
Nie, s týmto problém nemám. Skôr to myslím tak, že by to musel byť nejaký projekt, kde by sme si robili skôr srandu z toho, ako ovládam túto reč. Je to podobné, ako keď som robil v Čechách. Bola to tvrdá drina u logopédky. Ja si ako profesionál nedovolím robiť niečo na polovicu.
Rusíni, najmä mladí, sa veľakrát ostýchajú hovoriť po rusínsky. Aké to môže mať podľa vás dôvody?
Skôr záleží na tom, aké majú títo ľudia skúsenosti. Možno sa niekomu vysmiali spolužiaci na škole, lebo má napríklad veľmi silný prízvuk, keď hovorí po slovensky. Potom sa možno snaží naučiť sa čo najlepšie po slovensky a svoj rodný jazyk akoby nevedomky „zahodí“, aby mu neovplyvňoval slovenčinu. Tie dôvody môžu byť naozaj veľmi rôzne.
Rusínski rodičia dnes v drvivej väčšine volia pre svoje deti slovenskú školu, rusínsku nechcú, lebo im ide o to, aby ich deti zvládli hlavne slovenčinu a svetové jazyky. Často argumentujú tým, na čo by im bola rusínčina do budúcna.... Myslíte si, že títo rodičia idú proti sebe?
Neviem, či sa to dá povedať tak, že idú proti sebe. Naozaj je to otázka uplatnenia do budúcnosti. Rusínčina je im – aj keď to nechcem povedať, lebo to nie je pravda – akoby zbytočná. Ak totiž hovoria rusínčinou od narodenia a poznajú ju, načo ju ešte majú študovať. Radšej chcú čas venovať svetovému jazyku, ktorý sa im zíde viac, keď sa budú chcieť uplatniť. Možno to tí rodičia vidia z takéhoto pohľadu.
Avšak s rusínčinou sa deti automaticky učia aj azbuku, ktorá im môže byť prínosom, ak by sa raz chceli naučiť povedzme po rusky. Nie je to trocha úzke videnie myslieť si, že rusínčina neprispieva k budúcemu uplatneniu detí v živote?
Tento problém však treba vidieť ešte z inej strany. Tu totiž nie je chyba na strane rodičov. Pretože situácia, za akej sa tu zatvárajú rusínske školy, nevzniká tým, ako sa správajú rodičia, ale v dôsledku toho, akú tu majú podporu menšiny od štátu. Takže rodičia sú vlastne závislí od situácie vytvorenej týmto štátom. Nechať to len na nich je mylné. Oni sa len prispôsobili stavu úmerne tomu, ako ju vytvoril štát.
Rusínsky jazyk pomaly vymiera. Prepočty podľa klesajúceho počtu mladých užívateľov dospeli k odhadom, že zanikne do 30 – 50 rokov. V čom by ste videli záchranu?
Keďže rusínske školy miznú, skôr by mohla byť podľa mňa cesta založiť na slovenských školách niečo ako krúžky rusínčiny. Lenže – keď sa pozriete na dediny na východe, tie doslova vymierajú, mladí idú do miest. Skôr je to teda o tom nezachraňovať len samotnú reč, ale udržať vôbec ľudí v tamojšom prostredí. Pretože ak ja odídem z Jedľovej do Londýna, rusnačtina mi tam nebude na nič. Je to o tom, že zachraňujme spôsob života tých ľudí na východe a oni si už svoju reč udržia. Ale ak vymizne stará generácia, obce tam zostanú úplne mŕtve.
Blíži sa sčítanie obyvateľov. Rusíni sa už v sčítaní pred desiatimi rokmi zviditeľnili tým, že ich počet sa zvýšil. Ako to bude teraz - ste optimista? Budú mať Rusíni opäť vyššie skóre oproti minulosti?
To záleží iba na nich... na nás... Čo bude v budúcnosti, nikto nevidí, ale je už dlhodobým trendom návrat ku koreňom a možno aj to je cesta a budúcnosť Rusínov. Keď ľudia pochopia, kde je ich miesto a čo je dôležité a podstatné, potom je optimizmus a viera na mieste. Verím, že neopustíme to, čo je v nás, odkiaľ sme a čo si so sebou ponesieme celý život a že to odovzdáme aj ďalej našim najmenším... Veď pre nich to všetko je a bude, v nich je tá budúcnosť. Na nás je správne ich nasmerovať.

Autorka : Táňa Rundesová
Zdoj foto : instagram Martin Mňahončák

 
Martin Mňahončák
Pochádza zo Zborova v Bardejovskom okrese. Absolvoval VŠMU, kde boli jeho pedagógmi Božidara Turzonovová a Vladimír Strnisko. Bol zakladajúcim členom Túlavého divadla, hosťoval v Slovenskom národnom divadle aj v Štúdiu L + S. Často spolupracuje s dabingovými štúdiami, s rozhlasom, s televíziou a filmom. Od roku 2003 je členom Moravského divadla v Olomouci. Hral aj v Londýně – v Blumsburry Theatre. Založil si vlastné zájazdové divadlo Kumšt Production so Zuzanou Bichlovičovou. Mal angažmán v Divadle Aréna, v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava a v Divadle v podpalubí.

>> späť
 

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Vasyľ telefonuje z kamaratom z Ruska:
-Čuv jes? Vodka u nas potuňala...!
- To už až taka bida u Vas, tam v Rusku, vodka tuňat...? zviduje sja Vasyľ.
- Ňi, bida nastane až kiď vodka bude zadarmo... 100gram každomu - pered utokom/atakom...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať