Hirošima a Nagasaki – Pamätník práva na život

Autor: Eliane Perret

Pred 80 rokmi, 6. a 9. augusta 1945, zhodili USA na japonské mestá Hirošima a Nagasaki svoje novovyvinuté atómové bomby. Tomu predchádzal od 9. do 10. marca najhorší letecký útok druhej svetovej vojny. USA zhodili prostredníctvom 192 bombardérov B-29 454 ton zápalných bômb a nechali na Tokio „pršať“ oheň – ohnivá búrka premenila mesto na trosky a popol, zomrelo viac ako 100 000 ľudí a približne milión stratilo strechu nad hlavou. Bomby, ktoré dopadli na Hirošimu a Nagasaki, boli pokračovaním týchto útokov. Prvýkrát boli nasadené atómové bomby vyvinuté krátko pred koncom vojny v americkom Los Alamos, hornatej časti Nového Mexika, v najvyššom utajení (a v zhone). Boli vyvinuté v rámci takzvaného Projektu Manhattan, na ktorom pracovalo 150 000 zamestnancov a náklady dosiahli 2 miliardy dolárov. Súčasťou príprav boli aj vopred uskutočnené testy horľavosti japonských miest. Viac ako dvadsať miest bolo rozdelených na zóny, ktoré udávali príslušnú mieru náchylnosti na požiar – bol to premyslený systém pre útoky na japonské mestá.

Dňa 6. augusta 1945 bola nad Hirošimou odpálená uránová bomba „Little Boy“. Údaje o počte obetí sa líšia v závislosti od zdroja a bolo tiež ťažké ich presne určiť. V Hirošime zomrelo 45 000 ľudí okamžite po detonácii, do konca roka 1945 k nim pribudlo odhadom ďalších 90 000 až 146 000. Dňa 9. augusta zničila plutóniová bomba „Fat Man“ Nagasaki. Spôsobila okamžitú smrť 20 000 ľudí, ku ktorým do konca roka 1945 pribudlo odhadom 40 000 až 80 000 ďalších. Odporné mená nemôžu zakryť skutočnosť, že obe bomby premenili mestá na rádioaktivitou zamorené polia trosiek s tisíckami mŕtvych. V týchto číslach navyše chýbajú nespočetní ľudia, ktorých životy sa skončili až o niekoľko rokov neskôr v dôsledku ožiarenia.

Nádej v dobrú vieru
Zhodenie bômb bolo v dejinách ľudstva bezprecedentné. Takmer nepochopiteľný rozsah deštrukčného potenciálu neúprosne postavil ľudstvo ako celok – hoci hrôzy končiacej sa svetovej vojny by boli viac než dostatočné – pred otázku základnej zodpovednosti za ľudské konanie, pretože tieto bomby boli hrozbou pre všetok život na Zemi. Etické témy – nevyhnutný základ ľudského spolužitia – si naliehavo vyžadovali odpoveď a nútili k vážnej diskusii. Myšlienka celosvetovej spolupatričnosti a rovnocennosti naberala na význame. To sa stalo základom medzinárodných dohôd a zmlúv v rámci OSN v očakávaní, že ich budú všetky zúčastnené krajiny dodržiavať v dobrej viere. Je, žiaľ, realitou, že tieto po druhej svetovej vojne spoločne vyvinuté základy celosvetového mierového spolužitia boli na politickej úrovni pošliapané niektorými štátmi, najmä USA. Státisíce ľudí museli odvtedy zomrieť v zástupných vojnách alebo opustiť svoje domovy v záujme veľmocenských záujmov. Spomeňme si na bývalú Juhosláviu, Irak, Kongo, Afganistan, Sýriu a dlhé roky Palestínu, aby sme vymenovali len niekoľko z nich.

Nikto by už nikdy nemal trpieť tak ako oni
V týchto dňoch si opäť pripomíname zhodenie atómových bômb v Japonsku na konci vojny v roku 1945. Propagandistický naratív, ktorý pretrváva dodnes, že zhodenie bômb viedlo ku kapitulácii Japonska a ukončeniu druhej svetovej vojny, a tým zabránilo smrti státisícov amerických vojakov, je už dávno vyvrátený. Dnes je jasné, že išlo o demonštráciu sily USA pred svetom, najmä pred Sovietskym zväzom, a ľudia boli zneužití ako testovací materiál tejto hroznej zbrane – v rozpore so všetkými vojnovými a medzinárodnoprávnymi dohodami. To by nám malo varovne pripomenúť našu ľudskú úlohu: zabrániť, aby sa niečo také opakovalo. To bol a je cieľ Medzinárodnej kampane za zrušenie jadrových zbraní ICAN³, ktorá v roku 2017 získala Nobelovu cenu za mier za svoje neúnavné úsilie o svet bez jadrových zbraní. V predslove jej dokumentácie „The Impact of Nuclear Weapons“ (Dopad jadrových zbraní) z roku 2024 možno nájsť početné otrasné svedectvá očitých svedkov z Hirošimy a Nagasaki. Organizácia varovne konštatuje: „Dokumentovaním osudov detí, ktoré boli zabité alebo zranené pri amerických atómových útokoch na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945, a detí poškodených jadrovými testami, dúfame, že si ich uctíme a zabezpečíme, aby už nikto nikdy nemusel trpieť tak ako ony.“

„Kolaterálne škody“ alebo obete zlyhania ľudstva?
Po dôkladnom plánovaní explodovala 6. augusta 1945 v Hirošime vo výške 549 metrov americká uránová bomba. Vyvinula neuveriteľnú horúčavu. V okruhu jeden a pol kilometra zničila všetok život a ľuďom v širšom okolí spôsobila strašné popáleniny a zranenia. Mnohí boli znetvorení na nepoznanie alebo z nich zostali len kôpky popola. „Našiel som svoju staršiu sestru, sotva rozpoznateľnú, medzi umierajúcimi a mŕtvymi,“ spomína jeden z preživších. Iní zomreli o minúty, dni, týždne alebo mesiace neskôr po hroznom smrteľnom boji. Mnohé deti stratili rodičov, celé rodiny boli vyhladené. Nespočetné množstvo ľudí zomrelo až o niekoľko rokov neskôr na „chorobu z atómovej bomby“, ako sa tiež nazývala leukémia alebo rakovina krvi, ktorá postihovala najmä mladých ľudí. Rodičia sa museli vyrovnávať s potratmi, mŕtvo narodenými deťmi alebo s tým, že ich deti sa narodili s ťažkými deformáciami a často zomreli krátko po narodení. Vojnové strany hovoria zľahčujúco a zavádzajúco o „kolaterálnych škodách“, keď pri takýchto medzinárodným právom zakázaných útokoch prídu ľudia z civilného obyvateľstva – ženy, deti, starí ľudia – o svoj domov a sú zranení alebo zabití. Nie sú to skôr vedome akceptované obete túžby po moci a vidiny víťazstva?

Obete tragédie spôsobenej človekom
Mnoho ľudí bolo po zhodení bômb hlboko otrasených. Chceli konečne mier. Vtedajšia snaha vštepovať ľuďom myšlienku mieru sa odráža aj v detskej a mládežníckej literatúre 70. rokov. Mnohí z vtedajších dospievajúcich určite čítali knihu Karla Brucknera „Sadako will leben“ (Sadako chce žiť)⁴, ktorá rozpráva príbeh dievčaťa Sadako z Hirošimy. Ako dvojročná prežila zhodenie bomby, no ako dvanásťročná ochorela v dôsledku ožiarenia na leukémiu a po niekoľkých mesiacoch zomrela. „Kolaterálna škoda“ zhodenia bomby? Nie, príbeh Sadako bol súčasťou tragédie spôsobenej človekom a pre ušetrených vnútorným záväzkom, ako píše jej starší brat Masahiro: „Som preživší atómovej bomby. V ten deň som bol v Hirošime, ale stále žijem. Som pevne presvedčený, že mám povinnosť a zodpovednosť úprimne rozprávať všetkým ľuďom o svojich skúsenostiach. Nielen ja, ale aj všetky ostatné obete vojny, my všetci máme za úlohu prekročiť hranice medzi víťaznými a porazenými krajinami a povedať ľuďom, že vojna je najväčšia hlúposť a hriech ľudstva!“⁵

Skladám žeriavy – z celej duše
Príbeh Sadako nie je ojedinelý, no vďaka dobrej dokumentácii si získal celosvetovú pozornosť.⁶ Na svete je veľa, príliš veľa dievčat ako Sadako! Zdanlivo prežila zhodenie bomby bez ujmy. V roku 1955 však jej rodina musela prijať fakt, že jej dvanásťročnej dcére diagnostikovali takzvanú chorobu z atómovej bomby. Vedeli, že Sadako o niekoľko mesiacov zomrie, aj keď sa túto skutočnosť snažili pred ňou tajiť. V nemocnici sa pokúšali urobiť všetko možné, aby zmiernili jej utrpenie. Finančná situácia rodiny však len ťažko dovoľovala zabezpečiť jej injekcie na tíšenie bolesti. „Otec sa vnútorne trápil,“ píše matka, „že nemohol pre Sadako zaplatiť dosť kortizónu.“ „Sadako vedela o otcových pocitoch. Nikdy nepovedala: Prosím, injekciu.“ „Keď to však bolo naozaj zlé, opýtala sa placho: Otec, tieto peniaze mi priniesli návštevy, môžem dostať injekciu?“ (Masahiro, s. 72) Sadako vkladala svoju nádej do poskladania tisíc papierových žeriavov. Podľa japonskej legendy jej to malo splniť jedno želanie: „Preto ich skladám, tisíc. Z celej duše, aby som zajtra bola zdravá, aby sa mi krok za krokom polepšilo. Aby bielych krviniek ubudlo. Bunka po bunke. Aby sa začalo nové ráno.“ (s. 92) Nádej, ktorá povzbudzovala všetkých, aj jej brata: „Hovorím jednému zo žeriavov: Zostaň vždy pri mojej sestre a chráň ju. Staraj sa o ňu za nás. Keď bude moja sestra osamelá, prosím, zaspievaj jej pieseň. A keď bude veselá, roztiahni svoje krídla k šíremu nebu.“ (s. 98) Celá rodina, spolužiaci a zdravotná sestra žili s ňou a nosili jej papier na skladanie. Postup choroby bol však všade zjavný, čo bolo pre matku veľmi zaťažujúce pozorovanie: „Čím horšia bola jej choroba, čím viac strácala pohyblivosť, tým menšie boli žeriavy, ktoré Sadako skladala. Hoci celé jej telo bolo opuchnuté, až po končeky prstov, hoci musela vidieť čoraz horšie, starostlivo skladala svoje malé žeriavy pomocou ihly – ako topiaci sa, ktorý sa slamky chytá.“ (s. 96)

Musím túto vojnu nenávidieť
Sadako tušila svoj osud. „Boli sme zhrození, keď sme pod jej matracom našli lístok, na ktorý si Sadako tajne zapisovala hodnoty svojich bielych krviniek. Vedela už o svojej chorobe?“ (s. 80), píšu rodičia. Áno, ako vo svojich spomienkach zaznamenal jej triedny učiteľ: „Vyslovila názov choroby, o ktorej nemala vedieť; keď vidím Sadako takto pred sebou, až do konca všetko znášala bez sťažovania. Nemôžem inak, ako nenávidieť túto vojnu dospelých.“ (s. 132) Jej rodičia by urobili čokoľvek, aby zachránili život svojej dcéry, no vedeli, že toto želanie je nesplniteľné. Matka jej chcela urobiť aspoň malú radosť: ušila jej kimono s nádherným vzorom čerešňových kvetov: „[…] preto som chcela, aby si ho aspoň raz obliekla – a veselo sa smiala. Sadako si obliekla kimono a plakala – keď som videla Sadako v kimone – plakala som.“ (s. 66) Ťažké časy pre všetkých! Život Sadako sa skončil 25. októbra 1955. „Vtedy som si uvedomil, vtedy som pochopil, čo zničilo Sadako. Chamtivosť človeka, egoizmus človeka, atómová bomba, vyrobená človekom. […] Život tohto dieťaťa bol potrebný, aby ukázal ľuďom biedu vojny, hrôzy atómovej bomby. Všetkým ľuďom tejto Zeme,“ píše otec (s. 128).

Toto je náš výkrik
Osud Sadako pohol mnohými ľuďmi, toto sa už nikdy nesmelo stať. Zdravotná sestra, ktorá Sadako v tých niekoľkých mesiacoch, ktoré jej zostávali, opatrovala a ľudsky podporovala, vyjadrila túto nádej, keď napísala: „Tvoja smrť nesmie byť nezmyselná. Všetci tvoji spolužiaci sa spoločne usilujú postaviť pamätník atómovej bomby za svetový mier. Čas mieru určite príde, ak si budeme stále a nahlas pripomínať, aby sme neopakovali tie isté chyby.“ (s. 140) Príbeh Sadako, odvtedy zaznamenaný v rôznych knihách pre deti a mládež, oslovil mnohých mladých ľudí. Niektorí sa naučili skladať žeriavy, tak ako ona.⁷ V roku 1958 bol v Hirošime, v bezprostrednej blízkosti Múzea mieru a Dómu atómovej bomby v Parku mieru, postavený pamätník mieru so sochou Sadako. „Vytesajme do jej sochy: Toto je náš výkrik, toto je naša modlitba za nastolenie mieru na svete“ (s. 144), napísali jej priatelia. Poskladané žeriavy sa stali symbolom mieru. Sú posielané z celého sveta a neustále zapĺňajú sklenené vitríny pri soche. Od roku 1989 sa každoročne koncom júla koná spomienková slávnosť. Osud Sadako je symbolom osudu státisícov detí na celom svete. Všetky nie sú „akceptovateľnou kolaterálnou škodou“, nie sú číslom v štatistikách, ale pamätníkom ich práva na život. Nesmie sa na ne zabudnúť. Alebo ľudstvo stratilo rešpekt pred vojnou?


Poznámky:
¹ Pôsobivým dokumentom je zbierka spomienok japonských detí a mládeže od Prof. Dr. Aratu Osadu: Osada, Arata. Kinder von Hiroshima. Frankfurt am Main 1967: Röderberg-Verlag, dostupné v antikvariátoch. Výber z nej je zdokumentovaný v Vinke, Hermann (vyd.).
Als die erste Atombombe fiel. Ravensburg: Otto-Maier-Verlag 1998.
² porov. Overy, Richard. Hiroshima. Wie eine Atombombe möglich wurde. Berlin: Rowohlt 2025. Pohlmann, Dirk.
Der Fluch der bösen Tat. https://www.youtube.com/watch?v=IaWqdcMd7Vc
³ ICAN je globálna koalícia mimovládnych organizácií so sídlom v Ženeve, ktorá sa zasadzuje za zákaz a odstránenie jadrových zbraní. ICAN získala v roku 2017 Nobelovu cenu za mier za svoju prácu na medzinárodnej zmluve o úplnom zákaze jadrových zbraní. Táto zmluva nadobudla platnosť v roku 2021. Dokumentácia „The Impact of Nuclear Weapons on Children“ (2024) bola dôležitým zdrojom pre tento článok. Rôzne citácie sú z nej prevzaté.
assets.nationbuilder.com/ican/pages/4076/attachments/original/1722507148/Impact-Nuclear-Weapons-Children-web.pdf1722507148
⁴ Bruckner, Karl. Sadako will leben. Viedeň: G&G-Verlag. Vyšla v roku 1961 a odvtedy bola preložená do 70 jazykov.
⁵ Masahiro Sasaki.
https://theelders.org/news/masahiro-sasaki-surviving-atomic-bombing-hiroshima-his-sister-sadako-and-his-mission-advance. Získané 14. júla 2025
⁶ Vďačíme Masahirovi Sasakimu za to, že máme možnosť nahliadnuť do ťažkého obdobia, keď jeho sestra ochorela a nakoniec zomrela. Zozbieral a publikoval myšlienky jednotlivých členov rodiny, napísané formou básní. Masahiro Sasaki.
Meine kleine Schwester Sadako. Vyd. Ingrid a Christian Heiligenbrunn: Verlag ingridundchristian.at. 2014. Plánuje sa nové vydanie knihy.
⁷ Hohnhold, Johanna. Sadako. Ein Wunsch aus tausend Kranichen. Niedernberg: Verlag Abm Yayinevi 2017

zdroj:
Zeit-Fragen, Nr. 18, 2025
https://www.zeit-fragen.ch/

Foto: Sadako mala dvanásť rokov, keď ochorela na leukémiu, „chorobu z atómovej bomby“, a o niekoľko mesiacov neskôr zomrela. Bol to následok zhodenia atómových bômb USA na Hirošimu a Nagasaki na konci druhej svetovej vojny. Zanechali nespočetné množstvo mŕtvych a zranených a premenili mestá na rádioaktívne zničené trosky. (Obrázok Wikimedia Commons)