História jedného poľného lazaretu

Blíži sa 19. január a je tu čas, aby sme si pripomenuli 63. výročie oslobodenia nášho mesta a okresu. Je tu vhodný čas, aby sme sa poďakovali tým, ktorí so zbraňou v ruke bojovali za našu slobodu, vzdali pietu a hold tým, ktorí v tomto boji položili svoj život a pripomenuli si hrdinstvo tých, ktorí v tyle nepriateľa im v tomto ťažkom boji pomáhali a tak denne riskovali svoj život, život svojich rodín, ale aj život svojich spoluobčanov. Vtedy bola taká doba, keď sa za pomoc protifašistickým bojovníkom trestalo smrťou. O hrdinstve Iudl nášho okresu svedčí aj táto epizóda.

30. augusta 1944 do lesov od Krížoch až po Livovskú Hutu bola presunutá značná vojenská sila nemeckej armády na boj proti partizánom. Začal sa nerovný boj partizánov a ostatkov dezorientovanej slovenskej armády vyzbrojených ľahkými zbraňami. s dobre vycvičenou a vyzbrojenou nemeckou armádou. V tomto nerovnom boji padlo mnoho bojovníkov a veľa bolo aj zranených. Okolité lesy Čergovského pohoria boli obstreľované ťažkými delostreleckými zbraňami z rôznych strán a mnohokrát aj na slepo, lebo Nemcom sa nepodarilo presne zistiť miesta pobytu partizánov. V tomto boji boli ťažko zranení aj dvaja sovietski partizáni Anton Sajchudinov a Štefan Toporiščev. Vzhľadom k tomu, že neboli schopní transportu, skupina ich nechala a dala do opatery križanským občanom. V tomto čase túto obec často navštevovali aj nemecké patroly, takže život týchto ranených bol v neustálom nebezpečenstve a tak sa rozhodlo presunúť ich do obce Lukov. Tento transport zabezpečil Michal Kažik s občanmi z Lukova a doprovodom partizánov. Po prevoze jeden partizán Sajchudinov bol ubytovaný v rodine Jozefa Karaffu a druhý Toporiščev bol ukrytý pri mlyne v zastrešenej pivnici u Mikuláša Rusinka. Starostlivosť o tohto partizána na seba zobrala mlynárova dcéra Oľga Pillárová a jej priateľka Anna Kravcová, neskoršie ako vydatá Holováčová. O lieky pre ranených sa staral Andrej Petrik, ktoré predpisoval MUDr. Čajka. Vtedy primár a riaditeľ nemocnice v Bardejove.

Po čase pre ranených neboli bezpečné ani tieto úkryty, nakoľko v Lukove bol aj notársky úrad, ktorý už častejšie navštevovali Nemci a preto ilegálne hnutie začalo hľadať bezpečnejší úkryt. Za tým účelom Mikuláš Rusinko odišiel na Livov za lesníkom Jozefom Marcinkom a po porade Jozef Marcinek rozhodol, že v lese medzi Livovom a Livovskou Hutou vybuduje, poľný lazaret. 12. septembra 1944 zišli sa Jozef Marcinek, Ján Džmura, Štefan Fecko, Ján Fecko, Alexander Fecko, Jozef Fecko, Vasiľ Stracinský, Jozef Karaffa, Ján Molčan, Ján Trojanovič (všetci z Livova), Ján Mašľar z Lukova a Juraj Cenker z Livovskej Kúty a rozhodli, že poľný lazaret vybudujú pod „Čekošom" (842 m) v lokalite „Dalňa".

Všetci účastníci prisahali Jozefovi Marcinkovi, že túto skutočnosť nikomu neprezradia. Jozef Marcinek zohnal potrebný materiál a skupina pod vedením Jána Džmuru postavila barak z dvojitých dosák, v prostriedku ako izolácia bol terový papier. Okná a drevo použili z bývalého rybníka na odchov pstruhov, násady. Budovu zariadili stolom, lavicami na spanie a pieckou. Po dohotovení lazaretu do neho okolo 23. septembra 1944 previezli z Lukova raneného Šajchudinova a Toporiščeva. Prvým ošetrovateľom sa stal Ján Džmura. Lieky z Bardejova donášali ilegálni pracovníci. Do lazaretu občas chodila Oľga Pillárová a Anna Kravcová -Holováčová, ktoré prinášali potraviny, urobili poriadok a vyprali obväzy a prádlo. Vo varení sa striedal Ján Džmura a Jozef Marcinek.

Po rozpade dvoch východoslovenských divízií sa domov do Livovskej Huty vrátil Vasiľ Švéda, ktorý bol v armáde zdravotníkom a tak na prosbu Jozefa Marcinka sa stáva ošetrovateľom. Vasiľ Švéda so sebou doniesol aj dobre zásobenú lekárničku. Do lazaretu za krátky čas došiel ďalší ranený s priestrelom kolena, ruský partizán Ivan Žuvarľov, ktorého doviedli Petro Stebila, ktorý pochádzal od Sniny a Ivan Lenev z Moskvy. Medzi obcami Olejníkov a Ľutina Nemci zostrelili lietadlo, z ktorého sa zachránil iba letec - navigátor Sevjakov, ktorý pri úniku natrafíl na partizánov a tak sa dostal do lazaretu. V noci z 23. na 24. októbra 1944 na Spiši v blízkosti obce Torysky nad lesom Javorinka nemecká stíhačka zostrelila sovietske dopravné lietadlo, ktoré odvážalo ranených z Banskej Bystrice do Ľvova na Ukrajinu. Z horiaceho lietadla na jednom padáku zoskočil kpt. Peter Fjodorovič Gubin a npr. Sergej Nikolajevič Utkin. Pri dopade na zem Gubin si zlomil nohu a Utkin mal popálenú tvár a ruky. Bola to popálenina tretieho stupňa. Okrem nich šťastne na zem prisadol aj staršina Švedin a radista Domašenko. Títo dvaja po strastiplnej 5-dňovej ceste sa postupne taktiež so svojimi ranenými druhmi dostali až do lazaretu. Popálený Utkin mal veľké bolesti a potreboval nutnú lekársku pomoc a tak cez ilegálnych pracovníkov a lesníka Jána Grofika, do lazaretu bol dopravený MUDr. František Radáč, ktorý Utkina, ale aj ostatných odborne ošetril. MUDr. Radáč pacientov navštívil ešte raz. V tom čase v lazarete ako ošetrovateľ pracoval Vasiľ Švéda a Michal Kažik, a ako strážni Petro Stebila a Ivan Lenev. Lieky do lazaretu dopravoval Ján Švéda, Andrej Petrik a obchodník z Lukova Vasiľ Reviľak. S prísunom pacientov vznikla potreba lazaret rozšíriť a tak Jozef Marcinek s Vasiľom Svedom rozhodli o vybudovaní nového väčšieho a. na inom mieste v blízkosti starého, do ktorého bol prístup z Livova, aleaj Livovskej Huty. Na výstavbu nového pracoval Jozef Marcinek, Vasiľ Švéda, Ján Trojanovič, Michal Kažik, Peter Stebila a Ján Džmura.

V lazarete sa stravovalo skromne. Pripravovali tam jednoduché jedlá, čo záležalo od stavu zásob. Ráno sa častejšie opekali zemiaky, varila káva. Na obed sa varila fazuľa, krupy, kapusta. Keď mali mäso, tak bol guľáš alebo boršč. V kuchyni sa striedal Marcinko, Stebila, Džmura. V poslednú dobu mali už aj kuchárku Annu Fraulichovú. O prísun potravín do lazaretu sa staral Ján Molčan a Jozef Karaffa. Zbierku organizovali ilegálni pracovníci a pochádzali hlavne z obcí Livov, Livovská Huta, Lukov, Malcov, Lenartov, Snakov, Hrabské, Kružlovská Huta, Kríže, Bogliarka, Gerlachov, Hanigovce, Milpoš, Rešov, Ľutina, Olejnikov, Závadka, Šarišské Jastrabie a mesta Bardejov. O prilepšenie sa postaral Marcinek, bratia Džmurovci, bratia Feckovci a Ján Molčan, ktorí strelili dvoch jeleňov a Ján Fecko z Lukova potom urobil chutné klobásy.

Nemci sa tejto horetoplanskej doline za podpory partizánskeho hnutia beštiálne pomstili. 5. decembra 1944 za treskúcej zimy zavčas rána sa od Ľutiny cez Prehybu vybrala trestná jednotka Nemcov za asistencie skupiny gardistov. Už pri vstupe do priestoru „ Vlčie" sa zastavili pri horárni Jozefa Marcinka, kde v budove našli dvoch partizánov - syna lenartovského učiteľa Gejzu Koložväryho a Burjaka, ktorých silne zbili. Nemci sa potom zastavili v Livovskej Hute, odkiaľ zobrali so sebou 29 mužov, medzi nimi aj starcov a podpálili dva domy stojace na začiatku dediny. Na spiatočnej ceste Nemci podpálili Marcinkovu horáreň, ktorá zhorela do tla. Marcinkovej námietke sa podarilo zachrániť tri deti Jána, Jaroslava, Lýdiu a kravičku. Občanov Livovskej Huty Nemci viedli cez Prehybu, Majdan, Sabinov až do Prešova. V Prešove po vypočúvaní ich naložili do zatvorených nákladných vagónov a viezli ich do koncentračných táborov.

Z nemeckých koncentračných táborov sa nevrátilo 12 ľudí: Vasiľ Kyjovský st, Michal Kyjovský, Peter Švéda, Vasiľ Šveda, Peter Šveda ml., Juraj Juhas, Juraj Kovaľ, Peter Rodák, Michal Šuťak, Karol Samoľ, Michal Frandofer a Ján Frandofer ml. Po prechode fronty 21. januára 1945 poľný lazaret prestal existovať. Na príkaz z Bardejova všetkých ranených z lazaretu previezli do Bardejova.

Autori knihy Nemocnica v lese Pavel Džmura a Vincent Fedor mimo iného píšu: „Hoci aj v časovom odstupe patrí sa verejne prejaviť hlbokú úctu a poďakovanie všetkým občanom a členom občianskeho odboja v obciach Livov, Lukov, Livovská Huta, Kríže a ďalších, ktorí. sa podieľali na hmotnej a finančnej podpore v záujme plynulého a nerušeného chodu Partizánskeho poľného lazaretu. Hlbokú úctu a obdiv je treba prejaviť MUDr. Dušanovi Čajkovi, ktorý ako lekár a primár nemocnice v Bardejove v bezprostrednom nebezpečí dokázal liečiť a operovať ranených partizánov. Ďalším spolupracovníkom bol MUDr. František Radáč... Nezabudnuteľnými zostali aj pracovníci Partizánskeho poľného lazaretu ako Ján Džmura, Vasiľ Švéda, Petro Stebila, členovia odboja a organizátorov Partizánskeho poľného lazaretu Jozef Marcinek.

Partizánsky poľný lazaret sa stal pojmom nielen v rámci Bardejovského okresu, ale môžeme konštatovať, že bol výnimočným javom aj na Slovensku. Smelé a odvážne činy účastníkov občianskeho odboja nech poslúžia pre mladé generácie, ktoré vojnu nezažili..."

Pri príležitosti osláv oslobodenia mesta a okresu je tu vhodný čas, aby sme si spomenuli aj na ďalšie obete protifašistického odboja z tejto doliny, medzi ktoré z Livova a Lukova patrí: z Livova - Ján Fecko, Ján Choma, Eliáš Karaffa, Ján Molčan, Ján Molčan, Ján Molčan a Michal Molčan, z Lukova - Michal Bobalik, Juraj Buliščak, Juraj Dančišin, Ján Džunda, Juraj Glovúa, Michal Karaffa, Vasiľ Malega, Michal Rohaľ, Juraj Sidor, Juraj Sidor st., Michal Soltýs, Juraj Šveda, Michal Ujacký a Peter Voška - Raty aj.

Juraj Klepáč