História Rusínov od 6. po 21. storočie

Karpatskí Rusíni osídľujú stredoeurópske územie pozdĺž svahov Karpát viac než trinásť storočí. Nesú v sebe určitý kód, ktorý sa neustále vynára vo víre dejín: je to ich existencia na rozhraní medzi západnou civilizáciou a svetom byzantskej kultúry. Táto rozpoltenosť je prítomná v mnohých znakoch Rusínov, ktorí sú dnes roztrúsení na území siedmich prevažne slovanských európskych štátov (Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko, Srbsko, Chorvátsko). Ani v jednom z nich sa im dodnes nepodarilo trvalo dosiahnuť vlastné administratívne vyčlenené územie.

Od slovanských kmeňov po valašskú kolonizáciu

Zo slovanských kmeňov, ktoré sa v 6. až 7. storočí v karpatskom území zmiešali s Bielymi Chorvátmi, sa spolu s inými slovanskými národmi vyvinulo aj rusínske etnikum. Historici predpokladajú, že Rusínom na našom území priniesli kresťanstvo solúnski vierozvestovia Cyril a Metod, putujúc na Veľkú Moravu. V 11. storočí rusínske dediny a usadlosti v oblasti Užskej, Zemplínskej, Šarišskej a Spišskej župy získalo Uhorské kráľovstvo a v rovnakom čase lemkovských Rusínov na sever od Karpát Poľské kráľovstvo.

Postupné zakladanie nových rusínskych osád aj hospodárenie sa v tom čase podriaďovali nemeckému právu. Novousadlíkom to umožňovalo na určitú dobu, 5 až 20 rokov, oslobodenie od daní a povinností. Po uplynutí doby však už museli majiteľovi odvádzať desiatky, pracovné povinnosti a rôzne služby.

V 14. storočí nastal v tejto oblasti prílev pastierskeho ľudu z Balkánu, čím sa začala valašská kolonizácia. Podľa slov historika Ivana Popa v jej dôsledku sa „povalaštila“ značná časť rusínskeho obyvateľstva, hoci jeho etnická podstata sa nezmenila. V starých listinách sa dokonca objavili názvy Valasi – Rusíni, postupne však pojem Valasi prestal mať etnický charakter a vyjadroval spôsob života a hospodárenia, ktoré sa sústreďovalo na hlavnú obživu – chov oviec.

Valašské právo zaväzovalo rusínskych obyvateľov, že budú strážiť hranice kráľovstva v Karpatoch a zabezpečovať ochranu ciest výmenou za voľné užívanie kráľovských pastvín a lesov. Po 10 až 20 rokoch „slobody“ však aj oni museli začať odvádzať dvadsatinu dobytka, medu, vlny či syra.

Cirkev a rusínske školy

Územie karpatských Rusínov sa v 16. storočí stalo frontovou líniou turecko-rakúskych vojen a protihabsburských povstaní uhorskej šľachty. Následná kríza katolíckej cirkvi, reformácia a protireformácia zasiahli aj rusínsku pravoslávnu cirkev, ktorá sa zjednotila s katolíckou, čo viedlo v roku 1646 k vzniku uniatskej cirkvi – administratívnemu podriadeniu Vatikánu, ale zachovaniu cirkevnoslovanskej bohoslužby. Uniatsku cirkev pápež definitívne uznal až o storočie neskôr, v roku 1771, ako cirkev gréckokatolícku. Práve tá zohrala progresívnu úlohu v budovaní školského systému aj na území Rusínov. Vďaka panovníčke Márii Terézii sa školské vzdelanie od 6 do 12 rokov stalo povinným a malo sa viesť v rodnom jazyku. Hoci v rusínskych dedinách to bolo pre obrovskú chudobu, ale aj pre nulovú uvedomelosť takejto potreby nereálne, predsa však snaha duchovenstva priniesla posun. Najmä mukačevsko-užhorodský biskup Andrej Bačinský sa zaslúžil o urýchlenú výchovu učiteľov. Tak sa stalo, že do užhorodských škôl vstúpil rusínsky jazyk. A. Bačinský vydal aj Bibliu preloženú do cirkevnoslovanského jazyka blízkeho rusínčine.

Národné obrodenie

Revolúcia v rokoch 1848 –1849 otvorila cestu i k rusínskemu národnému obrodeniu. Jeho postavami sa stali Adolf Dobriansky a Alexander Duchnovič, ktorí sú autormi prvého rusínskeho politického programu. Rusínski buditelia sa stavali na stranu austroslavizmu, teda určitej federalizácie habsburskej monarchie na národnom princípe.

Potláčanie akýchkoľvek národnostných prejavov v Uhorsku však spôsobilo, že rusínski lídri sa prirodzene posunuli na opačnú stranu barikády než maďarská revolučná vláda, teda na stranu Viedne. Za túto „službu“ dostali od cisára možnosť zriadiť tzv. Užhorodský (rusínsky) okruh, administratívnu jednotku vedenú v rokoch 1849 až 1850 prevažne Rusínmi. V skutočnosti šlo o ich kultúrnu autonómiu a ich prvé uznanie ako svojbytného národa.

Najvýraznejšou postavou obrodenia bol už spomínaný A. Duchnovič, prešovský kanonik, básnik, dramatik a organizátor, ktorý najviac zviditeľnil rusínske osvietenie. Založil literárny spolok, tlačiareň s cyrilikou, múzeum rusínskej kultúry. Vydal niekoľko literárnych almanachov a ďalších rusínskych kníh i učebníc. Je autorom najslávnejšej rusínskej básne s „okrídlenými“ slovami Ja Rusyn byl, jesm i budu. Politik A. Dobriansky sa zase najviac zviditeľnil pri presadzovaní 12-bodovej petície za práva Rusínov a za vznik rusínskej provincie v rámci cárskej monarchie.

Ale rusínske národné obrodenie žilo len necelých 20 rokov. Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní v roku 1867 narazilo na tvrdú realitu Uhorska, maďarizáciu národnostných menšín. Časť rusínskej inteligencie medzi gréckokatolíckymi duchovnými dokonca prešla na maďarské pozície, čo sa stalo spúšťačom masových protestov proti gréckokatolíckej cirkvi, vysťahovalectva do USA a zárodkom hnutia za obnovenie cirkvi pravoslávnej (rus´kej).

Národné pohyby po 1. svetovej vojne

Rozpadom Rakúsko-Uhorska koncom 1. svetovej vojny sa karpatský priestor obývaný rusínskym obyvateľstvom ocitol v troch štátoch: v ČSR, Poľsku a Rumunsku. Rusínske snahy o vytvorenie karpatorusínskej autonómnej oblasti sa už predtým vnímali ako požiadavka legitímneho svojbytného národa, čo sa napríklad v Maďarskej republike pretavilo do vzniku tzv. Rus´kej krajiny. Tú však Rusíni neprijali.

Ako zdôrazňuje historik prof. Ferdinand Uličný, v období revolučných zmien na konci 1. svetovej vojny, keď už jednotlivé národy mali nielen národnokultúrne, ale aj štátotvorné požiadavky, chýbal Rusínom na území Uhorska jednotný politický program. „Začlenenie Podkarpatskej Rusi do ČSR sa tak stal viac-menej výsledkom vonkajších vplyvov (rokovaní amerických Rusínov s T. G. Masarykom a výsledkov Parížskej mierovej konferencie), než vnútorného vývoja,“ napísal prof. F. Uličný.

Podkarpatská Rus bola síce ako autonómne územie Československa zakotvená aj v ústave, ale skutočná autonómia to nebola. Podľa I. Popa vznikla v tom období vo vývoji karpatorusínskeho národa dvojkoľajnosť – na jednej strane to mal byť štátotvorný národ v Podkarpatskej Rusi a na druhej – menšina na Slovensku, v Poľsku a v Rumunsku. V každom prípade však v Československu po 1. svetovej vojne prežil tento národ svoje druhé národné obrodenie, najvýraznejšie viditeľné v školstve a kultúre. Napríklad vtedy sa v Československu vybudovala relatívne hustá sieť „rus'kých“ škôl (275 ľudových, 41 základných, 4 gymnáziá), kde sa vyučovalo po rusínsky a z rusínskych učebníc.

Mníchovská dohoda a tragický rok 1938 všetko ukončili. Autonómna Podkarpatská Rus, ako aj novovzniknutá Karpatská Ukrajina zneužitá ukrajinskými nacionalistami zanikli (súčasne s druhou ČSR) v roku 1939 po obsadení maďarskými vojskami. Keď ku koncu vojny Sovietsky zväz toto územie oslobodil, sovietska vojenská administratíva v oblasti zinscenovala hnutie za opätovné spojenie Zakarpatskej Ukrajiny so Sovietskym zväzom. Zabratie inkriminovaného územia dodatočne posvätila dohoda medzi ČSR a ZSSR dňa 29. 6. 1945 o „odovzdaní“ Podkarpatskej Rusi/Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu podpísaná prezidentom Eduardom Benešom. Samozrejme, bez účasti Rusínov. Slovami historika I. Popa, táto dohoda sa preto právom považuje za „rusínsky Mníchov“.

Prenasledovanie po 2. svetovej vojne

V Zakarpatskej oblasti sovietskej Ukrajiny sa rovnako ako v Československu po tzv. víťaznom februári, teda komunistickom prevrate v roku 1948, začala tvrdá ukrajinizácia Rusínov. Osobitnou tragédiou bolo aj presídlenie 12 400 východoslovenských Rusínov na územie ukrajinskej Volyne. Pomenovania Rusín a rusínska národnosť sa v Československu začiatkom 50. rokov postupne vytrácali z verejného života na základe vládnych nariadení. „Rus'ké“ školy na našom území museli v rokoch 1952 až 1953 násilne prejsť na ukrajinskú orientáciu. Občania, ktorí sa napriek zákazu hlásili k rusínskej národnosti, úrady prenasledovali – buď ich donútili uvádzať si národnosť ukrajinskú, alebo im hrozili povojnové deportácie do ZSSR – čo dramaticky znížilo počty Rusínov. Podobne štát zakázal gréckokatolícku cirkev, ich hlavnú oporu na Slovensku.

V Poľsku bola situácia podobná. Lemkov masovo vysídlili z ich vlasti na severe Karpát a rozprášili po celom západe a severe štátu. Nerušene žili po vojne len menšie skupinky Rusínov v bývalej Juhoslávii vo Vojvodine a v Sreme, vďaka národnostne tolerantnému prezidentovi J. B. Titovi. Tamojší Rusíni si aj vďaka skorej kodifikácii rusínčiny odvtedy zachovávajú vlastný jazyk, kultúru, národnostné školy i médiá.

Slobodný návrat k identite

Na Slovensku sa obnovila rusínska národnosť až po roku 1989. Veľký krok znamenala aj kodifikácia spisovného rusínskeho jazyka v roku 1995, čo naštartovalo nový vývoj najmä rusínskej kultúry, literatúry, ale aj médií – okrem rusínskeho školstva, ktoré sa až na pár výnimiek u nás vo väčšom rozsahu stále nepodarilo obnoviť. Sčítania obyvateľov v rokoch 1991, 2001 a 2011 však potvrdili, že k tejto národnosti sa u nás slobodne hlási čoraz viac ľudí. Podobne vstávajú z popola „zvyšky“ rusínskeho obyvateľstva v Maďarsku, Poľsku a Rumunsku. Veľkou výnimkou je Ukrajina, kde sa napriek postupnej demokratizácii spoločnosti rusínska národnosť dodnes oficiálne neuznala.

Zdroje:
  • Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov
  • Ivan Pop: Encyklopédia Podkarpatskej Rusi
  • Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc.: Rusíni v období ČSR a slovenského štátu
  • PhDr. Michal Šmigeľ: Rusíni na Slovensku po 2. svetovej vojne

>> späť
 

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Teta Paraska:
-Kiby jem byla caricja (kraľovna), abo cholem Ficova spoločnicja, cilyj naš rusnackyj kraj, pokryla by jem signalom waj-faj (Wi-Fi)...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať