Historická Ruthénia nie sú iba Poloniny, park tmavej oblohy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Za Sninou, povedia vám, sa začína iný svet. Z ciest miznú bilbordy, posledný je na výjazde z mesta, vyzýva ľudí, aby sa v sčítaní obyvateľstva prihlásili k rusínskej národnosti. Na obchodoch sú dvojjazyčné nápisy a v údoliach jednojazyčné generácie posledných Rusínov, ktorí ešte nezabudli svoj jazyk.

Cestou zo Stakčína na Novú Sedlicu, v Poloninách, kam nechodievajú v zime turisti, pretože v národnom parku nie sú lyžiarske strediská, stretávame iba políciu, záchranárov a hasičov.

Na hraničnej línii majú policajti autá, aké na Západe nevidíme, upravované Defendre starej generácie, mercedesy G, toyoty, aké vidieť vo filmoch o rangeroch na mexickej hranici.

Cez lesy sa dá nejako prejsť
Zelená hranica je dva kilometre od cesty, v poloninských lesoch sú termokamery, termopasce, fotopasce, signálne zariadenia, v dedinách policajti a colná správa. Prví na utečencov, druhí na pašerákov.

Prevádzači už v tomto kraji oficiálne nie sú. Odkedy je prechod s ľuďmi z Ukrajiny za pomoci skorumpovaných ukrajinských policajtov, ktorí ešte stále vedia prerušiť elektrický prúd, napájajúci lesné senzory a pasce, trestným činom, veľká časť miestnych sa obchodu s ľuďmi vzdala a snaží sa po páde závodu Vihorlat v Snine vrátiť ku gazdovaniu a pomaly sa učí pracovať s turistami.

V národnom parku sa môžu návštevníci pohybovať iba po značených chodníkoch. Z poľskej strany sú Poloniny v podobnom stave ako tatranské Zakopané a cesta cez zelenú hranicu na Ukrajinu je zakázaná. Ak prejdete, ako minulý rok český pár, a chcete sa vrátiť na Slovensko cez priechod v Uble, musíte volať konzulát. Bez vstupnej pečiatky vás môžu pri výstupe ukrajinské úrady zatknúť.

Časť sedlických rodín má stále rodiny na ukrajinskej strane, no napriek spoločným dejinám a rodinným príbehom je dnes Ukrajina vzdialená viac ako Amerika alebo Praha, kam odchádzali Rusíni zo severovýchodu už od čias rakúsko-uhorskej monarchie.

"Rakúske úrady ich prenasledovali počas úteku cez lesy do Poľska, odkiaľ pokračovali do Hamburgu na lode rovnako, ako dnes prenasledujeme utečencov," hovorí náš sprievodca.

Tí, ktorí prejdú a nezomrú počas zimných prechodov vyčerpaním, skončia napokon aj tak v záchytnom tábore v Humennom. Cez lesy sa dá nejako prejsť, no len čo zostúpia do jednej z desiatich rusínskych dedín, polícia ich hneď dostane, aj keď majú európske oblečenie, ktoré im prevádzači vopred zakopali v lesoch do sudov.

Endemit v najlepšej kondícii
Severovýchod sa stal po vstupe Slovenska do Únie a ruskom útoku na Krym citlivou zónou. Štát tu investuje veľa do ochrany hraníc, vďaka čomu sa miestna ekonomika podobá na funkčný organizmus.

Ľudia majú veľké domy, upravené záhrady, na pivo a tatarčené pirohy chodia do nie lacných penziónov, turistov strašia príbehmi o medveďoch a rysoch, ktoré majú aj v erboch dedín končiacich sa v údoliach pod Kremencom, na mieste trojhraničia, z ktorého vypadáva pre turistov Ukrajina.

Lenže historická Ruthénia nie sú iba Poloniny, park tmavej oblohy, za ktorým cestujú Američania a Francúzi do Ruského Potoka. No predovšetkým jazykový a náboženský endemit, ktorý napriek snahám o násilnú sovietizáciu v 50. rokoch a kradnutie gréckych kostolov v prospech ortodoxných ostal v najlepšej kondícii.

Rusíni, najmenší slovanský národ, trpeli na severe, v Poľsku, keď ich počas povojnovej operácie Visla rozmetali a časť premiestnili do Sliezska, odkiaľ museli odísť Nemci. Trpeli na Ukrajine, ktorá dodnes neuznáva ich existenciu a považuje ich za akýchsi lesných Ukrajincov.

Československí Rusíni boli obeťami perzekúcií počas vojny a na záver frontového prechodu. V mnohom sa ich osud podobal na rusínskych židov, ktorých prenasledovali ešte mesiace po vojne ako na Mikuláša 1945 v Kolbasove, kde pri pogrome zavraždili banderovské bandy jedenásť ľudí.

Rusíni žijú
Vzťah Rusínov k východoeurópskemu židovstvu, ktorého kultúrne a rodinné väzby siahali z Galície a Podolia, zo starých korunných krajín cisárstva až do južného Poľska a do okolia Sniny, ostáva príkladom toho, ako si dokázali ľudia dostatočne vzdialení od politických autorít pomáhať až do chvíle, kým politici neotrávili myslenie pogromistickými a psychopatickými myšlienkami.

Spoločná rusínsko-židovská kultúra stále vo zvyškovej podobe existuje. Svedčia o nej pamiatky v Topli, snahy Rusínov ukrývať cez vojnu židovské rodiny a aktívny odpor miestneho obyvateľstva proti rozprášeným jednotkám divízie SS Galicien, ktoré spolu s ukrajinskou oslobodeneckou armádou terorizovali a vraždili miestne obyvateľstvo až do ich definitívnej porážky československými vojskami.

Rusíni v tomto zmysle nie sú iba hraničiarmi republiky, ako ich vnímajú potomkovia českých rodín, ktoré sa každoročne vracajú na Duklu, na hroby svojich starých otcov, ale organickou súčasťou života na hranici, ktorá nás neoddeľuje len od iného jazyka, ale od iného sveta, priestoru začínajúcej ortodoxie, autority kyjevských a moskovských patriarchátov, sveta obráteného iným smerom ako Slovensko so svojou hrdosťou na "Amerikánov", ktorí sa dokázali desiatkykrát obrátiť medzi Pittsburghom a Sninou, hrdosťou na svoj zdrobneninkový jazyk a život v divých a najzelenších lesoch, pod ktorými sa ako v hermetických špekuláciách zrkadlia vo svete ľudí vlastnosti hlbokej a nepreniknuteľnej prírody, otvárajúcej cestu do iného sveta, do skutočnej východnej Európy literárnych fantazmagórií, k jedlám so stále väčším podielom smotany a kysnutého mlieka, k miestam, kde mizne víno a nahrádza ho kvas a pálenky.

V rusínskom pohraničí, ktoré Prvá republika intuitívne a strategicky zobrala pod ochranu a zachránila tak tamojšie obyvateľstvo pred pogromami a vzájomným vyvražďovaním, aké sa dialo v Galícii a Podolí, žije v poslednej marke pred oceánom azbuky a ťažkej liturgie rusínska kultúra, vďaka ktorej je Slovensko od západu na východe najmenším modelom európskej rôznosti a schopnosti prežiť aj v najťažších miestach na okraji civilizácie, no v strede prírody.

Venované pamiatke Jána Myšľanova

Michal Havran

Zdroj:
https://komentare.sme.sk/c/22683029/historicka-ruthenia-nie-su-iba-poloniny-park-tmavej-oblohy.html

Foto:
Publicista a moderátor Michal Havran.
archívne, SITA/Peter Rusko.