Historické kontexty formovania a vývoja rusínskeho etnika v Karpatoch

Stanislav Konečný, Spoločenskovedný ústav SAV, Košice

Vznik a rozvoj ľudských spoločenstiev, nezávisle od ich konkrétnych foriem, nikdy neboli a ani nie sú len výsledkom ich vnútorného vývoja, ale spravidla bývajú veľmi výrazne determinované aj vonkajšími historickými okolnosťami a procesmi. V plnej miere to platí tiež pre integrujúce a diferencujúce pohyby, ktoré sprevádzajú vytváranie etnických pospolitostí, ako aj priebeh ich národnej identifikácie. Rusínske osídlenie v členitom karpatskom regióne nepredstavuje žiadnu výnimku, skôr naopak, pretože sa začalo, prebiehalo a vyvíjalo, ale aj dodnes existuje, v zložitých sociálno-ekonomických štruktúrach a v relatívne dosť chaotických kultúrnych podmienkach za často sa meniacich geopolitických súvislostí. Národná kolektivita rusínskeho etnika na juh od Karpát, aj vrátane severovýchodného Slovenska, sa nerodila ľahko, pretože Rusínom v dejinách dlho chýbal výraznejší štátoprávny rozmer a celé desaťročia aj vyhranená národná identita.

Preto sa tiež rusínske dejiny fakticky stali súčasťou uhorských, československých, maď'arských, sovietskych či ukrajinských dejín, hoci sú známe aj pokusy o interpretovanie autentických dejín Rusínov. Keďže forma a rozsah nášho príspevku neumožňujú prezentovať rusínsku históriu systematickým spôsobom, chceli by sme zatiaľ len poukázať na také historické javy, udalosti a procesy, ktoré vo významnej miere ovplyvnili vývin rusínskeho obyvateľstva v Karpatoch a determinovali jeho charakter. Prvým z nich bolo tzv. veľké sťahovanie národov, ktoré, okrem iného, spôsobilo slovanské osídlenie karpatskej kotliny. V roku 375 totiž Huni prekročili rieku Don a nimi porazené, najmä germánske, kmene sa pohli smerom na západ, čím sa začal masový presun kmeňov i celých kmeňových zväzov. Zo svojich pôvodných sídel smerom na juh migrovali aj slovanské kmene, avšak v oblasti dnešnej južnej Ukrajiny narazili na sarmatské skupiny Antov, ako aj Chorvátov a Srbov, ktoré sa vtedy presúvali na západ. Preto slavizácia horného Potisia a priľahlej časti Slovenska prebiehala až v 5. a 6. storočí slovanskými kmeňmi, ktoré byzantské pramene nazývali Sklavíni./1/

Slovania v tomto priestore a čase sa nachádzali ešte len v štádiu tzv. protoslovanskej jednoty, teda ešte pred ich rozdelením na východných, západných a južných Slovanov, ku ktorému došlo až po zaujatí nových sídel v stredovýchodnej Európe a na Balkáne. Slovanské obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom a chovom dobytka, avšak rodová spoločnosť bola vtedy už v svojej poslednej vývojovej fáze, ktorú voláme vojenskou demokraciou. Hoci usadlý spôsob života umožňoval slovanskému obyvateľstvu rýchlejší rozvoj, určitá závislosť od stálych sídlisk zvyšovala jeho zraniteľnosť pri nájazdoch kočovníkov a expanzii vtedajších ranofeudálnych štátov.

Takto sa obyvateľstvo južne od Karpát dostalo pod nadvládu, ale aj pod istú ochranu Bielych Chorvátov, neskôr Avarov, Veľkomoravskej ríše či Bulharska. Obdobné následky mal príchod Maď'arov do Karpatskej kotliny. Navyše, vytvorenie uhorského štátu už koncom 10. storočia, a to pod patronátom pápeža, umožnilo v nasledujúcich desaťročiach doň potupne začleňovať aj Slovanmi obývané územia na sever a severovýchod od Panónie, ktorá sa stala centrom nového štátneho útvaru. Tento proces bol zavŕšený asi na konci 12. storočia./2/

Vznik Uhorska tak napriek viacerým limitom a prekážkam dovoľoval istý kontinuálny vývoj aj tohto slovanského osídlenia, ktoré sa stalo pôvodným substrátom pri formovaní rusínskeho etnika. Významnú úlohu pri dosídľovaní uvedeného teritória slovanským obyvateľstvom, ale aj pri formovaní jeho etnického charakteru zohrala tiež kolonizácia. Prvými „hosťami" v tomto regióne, a to v druhej polovici 13. storočia, boli roľníci z oblasti Haliče, ktorí prichádzali v rámci šoltýskej kolonizácie./3/ Podstatne výraznejší vplyv na „orientalizáciu" slovanského obyvateľstva mala valašská kolonizácia v priebehu 14.-17. storočia. Jej cieľom bolo hlavne hospodárske využitie horských a podhorských oblastí chovom hovädzieho dobytka, kôz, ošípaných, koní a oviec. Vzhľadom na povinnosť vojenskej a strážnej služby boli tak valašskí kolonisti oslobodení od roboty, odovzdávali pomerne nízke naturálne dávky a ako pravoslávni veriaci neplatili ani cirkevný desiatok. /4/

Pôvodnými účastníkmi valašskej kolonizácie boli pastieri z Valašska a Moldavska, avšak postupným prechodom cez Bukovinu a Halič sa na nej stále viac podieľali aj Slovania patriaci už vtedy k ich východnému zoskupeniu. Charakterizoval ho nielen jazyk, materiálna a duchovná kultúra, ale aj vyznávanie východnej formy vtedy už rozdeleného kresťanstva. Rýchlejší bol prírastok počtu východoslovanských osád hlavne v severných a východných častiach dnešného Zakarpatska, pretože práve tam smerovali aj tí príslušníci slovanského etnika, ktorí boli vytláčaní z južnejších regiónov skupinami maďarského obyvateľstva, resp. tiež privilegovanými kolonistami z nemeckých krajín.

Pôvodnú prevahu rumunského živlu medzi valašskými kolonistami dokazuje dvesto rumunských topografických názvov v tomto regióne a viac ako sto rumunských slov, ktoré absorbovala ukrajinčina /5/ Na západ od rieky Uh sa však usadilo menej rumunských Valachov, pretože kolonisti boli stále viac premiešaní východoslovanským živlom, najprv z Bukoviny a východnej Haliče. Kolonisti už so západoslovanskými prvkami jazyka a kultúry sa dostali na stredné a západné Slovensko, dokonca aj na Moravu i do Sliezska. Pastierske obyvateľstvo, ktoré sa stalo základom pre formovanie rusínskej národnosti sa objavilo v Šariši na prelome 14. a 15. storočia, na severnom Spiši v priebehu 15.-16. storočia a kolonizácia ďalej na západ sa datuje až do 17. storočia. /6/

V 16. storočí na Slovensku existovalo asi dvesto obcí na valašskom práve, to však vôbec neznamená, že všetky založili a žili v nich Rumuni či budúci Rusíni. Osídlenie sa totiž v stredoveku veľmi často menilo, rusinizované boli aj pôvodne slovenské, nemecké a niekedy i maďarské obce, hoci v ďalších storočiach dochádzalo stále častejšie aj k opačnému procesu. Preto rusínske osídlenie nemožno úplne stotožňovať s valašskou kolonizáciou, ktorá mala tiež viacetnický charakter. Tá síce ovplyvňovala, ale priamo neurčovala ďalší vývoj národnostnej, ba ani konfesionálnej štruktúry stredovekého osídlenia v karpatskom priestore. /7/

V tejto súvislosti významnú úlohu zohralo uzavretie tzv. Užhorodskej únie v roku 1646, ktoré znamenalo zjednotenie pravoslávnych kňazov a veriacich s katolíckou cirkvou. Na christianizácii týchto oblastí sa totiž podieľali tak grécki mnísi aj latinskí misionári, a tak grécko-slovanský obrad sa v Uhorsku vďaka tolerantnému postoju prvých panovníkov z rodu Arpádovcov pomerne dlho udržal. Jeho posilnenie, teraz už v schizmatickej podobe, priniesla práve valašská kolonizácia. Početné východoslovanské osídlenie v Uhorsku začali panovníci aj časť šľachty vnímať ako isté narušenie politickej a náboženskej homogenity krajiny. Tento postoj v 16. storočí značne posilnila reformácia a v nasledujúcom storočí vyhrotili stavovské povstania proti Habsburgovcom, v ktorých otvorene zaznievala tiež protikatolícka rétorika. Organizačne pravoslávnu cirkev v Uhorsku spravoval mukačevský biskup, hoci väčšiu stabilitu táto funkcia získala až v 16. storočí. Biskupi boli závislí od vládcov mukačevského domínia, od sedmohradských kniežat i od uhorských kráľov. S úpadkom sociálneho statusu valašských kolonistov klesala aj prestíž ortodoxného náboženstva. Východná cirkev sa stala cirkvou poddaných, ba aj jej kňazi boli v takomto postavení. Za uzavretie únie preto bola tiež značná časť pravoslávnych kňazov, ktorí mali voči zemepánom taktiež feudálne povinnosti. Od 16. storočia sa aj od ortodoxných veriacich vymáhal cirkevný desiatok, teda stratili určitú výhodu vyplývajúcu z ich cirkevnej príslušnosti.

Isté sympatie k únii však prejavovali aj mukačevskí pravoslávni biskupi: Sergej Joann, a najmä jeho nástupca Vasiľ Tarasovič (1633-1651), ktorý už v roku 1642 vo Viedni prijal katolícku vieru. V prospech zjednotenia aktívne vystupovali rád Baziliánov a grófka Anna Jakušičová, sestra jágerského biskupa J. Jakušiča. Preto dňa 24. apríla 1646 celkom 63 pravoslávnych kňazov zložilo v kaplnke užhorodského zámku do rúk jágerského biskupa vyznanie viery, vrátane uznania primátu pápeža. Na druhej strane, zástupcovia katolíckej cirkvi akceptovali podmienky ortodoxných veriacich, t. j. zachovanie „gréckeho" obradu, právo voľby biskupa a rozšírenie práv katolíckeho kléru na zjednotených duchovných./8/  Biskup J. de Camellis (1690-1706) sa zaslúžil o zrovnoprávnenie kňazov východného obradu v ekonomickej a sociálnej oblasti. Vymohol u cisára Leopolda I. vydanie dekrétu o prídeloch pôdy a finančnom zabezpečení duchovných a cirkevných inštitúcií. Zabezpečil tiež priznanie miest a štipendií pre uniat-skych študentov v Trnave, Viedni, Jágri a Pešti. Hoci bol cudzinec, pochopil hlavné problémy obyvateľstva, najmä vo vzdelávacej a kultúrnej oblasti, a aktívne sa zapojil do ich riešenia. Zabezpečil vo Viedni tlačenie kníh v cyrilike a sám bol autorom učebníc. Jeho odkaz naplňovali aj niektorí ď'alší biskupi, hlavne J. Bradač a A. Bačinský, ktorí dosiahli kanonizáciu mukačevskej eparchie a napriek zložitým pomerom upevnili postavenie gréckokatolíckej cirkvi a zapojili ju do procesu zvyšovania vzdelanostnej a kultúrnej úrovne veriacich. /9/

Užhorodská únia tak prispela k istej europeizácii východoslovanského obyvateľstva v Uhorsku, k širším a hlbším kontaktom so západnou Európou a jej civilizačnými trendmi, ale aj k zbližovaniu so susedným západoslovanským osídlením, ktoré spelo k formovaniu poľskej a slovenskej národnosti. Únia znamenala oslabenie určitej konfesionálnej diferenciácie a zároveň prispela k vytvoreniu nábožensko-cirkevnej a regionálnej identity ľudu pod Karpatmi. Únia obmedzila vplyv miestnych zemepánov na cirkevné záležitosti. Hoci veriacim priniesla aj novú cirkevnú daň (koblinu a rokovinu), umožnila formovať kňazskú inteligenciu, ktorá nasledujúcich skoro 300 rokov zohrávala v národnom hnutí Rusínov kľúčovú úlohu. Tento národný pohyb sa rozvinul v podobe rusínskeho národného obrodenia s istým fázovým posunom po revolúcii meruôsmych rokov. Nazývame tak proces postupnej premeny rusínskej feudálnej národnosti na novodobý národ v druhej polovici devätnásteho storočia, ktorý fakticky viedol k vzniku niektorých atribútov moderného národa. Preto možno zároveň konštatovať, že národné obrodenie fakticky prinieslo rusinizáciu východoslovanského etnika v Uhorsku, čo napriek problémom, znamenalo sformovanie určitého samostatného etnického spoločenstva. Dovtedy „rusínstvo" či „ruskost" obyvateľstva južne od Karpát boli vnímané takmer výlučne ako konfesia, resp. ako príslušnosť ku gréckokatolíckej cirkvi. Národné obrodenie Rusínov prebiehalo po dvoch paralelných líniách. Prvú tvorilo úsilie o štátoprávne riešenie otázky východných Slovanov v Rakúsku spojením území Haliče, Bukoviny a Uhorskej Rusi do jednej korunnej krajiny, ktoré by vytvorilo oveľa lepšie podmienky pre imanentný vývoj etnika a konštituovania jeho národnej identity. Táto politická koncepcia vedúceho predstaviteľa rusínskej politiky A. I. Dobrjanského, ktorú ale akceptovali aj iní aktivisti rusofilského presvedčenia, napr. I. Rakovský a A. F. Kralický a plne odpovedala duchu austroslavizmu, narazila však nielen na odpor dvora, ale hlavne uhorských vládnucich tried. Tie nebolo možné ignorovať, zvlášť vzhľadom na prípravu dualistického štátoprávneho usporiadania monarchie.

Druhú cestu národného obrodenia a konštituovania rusínskej národnej identity v tom čase presadzoval Alexander V. Duchnovič (1803-1865). Videl ju predovšetkým v mimoriadne aktívnej a všemožnej podpore vzdelávania, v osvetovej práci a vo zvyšovaní kultúrnej úrovne rusínskeho obyvateľstva, a to prostredníctvom aktivít národných buditeľov, ako aj cez činnosť vzdelávacích a kultúrno-osvetových spolkov. Na tejto ceste mu účinne pomáhali A. Pavlovič, J. Stavrovskij - Popradov, A. Mitrak - Materin, I. Siľvaj, I. Duliškovič i menej známi ďalší rusínski národovci. Značnú pomoc na tomto úseku im svojou angažovanosťou poskytol tiež vtedajší prešovský biskup J. Gaganec. Významnú úlohu pritom zohrávalo aj vydávanie kníh a tlače v jazyku, ktorý bol blízky pospolitému ľudu. /10/

Národné obrodenie Rusínov v porovnaní so slovenským národným obrodením však jednoznačne nevyriešilo dva základné problémy národnouvedomovacieho procesu: otázky národnej identity a spisovného jazyka. Mali kľúčový význam, pretože celá národná koncepcia Rusínov sa opierala o teóriu prirodzeného práva na sebaurčenie a tiež národno-obrodenecký proces mal jazykový charakter. Národno-kultúrna identifikácia rusínskej inteligencie totiž nevyznela jednotne a hlásenie sa jej príslušníkov buď k veľkoruskému alebo k osobitnému karpatoruskému (rusínskemu) národu pretrvávalo aj naďalej. Navyše, v druhej polovici 19. storočia prenikli tiež do Uhorska správy o značnej prevahe maloruskej (ukrajinskej) orientácie v národnom hnutí v Haliči a na Bukovine. V dôsledku rakúsko-uhorského vyrovnania, ale aj posilnenia maďarizačných tendencií po roku 1875, sa emancipačný proces Rusínov zastavil /11/

Reálnejšia šanca na jeho zavŕšenie preto vznikla až po prvej svetovej vojne, a to najmä v súvislosti s rozhodnutím o začlenení horného Potisia do rámca Československej republiky. Už od leta 1919 bolo totiž evidentné, že vzhľadom na vývoj medzinárodnej situácie a postoj rusínskej reprezentácie doma i krajanských organizácií v Amerike, stalo sa pripojenie územia juhokarpatských Rusínov k československému štátu jedinou reálnou alternatívou. Definitívne rozhodnutie priniesla saintgermainská mierová zmluva uzavretá 10. septembra 1919./12/  Zostávalo však ešte veľa nedoriešených otázok, ktoré sa týkali tak štátoprávneho postavenia regiónu, ako aj jeho územného vymedzenia, názvu, vnútornej správy, jazyka, administratívneho členenia, ale i riešenia značných ekonomických, sociálnych a kultúrnych problémov Podkarpatskej Rusi./13/

Dvadsiate a tridsiate roky minulého storočia, napriek istým politickým turbulenciám, poskytovali Rusínom v Československu relatívne veľmi dobré podmienky pre hospodársky a kultúrny rozvoj regiónu a posilnenie ich spoločenského postavenia. Investície vynaložené do vytvárania infraštruktúry Podkarpatskej Rusi, a najmä do vzdelávania obyvateľstva, začali prinášať svoje ovocie Modernizovala sa sociálna štruktúra rusínskeho obyvateľstva a rástli aj ambície rusínskej inteligencie, ktorá sa usilovala vziať do vlastných rúk tiež riešenie otázok spojených s národnou identitou, spisovným jazykom a kultúrneho smerovania etnika.

Demokratický systém fungujúci v Československej republike paradoxne nepomohol k rozuzleniu nedoriešených otázok v etnogenéze rusínskeho obyvateľstva. Štát jej ponechal voľný priebeh a kvázi nezainteresovaným postojom fakticky len asistoval počas ostrých ideových bojov, ktoré sa rozpútali medzi stúpencami možných variantov národného vývoja a kultúrnej orientácie. K tradičnému sporu medzi veľkoruským a tzv. tutešňackým (domácim) smerom sa relatívne rezolútne pripojil ukrajinský smer a prostredníctvom haličskej emigrácie pracujúcej v školskej a kultúrnej sfére miestami dosahoval nesporné úspechy. Generálny štatút pre administráciu a organizáciu Podkarpatskej Rusi, Ústava republiky Československej z 29. februára 1920 i tzv. jazykový zákon nechali skoro úplne otvorenou otázku spisovného jazyka karpatských Rusínov v tomto regióne. Oficiálnym odvolaním sa na „ľudový jazyk", ktorý vlastne neexistoval, ako aj odkladaním meritórneho riešenia uvedeného problému, československý štát iba zafixoval jazykové spory, ktoré sa pravidelne, hoci s rôznou intenzitou, objavovali na politickej scéne takmer dvadsať rokov a plný všeobecný konsenzus vlastne nepriniesli dodnes.

Tradičná politická rozdrobenosť elity, určitá ideová neujasnenosť celého národno-emancipačného hnutia, ale aj rôzne tlaky zvnútra i spoza hraníc totiž riešenie aj týchto kľúčových otázok ďalšieho vývoja rusínskeho etnika limitovali. /14/  Na druhej strane, včlenenie Podkarpatskej Rusi do rámca Československa posilnilo zakotvenie juhokarpatských Rusínov do stredoeurópskeho priestoru a ich inklinovanie k západoeurópskym vzorom aj pri zachovaní východoslovanskej identity a konfesionálnej spätosti s východným kresťanstvom.

Konkrétny vývin napokon viedol k tomu, že v kritických rokoch 1938 - 1947 si Rusíni na vlastnej koži v rýchlom slede a v skrátenej verzii vyskúšali, respektíve i zopakovali viaceré varianty riešenia otázok etnickej príslušnosti a národno-kultúrnej orientácie. Od 7. októbra 1938 do 15. marca 1939 zažívali, hoci už v deformovanej podobe, isté autonómne postavenie v rámci Česko-Slovenska, niekoľko hodín žili v samostatnom štáte Karpatská Ukrajina, aby sa vzápätí ako Kárpátaljai terulet ocitli v Maďarskom kráľovstve so statusom, ktorý určitými znakmi pripomínal niekdajšie Uhorsko. /15/  Súčasne to znamenalo i rozdelenie Rusínov a územia, na ktorom žili, čo vytvorilo nepríjemný precedens do budúcnosti.

Po oslobodení Podkarpatskej Rusi Červenou armádou v októbri 1944 bol, napriek platnej zmluve s československou vládou v exile, pod kuratelou sovietskych vojenských, bezpečnostných a spravodajských orgánov vytvorený dočasný bábkový štátny útvar s názvom Zakarpatská Ukrajina, ktorý formálne vykazoval atribúty samostatného štátu, v skutočnosti však podľa priamych pokynov z Moskvy a v záujme jej strategických cieľov len pripravoval región k jeho odovzdaniu Sovietskemu zväzu. Na základe československo--sovietskej zmluvy o pripojení Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR z 29. júna 1945 sa tak stalo v januári 1946. /16/ Osudy Rusínov žijúcich na území severovýchodného Slovenska boli v tomto osobitne hektickom období len zdanlivo o čosi jednoduchšie. Časť ich reprezentácie prejavovala snahu o pripojenie tejto oblasti k Podkarpatskej Rusi v nádeji na skoré inštalovanie jej autonómie. Avšak, 22. novembra 1938, pod vplyvom správ o vývoji na Podkarpatskej Rusi po vymenovaní autonómnej vlády A. Vološina a viedenskej arbitráže, Ruská národná rada revidovala svoje stanovisko a Rusíni zotrvali v rámci autonómneho Slovenska, hoci neskrývali svoje obavy./17/  Tie sa, žiaľ, po vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 sčasti aj naplnili. Už v apríli 1939 ako dôsledok tzv. malej vojny pripadlo Maďarsku aj 36 rusínskych obcí z okresov Sobrance a Snina. /18/

Autoritatívny režim Slovenskej republiky zdôvodňovaný nacionalistickou ideológiou vytlačil etnické menšiny, s výnimkou nemeckého obyvateľstva, na perifériu politického diania a ústupky pripúšťal len v spoločensko-kultúrnej oblasti. Rusíni tak, zvlášť v porovnaní s rokmi predmníchovskej republiky, zažívali opäť časy neslobody. Rusínska menšina totiž dosť často neprávom spájaná s hungarizmom, sovietofilstvom či schizmatizmom vôbec nemala dôveru vládnych štruktúr, preto postupne rezignovala na svoje pôvodné politické ambície, stávala sa latentnou opozíciou a od roku 1943 jej veľká časť priamo podporovala protifašistický odboj. /19/

Oslobodenie východného Slovenska a obnovenie Československa v roku 1945 práve pre tunajších Rusínov a Ukrajincov vytvorili priaznivé spoločenské podmienky a vo vzťahu k iným menšinám privilegované postavenie. Získali zastúpenie v najvyšších zákonodarných zboroch a mali vysoký podiel v národnostnej štruktúre orgánov KSS, v národných výboroch, v iných úradoch, v armáde i v bezpečnostných silách. Prialo im aj oživenie všeslovanských nálad a autorita ZSSR. Činnosť Ukrajinskej narodnej rady Prjaševščiny (UNRP), Referátu pre ukrajinské školy (RUŠ), ako aj ukrajinských školských a kultúrnych inšpektorátov mali dokonca isté prvky kultúrnej autonómie.

Prejavilo sa to v zriadení a fungovaní kultúrnych inštitúcií, akými boli novozaložené Ukrajinské národné divadlo (UND) či Ukrajinské vysielanie Československého rozhlasu, ale i v aktivitách v oblasti tlače, edičnej činnosti, literatúry a ľudového umenia, ktoré zaznamenali značný rozvoj a tak naznačovali i ďalšie perspektívy. V tomto zmysle označenie povojnových rokov za obdobie kultúrno-osvetovej renesancie Rusínov a Ukrajincov na Slovensku by malo určité opodstatnenie. /20/  Je však paradoxné, že ani cieľom, ani úsiliu reprezentácie minority vtedy nezodpovedali ani obsah, ani intenzita národného vedomia širších vrstiev rusínskeho etnika, ktoré ani v povojnových rokoch ešte nedisponovalo všetkými atribútmi moderného národa./21/

Ďalší vývoj rusínskeho obyvateľstva v Karpatoch až tragicky poznačilo obdobie tzv. ukrajinizácie. Týmto pojmom, hoci nie celkom presne, označujeme proces administratívneho až násilného presadzovania ukrajinskej národnostnej príslušnosti a ukrajinského spisovného jazyka do politického aj kultúrneho života rusínskej pospolitosti, a to bez ideovej prípravy, bez disponibilných prostriedkov a spravidla byrokratickým spôsobom. V podstate to zároveň znamenalo, že rusínska národnosť oficiálne prestala existovať a v úradných štatistikách, ako i v osobných dokladoch a všetkých verejných aktoch bola nahradená ukrajinskou národnosťou.

Na území Podkarpatskej Rusi sa neoficiálna ukrajinizácia začala už od novembra 1944 a úradne od vzniku Národnej rady Zakarpatskej Ukrajiny 26. novembra 1944, keď v podstate bola sprievodným javom sovietizácie hospodárstva, politického systému i kultúrneho života spoločnosti. Mala však skôr deklaratívny, než reálny charakter. Od januára 1946 sa už diala ako súčasť štátnej ideológie a politiky. Pre ukrajinizáciu na Zakarpatsku je tiež zaujímavé, že zvlášť v prvých rokoch dochádzalo súčasne k rusifikácii regiónu, ktorá charakterizovala vývin vo všetkých oblastiach pripojených k ZSSR v rokoch 1939 - 1945. Rusínske obyvateľstvo, ktoré stratilo veľkú časť elity i vlastné ambície už počas maďarskej okupácie, pochopiteľne pomerne skoro kapitulovalo a pasívne sa prispôsobovalo situácii. Napríklad, prvých volieb do Najvyššieho sovietu ZSSR vo februári 1946 sa zúčastnilo 99,95 % voličov, pritom za jednotnú kandidátku bloku komunistov a nestraníkov hlasovalo až 95,8 % z nich. /22/

V roku 1948 bola v Zakarpatsku likvidovaná aj gréckokatolícka cirkev, ktorá jediná bola snáď schopná novému režimu do istej miery duchovne vzdorovať. Pravda, integrovanie regiónu do systému sovietskeho hospodárstva a kultúrneho života spoločnosti priniesla aj isté pozitívne výsledky. Industrializáciou sa podstatne zvýšil priemyselný potenciál oblasti, a tiež poľnohospodárstvo, napriek násilnej kolektivizácii, zaznamenalo rast objemu, rozsahu, ale aj intenzity produkcie. Evidentne, aj keď často jednostranne, vzrástla aj vzdelanostná a kultúrna úroveň obyvateľstva. Na druhej strane, Rusíni ako etnické spoločenstvo v tomto regióne na polstoročie prestali existovať.

Ukrajinizácia na severovýchode Slovenska sa začala neskôr a prebiehala pomalším tempom. Oficiálny ráz a politickú podporu dostávala až po politickom prevrate vo februári 1948, avšak určitý etnický dualizmus menšiny vyjadrovaný aj termínom „ukrajinské a ruské obyvateľstvo" bol tolerovaný ešte niekoľko rokov. Táto situácia však začala predstavovať prekážku pri snahe Komunistickej strany Československa (KSČ) vtesnať všetok národný pohyb menšiny len do rámca kultúry, ako to vyplývalo z v tom čase uplatňovanej koncepcie národnostnej politiky. /23/  Jej úspechu pomohla istá nerozhodnosť vedúcich činiteľov menšiny i relatívne ľahostajný postoj rusínskej verejnosti.

Jej prvá fáza v rokoch 1948 - 1949 sa vyznačovala najmä úsilím získať pre tento zámer lídrov menšiny, popularizovať ukrajinský jazyk a iniciovať vznik kultúrno-osvetovej organizácie, ktorá by akceptovala novú koncepciu. Územné orgány KSČ na Slovensku preto začali viac poukazovať na neúnosnosť tolerovania nejednoznačného „rusínsko-ukrajinského" charakteru obyvateľstva a používania ruského i ukrajinského jazyka. Vyvíjali istý nátlak predovšetkým na Predsedníctvo UNRP, najmä na členov KSČ v ňom, aby urýchlilo svoje definitívne rozhodnutie. Súčasne však pripravovali pôdu pre direktívny zásah. Ten sa stal aktuálnym zvlášť na základe výsledkov sčítania obyvateľstva k 1. marcu 1950. K rusínskej a ukrajinskej národnosti na Slovensku sa prihlásilo 48 231 ľudí, čo však v porovnaní s rokom 1930 znamenalo pokles o 50 %. /24/ Celkove 41 000 z nich vtedy žilo v siedmich severovýchodných okresoch, čo predstavovalo asi 93 % z ich celkového poštu na Slovensku. K „ruskej", teda rusínskej národnosti sa hlásilo asi 80 %, k ukrajinskej národnosti 20 % príslušníkov tejto minority v regióne. /25/  Opatrenia nedali na seba dlho čakať. Už v júni 1950 bolo rozhodnuté zaviesť ukrajinčinu ako vyučovací jazyk od 1. ročníka národných škôl, v roku 1950 rusky vychádzajúce noviny UNRP Пряшевщина nahradil tlačový orgán KV KSS v Prešove Нове життя, ktorý bol ukrajinskou mutáciou novín Nový život. Nový ukrajinský mesačník Дружно вперед vznikol ako tlačový orgán práve formovaného Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich (KZUP). Na druhej strane, v opačnom smere pôsobili niektoré ďalšie rozhodnutia straníckych a štátnych orgánov, ktoré smerom k ukrajinskej idei na Slovensku pôsobili kontraproduktívne. Išlo napr. o likvidovanie gréckokatolíckej cirkvi a masové inkorporovanie kňazov a veriacich do cirkvi pravoslávnej, násilné zakladanie jednotných roľníckych družstiev, kampaň proti tzv. ukrajinskému buržoáznemu nacionalizmu, resp. administratívnu reformu v roku 1960, ktorá vytvorením Východoslovenského kraja namiesto krajov Košického a Prešovského i vznikom veľkých okresov vlastne zvýšila majorizovanie menšinového obyvateľstva na východnom Slovensku a znížila tak aj jeho zastúpenia v štátnej správe i samospráve, hoci vtedy mala len formálnu funkciu.

Predsedníctvo ÚV KSS 28. júna 1952 prijalo uznesenie o zavedení ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka do všetkých národnostných škôl, v ktorých sa dovtedy vyučovalo rusky alebo sa využíval len rusínsky dialekt. Bolo to opatrenie, ktoré malo definitívne odstrániť pochybnosti o národnej identite a etnicite Rusínov na Slovensku. Vtedajšie najvyššie orgány KSČ a štátu evidentne ignorovali skutočnosť, že dovtedy vedomie ukrajinskej národnostnej príslušnosti u tunajších Rusínov bolo skôr zriedkavosťou. Práve naopak, nie vždy celkom jasné predstavy o ich národnej a kultúrnej identite sa neraz zakladali práve na vymedzení sa voči iným Slovanom v karpatskom priestore, teda voči Slovákom, Poliakom a Ukrajincom. Aktéri ukrajinizácie sa spoliehali na masovopolitickú a kultúrno-osvetovú prácu medzi rusínskym obyvateľstvom, avšak očakávania v tomto smere sa nenaplnili. Činnosť KZUP sa rozbiehala pomaly, bola málo atraktívna a tie zaujímavejšie ovplyvňovala iba dosť obmedzený okruh ľudí. Krúžky ukrajinského jazyka vznikali skoro výlučne v školách a inštitúciách, preto širšie vrstvy obyvateľstva, najmä na vidieku, oslovili v minimálnej miere. Ukrajinskú identitu aktívne akceptovala iba časť rusínskeho obyvateľstva, najmä politicky angažovaní členovia KSČ, funkcionári, časť inteligencie a mládeže. Väčšinu ľudu v severných okresoch bývalého Prešovského kraja tak charakterizovala skôr národná vlažnosť, ktorá sa prejavovala hlavne v indiferentnom vzťahu k národnej príslušnosti, v ignorovaní ukrajinských kultúrno-politických a osvetových akcií, v nezáujme o členstvo a prácu v KZUP, v odmietaní ukrajinského jazyka, tlače a kultúry, ako aj v úsilí posielať deti do slovenských škôl.

Výsledky sčítania ľudu k 1. marcu 1961 ukázali, že počet Ukrajincov a Rusov sa na Slovensku v päťdesiatych rokoch znížil absolútne o 36,1 % a relatívne dokonca o 57,3 % /26/ Vo všeobecnosti sa ukázalo, že snaha usmerniť a urýchliť národný vývoj východoslovanského etnika na Slovensku viedla len k dočasnému a parciálnemu úspechu. Objektívne posilnila zostupný trend jeho početnosti, ktorý v nasledujúcich rokoch urýchlili tiež tradičné faktory prirodzenej asimilácie. V osemdesiatych rokoch sa k nim pridala politická apatia, ale i určitý individuálny pragmatizmus, preto prirodzená asimilácia Rusínov i Ukrajincov nadobúdala veľmi veľké rozmery. Kým v prvej polovici osemdesiatych rokov priemerný ročný prírastok obyvateľstva Slovenska predstavoval 7,18 %, u ukrajinskej (rusínskej) menšiny len 3,72 % /27/ Novembrová tzv. nežná revolúcia v roku 1989, ktorou začala rozsiahla transformácia spoločnosti, otvorila všetky dovtedy ignorované a nedoriešené otázky z predchádzajúceho obdobia. Vo vzťahu k našej problematike priniesla renesanciu rusínskej národnostnej menšiny, ktorá sa celé desaťročia štatisticky skrývala v radoch príslušníkov slovenskej a ukrajinskej národnosti. Spoločenské a politické vystúpenie rusínskych aktivistov začiatkom deväťdesiatych rokov tak zákonite viedlo k akceptovaniu rusínskej národnej identity a národno-obrodzovací proces tak mohol vstúpiť do svojej ďalšej fázy. /28/

Vďaka významným spoločenským zmenám a niekoľkým nadšencom sa v podstate od začiatku vytvárali základné podmienky tak pre obnovenie a politické rehabilitovanie rusínskej menšiny, ako aj pre rozvíjanie jej národno-kultúrneho života. Začala vychádzať rusínska tlač, vznikla národno-kultúrna organizácia Rusínska obroda na Slovensku, nadviazali sa kontakty s rusínskymi spolkami v susedných štátoch i v Amerike a relatívne rýchle napredovali práce spojené s kodifikáciou rusínskeho spisovného jazyka, ku ktorej došlo v januári 1995. Sčítanie ľudu v roku 1991 ukázalo, že k rusínskej národnosti sa prihlásilo viac než 17 000 ľudí, ale aj naznačilo perspektívy jej početného rastu.

Pravda, oficiálne uznanie a rozvoj rusínskej minority nevyhnutne sprevádzalo tiež rozdelenie dovtedy jednotne vnímanej, hoci nie homogénnej ukrajinskej (rusínskej) menšiny. Jej časť už počas národného pohybu po druhej svetovej vojne prijala ukrajinskú národnostnú príslušnosť, ďalšia časť tak urobila v priebehu nasledujúceho vývoja, keď sa len prispôsobila existujúcej situácii alebo z rôznych dôvodov dospela k takémuto presvedčeniu. Viacerí tiež ukrajinskú národnosť akceptovali v dôsledku výchovy v školách či počas štúdia na Ukrajine. Prirodzene, mali a majú plné právo na tomto stanovisku aj po roku 1990 zotrvať a príslušné práva národnostných menšín využívať. V rámci cenzu v roku 1991 ukrajinskú národnosť deklarovalo viac než 13 000 občanov, hoci tento počet v ď'alších rokoch postupne klesal./29/ Medzi reprezentáciami rusínskej a ukrajinskej menšiny celkom pochopiteľne vzniklo isté napätie a prebiehala ostrá polemika, hoci situácia sa v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi mierne upokojila, keď vzájomné mediálne ataky sa ukázali byť málo produktívne. Práva všetkých národností garantuje Ústava Slovenskej republiky a ďalšie povinnosti v tomto smere vyplývajú z multilaterálnych medzinárodných záväzkov republiky, ako i z jej členstva v Európskej únii od roku 2004. Systém podpory kultúry národnostných menšín a etnických skupín na Slovensku sa tiež viac-menej stabilizoval, takže namiesto plytvania síl na vzájomné súperenie sa javí osožnejšou komunikácia, snaha o korektné a tolerantné vzťahy, respektíve aj istá koordinácia v oblastiach spoločného záujmu.

Stanislav Konečný

POZNÁMKY:

/1/   K tomu pozri Bystrický, P. Sťahovanie národov (454-568: Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava: Spoločnosť Pro Historia, 2008, 202 s.
/2/   Pop, I. Podkarpatská Rus. Praha: Nakladatelství Libri, 2005, s. 16-18.
/3/   Uličný, F. Dejiny osídlenia Šariša. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1990, s. 469.
/4/   Beňko, J. „K problematike osídlenia a dosídľovania Slovenska". Historický zborník 7 (1997). Martin: Matica slovenská, 1997, s. 32.
/5/   Halaga, O. R. Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolíci. Košice: Svojina, 1947, s. 78.
/6/   K tomu podrobnejšie pozri Varsík, B. Osídlenie Košickej kotliny III (s osobitným zreteľom na celé východné Slovensko a horné Potisie). Bratislava: Veda, 1977, 584 s.
/7/   Kučerová, K. „Etnické zmeny na Slovensku od 16. storočia do polovice 18. storočia". Historický časopis, roč. 31, 1983, č. 4, s. 529
/8/   Haraksim, Ľ. „Užhorodská únia a východné Slovensko". Historický časopis, roč. 45, 1997, č. 2, s. 201 - 203.
/9/   Haraksim, Ľ. „Zlatý vek" biskupa A. Bačinského a obrodenecké obdobie A. Duchnoviča - dve epochy dejín Rusínov." In Doruľa, J. (ed.). Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava: Slavistický kabinet SAV, 2000, s. 10-20.
/10/  Danilák, M. „Rusínske národné obrodenie". In Duleba, A. et all (eds.). Rusíni: história, súčasnosť s perspektívy. Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2006, s.15-20.
/11/  Гранчак, І. et al. (eds.). Нариси історії Закарпаття: Том І (з найдавніших часів до 1918 року). Ужгород: Госпрозрахунковий редакційно-видавничий відділ Закарпатського обласного управління по пресі, 1993, s. 352.
/12/  Houdek, F. „Mierová konferencia v Paríži". Prúdy, roč. 14, 1930, č. 9, s. 552.
/13/  Švorc, P. „Začlenenie Podkarpatskej Rusi do ČSR (1918 - 1920)". In Gonec, V. (ed.). Česko-slovenská historická ročenka 1997. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 52-59.
/14/  Župan, J. „Vliv ČSR na rozvoj demokracie na Podkarpatské Rusi mezi dvema svetovými válkami". In Balcar, M. (Ed.). Vznik ČSR a Podkarpatská Rus: Sborník z mezinárodníkonference vPraze. Praha: Společnost prátel Podkarpatské Rusi v nakladatelství Česká expedice, 1999, s. 7 -18.
/15/  K tomu pozri Маркусь, В.- Худанич, В. (eds.). Зaкарпаття під Угорщиною 1938-1944 рр. Нью-Йорк; Чікаґо; Ужгород: Ґражда; Карпати, 1999, 221 s.
/16/  Макара, М.П.: Закарпатська Україна: шлях до воззеднання, досвід розвитку (жовтень1944 - січень 1946 rr.). Ужгород: Ужгородський державний університет; Закарпатська обласна рада народних депутатів, 1995, 108 s.
/17/  Magocsi, P. R. Rusíni na Slovensku. Prešov: Rusínska obroda, 1994, s. 164.
/18/  Deák, L. Hra o Slovensko: Slovensko v politike Maďarska a Poľska v rokoch 1933 -1939. Bratislava: Veda, 1991, s. 192.
/19/  K tomu pozri Pekár, M. Východné Slovensko 1939-1945: politické a národnostné pomery v zrkadle agendy Šarišsko-zemplínskej župy. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2007, 182 s.
/20/  Макар, Ю. „Українци в державах Центрально - Східної Європи". Українська діаспора 9/1996, s. 84.
/21/  Bajcura, I. „Postavenie a tendencie vývinu národnostných menšín v socialistickom Československu". In Prikryl, F.(ed.). Národnostné vzťahy v socialistickom Československu. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1975, s. 374.
/22/  Болдижар, М.М. et all: Нариси історії Закарпаття ІІІ (1946 - 1991). Ужгород: Госпрозрахунковий редакційно-видавничий відділ управління у справах преси та інформації, 2003, s. 575.
/23/  Bajcura, I. „Národnostné menšiny v politike KSČ". In: Briškár, J.(ed.). Národnostná otázka a mládež v politike KSČ. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1983, s. 26.
/24/ Statistická ročenka republiky Československé. Praha: Statistický úrad ČSR, 1958, s. 51.
/25/  Slovenský národný archív v Bratislave, f. Povereníctvo vnútra, Sekretariát povereníka, inventárne číslo 121, krabica 204. Sčítanie obyvateľstva v rr. 1930 a 1950 podľa obcí.
/26/ Vypočítané podľa Očovský, Š. „Interpretácia štatistických údajov o národnostiach". In: Plichtová, J. (ed.). Minority v politike: Kultúrne a jazykové práva. Bratislava: Česko-slovenský výbor Európskej kultúrnej nadácie, 1992, s. 86.
/27/ Srb, V. „Ukrajinské - rusínske obyvateľstvo v Československu 1970 - 1990". Slovenský národopis, roč. 40, 1992, č. 4, s. 432.
/28/ Gajdoš, M. „Rusíni (Ukrajinci) na Slovensku po roku 1989 : K právnym, jazykovým a školským problémom". In Gajdoš, M.- Konečný, S. (eds.). Etnické minority na Slovensku. Košice: Spoločenskovedný ústav SAV, 1997, s. 82.
/29/ Gajdoš, M. „Rusíni (Ukrajinci) na Slovensku v podmienkach transformácie spoločnosti (1989-1995)". In Gajdoš, M.- Matula, P. (eds.). Niektoré otázky vývoja národnostných menšín na Slovensku. Košice: Spoločenskovedný ústav SAV, 1997, s.180-192.