Historické paralely: Pavol Cibere a Raul Walenberg

O Pavlovi Cibereovi sa príliš málo vie...

Osud nie je ku každému rovnako spravodlivý. Dokonca aj po smrti človeka jednému šťastie viac žičí a druhému nepraje vôbec. O mimoriadnom Pavlovi Cibereovi sa príliš málo vie (alebo vôbec nič), čo všetko vykonal vo svojom pomerne krátkom živote. Vlani uplynulo už sto rokov od jeho narodenia v chudobnej dedine Zaluž na Podkarpatskej Rusi, ktorá tehdy patrila do Rakúsko-Uhorska. Na základe medzinárodných dohôd (St. Germain, 1919 a Trianon, 1920) a Ústavou Československa (1920) vznikla Podkarpatská Rus, ktorá v rámci Československa mala určitý stupeň samosprávy či autonómie. Začiatkom novembra 1938 Maďarsko anektovalo nížinné oblasti juhozápadnej časti Podkarpatskej Rusi a v marci 1939 sa dostala pod vládu Maďarska. V rokoch 1939 – 1940 asi osem tisíc Rusínov, najmä mladí muži a ženy, utiekli do východnej Haliči, ktorú anektoval Sovietsky zväz. Boli presvedčení, že sa tam stretnú s vrúcnym ľudským prijatím „ruských bratov“ a budú sa môcť zapojiť do boja proti fašizmu.

Ale namiesto toho sa dožili veľkého sklamania, lebo po prechode sovietskej hranice ich uväznili a poslali do zlopovestných gulagov. Bol to práve Pavol Cibere, ktorý počas vojny presadzoval záujmy bývalej Podkarpatskej Rusi na najvyššej diplomatickej úrovni. Nechýbala mu mimoriadna odvaha a zaslal Stalinovi desiatky telegramov, v ktorých poukazoval na veľkú krivdu spáchanú voči týmto čestným ľuďom. Utiekli preto, lebo nechceli žiť pod maďarskou okupáciou alebo bojovať v horthyovskom vojsku proti Červenej armáde a obyvateľom Sovietskeho zväzu. Vykonal pre nich maximum a významne prispel k tomu, že ich oslobodili z týchto neľudských táborov a umožnili im vstúpiť do formujúceho sa 1. československého armádneho zboru v ZSSR. V ňom bola aspoň nejaká šanca, že podkarpatskí Rusíni – ak budú mať šťastie – prežijú v ohni ťažkých bojov na Ukrajine, v Karpatsko-duklianskej operácii a pri oslobodzovaní miest a dedín Československa až po Prahu.

Osud rusínskeho Pavla Ciberea pripomína mi život Švéda Raula Wallenberga, ktorý počas vojny v Maďarsku zachraňoval Židov pred ich likvidáciou. Pred jeho príchodom do Maďarska Nemci stihli odviezť do koncentračných táborov 430 tisíc Židov, mužov, žien a detí. V lete 1944 sa predstavitelia amerického War Refugee Board (Úradu pre vojnovú záchranu) a švédska vláda obrátili na významného švédskeho podnikateľa a bankára Raula Wallenberga, či by mohol viesť záchrannú akciu pre židovské obyvateľstvo v hlavnom meste Maďarska, s čím okamžite súhlasil. Do Budapešti prišiel 9. júla 1944 a začal vystavovať ochranné pasy, vďaka ktorým sa ich držitelia dostali pod švédsku ochranu a takto zachránil tisíce životov. Vytváral aj strediská pre chorých, vývarovne polievok a zriadil vyše tridsať „chránených“ domov.

Keď sa v novembri 1944 v hrozných podmienkach začali pochody smrti deportovaných smerom k rakúskym hraniciam, Wallenberg zaobstarával pre nich potraviny, deky, lieky a ochranné pasy. Často sa mu podarilo zachrániť ľudí priamo z pochodu smrti a previesť ich späť do Budapešti. Je veľkým paradoxom, že pokiaľ nemecká „vrchnosť“ viac–menej „prižmurovala oči“ nad jeho aktivitami, drasticky sa zachovali voči nemu velitelia Červenej armády, ktorá v januári 1945 oslobodzovala Budapešť. Dňa 17. januára 1945 Raul Wallenberg opustil Budapešť aj so svojím šoférom, aby sa stretol so sovietskymi veliteľmi a s provizórnou maďarskou vládou v Debrecíne. Tu sa jeho posledná stopa stráca. Údajne ho Rusi odvliekli do Moskvy, kde ho väznili, a odvtedy je jeho osud neznámy. Napriek tomu, že švédske úrady v povojnových rokoch sa neraz pokúšali o objasnenie celej tejto záležitosti, Moskva im podnes neposkytla žiadne vysvetlenie o posledných dňoch R. Wallenberga. Je veľmi pravdepodobné, že zahynul v sovietskom gulagu.

 

Pavol Cibere z Podkarpatskej Rusi vo vykonštruovanom súdnom procese v roku 1947 ako údajný „anglický špión“ sa dostal tiež do sovietskeho väzenia, neskôr do gulagu. Osudy oboch šľachetných ľudí – rusínskeho Pavla Ciberea a švédskeho Raula Wallenberga svojím záverom sú podobné a tragické. Napriek tomu, že obaja počas vojny prejavili toľko statočnosti a humánnosti, pomohli mnohým ľuďom, ktorým hrozila istá smrť. Aj Pavol Cibere by pravdepodobne v gulagu zahynul, keby mu nepomohli poprední predstavitelia z mnohých krajín sveta. Vďaka ich apeláciám ho napokon prepustili na slobodu, ale s veľmi podlomeným zdravím. Niekoľko rokov pracoval ako učiteľ v dedine Petrivka v Užhorodskom okrese, kde v roku 1969 ako 59-ročný predčasne zomrel.

Pochovali ho v rodnej dedine Zaluž. Je smutnou skutočnosťou, že o takom významnom Rusínovi, akým bol Pavel Cibere sa vie tak málo. Mal by byť vyznamenaný in memoriam tými najvyššími ukrajinskými vyznamenaniami. Nehovoriac už o tom, že by si zaslúžil nielen pomenovanie niektorej z ulíc Mukačeva alebo Užhorodu, ale na jeho počesť mal by byť vybudovaný aj pamätník. Taký človek si ho právom zaslúži. Mám dojem, akoby prejavy stalinizmu stále ešte pretrvávali...
 

Komu mohli Pavol Cibere a Raul Wallenberg prekážať? Obaja konali vysokohumánnu činnosť. Prínos Raula Wallenberga je aspoň svetovo známy, ale je nespravodlivé, že o odvážnom Pavlovi Cibereovi sa takmer nič nevie. Aj predstavitelia súčasnej Ukrajiny by sa mali postarať, aby jeho meno a prínos nezapadol prachom zabudnutia.

 

Mgr. MAGDALÉNA LAVRINCOVÁ