Historický dokument o Rusínoch by mohol mať aj šesť dielov

 

Duše Karpát – Krátka história podkarpatských Rusínov je prvý dokumentárny film, ktorý sa bezprostredne zaoberá viac ako tisícročnou históriou tretej najpočetnejšej menšiny na Slovensku. Doteraz tu o nich nikto nič podobné nenakrútil, hoci majú jednu z najoriginálnejších kultúr v Európe vôbec. O jeho vzniku a nakrúcaní hovoríme s režisérom Igorom Sivákom.

 

Ste autorom viacerých dokumentárnych filmov. Témou posledných zrealizovaných, ako sú napríklad Tóny v tichu alebo Tiene barbarskej noci, sú najmä temné udalosti našej histórie spojené s predchádzajúcim komunistickým režimom. Aký bol ich pôvodný zámer a čo sledujú? 

 

Pôvodným zámerom spomínaných filmov bolo poukázať na tematiku neslobody a strachu. V obidvoch prípadoch ide o hĺbkovú analýzu 50. a 60. rokov minulého storočia. Chcel som nimi tiež poukázať najmä na temnú a odvrátenú stranu našej spoločnosti.

 

Váš najnovší dokument Duše Karpát – Krátka história Rusínov sa od nich tema-ticky odlišuje. Ako ste sa dostali k jeho realizácii? 

 

Čo sa tohto filmu týka, ide o tematický záznam, ktorý sa koncentruje na dejiny Rusínov od najstarších čias až po 20. storočie. Je to v podstate historický prierez podľa určitých zlomov zaznamenávajúci najdôležitejšie udalosti Rusínov, ktoré sa v priebehu stáročí odohrali. Na jeho realizáciu ma oslovil Ján Lipinský, podpredseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska, ktorý je zároveň aj jeho producentom. V minulosti som s ním už spolupracoval ako kameraman pri nakrúcaní dokumentárneho filmu Jozef a jeho bratia režisérky Anny Hlaváčovej.

 

35-minútový záznam mapuje vyše tisícročnú históriu karpatských Rusínov nielen na našom území. Nie je to trochu málo? 

 

Keď som prvýkrát videl rozsiahly námet filmu Duše Karpát, pomyslel som si, že je to materiál minimálne na šesť dielov. Možnože ich v budúcnosti naozaj nakrútime. No z hľadiska realizácie filmu sa musí hneď na začiatku stanoviť nejaký kompromis v rámci dĺžky, s ktorou dohodnutá téma súvisí. Práve preto sme tento problém riešili kaleidoskopickou formou, aby každá dôležitá téma s určitým časovým úsekom dejín súvisela. No vystihnúť tisícročnú historickú kontinuitu ako celok, je z hľadiska filmového jazyka nesmierne náročné.

 

Kde všade ste film nakrúcali a ktoré z navštívených miest na vás najviac zapôsobilo? 

 

Nakrúcanie prebiehalo v okolí slovensko-ukrajinských a slovensko-poľských hraníc až po Prahu. Samotný východoslovenský región ponúka úžasné faktografické exteriéry. Náš filmový štáb zaujali aj iné miesta. Najviac na nás zapôsobila návšteva Mikulčíc v Juhomoravskom kraji. Celú návštevu sprevádzala zahmlená snová atmosféra, ktorá sa preniesla aj do konečnej podoby filmu.

 

Film sprevádza historický výklad týkajúci sa histórie Rusínov. Neuvažovali ste pri jeho realizácii využiť výpovede konkrétnych ľudí? 

 

Viem, o čom hovoríte. Ide o modernú tendenciu dokumentárneho filmu, keď konkrétna výpoveď odkazuje na konkrétnu udalosť. V našom prípade to bolo inak. Spojnicu smerom k divákovi predstavuje herec a divadelný režisér Jaro Sisák, ktorý je hlavným rozprávačom. Filmy, ako je náš, sa dokonca zvyknú nakrúcať aj bez rozprávača. Ale metódu, ktorú spomínate, som už vo svojich predchádzajúcich filmoch využíval. Za všetky spomeniem dokument Bohom zabudnuté kúty. Je venovaný ľuďom poľsko-slovenského pohraničia, ktorí tesne po vojne ostali na periférii dejinných pohybov. Každopádne platí, že je zložité, aby vám niekto o niečom rozprával spred tisíc rokov.

 

Autorom scenára bol renomovaný rusínsky historik Ivan Pop, ktorý na túto tému vydal množstvo odborných publikácií. Podarilo sa vám dodržať všetky historické fakty uvedené v scenári? Konzultovali ste ho aj s inými historikmi? 

 

Túto otázku sme s naším filmovým štábom dostali viackrát. Stretávame sa s ňou najmä na verejných projekciách, keď predstavujeme náš film. Poviem to na konkrétnom príklade. Režisér Juraj Jakubisko momentálne nakrúca Slovanskú epopeju z obdobia Veľkej Moravy. Aby predišiel historickým nezrovnalostiam, filmový scenár konzultoval s niekoľkými súčasnými historikmi. Tí sa k danému obdobiu, ku ktorému sa jeho filmový príbeh viaže, odborne vyjadrovali. Spomínaní dejepisci sa medzi sebou, prirodzene, pohádali, keďže každý z nich si presadzoval svoju pravdu. Možnože si medzi sebou o tom doteraz posielajú odkazy cez rôzne odborné časopisy a vedú ďalekosiahle polemiky a diskusie. Domnievam sa, že pre diváka to vôbec nie je smerodajné. On potrebuje určitý výklad, ktorý mu danú problematiku prostredníctvom filmu vyjasní. Všetko ostatné si už medzi sebou musia ozrejmiť samotní historici, aby nám mohli do budúcna podať seriózny výstup, predovšetkým prostredníctvom svojich kníh.

 

Nedávno sme si pripomínali 25. výročie Nežnej revolúcie. V čase komunistického režimu bola rusínska národnosť teoreticky úradne zakázaná. V súčasnosti sú Rusíni podľa posledného sčítania obyvateľstva treťou najpočetnejšou menšinou na Slovensku. Za ten čas sa “mihli” iba v niekoľkých umeleckých dokumentoch, ktoré spravidla neskúmali ich históriu. Nie je paradoxné, že až po štvrťstoročí, kedy im bola ich národnosť opätovne priznaná, vznikol film, ktorý sa bezprostredne dotýka ich histórie? Čomu toto oneskorenie pripisujete? 

 

To, o čom hovoríte, je široký problém nadväzujúci na celý tento nešťastný dvadsaťpäťročný vývoj. Keď som sa ešte ako začínajúci učeň na Kolibe začiatkom osemdesiatych rokov spolupodieľal na nakrúcaní filmov, trvalo to výrazne kratšie ako dnes. Kompletná filmová kópia bola hotová v priebehu dvoch až troch mesiacov.

 

Rozumiem, ale ako to súvisí s tým, že históriu Rusínov u nás prostredníctvom filmového dokumentu žiaden iný režisér doposiaľ nezrealizoval? 

 

Na túto otázku by vám možno vedel presnejšie odpovedať producent filmu Janko Lipinský. Keď sa nedávno ocitol na seminári o príchode Cyrila a Metoda, Rusínov tam nikto ani len nespomenul. A v podstate tiež ide o dedičov pôvodných Slovienov, ktorí dodnes, napríklad prostredníctvom svätej liturgie v staroslovienskom jazyku, ich cenný odkaz zachovávajú. Vtedy si tento problém uvedomil a povedal si, že ho treba riešiť aj takýmto spôsobom. Na predstaveniach som si predsa len všimol, že Rusíni o túto problematiku záujem majú.

 

Máte s týmto filmom aj ďalšie zámery? Neplánujete ho ponúknuť televíziám, prípadne ho vydať na DVD? Na filmovom festivale Jeden svet, kde sa témy podobného charakteru každoročne prezentujú, si jeho uvedenie predstaviť viem. 

 

Pravdaže, máme zámer, aby sa toto dielo dostalo nielen do verejnoprávnej, ale aj do iných televízií. A vydanie DVD je taktiež samozrejmosťou.

 

 

Igor Sivák (na foto tretí zľava)

Študoval dokumentárnu tvorbu u prof. Martina Slivku na VŠMU v Bratislave. Spočiatku pracoval v Slovenskej televízii, kde realizoval výrobu športovo-spravodajských blokov. V súčasnosti sa venuje réžii dokumentárnych filmov. Výber z filmov: Bohom zabudnuté kúty (2010), Tóny v tichu (2011), Tiene barbarskej noci (2012), Duše Karpát – Krátka história podkarpatských Rusínov (2014).

 

autor: Marek Vatraľ