Historik Lysý: Spojenie Cyrila a Metoda s Devínom je z hľadiska písomných prameňov nulové

Viacero faktov v pozvánke vlády nesedí.

Peter Getting, Redaktor

„Spoznávať a uctievať si najdôležitejšie dejinné udalosti v histórii Slovenska by malo patriť do základnej výbavy všetkých Slovákov,“ stojí v pozvánke na cyrilo-metodské oslavy 5. júla na hrade Devín. Vláda avizovala, že ich chce otvoriť širokej verejnosti s celodenným programom, súčasťou má byť galavečer, ktorý v priamom prenose odvysiela STVR.

V pozvánke pritom šíri mýty, pre ktoré neexistuje opora v historických prameňoch. Cyril a Metod neboli vierozvestovia, ich vynález písma sa u nás neujal, takisto ako východná liturgia, naše územie sa pred tisíc rokmi zaradilo do kultúrneho latinského západu.

Na ich misiu sa u nás na storočia zabudlo, a tak nemožno hovoriť o cyrilo-metodskej tradícii. Tá pritom v rozpore s faktmi stojí aj v preambule našej ústavy.

Čím však môže byť pre nás v súčasnosti podnetná dvojica vzdelancov z 9. storočia?

„Zámerom ich misie bolo niečo, čo by sme mohli nazvať kultúrno-politickým zrovnoprávnením Moravanov s prostredím latinského západu,“ hovorí MIROSLAV LYSÝ, profesor z Univerzity Komenského v Bratislave a z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý sa venuje veľkomoravským dejinám a súčasne dejinám práva.

„Naučili sme sa inkorporovať do západného sveta tak, že sme sa naučili ich pravidlá hry. Sú to pravidlá hry, ktorá je výhodná pre nás, sme malé, ale úspešné národy. Toto je odkaz, ktorý by sme podľa mňa mali v súvislosti s Konštantínom s Metodom rozvíjať.“

V rozhovore sa dozviete aj:
že presne nevieme, kedy k nám Cyril s Metodom prišli,
že neboli vierozvestovia a dôvod ich misie bol iný,
cyrilo-metodská a veľkomoravská tradícia je v preambule našej ústavy, no hovoriť o nej na našom území je sporné.
V pozvánke vlády na každoročné cyrilo-metodské oslavy stojí, že ide o oslavy príchodu Cyrila a Metoda. Vieme však vôbec, kedy naozaj prišli?

V historických prameňoch nie je ani explicitne uvedený rok, kedy prišli. Rok 863 dedukujeme zo súvislostí, je možný, ale nedá sa stopercentne potvrdiť.

To, že sviatok je 5. júla, nemá žiadny súvis s ich príchodom na naše územie. Máme množstvo sviatkov len voľne spojených s nejakým dátumom bez historickej opory, typický príklad sú Vianoce, ktorých decembrový termín nevyplýva z Biblie.

V minulosti sa skrátka stanovilo, že slávime určité sviatky v určité dni, na čom nie je nič prekvapivé, len je užitočné vedieť, že dané spojenie je problematické.

Cyril s Metodom boli vzdelanci, ktorí prišli na naše územie v 9. storočí. (zdroj: Europeana)
Takisto nemáme ani žiadny doklad o spojení tejto misie s Devínom?

Spojenie Konštantína a Metoda s Devínom je z hľadiska písomných prameňov nulové. Devín sa vo veľkomoravských pamiatkach spomína presne raz. Pravdepodobne ide o Devín pri Bratislave, ale ani tým si nie sme úplne istí.

Spomína sa v súvislosti s obliehaním tohto hradu v roku 864, teda rok po hypotetickom príchode Konštantína a Metoda. Vtedy hrad obliehal východofranský kráľ Ľudovít Nemec a na hrade sa bránil Rastislav.

Čiže Devín sa zjavil v dávnej kronike len preto, že sa oň bojovalo?

Záznam máme z Fuldských letopisov, ktoré opisujú dejiny Východofranskej ríše, pomenované sú podľa kláštora Fulda v dnešnom Nemecku. Zachovaný názov znie Dowina, čo znamená dievča.

Tento záznam sa dnes identifikuje s lokalitou Devín, ale aj proti tomu sú vznesené námietky. Devínov totiž bolo v slovanskom prostredí viacej, šlo o vtedajšie populárne meno pre pevnosti a lokality. Čiže vieme, že išlo o Devín, ale nevieme stopercentne, že o ten dnešný pri Bratislave.

Hovorí sa o cyrilo-metodskej tradícii, no tomu protirečí jednoduchý fakt, že Slováci celé storočia nedávali svojim synom mená Cyril ani Metod, hoci používali rôzne mená svätcov ako Ján, Pavol, Peter, Martin. O akej tradícii sa potom dá hovoriť?

Slovo tradícia je odvodené z latinského slova tradere, teda odovzdať. Klaďme si teda otázku: máme nepretržitú tradíciu, nepretržité odovzdávanie tohto odkazu od 9. storočia do súčasnosti? Také niečo preukázať nemôžeme.

Cyrilo-metodská tradícia, ako ju poznáme dnes, sa začala rozvíjať počas slovenského národného obrodenia, teda od konca 18. storočia.

V tých takmer desiatich storočiach predtým sa na nich zabudlo?

Niežeby Konštantín a Metod neboli známi aj predtým, ale neboli to také populárne postavy, ktorým by sa noví vzdelanci zvlášť venovali. Aj na našom území boli populárnejší svätci, boli sme v Uhorskom kráľovstve a predmetom štátneho kultu bol Štefan I., ale boli aj ďalší uhorskí svätci, ktorí sa tešili obľube. To by sme mohli preukázať aj na popularite mien, ktoré sa dávali deťom, slávení sviatkov a podobne.

Pokiaľ sa zhovárame o veľkomoravskej tradícii, zdá sa, že v Čechách bola silnejšia už v stredoveku než na našom území, čo sa dá tiež historicky odôvodniť. U nás jej popularita narástla až neskôr.

Ľudia tu od toho obdobia žili kontinuálne celé storočia, na poli či v lese videli veľkomoravské ruiny, ako je to teda možné?

My historici by sme na to museli mať písomné záznamy, o tom, že existuje nejaký lokálny kult či tradícia. Ak sa takéto lokálne tradície zachovávajú, býva to často vo veľmi pokrútenej a ahistorickej podobe.

V uhorskej kronikárskej tradícii sa zachovalo niekoľko verzií rozprávaní o tom, ako boli Moravania porazení, ako Maďari dobyli Nitru a obesili tam knieža Zubura, čo je určite ahistorická postava.

Miroslav Lysý (1979)
slovenský historik zaoberajúci sa stredovekými dejinami, súčasne prednáša dejiny práva,
pôsobí v Historickom ústave SAV a na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,
v roku 2021 ho prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala za profesora,
je autorom publikácií Moravania, Mojmírovci a Franská ríša (2014), 
Husitská revolúcia a Uhorsko (2016), spoluautorom knihy Varadínsky register 
alebo obrad skúmania pravdy (2024) a ďalších.

A čo tradícia na našom území?

Existuje lokálna povesť zo stredoveku, ktorá spája veľkomoravské knieža Svätopluka s Nitrou. Podľa nej mal svoje pôsobenie skončiť pokáním, stratil sa inkognito v Nitre, kde dožil ako kajúcnik spytujúci si svedomie. Túto lokálnu povesť zaznamenal v 12. storočí český kronikár Kosmas, ktorý zrejme po ceste v Nitre niečo také počul a zapísal do svojej kroniky.

Na tom vidíme, ako málo sú spoľahlivé podobné povesti z neskoršieho obdobia, čo sa týka historických faktov. Rozhodne sú u nás doložené silnejšie tradície z čias Uhorského kráľovstva než veľkomoravská tradícia.

V avíze cyrilo-metodských osláv vláda tvrdí: „Chceme ľuďom ešte viac priblížiť, o čom tento sviatok je, čo príchod vierozvestov znamenal pre rozvoj vzdelanosti Slovanov – ich písma, jazyka, kresťanstva.“ Ibaže to si odporuje. Nepoužívame ani ich písmo, ani jazyk. Takže to nesedí, nie?

Predovšetkým Konštantín s Metodom neboli vierozvestmi. Zabudnime na to, že sem prišli šíriť vieru. Pri cyrilo-metodských slávnostiach sa to často opakuje, ale nie je to pravda.

Obyvatelia Veľkej Moravy boli sčasti už pokrstení, nebolo to dokonalé kresťanstvo, ale bolo. Pokrstiť sa dali zo západu.

A čo ich písmo, ktoré sami vymysleli?

Vynálezy, ktoré sa spájajú s pôsobením Konštantína a Metoda v podobe písma a liturgického jazyka, sa neuchytili u nás, uchytili sa u časti južných a východných Slovanov. Vzniklo to síce na veľkomoravskom území, ale tu sa neuchytilo.

Jasne to dokladá, že my sme súčasťou západného latinského civilizačného okruhu. Používame západný kresťanský rítus.

Pripomeňme tiež, že Metod bol vysvätený pápežom, teda rímskom biskupom, za biskupa na veľkomoravskom území. To iba potvrdzuje ten paradox, že Konštantín s Metodom boli tvorcami skvelého vynálezu v podobe písma, ktoré sa tu však jednoducho neudržalo.

Cyril s Metodom boli nesporne poprednými vzdelancami svojej doby, ktorí prišli do barbarského prostredia. Prečo ich projekt s vlastným písmom neuspel a po ich odchode zaniklo?

Ich hlaholské písmo sa uchovávalo istý čas v Čechách a medzi Chorvátmi. Nebolo to však dlho a zvíťazila latinská kultúra, latinské písmo aj latinský jazyk.

Bolo by aj zložité udržať písmo, ktoré vymysleli. Hovoríme o vzdelaneckom prostredí a pre vzdelanca v stredoveku bolo nesporne praktickejšie používať latinčinu, pretože ňou hovoril každý vzdelanec západnej Európy. Vedy boli všade rovnaké, teológia, právo, matematika aj medicína, veď napokon aj ľudské telá sú všade rovnaké, a ak máte rovnaký predmet skúmania aj jazyk, ktorým komunikujete, je to praktickejšie.

Pokiaľ snaha národných buditeľov bola zrejme vcelku nevinná, v 20. storočí sme zažili doslovné zneužívania veľkomoravskej symboliky. Fašisti vyrobili z Veľkej Moravy údajný prvý štát Slovákov a Pribina im pre jeho dávne spojenectvo s Frankmi bol symbolom priateľstva s nacistami.

Politici si vždy vyberajú z histórie, čo sa im hodí, a pracujú s historickou symbolikou. Pre nás historikov je veľmi jednoduché poukázať na to, že existuje markantný, dramatický rozdiel medzi historickou fakticitou z historických prameňov a medzi prejavmi štátneho kultu, ideológie či propagandy.

Vy sa súčasne okrem stredoveku venujete aj dejinám práva, ktoré prednášate. Veľkomoravská a cyrilo-metodská tradícia sú súčasne zapasované aj do ústavy, máme to aj v jej preambule. Ako to vnímate?

Nie je to prvýkrát. Už v prvej komunistickej ústave z mája 1948 stojí: „My, lid československý, prohlašujeme, že jsme pevně rozhodnuti vybudovat osvobozený stát jako lidovou demokracii, která nám zajistí pokojnou cestu k socialismu. Češi a Slováci, dva bratrské národy, členové velké rodiny Slovanstva, žili již před tisícem let společně v jednom státě a společně přijali z východu nejvyšší výtvor tehdejší vzdělanosti – křesťanství.“

Je to ďalší paradox. Komunistická moc sa po prevrate vo februári 1948 práve zabarikádovala a vytvorila si ústavu, do ktorej vloží odvolávku na kresťanstvo, ktoré prišlo z východu. Čo je, mimochodom, historický nezmysel, už som hovoril o tom, že Moravania sa dali pokrstiť zo západu.

Podstatný tam je dôraz na východ. To je klasický spôsob, ako môžete manipulovať dejinami v prospech ideológie či politickej narácie, ktorú chcete udržiavať v spoločnosti.

Súčasne je nezmysel aj tvrdiť, že súčasťou Veľkej Moravy boli Česi a Slováci, nie?

To je opäť otázka interpretácie historických prameňov. Ak pôjdeme do prameňov 9. storočia, zistíme, že etnikom Veľkej Moravy boli Moravania. Tak sú nazývaní. Súčasne mali nejakú formu slovanskej identity, tá je citeľná, hoci nevieme povedať, ako sa sám vnímal roľník pri Mikulčiciach.

Česi ako kmeň v 9. storočí boli istý čas súčasťou veľkomoravského panstva, ale treba povedať, že vzájomné vzťahy boli veľmi zlé a po Svätoplukovej smrti sa odtrhli a žiadali Bavorov, aby im pomohli pred tými zlými Moravanmi.

A čo Slováci?

Zaradenie obyvateľov dnešného Slovenska do veľkomoravského príbehu je komplikované. Nikde nemáme dochovaný názov pre kmeň, ktorý sídlil vtedy na našom území.

Domnievam sa, že tu odlišný slovanský kmeň existoval, ale nemáme skrátka pre nich žiadne zachované meno. Nevieme, ako sa sami nazývali. Nevieme, do akej miery u nich pokročila forma asimilácie a akulturácie s veľkomoravským panstvom.

Keď však v 20. storočí zaznie, že Veľká Morava bola štátom Čechov a Slovákov, je to zjednodušenie, ktoré sa nám historikom nepočúva najlepšie.

Premiér Robert Fico počas predošlých vlád razil na vládnej úrovni pojem starí Slováci, ktorý mu podsunul jeho vtedajší poradca Drahoslav Machala a operuje sa ním v nacionalistickej scéne. Ako to vnímate?

Ako historický nezmysel. Výraz Slováci je neadekvátny pre 9. storočie a stotožnenie Veľkej Moravy a starých Slovákov nepatrí práve k najlepším tradíciám slovenskej historiografie.

Buďme konkrétni: v ľudáckej literatúre počas druhej svetovej vojny sa stalo veľmi populárnym stotožňovať Veľkú Moravu s prvým štátom Slovákov. Tento ľudácky naratív z prvej polovice 40. rokov minulého storočia sa preniesol do neoľudáckej literatúry, kde ten naratív hovorí, že Veľká Morava bola prvým štátom Slovákov, potom prichádza obnova 14. marca 1939 a ďalšou obnovou je vybudovanie samostatnej štátnosti v roku 1993.

Mimochodom, sochu Svätopluka chceli počas vojny postaviť ľudáci na Nitrianskom hrade s použitím podobných naratívov, aké zazneli na Bratislavskom hrade v roku 2010, čo je strašné.

V preambule slovenskej ústavy stojí: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy...“ Aj naša ústava sa teda odvoláva na niečo, čo je výmysel?

V období, keď sa ústava pri vzniku Slovenska prijala, sa najviac kritizovalo sebaoznačenie „my, národ slovenský“. Bolo to v kontexte s tým, či chceme budovať Slovenskú republiku na národnom alebo občianskom princípe.

Cyrilo-metodské a veľkomoravské dedičstvo v týchto debatách trochu zaniklo. Rozumiem, prečo sa to tam objavilo. Bolo to preto, lebo tvorcovia preambuly sa dokázali najviac stotožniť s týmto historickým útvarom.

Ja ako historik sa profesionálne venujem veľkomoravským dejinám, sú mi blízke, napísal som o nich knihu a množstvo článkov. Ale akokoľvek ich mám rád, aj tak nie je pre mňa veľkomoravské obdobie tým najformatívnejším pre slovenský národ a dejiny.

A ktoré podľa vás je?

Ak by som mal povedať, ktorý štátny útvar vytvoril zo Slovákov to, čím sú, je to Uhorské kráľovstvo a československý štát. V tomto poradí. Možno niekto by to poradie prehodil, ale veľkomoravské obdobie je určite až na treťom mieste.

Výhodou preambuly našej ústavy je však to, že je pomerne vágna. Sami sa môžeme rozhodnúť, čo je obsahom tradície a dedičstva, keďže nám to zákonodarca nepredpisuje a prenecháva to na náš výklad.

Cyrilo-metodské dedičstvo a veľkomoravský odkaz sú natoľko zaujímavé, že môžeme o nich diskutovať a vysvetľovať si, v čom je toto obdobie dejín pre nás dnes dôležité.

Do akej miery môže formovať človeka 21. storočia kmeňový zväz vedený miestnymi vládcami, ktorí zrádzali, vraždili a profitovali z obchodu s otrokmi?

Formovať nás môže iba príbeh o ňom, nič viac. Rozhodne sa nestalo nič také, že vo veľkomoravskej ére sa určili osudy toho, kto sme dnes.

Formujú nás príbehy, ktoré si rozprávame o dejinách. Je dôležité, aby tieto príbehy neboli uletené, aby sme nemali medzi tými, kto nám ich rozpráva, „kotlárovských“ šarlatánov, aby sme nepočúvali nezmysly o Veľkoslovenskej ríši a podobne.

Preto si myslím, že je nešťastné, ak naša súčasná ústava pozná iba Veľkú Moravu, potom dlho nič a potom prichádza budovanie slovenskej štátnosti. Je to nepekná verzia zjednodušených slovenských dejín.

Nie je načase začať sa rozprávať o zmene preambuly ústavy?

Nie je to otázka na mňa, ale viem si to predstaviť. V ústave je ďaleko viac dôležitejších vecí ako preambula. Ale bol by som radšej, keby sa preambula pozerala viac do budúcnosti než do minulosti, keby to bola preambula, ktorá by napríklad hovorila, že cieľom štátu je budovať blahobyt pre svojich občanov, ako to je v ústavách viacerých štátov.

Ak by v nej mali byť historické odvolávky, nech sú vo vágnej podobe. Hovorím to aj preto, lebo máme príklad preambuly maďarskej ústavy z roku 2011, ktorý je z môjho hľadiska príkladom, ako by sa to robiť nemalo. Je to nesmierne dlhý, historicky nabubrený text, bol by som rád, keby sme týmto smerom na Slovensku nešli.

Nie sú tieto velikášske snahy či frázy o starých Slovákov prejavom nevyzretosti alebo komplexov?

Každá spoločnosť je v nejakom štádiu vývoja, aj tá naša. Sme rozhodne inde, než sme boli v 90. rokoch. Stačí si spomenúť, ako vyzerala Bratislava, ako sa správali vtedajší ministri.

Nie každý pozorovateľ musí mať skvelý estetický zážitok z toho, ako Slovensko vyzerá dnes, ale určite nevyzerá tak nedospelo ako v 90. rokoch. Objektívne sme sa niekam posunuli.

Ale stále nám niečo podsúvajú, nielen o Cyrilovi a Metodovi.

Osobne môžem byť kritický k niektorým formám zneužívania týchto tém, ale musím pripustiť, že politici sú ľudia zvolení nami, občanmi, a že narábajú s týmito témami, ktorý sa nemusí každému páčiť.

Mojím skromným prianím je, aby sviatkami, ako je teraz Cyril s Metodom, nerozdeľovali spoločnosť.

Vláda avizuje, že cyrilo-metodské oslavy na Devíne budú „v novom šate“ a v čase, keď má Slovensko jedny z najdrahších potravín v Európe a dookola počúvame o uťahovaní opaskov, zvýšili bez verejnej diskusie rozpočet na vyše pol milióna eur. Čo vy na to?

Potešilo by ma, ak by som zaznamenal úprimnú snahu vytvoriť z týchto osláv niečo skutočne celonárodné. Rozhodne dúfam, že sa znova nebude otvárať nejaká rozdeľujúca téma na spôsob konzervativizmus verzus liberalizmus a takisto, že sa už nezjaví kráľ starých Slovákov.

Čo je podľa vás podnetné na dvojici dávnych vzdelancov pre nás dnes?

Už som hovoril, že Konštantín s Metodom sem neprišli šíriť vieru. Prišli učiť, vychovať kňazov. Zámerom ich misie bolo niečo, čo by sme mohli nazvať kultúrno-politickým zrovnoprávnením Moravanov s prostredím latinského západu.

Robili to prostriedkami, ktoré dokonale pasovali do daného prostredia, pretože boli účinné. Podobné prostriedky neskôr použili v Uhorskom, Českom aj Poľskom kráľovstve.

Úsilím misie Konštantína a Metoda bolo vybudovať tu vrstvu vzdelancov, na ktorej bude môcť stáť domáca cirkev. Bez vlastnej cirkvi by kultúrno-politická emancipácia v 9. storočí a ani neskôr nebola možná. Nebola to len nová viera, ale aj nové pravidlá pre každodenný život.

Odvtedy sme vlastne súčasťou kultúrnej Európy?

Naučili sme sa inkorporovať do západného sveta tak, že sme sa naučili ich pravidlá hry. A to potrebujeme vedieť stále, je to niečo, čo si musíme stále oživovať. Sú to pravidlá hry, ktorá je výhodná pre nás, sme malé, ale úspešné národy.

Toto je odkaz, ktorý by sme podľa mňa mali v súvislosti s Konštantínom s Metodom rozvíjať.

zdroj: 
https://domov.sme.sk/c/23513983/historik-lysy-spojenie-cyrila-a-metoda-s-devinom-je-z-hladiska-pisomnych-pramenov-nulove.html

foto: Cyril s Metodom boli vzdelanci, ktorí prišli na naše územie v 9. storočí.
zdroj: Europeana