Historik má predovšetkým klásť otázky

PhDr. Ivan Kamenec, CSc. (* 1938, Nitra) je slovenský historik a vysokoškolský učiteľ. Štúdium ukončil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnej dobe pracuje ako historik v Historickom ústave Slovenskej akadémii vied v oddelení novších dejín, ktoré sa zameriava na základný výskum slovenských a čiastočne všeobecných dejín v rokoch 1918-1945. Publikoval viac ako stovku historických štúdií. Vydal viaceré monografie, venované moderným slovenským dejinám 20. storočia s osobitným zameraním na dejiny holo-kaustu na Slovensku a stovky popularizačných článkov a vystúpení v tlačených médiách, elektronických médiách i na domácich a zahraničných podujatiach. V roku 1999 mu bola udelená Medzinárodná literárna cena E. E. Kischa. Je nositeľom Ceny Slovenského literárneho fondu a Českého fondu literatúry faktu. V minulom roku 2008 získal cenu SAV za vedecko-populari-začnú činnosť za publikáciu Slovenský štát v obrazoch, ktorá vznikla v rámci projektu APVV Slovensko v 20. storočí. Je predsedom Nadácie Charty 77, podpredsedom Komisie odbornej a vedeckej tvorby Programu Pro Slovakia a zároveň predsedom slovenskej sekcie Česko-Slovenskej komisie historikov. Táto komisia organizuje podujatia akým bol aj nedávno konaný vedecký seminár vo Svidníku. Za jednu z hlavných úloh historika považuje kladenie otázok. Často interpretuje názor, že „niekedy je produktívnejšia dobre položená otázka než razantne formulovaný záver“.

Aký zámer vás viedol k organizovaniu vedeckého seminára vo Svidníku?
Tento seminár pokračuje v podujatiach, ktoré organizuje Česko-Slovenská komisia historikov. Táto komisia sa sústreďuje na jednotlivé historické témy, hľadá určité slovenské a české komparácie a vzťahy, ale aj rozpory. Naše zasadnutie má svoju internú časť, kde riešime interné záležitosti komisie. Súčasne s tým organizujeme aj odborný seminár na vybranú tému. V tomto prípade ide o seminár venovaný slovensko-českým vzťahom v armáde približne od začiatku minulého storočia, keď sa začína vytvárať československá armáda až po rok 1948. Táto téma zapadá do podujatí ČS KH, ktorá otvára, resp. mapuje problémy jednotlivých spoločenských, politických, hospodárskych, kultúrnych a v tomto prípade armádnych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi.

Je možné vidieť za výberom miesta konania vo Svidníku aj určité historické pozadie?
Áno, je možné tam vidieť aj historické pozadie a historici si potrpia aj na jubilea. Na tento rok pripadá polo okrúhle 65. výročie Karpat-sko-duklianskej operácie a to zapadá i do historického rámca témy seminára. Ide však aj o veľmi dobrú zhodu okolností a takto sme v správnom čase, na správnom mieste.

Ako vnímate súčasné vzťahy medzi českou a slovenskou armádou?
Tieto vzťahy už nie sú rámcované tým, že vznikli dva samostatné štáty, ale sú rámcované tým, že obidva tieto štáty sú členmi jednej organizácie. V rámci NATO majú tieto štáty spoločné úlohy a ciele, ktoré sú zamerané na rôzne zahraničné misie. Pokiaľ viem sú tieto vzťahy upevňované tým, že jednotky jednotlivých armád sú pod jednotným velením nie len z hľadiska NATO, ale že im velia aj slovenskí, či českí velitelia. Tieto vzťahy sú podľa môjho názoru dobré, nie len preto, že je tu určitá viac ako 70 ročná tradícia vývoja Čechov a Slovákov v jednom spoločnom štáte, ale aj preto, že obidva tieto štáty vstúpili do európskych a transatlantických štruktúr.

Súčasne sa približuje dátum výročia ukončenia druhej svetovej vojny a deň víťazstva nad fašizmom. V čom spočíva historická podstata 8. mája?
8. mája skončila druhá svetov vojna v Európe a často sa na to zabúda, že vojna ďalej pokračovala tvrdo a krvavo ďaleko na západnom fronte. V tento deň bol porazení nacizmus a často, i keď k tomu máme rôzne pripomienky nacizmus bol porazený v kurióznom spojenectve demokratických veľmocí a štátov s krajinou v ktorej bol totalitný režim. To sa následne prejavilo v ďalšom vývoji. Nemôže to však spochybniť jednoznačne pozitívny význam 8. mája ako dovŕšenie určitého procesu. Ak sa pozeráme na súčasný, respektíve doterajší 64 ročný vývoj, tak v podstate európska a čiastočne svetová politika stále ešte vychádza z výsledkov druhej svetovej vojny.

Dlhodobo sme si koniec druhej svetovej vojny pripomínali 9. mája, čo viedlo historikov k tomuto konsenzu?
Ide skôr o politickú záležitosť. Akt podpísania všeobecnej kapitulácie nacistického Nemecka bolo skutočne podpísaný 8. mája 1945. Vtedajšia sovietska strana si však vynútila dodatok kapitulačného aktu v noci z ôsmeho na deviateho mája v Berlíne v sídle nacistickej Tretej ríše. V Československu to bolo zdôraznené tým, že oslobodenie sa dovŕšilo 9. mája 1945, keď prišli sovietske vojská do Prahy. Vtedajšia vládna moc to presadila cez politickú rovinu a politickými dôvodmi. Historici však prijali 8. máj ako všeobecne v Európe uznávaný fakt.

Ako sa súčasná historická veda pozerá na obdobie máj, jún 1945 kedy došlo k masovej deportácii Nemcov a Maďarov. Bolo to podľa vás zločinné konanie?
Bolo to nesprávne konanie. V období máj, jún išlo o veľmi výrazné odsuny počas ktorých žiaľ dochádzalo k atrocitám a vraždám. Tam sa prijal ako jeden veľmi nešťastný princíp, ktorý využívali aj nacisti, a to princíp kolektívnej viny. V podstate sa títo ľudia vy-sídľovali ľudia nie kvôli kolaborácii s nacistami, ale preto, že boli Nemci, resp. Maďari. Tu sa opakuje v našich dejinách jedna nie veľmi pozitívna stránka a to vytváranie zjednodušene povedané jánošíkovskej tradície. V tom zmysle, že netreba vždy tvrdo pracovať, ale treba niekomu niečo zobrať a potom nám ostatným bude dobre. V rokoch 1938 a 1939 sa brali Židom ich občianske a ľudské práva, po roku 1945 sa brali tie isté práva Maďarom a Nemcom. Zaberali sa im majetky, vyháňali ich z domovov. Po roku 1948 sa znovu začalo zasa bojovať proti buržoázii a triednym nepriateľom. Pod zásterkou znárodňovania sa bralo aj drobným roľníkom a živnostníkom. Vytvorila sa jedna tradícia a dovolím si povedať, že svojim spôsobom sa to prejavilo v roku 1989 kedy sa myslelo, že keď sa odoberú doterajšej štátostrane všetky jej majetky a výhody, že tu všetkým nastane raj na zemi. Čo je na tom najhoršie je, že už od roku 1938 sa začalo porušovať právne vedomie spoločnosti. Len preto, že je niekto iného náboženstva, pôvodu, rasy tak ten je kolektívny nepriateľ. Od mužov až po starcov a deti. Porušila sa tu právna istota ľudí, ktorí následne prijímali rôzne majetkové ruptúry. Pred tým sa bralo tým, potom tým a to zneisťovalo ľudí. Ako prebiehal civilizačný vývoj, tak v jednom okamihu sa porušilo priam posvätné právo na súkromné vlastníctvo. Nie preto, že niekto voľačo ukradol, ale niekto kradol a posväcoval to štát. To je veľmi nebezpečná vec a na to podľa mňa spoločnosť trpí až do dnes. Spoločnosť na to veľmi nereaguje a ľudia, ktorí to robia majú vysokú popularitu, pretože sľubujú, že práve to je najlepší spôsob ako sa budeme mať dobre. Často sa zabúda na to, že zlepšenie postavenia sa musí vydobyť prácou.

Je podľa vás v súčasnosti dostatočne popularizovaná historická veda a história všeobecne?
Historici sa o to snažia len časť spoločnosti a najmä politické elity nechcú počuť o histórii veľmi veľa faktov, ale chcú počuť od historikov najmä potvrdenie vlastnej legitimity. Ako náhle však povie historik niečo iné, tak sa z neho stáva prinajmenšom podozrivé indivíduum. Samozrejme ináč je to v totalitnom systém, ináč v demokratickom systéme. V totalitnom systéme bol umlčaný, vyhodený z práce, či inak perzekvovaný. Dnes sa označuje za ne-Slováka, alebo slabého národovca. V podstate historik by nemal poúčať, ale v prvom rade by mal dávať otázky a dávať aj nepríjemné otázky. Ponúkať na tieto otázky odpovede, ale zo svojho vlastného hľadiska a nevnucovať to svojmu poslucháčovi a čitateľovi. Mal by znepokojovať poslucháča, či čitateľa a nie prinútiť ho, ale vyprovokovať ho k uvažovaniu. To je podľa mňa popularizácia vedy a nie písať veci o tom, že určitá spoločnosť, národ, či štát bol len dobrý, nikomu neubližoval, alebo len trpel. Historik má predovšetkým klásť otázky. Niekedy je produktívnejšia dobre položená otázka než razantne formulovaný záver. Dá sa povedať, že sa za 20 rokov vyrovnáva dlh publikovaných historických prác, ktoré už nie sú pri interpretácii dejín podriadené ideológii, cenzúre a rôznym legendám?
Osobne neverím v absolútnu objektivitu historika, ale ani iného. Okrem toho, že historik je historikom je aj občanom. Ako taký má vlastné názory podmienené vzdelaním, národnou identitou, náboženstvom. To sa musí nutne prejaviť v práci historika, ale aj napríklad novinára, či filozofa. Nemalo by to však prevážiť. Zdá sa mi však ako pokrytectvo, ak niekto o sebe rozhlasuje, že je absolútne objektívny. Objektivita a neobjektivita v tomto nie je dehonestujúca. Historik, filozof, ani novinár nie je stroj na výrobu myšlienok a poučiek.

-iv-