Historik o Československu: Bolo malým zázrakom a Slovákom dalo viac, než im vzalo

„Do istej miery je mýtus, že Československo patrilo k ekonomickej špičke vtedajšieho sveta. Na druhej strane, bolo dobre nastavené.“

U susedov jeho vznik slávia ako štátny sviatok, my sa k nemu priznávame tak trochu pomedzi zuby. Prvá Československá republika je dodnes zdrojom mnohých romantických predstáv, ale aj skreslených informácií. Aké postavenie v nej vlastnej mali Slováci a bola skutočne ekonomickým tigrom Európy? Historik Roman Holec je špecialista na toto obdobie a prezradil aj to, ako bola vtedy prepojená politika a podnikatelia.

Niektorí autori tvrdia, že vznik prvej Československej republiky bol v podstate malý zázrak. Súhlasíte?

Súhlasím, je to v podstate rozprávkový príbeh, keď si uvedomíte, v akom stave česká aj slovenská spoločnosť vstupovali do prvej svetovej vojny. Nikde nebolo napísané, kto vyhrá, takže staviť na víťazstvo Dohody (vojensko-politický blok štátov, ktoré pôvodne tvorili Francúzsko, Rusko a Veľká Británia a ktoré spoločne bojovali proti Ústredným mocnostiam, poznámka redakcie) ako defacto protivníka Rakúsko-Uhorska bolo veľmi odvážne. Navyše aj keby bola garancia víťazstva Dohody, nikde nebolo napísané, že sa bude meniť mapa Európy, mier sa dal vyrokovať všelijako. Navyše nikto nepredpokladal, že vojna bude taká dlhá a drastická. Keď Masaryk prišiel s myšlienkou nezávislých Čiech, bralo sa to len ako jeden z mnohých projektov, ktorý sa odložil ad acta. To len postupne, ako sa vojna zažierala do Európy, sa nádej na rozpad monarchie akoby zvyšovala. Stále to však bolo vzdialené.

Kedy sa teda začali črtať reálnejšie kontúry?

Český odboj ešte v januári 1917 prišiel s veľmi lojálnym vystúpením, koncom roka 1916 sa česká delegácia zúčastnila korunovácie nového panovníka (Karol I. nastúpil na trón po smrti cisára Františka Jozefa, poznámka redakcie), čím vyjadrila súhlas aj s rakúsko-uhorským dualizmom, čo bola kľúčová požiadavka, aby sa česko-slovenská otázka nemohla riešiť. Takže celé to začalo až 30. mája 1917, keď si česká politická elita v štátoprávnom vyhlásení pri otvorení ríšskeho snemu veľmi zaobalene žiadala spojenie s bratmi v Uhorsku, teda so Slovákmi, a akoby rezignovala na české historické právo, čo bol obrovský krok, pretože obe spoločnosti - česká i slovenská - mali navzájom nekompatibilný politický program. Česi stáli na báze historického práva a Slováci nikdy nepatrili pod svätováclavskú korunu. Keďže sa Slováci nemohli brániť historickým, oháňali sa prirodzeným právom národov na sebaurčenie, čo bolo podstatne modernejšie. Pre Slovákov to bola z núdze cnosť. Došlo k tomu, že Česi sa priklonili k prirodzenému právu a v tejto rovine už mohlo k nejakým „vohľadom“ prísť. Avšak cesta k spoločnému štátu bola stále strašne dlhá.

​Prečo?

Slovenská politická elita dozrievala k československému riešeniu oveľa pomalšie. Druhý krok musel urobiť zahraničný odboj, ktorý musel Dohodu presvedčiť, že stredná Európa, dovtedy geopoliticky zaplnená jedným veľkým štátom, bude atomizovaná na množstvo malých štátikov. To bolo dlho nepredstaviteľné. A tretí faktor – československí vojaci bojovali na západnom, južnom i východnom fronte. Veľmi dôležitú úlohu zohrali predovšetkým légie v Rusku na konci vojny, lebo Československo, hoci ešte de iure a ani de facto neexistovalo, ako jediné zo svetových štátov disponovalo v Rusku armádou. A to bola obrovská devíza.

Dá sa teda povedať, že vojna tomu celému výrazne pomohla?

Samozrejme, vojna bola dôležitým geopolitickým faktorom, ktorý zmenil všetko, aj myslenie, mentálny stav, vojna ukázala aj agóniu monarchií. Bez takéhoto vonkajšieho vplyvu by k vzniku Československa nemohlo dôjsť. Jeho zrod bol vlastne sprievodný jav konca 1. svetovej vojny.

Došlo by podľa vášho názoru k rozpadu Rakúsko-Uhorska aj tak?

Pravdepodobne áno, pretože monarchia nebola pripravená na konfrontáciu predovšetkým s novodobým nacionalizmom. Keby sa nerozpútala 1. svetová vojna, teda by nedošlo k Sarajevu a na trón by nastúpil František Ferdinand (atentát naňho bol formálnou zámienkou pre vypuknutie vojny, poznámka redakcie), ktorý mal rozsiahle reformné plány, určite by to agóniu monarchie spomalilo. Dokonca by možno prežila niekoľko desaťročí, ale myslím si, že dlhodobo nebola udržateľná. Tie odstredivé tendencie v Rakúsku boli naozaj výrazné, najmä český element bol ekonomicky veľmi silný a žiadal si aj politickú sebarealizáciu. A uhorská politika bola zas taká, povedal by som...

Krátkozraká?

Tak. Oni si vlastne neuvedomovali, že touto politikou spejú k tomu, že každé z etník si vedelo predstaviť život kdekoľvek inde, len nie v Uhorsku. Na konci vojny všetci chceli skutočne ísť preč, bolo jedno kam. Ale Československo bolo tiež taký ten holub na streche, nikto nevedel, aké to bude. Takže ak sa o Rakúsku hovorilo, že bolo štátom, ktorý nikto nechcel, ani Československo k tomu nemalo ďaleko.

Ani samotní Česi a Slováci ho nechceli?

Chcela ho česká politická elita, v tom sa zjednotila (aj keď nie celá), a časť českej spoločnosti v ňom videla naplnenie svojho štátoprávneho sna. Slovenská spoločnosť na tom bola o poznanie horšie. Malá časť politickej elity bola za, ale tá väčšia, katolícka, bola v rozpakoch. A spoločnosť v najširšom slova zmysle, obyčajní ľudia, tí mali veľký strach. Keby došlo k referendu, tak by myšlienka nového štátu na Slovensku určite neprešla.

Nie je to historický paradox? Keď si zoberieme neskorší rozpad Československa, tak keby v 90. rokoch minulého storočia bolo referendum, samostatné Česko a Slovensko by tiež asi nevznikli.

Veru, ani vtedy sa ľudí nikto nepýtal. Dnes sa hovorí, že ľudia aj tak volili strany, ktoré mali rôzne konfederačné programy, takže vlastne volili riešenie, ktoré zákonite smerovalo k rozpadu. Ľudia však nevedeli, čo sa za tým programom skrýva. Otvorene o rozpade štátu hovorila len SNS, takže keby sa ľudí spýtali, politici by boli konfrontovaní s tým, že väčšina obyvateľstva chce spoločný štát.

Vráťme sa k prvému Československu, bolo to teda tak, že Česi chceli ísť s nami a my sme museli ísť s Čechmi?

Tak by som to nestaval. Áno, Česi chceli ísť s nami, lebo sme pre nich boli veľmi dôležití. Uvedomte si, že oni v tom čase boli obkľúčení nemeckými teritóriami, Slovensko znamenalo doslova pupočnú šnúru k slovanstvu. Netvrdím, že Česi boli tak veľmi slovansky nastavení, ale sami by z geopolitického hľadiska neprežili. Samozrejme, Slováci potrebovali Čechov, a to aj ekonomicky, aj politicky. Nastala raritná situácia, keď jeden druhého potreboval, a v tom vzájomnom súlade sa dohodli na vzniku spoločného štátu. To sú naozaj vzácne okamihy, lebo rozpad štátu prebiehal práve naopak. Tam bolo ťažisko na slovenskej strane, česká spoločnosť bola k rozpadu dokopávaná. V roku 1918 slovenská spoločnosť nebola k ničomu tlačená, no napriek lojalite k starému štátu, k dynastii, vedeli, že sa niečo musí zmeniť. A československé riešenie, aj keď veľmi neisté a nebezpečné, sa zdalo byť najmenším zlom.

Nuž, o tých najmenších zlách by sme v ďalších etapách Československa a obzvlášť Slovenska mohli hovoriť...

...ale toto sa osvedčilo (smiech).

Už ste spomínali, že začiatky, a to najmä na Slovensku, boli veľmi ťažké. Napriek vyhláseniu samostatného štátu bola južná hranica veľmi nestabilná. Kedy teda Slováci mohli naplno povedať: Áno, máme štát a už vieme, v akých mantineloch sa môžeme pohybovať?

V Prahe trval prevrat niekoľko dní, v Čechách možno týždeň, v Sudetoch tak dva-tri týždne, ale na Slovensku skutočne ešte niekoľko rokov. Tam bola otázka budúcnosti veľmi otvorená a bolo jasné, že to musí rozriešiť mierová konferencia. Definitívu dal až Trianon, dovtedy bolo stále neisté, aké budú hranice, čo sa môže meniť, čo dosiahne maďarská diplomacia. Medzitým sa menila vláda aj vo Francúzsku, menili sa trošku aj názory po vojne a navyše tu bolo boľševické Rusko. Až Trianon rozhodol o tom, že Slovensko po prvýkrát v dejinách dostalo vlastné hranice, takže to bolo významné.

​Mohlo byť aj toto dôvodom, prečo Slováci až tak výrazne neprimkli k spoločnej republike?

Musíme si uvedomiť jednu vec – Československo vzniklo doslova na zelenej lúke, bez akýchkoľvek politických, mentálnych či ekonomických príprav. Nehovoriac o tom, že sa stále bojovalo, na území Slovenska po celý devätnásty rok, sociálna situácia bola katastrofálna. A ľudia úplne prirodzene všetky problémy prisudzovali novému štátu, napríklad rušenie priemyselných prevádzok. Bol problém s dopravou, prerušil sa dovoz surovín, odvoz výrobkov a tak ďalej a toto všetko ľudia ťažko pociťovali. Neuvedomili si, že je to dôsledok vojny, vinili nový štát, ktorý na tom mal čiastočne vinu, ale len veľmi malú. Do toho prišla španielska chrípka, menová reforma, ktorá ľudí obrala o peniaze. A keď sa k tomu potom pridala propaganda z Maďarska a propaganda nespokojných elít, najmä tej katolíckej, ktorá volala po radikálnych riešeniach, Slovensko sa potom pridávalo buď k ľavému, alebo pravému radikalizmu. To trvalo až do stabilizácie štátu niekedy v polovičke dvadsiatych rokov.

A stotožnili sa s ním nakoniec?

Napriek tomu, že Slovensko vchádzalo do nového štátu s mnohými dezilúziami, Československo za tých dvadsať rokov, čo je historicky strašne krátke obdobie, dokázalo taký výkon, že Slovensko sa skutočne sformovalo na novodobý národ so všetkými sociálnymi štruktúram. A keď v máji 1938 došlo k ohrozeniu štátu a mobilizácii, tak všetci nastúpili do svojich jednotiek a boli ochotní za ten štát bojovať. To hovorím o obyčajných ľuďoch, takže ohľadom stotožnenia s Československom sa spravil obrovský mentálny oblúk. Nakoniec, aj po 2. svetovej vojne všetci prijali myšlienku obnovy predvojnového štátu. Samozrejme, každý chcel ten štát lepší a Slováci si ho predstavovali úplne inak, spravodlivejšie voči nim.

Napriek tomu je 28. október v Česku štátnym sviatkom, u nás len pamätným dňom. Čím to je?

Ja hovorím, že je to náš komplex malosti. Tak ako sa nedokážeme stotožniť s uhorskými dejinami a povedať si, že sú to aj naše dejiny, boli to aj naši panovníci, tak isto vidíme v pohľade na Československo skôr nedostatky. Skôr v ňom vidíme ten český paternalizmus, spory z 80. rokov alebo z neskoršieho obdobia, s čím rok 1918 nemá nič spoločné. Tak isto ako oslavujeme oslobodenie republiky spod fašizmu Červenou armádou a SNP a nezamýšľame sa nad tým, kam nás tí vojaci dostali, lebo oni predsa nebojovali za to, aby tu vznikla železná opona, tak isto by sme sa mali hlásiť k roku 1918. A dodám ešte jednu vec – slovenské politické elity boli vždy omeškané. Štát prijali 30. októbra, dva dni po Prahe. Prijali ho však v podmienkach, keď v Martine ešte nevedeli, že štát vznikol, to je veľmi dôležité. Dobrovoľne sa k nemu prihlásili. Takže či by to bol 30. alebo 28. október ako deň štátneho sviatku, je v podstate úplne jedno. Tu je dôležité, aby sme sa symbolicky prihlásili k myšlienke a k štátu, ktorý dnes už neexistuje, netreba mať teda žiadne obavy z nejakých reminiscencií a rezíduí. Mali by sme sa prihlásiť k jeho pozitívnym hodnotám. Keď dáte na misku váh, čo Československo dalo Slovákom, to kladné jednoznačne preváži všetky negatíva.

Čo teda prvý štát Slovákom dal a čo vzal?

O tom, že im dal hranice, sme už hovorili, dal im možnosť doformovať sa ako národ, dal im úžasný politický, kultúrny rozmer. Slováci sa naučili politicky žiť, ženy dostali volebné právo, čo vo vtedajšej Európe vôbec nebola samozrejmosť. Avšak aj mnohí muži išli po prvýkrát k volebným urnám. Začali viesť parlamentný a stranícky život, to všetko sa učili za pochodu v podmienkach Československa. Rozmach školstva, kultúry... keby prvá republika neurobila nič iné, len toto, stále je to obrovské pozitívum. Národné sebavedomie, ktoré oslovovala trebárs Hlinkova rétorika a nacionalizmus slovenskej HSĽS, vznikli aj vďaka Československu. Slovensko sa skutočne stalo subjektom, nielen objektom politiky. Pochopiteľne, republika mohla napríklad ekonomicky dať Slovensku viac. Tým, akú mala hospodársku filozofiu, Slovensku viac škodila, ako pomáhala. Napriek tomu dostalo Slovensko aj veľký ekonomický modernizačný impulz. Ani sa nedá povedať, čo mu vzala, skôr mu dostatočne nedala mnohé veci, ktoré mala. Zároveň nie je pravda, že Slováci stáli v podmienkach Uhorska na pokraji národného vyhynutia. Slováci by Uhorsko prežili, a to práve vďaka nepremyslenej nacionalistickej, krátkozrakej a neúčinnej politike. Keď si porovnáme rok 1914 a napríklad 1920 alebo 1925, Slovensko sa naozaj stalo súčasťou Európy a Európu aj vnímalo.

Keď spomíname hospodársky rast, čím to bolo, že Československo tak výrazne prosperovalo? A kde sme sa vlastne v rámci súdobej Európy v hospodárskej a ekonomickej oblasti nachádzali?

Do istej miery je mýtus, že Československo patrilo k ekonomickej špičke vtedajšieho sveta. Na druhej strane, krajina bola dobre nastavená a ekonomika fungovala. České krajiny mali veľmi vyspelú ekonomiku, ktorú dokázali aj v čase, keď ťažké strojárstvo, hutníctvo a ďalšie kľúčové odvetvia exportne zameranej republiky prechádzali problémovým obdobím, nastaviť tak, že Československo relatívne profitovalo. Samozrejme, aj keď Slovensko rástlo, tak oveľa pomalšie. A Podkarpatská Rus, na ktorú stále zabúdame, prešla veľkým modernizačným a civilizačným posunom, ale z ekonomického hľadiska jej štát, ktorého bola súčasťou, nič nepriniesol. Je to zásluha aj toho, že Československo si vybudovalo silnú menu, čo v podmienkach vtedajšej Európy bolo tiež skôr výnimkou. Pochopiteľne, mena a deflácia, na ktorej bola postavená, postihovala obyvateľstvo. Štát však zo silnej meny do značnej miery profitoval, čo by sa nejakým spôsobom malo vrátiť cez zisky a príjmy štátu aj k obyvateľom. Napokon aj dnes vidíte, že Slovensko je ekonomicky v poriadku a je otázne, do akej miery to ľudia cítia. Pritom Československo vedelo hospodáriť aj s vyrovnaným rozpočtom, takže nežilo na dlh.

Bolo to nastavené tak, že by časom daný hospodársky rast reálne na sebe pociťovali aj bežní ľudia?

Myslím si, že áno, ale ťažko je to vytrhnúť z kontextu, lebo 30. roky, ktoré výrazne ovplyvňovala hospodárska kríza, priniesli ekonomický rozmach na Slovensku najmä vďaka nemeckému ohrozeniu. To, že sa časť náročnej zbrojárskej výroby presúvala zo strategických dôvodov z Čiech na Slovensko, že sa tu budovali komunikácie... v tom zohral rolu vonkajší faktor. Avšak určite, keby bol Československu osudom vymeraný dlhší čas, bolo nastavené tak, že by z neho profitovalo oveľa viac aj Slovensko aj Podkarpatská Rus. Druhá vec je, že to mohlo byť ešte lepšie. Vždy to závisí od politických elít – a liberálna politika Prahy, žiaľ, podporovala toho silnejšieho. No v 30. rokoch bolo silné hnutie aj regionalizmu, aj myšlienka autonómie bola naliehavá, najjednoduchšie bolo ekonomicky saturovať Slovensko pred tým, ako by ho saturovali politicky. Pretože v Prahe boli obavy z Nemecka – Nemcov bolo v republike viac ako Slovákov. Keby dali Slovákom autonómiu, museli by ju dať aj Nemcom a s tým už Česi mali veľký mentálny problém.

​Som rada, že ste načrtli otázku menšín, pretože práve tá sa v konečnom dôsledku stala minimálne formálnou rozbuškou pre rozbitie republiky. Aké teda bolo postavenie menšín v rámci Československa?

To bol problém Československa, z hľadiska menšín to vlastne bolo Rakúsko-Uhorsko v malom. Praha síce deklarovala Československo za nacionálne jednotný a monolitný štát, ale boli tu veľmi silné menšiny, ktoré spôsobovali obrovské problémy. Nuž a pohľad na postavenie menšín – to je ako s tým, či nazvete pohár poloprázdnym, alebo poloplným. Menšiny nikdy a nikde nebudú úplne spokojné, už len preto, že sú menšinami. Samozrejme, veľké rezervy boli aj v národnostnej politike.

Napríklad?

Československo sa nedokázalo povzniesť nad obavy z nemeckého či maďarského faktora, ale to bolo aj tým, že za hranicami tieto štáty otvorene podporovali iredentistickú politiku. V týchto podmienkach boli obavy politických elít veľké, čo v praxi znamenalo, že ekonomicky dochádzalo k diskriminácii, a to napriek mnohým veciam, kde by som dokázal povedať aj pravý opak. Napríklad národnosti v mnohom profitovali aj z pozemkovej reformy, aj z iných opatrení. Faktom je, že menšinová politika mohla byť veľkorysejšia, to sa týka aj kultúrnej oblasti navzdory tomu, že menšiny mali školy, divadlá, tlač, všetko. Takže menšinová politika isto bola rozbuškou, ale tá rozbuška išla zvonku.

Uvádza sa však, že napríklad Maďari žijúci v tom čase v Československu boli na tom z hľadiska životnej úrovne lepšie ako ich krajania na opačnej strane hranice v Maďarsku.

To je síce pravda, ale týmto menšinového Maďara nepresvedčíte; prečo by sa nemohol mať tak dobre ako trebárs Slovák alebo Čech. Menšina je vždy v takom mentálnom nastavení, že chce mať rovnako a dokonca viac ako štátotvorný národ.

Vráťme sa k postaveniu Slovákov v rámci spoločného štátu. Už sme hovorili, že do republiky vstupovali s úplne inou výbavou...

Presne, to boli úplne nekompatibilné spoločnosti a to si nikto pri vzniku štátu neuvedomoval. Otázne je tiež, nakoľko možno hovoriť o slovenskej spoločnosti, ktorá si ešte mnohých vecí nebola vedomá. Bolo veľmi ťažké ich zladiť oba celky a vytvoriť česko-slovenskú spoločnosť. A tu sa vrátim k paradoxu, že vtedy, keď mali oba tieto národy k sebe najbližšie – ekonomicky, kultúrne a mentálne – tak sa vlastne rozišli.

Hovorili sme, že hospodársky vývoj bol akcelerovaný, prepojenie hospodárskych a politických špičiek však vraj bolo oveľa väčšie ako dnes. Je to pravda? A ako na tom bolo Československo napríklad z hľadiska korupcie?

Prepojenie medzi politikou a ekonomikou naozaj bolo oveľa silnejšie, ale aj transparentnejšie. Dnes sa môžete len domnievať, ktorý politik cez koho a kde má aké záujmy. Vtedy to bolo transparentné, boli politici, ktorí mali niekoľko desiatok funkcií v rôznych správnych radách, brali odtiaľ dividendy a to im stačilo na to, aby v pohode prežili. Už tam ani nemuseli chodiť. To bol napríklad Vavro Šrobár, ktorý mal asi tridsať takýchto teplých, dobrých miest, to bol Milan Hodža, to boli ďalší, ale zas netvrdím, že trebárs Hodža nerobil politiku a nepresadzoval hospodárske záujmy vybraných subjektov. Prepojenie a aj vplyv politikov a rôznych lobistických a straníckych skupín boli veľmi veľké. Ale bolo to viditeľné, presne ste vedeli, že o tieto clá ide Agrárnej strane, o toto ide priemyselníkom a podobne. Pochopiteľne, bola aj korupcia – niečo sa zamietlo pod koberec, niečo sa vyriešilo, to bolo podobné ako dnes. Mám však pocit, že dnes sú záujmové finančné skupiny oveľa skrytejšie ako vtedy.

​​ROMAN HOLEC

Slovenský historik (9. novembra 1959) vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti aj pôsobí. Absolvoval študijné pobyty na zahraničných univerzitách v Nemecku, Maďarsku, Poľsku, Švajčiarsku či vo Veľkej Británii vrátane prestížneho Cambridge. Pôsobí tiež v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Venuje sa predovšetkým slovenským a stredoeurópskym dejinám 19. a 20. storočia so zameraním na hospodárske a sociálne dejiny, dejiny šľachty a environmentálne dejiny.


PRVÁ REPUBLIKA V ČÍSLACH

Bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe, o dva dni neskôr sa k vyhláseniu Martinskou deklaráciou pridali aj slovenskí politici.
Rozkladala sa na rozlohe 140 446 km² a tvorili ju Čechy, Morava a Sliezsko, Slovensko a Podkarpatská Rus.
Podľa sčítania ľudu z 1. decembra 1930 mala 14 723 854 obyvateľov (podľa údajov z roku 1921 to bolo 13 607 385).
Hoci Česi a Slováci, ktorí sa formálne vyhlasovali za československý národ, tvorili väčšinu (8 759 701 obyvateľov v roku 1921), Nemcov (3 123 305) bolo v republike viac ako Slovákov.
Zanikla fakticky 30. septembra 1938, keď bolo na základe Mníchovskej dohody Nemeckom zabraté územie Sudet, formálne však (už ako Česko-Slovenská republika) 14. marca 1939, keď bola pod nátlakom vyhlásená samostatná Slovenská republika.

ALŽBETA PŇAČEKOVÁ 

Zdroj:
https://history.hnonline.sk/nove-dejiny/1052721-historik-o-ceskoslovensku-bolo-malym-zazrakom-a-slovakom-dalo-viac-nez-im-vzalo

Foto:
Prezident Masaryk (vpravo) v rozhovore s poslancami.
Zdroj: wikimedia.org