Historik Peter Švorc: Prešov akoby chcel ostať provinčným mestom

Profesora Petra Švorca verejnosť pozná nielen ako učiteľa, ktorý pôsobí v Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ale aj ako spoluautora niekoľkých publikácií o historickom Prešove. Pochádza zo Štrby a do mesta prišiel v roku 1976 ako nádejný vysokoškolák na prijímacie skúšky. Vyštudoval dejiny v kombinácii so slovenským jazykom na vtedajšej Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Tu si našiel manželku, splodil dvoch synov a v Prešove pôsobí doteraz. História sa stala jeho chlebíkom aj vášňou, ale občas si rád vyčistí hlavu pestovaním rastlín či prácou s drevom. Najväčšou záľubou je však vydavateľská činnosť.

 

Stále pôsobíte na univerzite, alebo ste si mohli vyskúšať aj inú prácu?

 

Ako absolvent som dva roky pôsobil vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, v roku 1983 ma prijali na katedru dejín FF UPJŠ a odvtedy som tu. Svedčí to aj o tom, že Prešov má pre mňa svoju hodnotu, hoci sa priznám, že pôvodne som chcel ísť študovať národopis do Bratislavy. Neskôr som Prešov začal mať rád a jedného dňa som si uvedomil, že ak mi toto mesto niečo dáva, mal by som to aj vrátiť.

 

Máte na mysli vydané publikácie, ktorým predchádzal výskum?

 

Áno. Najprv sme spolu s kolegami historikmi vydali Sprievodcu po historickom Prešove, potom prišiel Sprievodca po sakrálnych pamiatkach, kde sme zmapovali cirkevný život mesta. Tretia kniha boli Príbehy starého Prešova, dokonca aj v jazykových mutáciách. Našli sme veľkú podporu vo vedení mesta. V tom čase bol primátorom Juraj Kopčák a on mal obrovský zmysel pre históriu. Po rokoch výskumu sme s kolegami ešte vydali publikáciu Prešov 20. rokov 20. storočia, kde sme sa zaoberali zlomovými rokmi, keď zanikla Rakúsko-Uhorská monarchia, vzniklo Československo a nás zaujímalo, ako sa toto všetko odrazilo v meste, akým bol Prešov, keďže to bolo druhé najväčšie mesto na východe a bolo sídlom župy. Skúmali sme, či sa Prešovčania tešili politickým a ekonomickým zmenám, alebo boli proti, ako sa zachovali mestské štruktúry a podobne. Plánujeme ešte jedno rozšírené vydanie, aby sme čitateľom ponúkli ďalší rozmer fungovania mesta v tomto období.

 

Spomínate si na nejakú udalosť z histórie, ktorá sa vás mimoriadne dotkla?

 

Asi to bol rok 1918 a skutočnosť, ktorá sa odohrala pri kostole sv. Mikuláša. Vojaci prešovskej posádky sa po správach, že sa skončila vojna, odreagovali tým, že si viac vypili a rabovali obchody v meste. Na druhý deň privolaná posádka zo Spišskej Novej Vsi vojakov, ktorí nestihli ujsť domov a vrátili sa do kasární, pochytala. Na rozkaz veliteľa pod hlavičkou štatariálneho súdu všetkých 42 vojakov postupne po 5 zastrelili pri múre kostola.

Neskôr som v archíve našiel dobovú fotografiu dvoch žien a chlapca, ako sa pozerajú na múr kostola, v ktorom ostali stopy po guľkách popravčej čaty. Kedysi tam bola aj ceduľa, ktorá túto udalosť pripomínala, ale po nejakej obnove ju tam už nevrátili. Je to škoda, mala tam ostať ako výstraha alebo odkaz na dramatickú udalosť. 

 

Pod výskumom si bežný človek si predstaví hodiny štúdia v archívoch. Zažili ste aj niečo akčné?

 

Myslím, že áno. Jedného dňa sme sa s kolegom na lanách spustili do podzemia pod evanjelickým kostolom sv. Trojice, kde mali byť údajne hrobky jezuitov z čias protireformačného obdobia. Neexistoval o tom žiadny písomný záznam, nikto to neoveril, boli len dohady. Využili sme čas, keď sa tam robili odvodnenie a izolácia kostola. Vtedy sa otvoril aj prístup do podzemia. Mali sme aj kameru a ako sme zistili, hrobky tam boli, hoci dve z nich už  zdevastované a rozbité. Niekto pred nami zrejme hľadal cennosti, hrobky rozbili a porozhadzovali ostatky. Ostatné ostali neporušené. Je tam pochovaný aj mních František Perger, ktorý staval prešovskú Kalváriu. Teraz je už podzemie uzavreté kovovou platňou a nedá sa tam vstúpiť. Vďaka tomu máme všetky mená mŕtvych, ktorí sú tam pochovaní. Mnohí významní filozofi a vedci, ktorí pôsobili na evanjelickom kolégiu, sú zrejme v hrobkách v podzemí kostola sv. Mikuláša. Ukázalo sa, ako história poriadne zamiešala karty. Jezuiti sú v podzemí evanjelického kostola a evanjelickí učenci v hrobkách pod rímsko-katolíckym kostolom. Dôvod je aj ten, že kedysi významné osobnosti pochovávali v hrobkách pod kostolom. Prístup do podzemia bol však v roku 1945 uzavretý a nevieme to overiť.

 

 

Skúmali ste aj prešovské podzemie pod meštianskymi domami v centre?

 

Skúmali a zaujímavé na nich je to, že sa stavali dodatočne. Naši predkovia boli zdatní stavbári, lebo pivnice vyhĺbili postupne, dokonca niekoľko poschodí, ale zaujímavé je, že ich vyhlbovali do lievika. Udržali základňu domov, aby nenarušili statiku. Schovávali tam víno z tokajských oblastí ako správni obchodníci a zároveň neohrozili svoje domy. V súčasnosti sú v tých priestoroch viaceré reštaurácie a kaviarne.

 

Čo je pre vás dôležitejšie, výskum alebo vzdelávanie študentov?

 

Asi oboje. Výskum je mravčia práca, ale kontakt so študentmi znamená pre mňa spätnú väzbu. Vidím, ako ich zaujíma aj množstvo detailov o tom, ako výskum prebiehal. Podobne reaguje aj verejnosť, o čom som sa presvedčil pri rôznych prednáškach. Minulosť ľudí zaujíma.

 

Má podľa vás Prešov charakteristickú črtu?

 

Toto mesto mi je sympatické tým, že nemá charakter veľkomesta, lebo tie ja nemusím. Poskytuje príležitosť na „pokojnejšie“ fungovanie. Na druhej strane ma mrzí, že Prešov akoby sám chcel ostať provinčným mestom v myslení aj konaní. Nevieme tu dotiahnuť priemysel, ktorý by bol ťahúňom mesta. Zdá sa mi, že sa pre to málo robí a to mi chýba. Tradície vzdelanosti sú, naopak, perly, ktoré Prešov ťahajú zo šedej priemernosti. Keby som porovnával Prešov a Bardejov, zdá sa mi, že Bardejov má ťah na bránku vo viacerých oblastiach. Rozrastá sa, Bardejovčania sú veľkí lokálpatrioti a sú na svoje mesto hrdí. Zdá sa mi, že toto Prešovu chýba, má veľké rezervy.

 

História vás sprevádza po celý život, máte aj iné koníčky?

 

Napríklad etnografiu. To je to, čo sa mi nepodarilo vyštudovať, ale fascinuje ma skúmanie zvykov obyčajných ľudí, ich život, myslenie, tradície. Zdá sa mi, že žili otvorenejšie a čistejšie ako my. Viem relaxovať aj v záhradke a som dokonca pyšný na to, že viem vypestovať v týchto podmienkach celkom slušnú papriku. Môj dedo bol tesár a stolár a od neho som zase pochytil remeselnú zručnosť. Vždy som ho obdivoval a skúšal majstrovať, preto rád pracujem s drevom. Bojím sa len prác s elektrinou. Ďalším mojím koníčkom je vydavateľstvo, ktoré mám od roku 1992. Založil som ho v snahe byť nezávislý a splnil som si sen, keď som zostavil a vydal knihu rozprávok Keď sa dedinou strigy preháňali. Ilustroval ju výtvarník Ľubo Guman. Hrdý som aj na knihu o hlavnom architektovi Viedne sv. Hubertovi, ktorú ilustroval Stano Šalko. Mala veľký úspech aj v Rakúsku, hoci vyšla len v slovenčine. Nápad vznikol vo Viedni, kde som robil v archíve výskum o amerických Slovákoch. Našiel som tam obrovské množstvo materiálov o živote našich krajanov.

 

Obaja s manželkou Annou ste učitelia. Ovplyvnili ste aj vašich synov ?

 

Nie, ani jeden nekráča v našich šľapajách. Starší je architekt a mladší geograf. To, čomu sa ja osobne teším asi najviac, je vnučka Eliška, trávime s ňou toľko času, koľko sa len dá.

 

Autor: Anna Košuthová

 

Zdroj: http://presov.korzar.sme.sk/c/7552879/historik-peter-svorc-presov-akoby-chcel-ostat-provincnym-mestom.html