Hitler zaútočil na Sovietsky zväz, ale mohlo to byť aj naopak

Pred 80 rokmi vypukla vojna medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Slovensko sa k nej pridalo, odmenou malo byť posilnenie postavenia voči Maďarsku.

Po uzavretí paktu Molotov – Ribbentrop v auguste 1939, ktorý viedol k vypuknutiu druhej svetovej vojny a rozdeleniu Poľska medzi Nemecko a Sovietsky zväz, sa Stalin a Hitler javili ako spojenci. V skutočnosti však boli sokovia.

Jeden plánoval posunúť po prvej vlne proletárske revolúcie ďalej do Európy. Tento vývoz režimu sa spájal s historickými imperiálnymi chúťkami Ruska. Druhý mal už dlhší čas nachystanú stratégiu ťahu na východ, kde sa otvárali priestory na novú nemeckú kolonizáciu.

Propaganda na oboch stranách vykresľovala rivala v priaznivom svetle. V Nemecku boli od spustenia druhej svetovej vojny zakázané akékoľvek protisovietske prejavy. V Sovietskom zväze zas označovali Veľkú Britániu a Francúzsko za agresorov a silné Nemecko za nevyhnutnú podmienku trvalého mieru v Európe. Obchodná a dokonca vojenská spolupráca bežala ďalej. Pritom rivali snovali plány útoku jedného na druhého.

Účelové a časovo obmedzené spojenectvo
Hitler v utajení prezentoval plán bleskovej vojny proti Sovietskemu zväzu už v polovici roka 1940. Ponuka Moskve, aby sa pridala k Osi Berlín – Rím – Tokio, bola len manévrom. V tom čase Sovieti prenikli až na hranice Rumunska, kam zas Hitler vyslal svoju armádu. Podobný krok vykonal vo Fínsku, ktoré pred pár mesiacmi prišlo o územia na východe.

Obe armády sa k sebe približovali na severe i juhu potenciálneho východného frontu. Vyzeralo to ako zohraná druhá vlna delenia krajín ležiacich medzi Baltským a Čiernym morom.

Sovieti zásobovali Nemcov surovinami, no tí začali byť nervózni, keď ich uvideli v blízkosti rumunských ropných polí. Pre Hitlera bolo oveľa lákavejšie získať kontrolu nad sovietskymi surovinami obsadením tohto štátu ako pokračovať v obyčajnom obchodovaní. Po vojenských úspechoch v celej Európe už vzdorovala iba Veľká Británia, ktorú sa Hitler rozhodol poraziť neskôr. Pozornosť upriamil na Stalinovu rozpínajúcu sa ríšu.

Na druhej strane rozmýšľali podobne. Už počas rokovaní v Nemecku o potenciálnom pristúpení k Osi Berlín – Rím – Tokio sa rysovala rozšírená verzia paktu Molotov – Ribbentrop, lenže nepriateľské postoje v skutočnosti skôr narastali. Išlo o rozšírenie sfér vplyvu Nemecka a Sovietskeho zväzu, ktoré sa, pochopiteľne, začali prekrývať.

Moskva chcela získať kontrolu nad Bulharskom, Fínskom a nešpecifikovanou časťou Dunajskej kotliny. V závere roka 1940 sa usilovala o uznanie vojenských základní v Turecku a Iráne. Japonsko sa malo vzdať nárokov na ostrov Sachalin. Kolektív 44 ruských historikov okolo Andreja Zubova to v Dejinách Ruska 20. storočia vyhodnocuje tak, že „Stalin bol odhodlaný poskytnúť Hitlerovi úplne voľné ruky na Západe a súčasne si pre seba vynucoval voľné ruky vo všetkých krajinách susediacich so Sovietskym zväzom“.

Chystaný preventívny útok z východu
O preventívnom útoku na Nemecko uvažoval Stalin už v októbri 1940. V januári 1941 sa v generálnom štábe Červenej armády uskutočnili dve strategické herné simulácie, v ktorých sa počítalo s inváziou do Európy. Podľa 44 ruských historikov sa v nich „nacvičovali hlboké ofenzívne operácie: v prvej hre vo Východnom Prusku (severozápadný smer), v druhej v južnom Poľsku, Maďarsku a Rumunsku (juhozápadný smer). Juhozápadný smer sa ukázal ako omnoho perspektívnejší“.

Od apríla do júna, teda do spustenia útoku zo strany Nemecka, bežala rozsiahla príprava Červenej armády na preventívny úder, a to pri absencii akýchkoľvek obranných opatrení. Po uzavretí dohody s Japonskom o neutralite v prípade útoku na ktorúkoľvek zmluvnú stranu sa Sovietsky zväz mohol naplno sústrediť na západné hranice.

V máji bol na stole operačný plán, ktorý predpokladal ofenzívu na Varšavu a Krakov, ktoré boli v tom čase v rukách Nemcov. Dvadsiateho júna 1941, teda dva dni pred nemeckým útokom, schválil hlavný vojenský soviet politickú smernicu, podľa ktorej bolo treba útoku imperialistov predísť vlastnou ofenzívnou akciou. Spomínaní ruskí historici to hodnotia tak, že Červená armáda sa „na obranu nepripravovala, brániť sa nedokázala a nedisponovala plánmi obranných operácií“.

V medzinárodnom kontexte zaujímavo pôsobí informácia od vtedajšieho nepísaného šéfa slovenských komunistov Viliama Širokého. Pred napadnutím Sovietskeho zväzu prišiel s pokynmi z Moskvy na Slovensko. Pár dní po vypuknutí konfliktu ho zatkli a vypočúvali na Ústredí štátnej bezpečnosti.

Po skončení druhej svetovej vojny jeden z jeho vyšetrovateľov, prizvaný v roku 1941 na Slovensko z protektorátneho brnianskeho oddelenia Gestapa, vypovedal pred československými vyšetrovateľmi. Podľa neho Široký, človek s informáciami z moskovskej centrály vypovedal, že Kominterna vtedy považovala „rozbitie fašizmu za neschodnú etapu na ceste k svetovej revolúcii“. Sovieti hodlali vyčkať na vzájomné vykrvácanie armád Osi Berlín – Rím – Tokio a západných demokracií a potom so silou vlastnej armády diktovať mier v Európe.

Červená armáda by sa bola podľa prerozprávanej výpovede Širokého „aj vtedy pohla, keď by Nemci neboli napadli Rusko“. Túto informáciu treba brať s rezervou, tvrdí historik Matej Medvecký. No vo svojej publikácii ju popri mnohých ďalších hodnotných zisteniach predsa uvádza.

S Nemcami si nebolo hodno začínať
K hodnoteniu, že Stalin sa v rokoch 1940 až 1941 skutočne chystal na útok proti Nemecku, sa väčšina historikov stavia negatívne. Napríklad francúzsky historik François Furet zdôrazňuje, že chytiť sa s Hitlerom za pasy v čase jeho najväčších úspechov by bolo pre Stalina nebezpečné.

Za príčinami neskoršieho rýchleho postupu nemeckej armády až k Moskve historici zväčša nehľadajú útočný apetít Stalina nedbajúceho na obranné zabezpečenie, ale zdecimovanú sovietsku armádu po predchádzajúcich čistkách a moment prekvapenia. Poukazujú na čulé hospodárske vzťahy ešte v roku 1941, keď Sovietsky zväz zásoboval Nemecko surovinami. Prečo by to robil, ak by sa zároveň chystal na útok proti partnerovi?

Prikláňa sa k tomu napríklad britský historik Norman Davies. Stalin podľa neho ignoroval všetky spravodajské správy, že na Sovietsky zväz sa chystá útok zo západu. To mohlo byť dôkazom dôvery Stalina voči Hitlerovi, ktorý sovietskeho partnera do poslednej chvíle ubezpečoval o zachovaní partnerských vzťahov. Davies však uznáva, že Sovietsky zväz chcel ponechať rozpínavosti Nemecka voľný priebeh so zámerom, aby sa Hitlerova ríša v boji so západnými štátmi vysilila a bola pre Stalina ľahšou obeťou.

Po skončení druhej svetovej vojny sa potvrdilo, že bez ohľadu na to, či Stalin viedol útočné alebo obranné operácie, sféru vplyvu napokon rozšíril. Konečné víťazstvo potvrdilo územné zisky z rokov 1939 až 1940 a pridalo k nim ďalšie územia v strednej Európe a na Balkáne. Všade sa ujal nový režim na obraz Sovietskeho zväzu. Z tohto pohľadu ide len o posun o pár rokov neskôr. Samozrejme, medzitým Sovietsky zväz prispel k zničeniu nacistického Nemecka, agresora z roku 1941. To isté mal v pláne už v roku 1941, ak pripustíme, že sa ozaj chystal na útok.

Benešova ústretovosť k Sovietskemu zväzu
Čo by znamenal sovietsky útok v roku 1941 pre Slovensko? Priame ohrozenie už v prvej vlne. Slovensko bolo vtedy na severovýchode oddelené od Sovietskeho zväzu iba úzkym pásom desiatich až dvadsiatich kilometrov. Útoky mali smerovať južne od Slovenska do Podunajskej nížiny v Maďarsku a severne do oblasti Krakova ovládaného Nemeckom. Ak by boli úspešné, zhltli by aj Slovensko.

Kto na Slovensku si v tom pohnutom období uvedomoval, aké nebezpečenstvo hrozí z východu? Vládu držala pevne v rukách Hlinkova ľudová strana, ktorá vždy vystupovala proti komunistickému učeniu. Na tomto postoji zotrvávala. Ústretovosť voči Sovietskemu zväzu preukazovala po podpísaní paktu Molotov – Ribbentrop. Vlastne neurobila nič iné, len v zmysle nemeckej zahraničnej politiky, ku ktorej bola zmluvne silne pripútaná, nasledovala Berlín.

Na tomto mieste je zaujímavé pripomenúť, že proti zahraničnej politike Sovietskeho zväzu sa nepostavil ani exilový exprezident Edvard Beneš. Českí historici Jan Kuklík a Jan Němeček zdôrazňujú, že sa neohradil proti napadnutiu Fínska v závere roka 1939, dokonca ani vtedy, keď za to Sovietsky zväz vylúčili zo Spoločnosti národov.

Beneš bol oficiálne ticho, keď Sovietsky zväz uznal na jeseň 1939 samostatné Slovensko a zrušil československé diplomatické zastúpenie v Moskve. Podľa amerického historika Kurta Glasera tajomník na ministerstve zahraničných vecí v Benešovej exilovej vláde Hubert Ripka neprerušil po uzavretí paktu Molotov-Ribbentrop osobné kontakty so sovietskym režimom. To naznačuje pokračovanie ústretovej politiky Beneša voči komunistickému režimu rozbehnutej ešte v roku 1935.

Osobitný prejav ústretovosti prezentoval ešte stále rešpektovaný zástupca bývalej československej vlády v Moskve Zdeněk Fierlinger. Tesne po napadnutí Poľska v septembri 1939 na ministerstve zahraničných vecí v Moskve vyjadril pochopenie, ak Sovietsky zväz postupujúci na západ obsadí aj Karpatskú Ukrajinu, bývalú Podkarpatskú Rus, donedávna integrálnu súčasť Československa. Ruská historička Valentina Marjina pripomína, že pri tejto príležitosti Fierlinger naliehal, aby Moskva neuznala samostatnú Slovenskú republiku. Napokon nepochodil, opak sa stal pravdou.

Ďurčanský hral na Berlín i Moskvu
Sovietsky zväz a Slovensko založili na jeseň 1939 v partnerských metropolách diplomatické zastúpenia. Slovenskí politici dlhé mesiace pracovali na dosiahnutí tohto cieľa. Úspech priniesol až pakt Molotov – Ribbentrop a nasledovné rozdelenie Poľska.

Minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský sa v rámci proneutralistickej politiky aktívne snažil rozvíjať vzťahy s prvou socialistickou krajinou na svete, aby vyvažoval vplyv Nemecka. Podobne ako Beneš nabádal Sovietov, aby obsadili maďarskú Karpatskú Ukrajinu. Pohnútky však boli iné. Po obsadení by sa Sovietsky zväz dostal do priameho susedstva so Slovenskom a týmto nepriateľským aktom proti Budapešti by zoslabil jej pozíciu voči Bratislave.

Ďurčanský bol vytrvalý a ešte v júli 1940, teda tesne pred svojím odvolaním, sa sovietskeho vyslanca v Bratislave Georgija Puškina pýtal, kedy už Sovieti zaberú Karpatskú Ukrajinu. V Sovietskom zväze dokonca Ďurčanský videl budúceho vojenského patróna Slovenska.

Hitlerovi sa Ďurčanského aktivity nepáčili a prispeli k tomu, že v závere júla 1940 presadil zmenu vlády. Ďurčanský padol a posilnil sa vplyv Vojtecha Tuku. Ten bol známy svojimi protisovietskymi postojmi. No musel sa tlmiť, lebo Nemecko nepripúšťalo otvorene kydať na spojenca. Nepriatelia boli vtedy inde – napríklad vo Veľkej Británii.

To sa veľmi podobalo postoju Sovietskeho zväzu. Tam považovali rozpútanú vojnu za imperialistickú, čím opäť narážali na impérium typu Veľkej Británie. Vzťah vládnych politikov vrátane prezidenta k Sovietskemu zväzu bol rozporuplný. Závislosť od Nemecka bola silná a Jozef Tiso – podľa Puškina najvýznamnejší slovenský predstaviteľ – musel k Hitlerovi vyjadrovať náklonnosť.

Na druhej strane Tiso na rozdiel od niektorých ďalších katolíckych politikov podporoval rozvíjanie vzťahov so Sovietskym zväzom, lebo to posilňovalo postavenie Slovenska. „Tiso sa v tejto veci správal ako skutočný politik,“ hodnotil Puškin.

Slovensko vstupuje do vojny, bojí sa Maďarska
Sympatie k Rusku a Sovietskemu zväzu boli na Slovensku bežné medzi obyčajnými ľuďmi, úradníkmi, politikmi. V júli 1940, dva týždne pred salzburskou zmenou vlády, hlásil Puškin do Moskvy, že „v kruhu slovenskej inteligencie a dokonca aj vládnych predstaviteľov sa zamestnanci vyslanectva často stretávajú so slovami: ,To sú naši bratia Rusi.ʻ [...] Túžba mať spoločnú hranicu so Sovietskym zväzom s cieľom posilniť štátnu nezávislosť krajiny a zároveň oprieť sa o ZSSR [Sovietsky zväz] je možno najsilnejšou túžbou Slovákov, ktorí nie sú v službách Nemcov.“

Ako to teda vlastne vyzeralo? Česko-Slovensko sa v roku 1939 rozpadlo, Sovieti uznali existenciu samostatného Slovenska, v Bratislave usadili svojho vyslanca. V roku 1940 podpisujú Moskva a Bratislava obchodnú zmluvu, z Dubnice sa vyvážajú do Sovietskeho zväzu kanóny a munícia. Do Bratislavy cestuje sovietsky vládny predstaviteľ a slovenský minister školstva mu návštevu neskôr opätuje.

Hoci po júli 1940 nastupuje Tuka, ktorý ohlasuje prijať národný socializmus po nemeckom vzore aj na Slovensku, postoj k Sovietskemu zväzu sa nemení. Nálady na Slovensku sú proslovanské a nemecký tútor velí zachovávať voči Sovietskemu zväzu zhovievavú priazeň.

A potom prichádza 22. jún 1941. Nemecko zaútočí na Sovietsky zväz. Ako majú postupovať jeho spojenci? Nuž, iba sa pridať. Tuka to urobí rád, potom sa pridáva Tiso i minister národnej obrany Ferdinand Čatloš.

Po Poľsku vedie Slovensko po boku Berlína ďalšiu vojnu. Na rozdiel od Poľska, kde malo Slovensko územné požiadavky, vojnu proti Sovietskemu zväzu zdôvodňuje útokom na boľševický systém. Nie proti Rusom, ale za Rusov a ich oslobodenie od Stalinovej tyranie.

V skutočnosti však išlo o niečo úplne iné. Berlín sa ukazoval ako jediná záruka na zachovanie autority voči územne sa rozpínajúcemu Maďarsku. Napokon to ostalo znamením pre zahraničnú politiku Slovenska až do roku 1944, vláda stále počítala so slovensko-maďarskou vojnou.

Ak chceme pochopiť, prečo bolo Slovensko od júna 1941 vo vojne so Sovietskym zväzom, načim nám zobrať do úvahy aj tieto súvislosti.

Jozef Hajko
Pôsobí ako analytik a publicista. Žije v Bratislave. Pracoval v médiách ako ekonomický redaktor, naposledy v týždenníku Trend vo funkcii šéfredaktora. Je autorom viacerých kníh zameraných na ekonomické, spoločenské témy a históriu. Aktuálne pôsobí v denníku Štandard.

Zdroj:
https://www.postoj.sk/81977/hitler-zautocil-na-sovietsky-zvaez-ale-mohlo-to-byt-aj-naopak


OBRAZEM: Příliš velké sousto. Před 80 lety napadl Hitler Sovětský svaz
https://www.idnes.cz/technet/vojenstvi/operace-barbarossa-utok-na-sssr-1941.A210621_172430_vojenstvi_erp