Hľadám chvíle púšte

Nedávno ho pápež František vymenoval za správcu gréckokatolíckej diecézy Parma v americkom štáte Ohio. Hovorí o cirkvi, poslaní biskupa aj o mlčiacom Bohu. Biskup Milan Lach.

ako to vyzerá na tvojom novom pôsobisku v USA?
Ako v hocijakom inom meste, žijú tu normálni ľudia, majú rovnaké problémy, aké riešia aj ľudia inde na svete. V tomto zmysle to teda nie je nejaké výnimočné prostredie. Akurát musím popracovať na angličtine, aby som sa s nimi mohol rozprávať plynulejšie.

parmská diecéza či eparchia nie je veľká, pokiaľ ide o počet veriacich, farností či kňazov. Je však rozsiahla.
Áno, pokiaľ ide o geografické územie, tak rozsah tejto eparchie pripomína temer polovicu Európy, je to až štrnásť štátov USA. A je to eparchia, ktorú by som nazval misijnou.

čo to znamená?
Už dnes viem o siedmich žiadostiach od štyridsať- až päťdesiatčlenných spoločenstiev eparchie na juhu a západne od Chicaga, kde by bolo treba poslať kňaza. No ja, žiaľ, nijakého nemám. Veriaci na nových miestach si ho pýtajú, čo však znamená, že ho budú musieť uživiť, keďže v USA platí odluka cirkvi od štátu. Tieto komunity gréckokatolíkov vznikajú ako úplne nové. V tomto zmysle je to skutočne misijné územie a situácia gréckokatolíckej cirkvi je tu preto iná než na Slovensku.

ale Amerika sa spája skôr s protestantizmom alebo latinskou tradíciou Katolíckej cirkvi. Nie je to trochu exotické, byť gréckokatolíkom v USA?
Nie, nie je to vôbec exotické. Polovica našich veriacich pochádza z rodín, ktoré pred vyše sto rokmi prichádzali do Ameriky za prácou z oblastí východného Slovenska a z Podkarpatskej Rusi. Koncentrovali sa najmä v okolí Pittsburgu, New Jersey, Chicaga, Detroitu alebo Clevelandu, kde boli veľké fabriky alebo uhoľné bane. Exotické to bolo skôr vtedy, pred stotridsiatimi rokmi.

„Ja sám som Rusín a nehanbím sa za to, lebo je to súčasť mojej identity.“
prečo?
Pretože vtedajší rímskokatolícki biskupi, prevažne írskeho pôvodu, našich ženatých kňazov neakceptovali, a to až do takej miery, že si z Ríma vymohli dekrét vydaný Svätým otcom o zákaze účinkovania ženatých gréckokatolíckych kňazov na území Severnej Ameriky. Aj v dôsledku toho sa časť našich gréckokatolíckych veriacich, približne dvadsať- až tridsaťtisíc ľudí, na protest oddelila a vytvorila si vlastnú pravoslávnu karpatoruskú gréckokatolícku cirkev v Amerike. Sám v nej mám svojich vzdialených príbuzných po mojom otcovi. Dekrét, ktorý im komplikoval život, však pápež František pred dvoma rokmi úplne zrušil a vzťahy s rímskokatolíckymi biskupmi sú už dnes celkom v poriadku.

tamojšia eparchia je definovaná ako ruténska gréckokatolícka cirkev, čo človeka aj prekvapí, pretože slovo „rutén“ nie je u nás bežne používané. A pritom ruthenian označuje viac-menej „Rusína“.
Vec sa má tak, že tu v Parme, ale aj v celých USA pôsobí ešte ďalšia gréckokatolícka cirkev, ktorá tu má aj svoje biskupstvo – ukrajinské.

v Parme pôsobia dva gréckokatolícke biskupské úrady?
Áno. Keď sa v USA utvárala cirkevná štruktúra, bolo treba nejako vydeliť cirkev týchto našich veriacich od ukrajinskej a neskôr aj od melchitskej gréckokatolíckej cirkvi. Melchiti, čiže gréckokatolíci hovoriaci po arabsky, pochádzajú z chalcedónskeho vyznania viery a pôvodne sú z oblasti Blízkeho východu, sem prišli až neskoršie.

to označenie teda vzniklo až v USA?
Nie. Svoj pôvod má v mukačevskej eparchii na Podkarpatskej Rusi a skoro všetky odvodené eparchie od nej mali alebo majú označenie „ruténska“. Donedávna sa tak označovala aj Prešovská archieparchia v oficiálnej pápežskej ročenke Annuario Pontificio, no dnes už nie. U nás sú Rusíni vnímaní len cez svoj špecifický dialekt, ale historicky je to veľmi zaujímavá menšina so svojou históriou, tradíciou i teritóriom. Dnes sa nej len málo vie, pretože túto menšinu málokto pozornejšie študuje. Ja sám som Rusín a nehanbím sa za to, lebo je to súčasť mojej identity. Nedá sa totiž poprieť svoj pôvod, svojho otca a matku. A hoci sme boli počas komunizmu potieraní, lebo sa tento termín spájal s gréckokatolíckou cirkvou, sme tu aj naďalej. Máme silný koreň.

„Hľadáčik nasmerovaný na cirkev sa dá pochopiť, lebo cirkev vystupuje často ako morálna autorita.“
no Rusíni žijúci dnes v USA sú už zrejme dosť amerikanizovaní.
Pravdaže, z tých tridsiatich farností parmskej eparchie, ktoré tu pôsobia, sú len dve také, kde sa ešte slúži staroslovienska liturgia. Všade inde sa už používa angličtina. Je to aj tým, že polovica veriacich v tejto diecéze nie sú potomkovia našich Rusínov, ale sú to konvertiti z protestantizmu alebo z iných cirkví, sú rôznych národností alebo to boli pôvodne úplne neveriaci ľudia. Preto sa naša gréckokatolícka cirkev v USA označuje ako Byzantine Catholic Church.

a ako títo ľudia vnímajú vzťah byzantskej liturgie a ruského jazyka, ktorý je im celkom cudzí, na rozdiel od gréckokatolíkov žijúcich na Slovensku, ktorí k tomu majú predsa len jazykovo aj kultúrne bližšie?
Títo ľudia nijako nevnímajú vzťah byzantskej liturgie a ruského jazyka, lebo po rusky z nich sotvakto vie. Sú to Američania, ktorí sú zvyknutí liturgiu sláviť po anglicky.

hovoríš teda, že ruténski gréckokatolíci sa inštitucionálne líšia od tých ukrajinských. Ty si však v posledných rokoch dosť sledoval aj dianie na Ukrajine. Ako si ho vnímal?
Áno, líšia sa tým, že ukrajinská gréckokatolícka cirkev má svoj pôvod na ukrajinskej Haliči, za Karpatským oblúkom smerom na východ. Pokiaľ ide o tamojšiu situáciu, je to tam zlé. Ak chce niekto robiť zlo a chce znižovať ľudskú dôstojnosť, vždy si nájde spôsob, ako to robiť. Ak chcú vládni predstavitelia akejkoľvek krajiny ťažiť z vojny a posielať v rámci svojich politických hier do krvavých bojov mladých chlapcov, je to zlé a nemôžem s tým súhlasiť. Mesačne niekde v Donbase zomiera údajne dvadsať až tridsať chlapcov, možno aj viac. Ľudia na Ukrajine zápasia o vlastnú existenciu, je to hrozná, tragická situácia. Stačí tam vycestovať a hovoriť s obyčajnými ľuďmi. A my sme povolaní ohlasovať evanjelium lásky a odpustenia komukoľvek.

biedne podmienky však majú vplyv aj na to, aký je duchovný rozmer týchto ľudí, pretože v modlitbe už potom niet veľmi za čo ďakovať a ostáva zrejme iba prosiť.
Je prekvapujúce, že na Ukrajine sa počas vojny kresťanská viera upevnila. V chrámoch vidieť viac ľudí, je viac konverzií a podobne. Ľudia viac vyrástli vo svojej viere, idú v nej hlbšie.

nie je to tak, že zas tam, kde je životný štandard vyšší, sa mení aj modlitba?
Áno aj nie. Existenciálne problémy sa zďaleka neobmedzujú iba na majetok. Kdekoľvek sú ľudia, pociťujú hlad po spirituálnom živote – či už sú bohatí, alebo chudobní.

„Ak chce niekto robiť zlo a chce znižovať ľudskú dôstojnosť, vždy si nájde spôsob, ako to robiť.“
ale majú viac príležitostí ďakovať za to, čo dostali. Tam, kde dostávaš iba rany, tam sa ťažko ďakuje.
Nemusí to byť pravidlo, nevidíme do sŕdc ľudí, do ich túžob, do toho, čo kto pokladá za dar a čo za ranu. Aj ubiedený človek na Ukrajine vie byť vďačný, hoci možno za iné veci, než za aké sme zvyknutí ďakovať my. Teda ak vôbec vieme byť vďační, lebo to je tiež niečo, čo nie je samozrejmosťou. Som presvedčený, že od ľudí na Ukrajine sa máme aj v duchovnej oblasti čo naučiť.

posuňme sa trochu k tomu, čím žije dnešná cirkev. V médiách sa každú chvíľu riešia pedofilné aféry kňazov alebo biskupov. Cirkev si prechádza sériou týchto obvinení. Ako to vnímaš ty ako biskup?
Spýtal by som sa takto: v ktorej spoločenskej sfére či povolaní sa to nedeje? Ten hľadáčik nasmerovaný na cirkev sa dá pochopiť, pretože cirkev vystupuje často ako morálna autorita. Ako teda môže hlásať to, čo sama nerobí? Novinári, ktorí informujú o zlyhaniach cirkevných predstaviteľov, si iba robia svoju prácu. To je v poriadku, lebo pedofília je v cirkvi niečo tragické a v nijakom prípade s ňou nemožno súhlasiť. Nikdy, podotýkam nikdy! Len sa treba zakaždým spýtať, či podobné problémy neexistujú aj inde; či spoločnosť, ktorá tak vehementne kritizuje cirkev, vie presvedčene sama za seba povedať, že ona tento problém nemá.

nejde ani tak o tieto aféry, ale o to, že sa tým vytvára určitý obraz o cirkvi. A ten obraz utvára o sebe aj sama cirkev tým, ako komunikuje, či skôr nekomunikuje s médiami. Aspoň na Slovensku vzniká tento pocit. Nechýba dnes viacerým cirkevným predstaviteľom taká tá zdravá normálnosť v komunikácii s vonkajším svetom?
Nepýtaš sa správneho človeka, nemôžem hovoriť za nich. Možno sa na to treba spýtať ich.

nie som si istý, či dostanem odpoveď.
Tak vidíš, čo sa dá robiť.

boja sa predstavitelia cirkvi novinárov?
Neviem, či sa ich boja. Možno sú len veľmi opatrní, lebo mali s novinármi zlú skúsenosť v minulosti, keď boli prekrútené niektoré ich slová. Za seba môžem povedať, že vždy, keď som dôrazne povedal, že si niečo žiadam autorizovať, tak mi médiá vyšli v ústrety a rešpektovali to. V tomto ja osobne negatívnu skúsenosť s médiami nemám. Ani vtedy, keď som sa zastal zdravotných sestier a otvorene som prehovoril o ich problémoch. Vtedy mohli médiá využiť tú situáciu na rôzne mystifikácie, no nikto z novinárov si nedovolil vložiť mi do úst viac, než len toľko, čo som povedal. To, že sa novinári skúšajú pýtať aj na veci, na ktoré im neodpoviem, je v poriadku – je to ich robota, ktorá ich živí a ja mám zas právo povedať im, že na tú alebo tamtú otázku odpovedať nebudem.

čo znamená byť biskupom v dnešnom svete? Ako to máš v sebe vyriešené?
Byť otcom. Nič viac netreba dodať. Bodka, tým slovom je povedané všetko.

to je síce pekné, ale čo dnes znamená byť otcom?
To ty predsa dobre vieš, sám máš tri deti.

áno, mám deti, ale pozná biskup problémy otcovstva?
Jedným zo silných prvkov či dimenzií kresťanstva je, že každý muž a žena sú povolaní k tomu, aby boli otcom alebo matkou, a to či už v telesnom alebo duchovnom zmysle. Rodič, ktorý má adoptované dieťa, nie je biologickým rodičom dieťaťa, ale v plnom rozsahu plní rolu otca alebo matky. Duchovné otcovstvo alebo takzvané „starcovstvo“ je od čias púštnych otcov stále silnou skúsenosťou kresťanského života.

nie je to trochu patriarchálne?
Nech sa páči, tak nech je to pre niekoho patriarchálne. Keď to niekto nechce akceptovať, je to jeho vec, ja tu hovorím o dlhodobej skúsenosti kresťanstva, ktorá je hlboká a vyskúšaná mnohými životmi.

kto je to teda otec?
Spýtajme sa takto: čo robí otec? Vie pochváliť, povzbudiť, lebo je to normálna ľudská potreba chcieť byť pochválený za to, v čom sme sa snažili niečo urobiť najlepšie, ako sme vedeli. No keď treba, tak otec je aj ten, kto občas musí i pokarhať. Otec si nesmie zakrývať oči, keď vidí, že jeho dieťa, že jeho kňazi či veriaci nekonajú správne. Nesmie ostať ticho a povedať si: „Veď počkaj, tak ti treba, uvidíš, ako dopadneš.“ Normálny otec toto nikdy neurobí.

nie je to však v rodinách niekedy aj tak, že dospelé deti musia napomínať svojich rodičov? Je cirkev pripravená aj na to, že biskup nie je vlastníkom pravdy a nesmie vystupovať iba z pozície toho, ktorý jediný vie, čo je správne, akoby tí ostatní neboli schopní to nahliadnuť?
Kto koho v cirkvi môže napomínať, to je napísané v novozákonných knihách. Pri všetkom sa musí dodržiavať jedna zásada, bez ktorej nie je možné pravdivo v cirkvi fungovať, a tou je láska. Kto nemiluje, nemôže napomínať. Svätý Pavol píše Timotejovi, aby povzbudzoval, karhal i napomínal. To však nestojí v ceste tomu – ak treba a ak sa to robí naozaj s láskou –, aby si biskup vybral blízkeho človeka, ktorý bude preňho robiť túto službu: bude mu pripomínať veci, ktoré v jeho konaní nie sú celkom správne a bude to robiť ako skutočný priateľ. U nás jezuitov existuje na to jedno pravidlo: každý vyšší predstavený má mať po ruke takého napomínateľa, po latinsky sa volá admonitor.

v normálnom otcovstve sú deti tie, ktoré ti nastavia zrkadlo, a v ňom o sebe zistíš často veci, ktoré si o sebe predtým azda ani nevedel. Stalo sa toto aj tebe?
Pravdaže.

čo si o sebe nevedel?
(Ticho.) Všetci ľudia sú pre nás zrkadlom. Aj pre mňa. Učí ma to, že som tiež iba ľudskou slabosťou limitovaná bytosť – a to aj ako biskup. Spoznávam svoje chyby a uvedomujem si, že som hriešny človek. Som hriešny človek – toto o sebe môžem povedať. A veľmi potrebujem Boha ako Otca, ktorý na moje slabosti otcovsky reaguje a napriek tomu ma miluje. Sledujem ho, ako to robí, učím sa od neho. Sme napokon len takými otcami, akých sme vo svojich životoch pozorovali od detstva.

nie každý vyrastal s otcom.
Veď to, veď to. A my nemáme nijaké právo tých ľudí súdiť.

takže ešte raz, kto je to dnes biskup?
Dobre, skúsim to teda ešte inak. Poznáš podobenstvo o pastierovi a jeho ovciach. Biskup je ten pastier, ktorý má možno plný ovčinec; má tam svojich deväťdesiatdeväť oviec, plno, hemží sa to tam nimi. Niekto by povedal: „Čo tam po tej jednej, čo sa stratila? Kto si to pri tom počte všimne?“ A čo spraví biskup? Nechá tých deväťdesiatdeväť oviec, ktoré sú v poriadku, o ktoré je postarané, a vyberie sa do zimy, do tmy, do divočiny hľadať tú jednu, ktorá zmizla. Lebo na tej jednej sa jeho poslanie láme. Lebo keby sa zaobišiel bez tej jednej, nebol by dobrým pastierom. Toto nie je o stádovitosti, ale o postoji človeka, ktorý má pochopenie aj pre takú minoritu, akou je jeden-jediný stratený človek. Toto dnes znamená byť biskupom, nestarať sa len o tých, ktorí sú zabezpečení, ale aj o toho jedného, ktorý sa chveje kdesi vonku v neistote.

jedna vec je byť biskupom ako otcom alebo pastierom, druhá je, že je to cirkevná funkcia. A funkcie ľudí menia – väčšinou k horšiemu. Čo musíš robiť, aby ťa funkcia nezničila?
Pre mňa je to vec každodennej konfrontácie s Božím slovom, s evanjeliom.

to stačí?
Je to jeden z hlavných prostriedkov, ako sa vyhnúť tomu, aby ma funkcia nezmohla. To je moja osobná skúsenosť, lebo Božie slovo je to, čo ťa usvedčuje z pravdy a ukazuje ti, kto v skutočnosti si.

no dobre, ale čo si o tom má pomyslieť čitateľ, ktorý je neveriaci?
Pozývam ho, nech si prečíta všetky štyri evanjeliá, a bude rozumieť, prečo to takto hovorím. Ak ho naozaj zaujíma, čo tu ako biskup rozprávam, tak si dá tú námahu.

možno si tie evanjeliá prečíta, ale pre mnohých ľudí je Boh zvláštna bytosť, ktorá ak aj existuje, tak nepríjemne mlčí, neodpovedá, nekomunikuje. Čo pre teba znamená hovoriť s Bohom?
Hovoriť s Bohom znamená veľakrát aj mlčať, dlho mlčať. Dialóg nefunguje nikdy tak, že hovoria obaja naraz. Vždy jeden mlčí a druhý hovorí. Ak chcem počuť Boha, tak musím ísť, takpovediac, do púšte, do ústrania. Chcieť hovoriť s Bohom znamená každý deň hľadať tieto chvíle púšte a aj ja ich napríklad každé ráno hľadám. To je možnosť, ako ho počuť prostredníctvom Božieho slova. A on hovorí, o tom som uistený, to je moja osobná skúsenosť.

ale je to dosť zvláštny druh jazyka, nemyslíš?
Pre mňa ako kresťana nie je tento jazyk ničím novým. Je to dvetisícročná skúsenosť cirkvi. Púšť je čas počúvania, lebo kto chce niečo počuť, musí najprv dobre napínať sluch. Aj malé deti v škole najprv počúvajú a až neskôr pred učiteľmi vyjadrujú svoje vlastné názory a skladajú argumenty. My to akoby preskakujeme, obraciame naruby a hovoríme hlasito čosi Bohu ešte predtým, než si ho vypočujeme.

čo si má dnešný človek predstaviť pod skúsenosťou púšte?
Mám preňho takú ponuku, a to bez ohľadu na to, či je ten človek veriaci, alebo neveriaci, lebo na tom tu teraz vôbec nezáleží: nech taký človek zájde na päť dní do jezuitského exercičného domu v Prešove alebo v Piešťanoch, nech si vypne mobil, nech prijme program dňa, ktorý sa mu tam ponúka, čiže ticho a kresťanskú meditáciu, a nech to jednoducho vydrží. A po piatich dňoch môže povedať, čo to s ním spravilo. Nič lepšie nemôže cirkev urobiť než to, že dá ľuďom možnosť zažiť podobnú skúsenosť, s ktorou sa v bežnom virvare života nestretnú. Cirkev nemá hľadajúcich a tápajúcich ľudí odsudzovať, ale ponúkať im tento priestor púšte.

ale možno ich to neosloví.
V poriadku, tak ich to neosloví. To treba rešpektovať, no dali sme im možnosť vyskúšať to. Možno skúsia hľadať inde, možno im bude vyhovovať niečo iné, no ja sa môžem hlásiť iba k tej skúsenosti, ktorú mám overenú vlastným životom a len k tej môžem iných pozývať. Bolo by odo mňa strašne nepoctivé, keby som im ponúkal skúsenosť náboženstiev, ktoré nepoznám, alebo ktoré mňa osobne neoslovili. Môžem ponúkať len to, čo som zakúsil na vlastnej koži a čo presvedčilo mňa. Ak to dáva pokoj mne, tak tým, ktorí hľadajú cestu, ako sa dostať z problémov a nepokojov, viem ponúknuť len to, čím som si prešiel ja sám.

to však nie je iba tvoja osobná skúsenosť, ale, ako si sám povedal, tradícia, ktorá má svoju históriu.
Nepochybne, stojí na nej, či sa nám to páči, alebo nie, celá Európa. A ak Európa túto svoju vlastnú skúsenosť ľahkovážne odmietne, tak to poškodí aj celý tento veľkolepý projekt, nech by sa chcel akokoľvek zabezpečiť vonkajšími oporami.

no Európa je aj niečo, čo sa historicky mení.
Áno, Európa sa mení, hoci sa niekedy obavám, že skôr k horšiemu. Ak sa nespamätá a nanovo si nepripomenie, na akých základoch bola vystavená, tak to povedie k jej zániku. Je to trpké konštatovanie, ktoré vôbec nie je láskavé. V dejinách neexistuje humánnejší antropologický model než kresťanstvo. No je taký len pod tou podmienkou, že sa žije do dôsledkov.

prečo do Parmy poslali práve teba, keď tu na Slovensku tak veľmi potrebujeme ľudí ako ty?
Lebo tak to videla Svätá stolica ako najlepšie riešenie pre eparchiu Parma.

milan Lach
Narodil sa v roku 1973 v Kežmarku. V roku 1995 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, k jezuitom. Kňazom je od roku 2001. V rokoch 2004 až 2009 študoval na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme. Po návrate na Slovensko vyučoval na Teologických fakultách v Košiciach a Bratislave. Pápež František ho v apríli 2013 vymenoval za pomocného biskupa Prešovskej archieparchie a 24. júna 2017 za apoštolského administrátora sede vacante v gréckokatolíckej eparchii Parma v USA.

anton Vydra .rozhovory


Foto:
autor NATÁLIA ŽIBEKOVÁ
Biskup Milan Lach počas privítacej archijerejskej svätej liturgie v Katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa 21. júla 2017 v Parme v štáte Ohio.