HLADNÁ NEHA JE VYJADRENÍM POHĽADU NA SVET

Spod pera sninskej rodáčky Anny Lazurovej vyšla v uplynulých dňoch zbierka básní Hladná neha. Mladá autorka zo Stakčína knihu pokrstila v Prahe v prítomností viacerých známych osobností. Zbierku do života uviedol mediálne známy pár. Viac v nasledujúcich riadkoch.

V závere minulého roka ste vydali knihu Hladná neha. Ako by ste ju čitateľom opísali? Čo ňou vypovedáte, komu je určená ...?
-Kniha je na svete asi mesiac. Hladná neha je zbierka básní, subjektívnej poézie a dominantné je v nej tematizovanie vzťahu medzi ženou a mužom, ktoré však v žiadnom prípade neprerastá do sentimentality. Je to ženské vyjadrenie pohľadu na svet a vzťahy v ňom. Myslím si však, že je čitateľsky otvorená nielen ženám, ale i našim mužským náprotivkom.

Je to vaša prvotina?
-Áno, je to moja prvá kniha, ale vznikala zhruba sedem rokov. S myšlienkou vydať moje básne knižne prišiel pán Rudolf Čižmárik, ktorý navrhol aj jej názov podľa jednej z básní. Knihu chcel vydať vo svojom vydavateľstve, avšak jeho náhla smrť nedovolila tento plán zrealizovať. Vydavateľskej štafety sa teda ujal Peter Štrelinger, známy slovenský spisovateľ. Rukopis sa zhodou okolností dostal aj k Mirovi Smolákovi, ktorý pôsobí v súčasnosti najmä v Prahe. A keďže ho moja tvorba veľmi zaujala, vznikol vydavateľský tandem Mira a Petra. K mojej slovenskej verzii urobila moravská spisovateľka a manželka Petra Štrelingera nádherné české preklady. Jedna z najvýznamnejších súčasných slovenských grafičiek Naďa Rappensbergerová - Jankovičová poskytla svoje grafické listy, ktoré moju poéziu doplnili o krásne výtvarné prevedenie. A tak sa zrodila kniha Hladná neha.

Získali ste za knihu už aj nejaké ocenenia?
-Za knihu ešte nie, na to je na svete príliš krátko. Avšak prišla po mojich oceneniach vo viacerých celoslovenských autorských literárnych súťažiach.

Zbierku básni ste pokrstili v Prahe ...
-Áno. Krstnými rodičmi tohto môjho prvého, a dúfajme, že nie posledného, literárneho dieťaťa sa stali manželia Jakubiskovci. Tí knižku oficiálne uviedli do života 18. decembra v pražskej Galerii Miro. Stalo sa tak na vernisáži výstavy výberu z grafického diela pána Juraja Jakubiska s názvom Bathory a iné horory. Knižku pokrstili symbolicky – posypaním krvavočervenými lupienkami ruží – po tom, ako pán Smolák zarecitoval moju báseň Utopená ruža. Medzi pozvanými hosťami bolo viacero zaujímavých osobností. Spomenula by som napríklad veľvyslanca Slovenskej republiky v ČR Petra Brňa. Pre mňa osobne však bolo veľkou cťou nielen to, že moju knižku vyslali do sveta práve Juraj Jakubisko a Deana Horváthová - Jakubisková, ale i to, že sa na tejto slávnosti stretli tí, ktorí sa na jej vydaní podieľali.

Ako by ste zhodnotili uplynulý rok 2008? Čo vás čaká v tomto roku?
-Ako každý rok, ktorý máme to šťastie prežiť, zažiť a teda i hodnotiť, aj rok 2008 priniesol každému z nás určite smiech i slzy. Ja za svoj tohtoročný naj väčší profesionálny úspech považujem určite práve vydanie Hladnej nehy. I keď mi je ľúto, že sa toho nedožil pán Čižmárik.

Vianočné sviatky už skončili, napriek tomu, aký je váš vzťah k Vianociam? Dbáte u vás doma na tradície?
-Vianoce sa u mňa spájajú najmä s klasickým kresťanským odkazom, a to s narodením Krista, ktorý sa takto stal podobný nám ľuďom. A tradície doma? Povedala by som, že máme dve pre nás typické. Je to zredukovanie vianočných chodov do oblátok, kapustnice a rybieho filé so šalátom a každo ročne krásny živý stromček. Na vôňu ihličia a tú jeho vysvietenú krásu sa stále naozaj teším.

Akými darčekmi najčastejšie obdarúvate svojich blízkych a čo vás najviac poteší pod stromčekom?
-Tak to je naozaj rôzne, ale snažím sa spojiť praktickosť s nápaditosťou. Tak že ak mám čas, tak hľadám a vy - mýšľam. Ale keď nestíham, tak sú to najmä praktické darčeky, ktoré po Vianociach nezapadnú prachom. A určite by ma najviac potešilo, keby sme si pod stromčekom mohli všetci nájsť pevné zdravie.

Dávate si predsavzatia do nového roku? Zvyknete ich splniť?
-Predsavzatia si nezvyknem dávať. Všetko, čo prichádza, sa snažím brať a prijímať s pokorou a zodpovedne sa prispôsobovať okolnostiam. A v tom niekde je možno zahrnuté aj nejaké to vnútorné predsavzatie, ktoré je však dlhodobejšie, ako tie zvyčajné no vo ročné.

Zhovárala sa Petra Ferencová