Hnutie za pričlenenie severovýchodného Slovenska k ZSSR (1944-1945). Mýty či realita?

Michal Šmigeľ

Slovensko bezpochyby patrilo ku krajinám, v ktorých idea slovanstva zapustila najhlbšie korene a zároveň bolo známe tradičnými rusofilskými náladami vychádzajúcimi z myšlienky slovanskej spolupatričnosti a blízkosti „veľkého Ruska“, a to bez ohľadu na to, či to bolo cárske Rusko, sovietske Rusko alebo ZSSR. Zaujíma nás však najmä východné Slovensko známe najsilnejšími rusofilskými náladami. Viacerí autori sa zhodujú, že to bolo zvlášť medzi obyvateľstvom severovýchodného Slovenska najmä vo vojnovom období počas existencie prvej Slovenskej republiky. Rozhodne táto skutočnosť pramenila z podceňovania, respektíve „ignorovania rusínskej národnostnej otázky“ zo strany slovenských vládnych kruhov,/1/  z asimilačných snáh a pokusov o denacionalizáciu rusínskeho etnika, niektorých totalitných praktík či prehliadania ekonomických a sociálnych problémov menšiny a popierania jej etnickej identity./2/  Uvedené postoje vlády automaticky vyvolávali u obyvateľstva zaradenie sa do opozície voči režimu, čím sa otvoril priestor na šírenie proruských, neraz aj komunistických ideí a pasívnu či aktívnu rezistenciu. Tradične živá všeslovanská idea Rusínov bola vládou interpretovaná ako prosovietsky postoj./3/

Podľa marxistickej historiografie – „viera v Sovietsky zväz upevňovala národné povedomie obyvateľstva a bola vážnou brzdou pre asimilačné snahy ľudákov“./4/  Svoj odstup k ľudáckemu režimu dávalo obyvateľstvo najavo napríklad aj očakávaním príchodu Červenej armády. Najmä v súvislosti s približovaním sa sovietskej armády na prelome rokov 1943 – 1944 bolo medzi obyvateľstvom zaznamenané šírenie „mýtov o slovanskej vzájomnosti, osloboditeľskej misii Rusov, ako aj o spravodlivosti v komunizme“./5/  „...Túžobne a netrpezlivo sme čakali svojho veľkého brata Rusa, ktorý v pote krvi pomaly, ale isto postupoval z východu na západ, aby nás mohol tiež oslobodiť.“/6/  Hlavne v najnižších sociálnych vrstvách „boli Rusi očakávaní priam ako spasitelia, osloboditelia a nositelia idey sociálnej rovnosti“./7/  Práve v tomto období vzrastala tiež identifikácia Rusínov s ruským národom, ktorá sa preniesla aj do povojnového obdobia.

Určitým vytriezvením z viery v ZSSR bol prechod frontu územím východného Slovenska. Sovietski vojaci už neboli tými ruskými vojakmi z Brusilovovej ofenzívy v období prvej svetovej vojny. „Na sovietskych vojakov sa čakalo ako na spásu. (...) Ľudia sa tešili na pokoj, na mier... aké však bolo ich prekvapenie, keď sa na jeseň 1944 zjavili prví vojaci na východe republiky.“/8/  Obyvateľstvo očakávalo sovietskych vojakov s otvoreným náručím, ale namiesto bratského objatia dostalo „studenú sprchu“ vo forme hromadných krádeží, znásilnení žien, zatýkaní, ba aj popráv v prípade najmenšieho náznaku odporu (napríklad pri snahe mužov ochrániť svoje ženy či dcéry pred znásilnením atď.). /9/  Je zaujímavé, že sa slovenskí Rusíni cítili byť ruskými práve v tom čase, keď sovietske trestné komandá neprávom zatýkali a do stalinských GULAGov vyviezli tisícky nevinných občanov Slovenska./10/

V tom čase, keď sovietske orgány hrubým spôsobom zasahovali do politického života na Slovensku, dosadzovali proti vôli ľudu komunistov a „znásilňovali“ tak zmýšľanie ľudu, sovietska NKVD za spolupráce miestnych komunistov zaviedla na niektorých miestach po prechode frontu neznesiteľný teror./11/
Predpokladáme, že aspoň pre časť dotknutého obyvateľstva po prvých osobných kontaktoch s predstaviteľmi ZSSR musel nastať zvrat a vytriezvenie z rusofilských nálad. Najmä ak hrozilo, že situácia, do ktorej sa po prechode frontu dostala Podkarpatská Rus (Zakarpatská Ukrajina), zasiahne aj na územie východného Slovenska. Vývoj riešenia otázky Podkarpatskej Rusi v rokoch 1944 - 1945, ktorý napokon viedol k odstúpeniu tohto územia Sovietskemu zväzu, mal totiž svoju odozvu aj na území severovýchodného Slovenska a v širšom zmysle slova ovplyvnil situáciu okolo rusínskej, inými slovami -„ukrajinskej otázky“ na Slovensku.

Pripomeňme, že na prelome rokov 1944/1945 sa na Podkarpatskej Rusi v réžii veliteľstva Červenej armády (ČA), sovietskych bezpečnostných zložiek a miestnych komunistov začali šíriť myšlienky o pripojení Podkarpatskej Rusi k sovietskej Ukrajine. Konkrétnu podobu tieto snahy dostali na prvom zjazde národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý sa uskutočnil 26. novembra 1944 v Mukačeve za účasti 663 delegátov zo Zakarpatskej Ukrajiny vo forme manifestu „opätovne spojiť Zakarpatskú Ukrajinu s jej veľkou matkou sovietskou Ukrajinou a odlúčiť sa od Československa“./12/   Nasledujúce udalosti nabrali rýchly spád. Miestni komunisti vytvorili samostatnú Komunistickú stranu Zakarpatskej Ukrajiny a oddelili sa od KSČ. Národná rada Zakarpatskej Ukrajiny prestala spolupracovať s vládnym delegátom (vyslaným československou vládou na toto územie) Františkom Němcom a tak zbavila vládu ČSR možnosti zasahovať a uplatniť svoju moc na tomto území. Súčasne sa v Zakarpatsku rozbehla kampaň, v ktorej občania svojim podpisom vyjadrovali súhlas s Manifestom z 26. novembra./13/   Do konca roku 1944 vraj podpísalo toto vyhlásenie skoro štvrť milióna občanov. Vyzeralo to tak, akoby sa  takmer 90 % občanov vyslovilo, ako tvrdil koncom decembra 1944 Klement Gottwald, za pripojenie k Sovietskemu zväzu. Nebolo to však také jednoznačné. Prichádzajúce správy informovali, že podpisy boli získavané pod nátlakom, čo potvrdzoval aj vládny delegát F. Němec. Pod vplyvom komunistov sa v Zakarpatsku vytvorila taká situácia, že „každý, kto by sa postavil proti pripojeniu do ZSSR, je vystavený najostrejším útokom“.14 Ako podčiarkol M. Gajdoš, je pochopiteľné, že v takejto situácii len málokto mal odvahu postaviť sa proti, najmä ak tieto snahy boli zjavne podporované Červenou armádou a orgánmi NKVD./15/  V každom prípade sovietskemu moskovskému vedeniu tento akt vyhovoval, pretože malo záujem o toto, z ich pohľadu strategicky významné územie uľahčujúce vojenský nástup v západnom smere a kontrolu strednej Európy./16/

Situácia na Zakarpatsku na istý čas zaskočila československých činiteľov a vedenie KSČ v Moskve, ktorí nepočítali s takýmto vývojom, hoci exilový prezident E. Beneš uvažoval o eventuálnom odstúpení tohto územia ZSSR už v roku 1939, a dokonca v roku 1943 ho prisľúbil Jozefovi Stalinovi, aby sa zo strategických dôvodov vytvorila spoločná hranica so Sovietskym zväzom. Objavili aj isté obavy, aby to nebol precedens pre slovenských komunistov, ktorí počas ilegality, najmä v rokoch 1939 - 1944, koketovali s myšlienkou „sovietskeho Slovenska“, čiže pripojenia Slovenska k ZSSR./17/

Obavy E. Beneša a niektorých československých politikov, že zakarpatský variant sovietizácie môže pokračovať a skončiť anexiou časti slovenského územia totiž neboli celkom neopodstatnené. Udalosti  na Zakarpatsku zreteľne ovplyvnili vývoj aj na severovýchodnom Slovensku a mali prirodzene veľký vplyv na politickú aktivizáciu niektorých reprezentantov rusínského obyvateľstva. Znovu sa začali objavovať heslá o sovietizácii krajiny a šíriť myšlienky o pripojení severovýchodného Slovenska k Zakarpatskej Ukrajine, teda k ZSSR. Podľa niektorých historikov, dominantnú úlohu však v tomto období „nemala prosovietska orientácia časti miestnej, komunisticky zmýšľajúcej inteligencie, ako sa často zjednodušene tvrdí, aj keď nie je možné bagatelizovať ani tento aspekt“.

„...Primárnu úlohu v tomto procese zohrával pocit spolupatričnosti, t. j. presvedčenie, že v Zakarpatsku i v severných okresoch východného Slovenska žije jedno etnikum, čo dokumentujú nielen výsledky etnografických výskumov, ale potvrdzujú aj storočia jestvujúce pokrvné a príbuzenské vzťahy a spoločenské, kultúrne i nábožensko-cirkevné vzťahy.“/18/  S týmto tvrdením je však možné súhlasiť len sčasti. Bežné obyvateľstvo veľmi zvažovalo, či má nahlas vysloviť pocit spolupatričnosti, najmä ak udalosti povojnového obdobia naberali rýchly spád a situácia bola neistá.

Nezanedbateľnou bola iniciatíva, ktorú vyvíjal Dočasný výbor Ukrajincov Prjaševščiny (Prešovska),/19/  ktorý na svojom prvom zasadaní v Užhorode 29. novembra 1944 prijal rezolúciu, podobnú tej mukačev-skej, adresovanú Národnej rade Zakarpatskej Ukrajiny. V rezolúcii Dočasný výbor žiadal „...pripojiť k slobodnej matke Zakarpatskej Ukrajine celú prešovskú Ukrajinu (severovýchodné Slovensko – pozn. M. Š.) s haličskou Lemkovščinou (Lemkovinou, juhovýchodné Poľsko – pozn. M. Š.)“./20/  Určitý nepokoj vyvolávala aj skutočnosť, že s podporou sovietskych bezpečnostných zložiek z Podkarpatskej Rusi začali na územie Slovenska prenikať skupiny agitátorov, ktoré sa usilovali vyvolať medzi obyvateľstvom severovýchodného Slovenska hnutie za pripojenie  k Podkarpatskej Rusi. Celkovú situáciu v pohraničných okresoch komplikovalo aj to, že Červená armáda obsadila šesť slovenských obcí na východnom Slovensku. Dokonca aj Národná rada Zakarpatskej Ukrajiny začala zasahovať do činnosti pohraničných severovýchodných okresov Slovenska. /21/

„Skutočnosť, že na Zakarpatsku sa vážne rátalo aj s pripojením severovýchodných okresov Slovenska obývaných rusínskym obyvateľstvom, t. j. tzv. Prjaševščinu, nepriamo potvrdzuje aj záznam z diskusie na zasadaní Ústredného výboru Komunistickej strany Zakarpatskej Ukrajiny konaného 27. novembra 1944, kde bola vyslovená kritika, že v Národnej rade Zakarpatskej Ukrajiny nemajú zastúpenie najlepšie kádre, ktoré pochádzajú práve z Prjaševščiny.“ /22/

Podobné tendencie sa prejavovali medzi niektorými členmi organizácie KRASNO,/23/  ktorí koncom roku 1944 iniciovali vznik a založenie tzv. Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny (UNRP). Zakladateľov UNRP inšpirovali správy o činnosti Slovenskej národnej rady (SNR), ale predovšetkým vznik Národnej rady Zakarpatskej Ukrajiny. Oficiálne ustanovenie UNRP sa odohralo neskôr, 1. marca 1945 na zjazde delegátov z okresov východného Slovenska, obývaných prevažne rusínskym obyvateľstvom. Podľa pôvodného zámeru sa mal zjazd delegátov z tzv. „ukrajinských obcí a okresov“ uskutočniť už 15. februára 1945. Uvedený termín bol však posunutý pravdepodobne preto, lebo členovia prípravného výboru uskutočňovali na východnom Slovensku agitáciu za pripojenie jeho územia k Sovietskemu zväzu. Je reálny predpoklad, že v tomto smere sa angažovali na priamy podnet vysokých vojenských činiteľov ČA./24/  V tomto smere sa vyjadruje aj J. Bobák, ktorý uvádza, že UNRP vznikla z podpory sovietskych bezpečnostných zložiek a na jej čelo bol zvolený učiteľ V. Karaman (podľa J. Bobáka), spolupracovník sovietskej NKVD. Prípravný výbor začal postupovať podľa scenára vypracovaného v ZSSR, podobne ako v Podkarpatskej Rusi. Snažili sa rozvinúť široké ľudové hnutie za pripojenie Prjaševščiny k ZSSR.25 Spolupráca UNRP so sovietskymi ozbrojenými zložkami je zrejmá aj z toho dôvodu, že jej predseda V. Karaman sa obracal s požiadavkou pomoci na gen. L. Mechlisa, člena vojenskej rady 4. ukrajinského frontu, a informoval ho o situácii na Prjaševščine26 a dôstojníci ČA sa zúčastňovali aj pracovných rokovaní UNRP. /27/
To, že na severovýchodnom Slovensku začiatkom roka 1945 skutočne došlo k agitácii obyvateľstva a zbieraniu podpisov pod akési vypracované memorandum, potvrdzujú viaceré správy. Podpisové akcie za pripojenie k ZSSR sa uskutočňovali na rôznych miestach a v obciach regiónu. Boli však získavané rozmanitým, často aj podvodným spôsobom, a nechýbal pri tom nátlak, respektíve vyhrážky./28/  Teda podobne ako tomu bolo na Zakarpatsku počas zbierania podpisov na podporu mukačevského Manifestu z 26. novembra 1944.
Iniciatívy v tomto smere pokračovali ešte ďalej. N. Chruščov, vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny a predseda ukrajinskej vlády, vo svojich memoároch spomína, že približne začiatkom roka 1945 ho v Kyjeve navštívili predstavitelia akéhosi okresu z východného Slovenska, kde žili Ukrajinci, a žiadali, aby ich okres bol pripojený k Ukrajinskej SSR. N. Chruščov im odpovedal, že to nie je možné, keďže by sa to dotklo Čechov, ale najmä Slovákov. Delegácii odporučil budovať socializmus v tesnej spolupráci s KSČ. Po ich odchode však kontaktoval J. Stalina./29/  Podľa viacerých indícií je možné sa domnievať, že delegácia, ktorá navštívila N. Chruščova, pochádzala zo sninského okresu.

Pravdepodobne medzi velením ČA operujúcej na východnom Slovensku a politickým vedením ZSSR nedošlo v tejto otázke k dostatočnej koordinácii, respektíve je možné predpokladať, že velitelia ČA bolo dokonca vyzvaní, aby pozastavili svoju iniciatívu v tomto smere. Moskva nechcela riskovať prípadnú stratu reputácie v očiach spojencov a najmä budujúcej sa vlády ČSR, keďže týmto spôsobom by mohlo dojsť k spochybneniu partnerských vzťahov, a navyše otázka Podkarpatskej Rusi – považovaná za bilaterálny problém medzi Československom a ZSSR – by nabrala iných rozmerov, vrátane aktivizácie medzinárodnej verejnej mienky. Predpokladáme, že práve v dôsledku toho (ako uvádza M. Gajdoš) boli viacerí agitátori v polovici februára 1945 predvolaní na sovietske vojenské velenie v Prešove, kde ich činnosť bola podrobená ostrej kritike. Zároveň boli upozornení, že ich konanie nie je v súlade s československo-sovietskou spojeneckou zmluvou a „v daných podmienkach je predčasné“. /30/

Uvedené tendencie však kulminovali počas ustanovujúceho zjazdu UNRP, konaného 1. marca 1945 v Ruskom dome v Prešove./31/ UNRP bola vyhlásená za národno-politický orgán reprezentujúci ukrajinské a ruské obyvateľstvo žijúce na východnom Slovensku a mala chrániť a presadzovať práva i záujmy uvedeného obyvateľstva./32/  Veľmi jasne to bolo formulované v návrhu organizačného poriadku, v ktorom sa hovorilo: „UNRP je najvyššou a jedinou všenárodnou predstaviteľkou ukrajinského a ruského obyvateľstva na Slovensku“./33/  Zároveň ustanovujúci zjazde prijal rezolúciu, ktorou sa prihlásil k Manifestu prvého zjazdu národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve, vyslovil vrelú vďaku J. Stalinovi za oslobodenie a poskytnutie práva slobodne vyjadriť svoje národné cítenie a, čo je najdôležitejšie, načrtol myšlienku pripojenia severovýchodných území Slovenska k Ukrajinskej SSR./34/ Celková atmosféra ustanovujúceho zjazdu a prijatie takejto rezolúcie v mnohom pripomínali zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý deklaroval zjednotenie Zakarpatska so sovietskou Ukrajinou. Vo výzdobe rokovacej sály dominovali portréty J. Stalina a miestnych činiteľov. V telegramoch, ktoré sa z Prešova poslali iba sovietskym predstaviteľom (J. Stalinovi, N. Chruščovovi), veliteľovi 4.ukrajinského frontu gen. I. Petrovovi a Národnej rade Zakarpatskej Ukrajiny, bola vyslovená nádej, že v dohľadnom čase sa celý ukrajinský národ zjednotí do jedného štátu./35/

O tom, že v severovýchodnom kúte Slovenska bola snaha napodobniť zakarpatský variant sovietizácie, svedčí skutočnosť, že UNRP vo svojom tlačovom orgáne Prjaševščina vyzývala „ozbrojených predstaviteľov ukrajinského ľudu“, aby bdeli a dbali „aby naše rozhodnutia boli presne uvádzané do života a všetky úchylky od našich rozhodnutí trestali podľa zákona“./36/  Teda zjavnou bola snaha napodobniť vytváranie ľudových ozbrojených družín, ako tomu bolo na Zakarpatsku, za účelom presadzovania vlastných zámerov. Okrem toho UNRP vyzývala miestne rusínske obyvateľstvo, aby vstupovalo do radov ČA. Skutočne je potrebné súhlasiť s názorom, že na severovýchodnom Slovensku v tomto období hrozilo dvojvládie.

Treba však zdôrazniť, že medzi iniciátormi založenia UNRP boli členovia komunistickej strany rusínskej (ukrajinskej) národnosti, ktorí v nej dokonca zastávali veľmi významné postavenie. A nakoniec, práve medzi východoslovenskými komunistami boli najhorlivejší zástancovia platformy pripojenia severovýchodných území Slovenska k ZSSR (čím medzi rusínske obyvateľstvo vnášali značnú politickú neistotu), hoci vedenie KSČ v Moskve a vedúci funkcionári KSS sa od nich zjavne dištancovali./37/ Snahy v tomto smere (pripojenie niektorých okresov k ZSSR, dokonca až po rieku Poprad) boli napríklad zaznamenané v okrese Snina a sledovala ich aj Národná bezpečnosť. Lídri tejto politiky (členovia KSS) mali zjavne konexie v Zakarpatskej Ukrajine. Bezpochyby išlo o miestnu, respektíve regionálnu iniciatívu, bez oficiálnej podpory centra./38/  Nasvedčuje tomu nasledujúce hlásenie Oblastnej správy Obranného spravodajstva (OBZ) Veliteľstva 4. oblasti: „Od oslobodenia okresu sninského ČA dochádza tu k zámernej a organizovanej agitácii za pripojenie tohto okresu k ZU (Zakarpatskej Ukrajine – pozn. M. Š.). [...] Túto akciu prevádzajú v prvom rade predseda ONV Hákoš, ďalej polit. ref. OVNB Pyteľ, ďalej Dr. Hoffmann a okrem týchto v Papíne notár Šmiga a vo Zvalej les. hájnik Senko. Predseda ONV a jeho verní pomocníci sú neobmedzenými pánmi v sninskom okrese. Pre ich osobnú bezpečnosť majú k dispozícii im úplne verné a naklonené NB a tzv. mestskú milíciu alebo políciu. [...] Predseda ONV a jeho pomocníci konali a ešte konajú veľmi časté cesty na ZU hlavne do Užhorodu a z Perečína podľa výpovede predsedu ONV dostávajú aj benzín. Presný účel cesty nebolo možné zistiť, je však pravdepodobné z výpovedí nášho obyvateľstva a z oprávnených dohadov, že tam cestujú za účelom, aby si tu vynútili pripojenie celého sninského okresu k ZU (predtým a aj teraz sa ešte stále hovorí o pripojení až po Poprad). Tento dohad, ba skoro istota je podložený viacerými výpoveďami samotných vedúcich sninských osobností. Už horespomenutý notár Šmiga z Papína sa vyslovil správcovi oddelenia fin. stráže z Telepoviec, že je všetko pripravené a že pôjde okres po okrese k Rusku. Že tu ide o zámernú propagandu za pripojenie niektorých okresov k ZU vidieť aj z toho, že po dedinách sa robí súpis, resp. podpisová akcia za pripojenie k ZU. Tak v obci Vyšná Jablonka prevádza MNV schôdze, na ktorých sa reční za pripojenie k ZU a okrem toho podpisová akcia. Ľudia sú nútení k podpisovaniu vyhrážkami ako, že keď sa nepodpíšu, že im Rusi dajú, keď toto územie bude pripojené k ZU. V dôsledku týchto hrozieb ľud sa obáva prípadných následkov a podpisuje sa. Stávajú sa však aj prípady ako na ZU, že sa ľudu povie, že sa podpíšu na to, aby dostali vyživovací príspevok ide však v skutočnosti o akciu za pripojenie k ZU. [...] Je isté, že menovaní ľudia, ktorým pomáhajú tiež učitelia po dedinách, skoro otvorene agitujú za pripojenie k ZU. Je tiež veľmi pravdepodobné, že na ich „žobrania“ a prosenie obsadili ruské pohraničné jednotky niektoré čiastky nášho územia. Je ďalej pravdepodobné, že ich agitácia je inšpirovaná asi z Užhorodu.“/39/

Uvedené udalosti čoskoro našli odozvu u politických elít ČSR. Už len použitie slovenskému jazyku cudzieho a fakticky nepreložiteľného pojmu „Prjaševščina“ iritovalo slovenské národné orgány, ktoré sa obávali autonomistických a separatistických ambícií vo východoslovenskom regióne. Československé štátne orgány a politické organizácie začali vyvíjať iniciatívu v snahe upokojiť situáciu na východnom Slovensku. Zároveň boli odhodlané zo všetkých síl brániť integritu obnovenej republiky. Čo sa týka Moskvy, jej v danej situácii ani tak nešlo o pripojenie časti východného Slovenska k ZSSR. Sovietska vláda nejavila záujem o toto územie, ktoré skôr mohlo jej autorite uškodiť ako prospieť na medzinárodnej scéne. Domnievame sa, že to bola skôr snaha o vydieranie a donútenie E. Beneša a pražskej vlády, aby čím skôr odovzdali Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu.

Zo svojej strany si aj čelní predstavitelia UNRP postupne začali uvedomovať nereálnosť pričlenenia časti východoslovenského územia k ZSSR, a to ako z medzinárodného, tak aj vnútropolitického hľadiska. Zámery UNRP nebolo možné realizovať v dôsledku toho, že celé spektrum československej politickej reprezentácie po zjavnej strate Podkarpatskej Rusi trvalo na územnej celistvosti ČSR. Nehovoriac už o tom, že pripojenie časti východného Slovenska k ZSSR na základe etnického princípu bolo takmer nemožné, pretože tzv. ukrajinské, respektíve rusínske obyvateľstvo nebolo kompaktne osídlené. Zároveň by mohol vzniknúť precedens pre maďarskú a poľskú menšinu na Slovensku, čo si samozrejme vláda ČSR a SNR nemohli dovoliť.

Postupne hnutie za pričlenenie územia k ZSSR, ktoré iniciovala UNRP, začalo slabnúť a napokon zaniklo. K upokojeniu a vyjasneniu situácie došlo až po 9. apríli 1945, keď sa v Košiciach uskutočnilo stretnutie popredných predstaviteľov UNRP (V. Karamana, P. Babeja a I. Rohaľa-Iľkiva) so zástupcami SNR G. Husákom a T. Tvarožkom. UNRP prejavila ochotu spolupracovať so SNR v riešení otázok tykajúcich sa rusínskeho (ukrajinského) obyvateľstva./40/   Napriek všetkému situácia na
severovýchodnom Slovensku bola československými bezpečnostnými a spravodajskými orgánmi stále monitorovaná (rovnako ako aj sovietskymi). Špeciáne v okresoch, kde propaganda za pripojenie k ZSSR bola obzvlášť silná. Ako konštatoval prednosta 2. oddelenia Hlavného veliteľ-stva Národnej bezpečnosti: „V okrese Snina je vyvíjaná agitácia za pripojenia okresu sninského k ZSSR. O celkovej situácii a o všetkých udalostiach má veľmi dobré informácie ukrajinské veliteľstvo v Užhorode. Tieto informácie ukrajinskému veliteľstvu dodávajú pravdepodobne naši ľudia“./41/
Aj keď sa UNRP od separatistických myšlienok dištancovala a začala hlásať podporu Košickému vládnemu programu, na jej výroky sa nezabudlo, ale stále pamätalo. Je možné tvrdiť, že vedúci činitelia ČSR na čas zaujali vyčkávaciu taktiku, ale tajne hľadali príležitosť na postupnú likvidáciu UNRP (čo sa začiatkom 50. rokov aj stalo), ako aj riešenie otázky obyvateľstva „podporujúceho“ jej rady. Tá sa neskôr riešila spôsobom opcie a presídlenia rusínskeho obyvateľstva do ZSSR (1945-1947)./42/

Nemenej dôležitá je otázka postoja rusínskeho obyvateľstva zo severovýchodných okresov Slovenska k tendenciám pripojenia ich regiónu k ZSSR, respektíve USSR. Traduje sa, že „počiatočné snahy UNRP riešiť otázku Rusínov (Ukrajincov) pripojením severovýchodného Slovenska k Zakarpatskej Ukrajine nezískali  podporu, hoci v niektorých kruhoch doma i v emigrácii dožívali až do roku 1947“./43/  Gajdoš v tejto súvislosti napríklad uviedol, že na východnom Slovensku, najmä v rusínskom prostredí, pomerne dlho pretrvávali úvahy týkajúce sa pripojenia časti tohto regiónu k Zakarpatskej Ukrajine. Prejavilo sa to nielen v počiatočnom období činnosti UNRP, ale neskôr aj pri iných rôznych príležitostiach. Pomerne neprehľadná situácia bola v súvislosti s vytyčovaním československo-sovietskych hraníc, medzi obyvateľstvom kolovali rôzne zvesti o možnom pripojení časti východného Slovenska k Zakarpatsku./ 44/      Celkovo sa k ČSR rusínske obyvateľstvo chovalo lojálne, aj keď niektorí z nich prejavovali záujem o pripojenie k ZSSR. /45/  Napomáhala tomu najmä zlá zásobovacia situácia v regióne. Šírila sa propaganda, že príslušné povereníctva nejavia o tieto kraje záujem práve kvôli tomu, že budú postúpené ZSSR./46/

Prakticky po celom Slovensku kolovali správy, že jeho východná časť až po Poprad pripadne ZSSR, respektíve že rusínske obyvateľstvo bude presídľované do ZSSR. To vyvolávalo nepokoj a protesty niektorých obcí, ale aj jednotlivcov. Nasvedčuje tomu aj list gréckokatolíckeho farára z obce Jarabina, ktorý bol 4. októbra 1945 adresovaný Okresnému národnému výboru (ONV) v Starej Ľubovni. Veľmi výstižne charakterizuje načrtnuté udalosti a pozoruhodným je aj z toho hľadiska, že otvára pohľad samotného obyvateľstva na vyššie uvedené udalosti: Najúprimnejšie prosím láskavo zahlásiť kompetentným osobám, že jarabinský ľud je pobúrený správami o tom, že vraj Rusi požadujú od ČSR, aby táto všetkých Rusínov presídlila do Ruska, respektíve na Ukrajinu, lebo že vraj je to vôľa rusínskeho ľudu. Rusíni si vôbec neželajú patriť k ZSSR, a že niektorí z nich podpísali v januári
a februári tohto roku akési memorandá, že chcú patriť k Rusku, urobili to nevedomky, že boli nachytaní učiteľmi a im podobnými pseudointeligentmi, ktorí sa rozpŕchli po rusínskych dedinách a povedali, že zbierajú podpisy v dedinách, ktoré chcú mať rusínske školy, ktoré potrebujú jarné osivo atď.; a nikto z nich nikdy nehovoril, o čo sa skutočne jedná, inakšie bol by nikto tieto somárske memorandá nepodpísal. Moji nachytaní veriaci prosia, aby som podčiarkol, že všetci spomenutí ľudkovia, ktorí samopašne, na vlastnú ruku zbierali podpisy, zaslúžia si byť vyhlásení za vlastizradcov a zaslúžia si, aby boli sami z ČSR do ZSSR vyhodení, aby tak obdržali to, čo si zaslúžili a skúsili sami to, čo priali druhým..., lebo všetci moji veriaci, ako aj Rusíni zo susedných dedín, cítili sa vždy Čechoslovákmi, bojovali vždy za celistvosť ČSR a chcú zostať vernými občanmi svojej milovanej vlasti, Československej republiky. Keď bude treba, všetci spomenutí podpíšu osvedčenia, že sa cítia Slovákmi, aby mať už raz svätý pokoj s tým večným strašidlom, že majú, či môžu byť niekedy presídlení do Ruska len preto, že sa narodili Rusínmi. Hovoria, že nemajú nič oproti tomu, keď niekto, komu sa v ZSSR páči, sa dobrovoľne tam presťahuje, ale, že všetci sa tam absolútne nikdy násilne presťahovať nedajú. Už bez toho odišlo a v najbližších dňoch odíde vyše 70 chlapov do Čiech na prácu v uhoľných baniach len preto, že počuli dávnejšie, že ich budú presídľovať do Ruska.“   /47/

Zastávame názor, že UNRP sa netešila masovej podpore rusínskeho obyvateľstva, a to ani na začiatku jej separatistického pôsobenia, ani po ohlásení podpory Košickému vládnemu programu. Ako vyplýva z analýzy dobových dokumentov, obyvateľov východného Slovenska v tomto období skôr zaujímali existenčné problémy a odstránenie následkov vojny v každodennom živote. Zákulisné politické hry a ambície UNPR obyvateľstvo znepokojovali a do ich života vnášali neistotu./48/ 

Prechod frontu a priamy kontakt so sovietskymi vojakmi, ako aj informácie o situácii na Zakarpatskej Ukrajine sprostredkovávané utečencami nútili obyčajných ľudí rozmýšľať a zvažovať svoje postavenie v ČSR. Ako svedčia niektoré dobové armádne správy: „Obyvateľstvo pohraničného územia je 100 % za ČSR, lebo utečenci z východu a severu ich  v tomto presvedčení udržujú...“/49/  „Naše civilné obyvateľstvo v československom pohraničí je väčšinou ukrajinskej národnosti, sympatizuje s Ukrajincami v Zakarpatskej Ukrajine, s Ukrajincami v Poľsku.... Je 100 % československého zmýšľania, lebo vidí, ako sa s Ukrajincami v susedných štátoch zle zaobchádza. Nepriateľsky sa chová k tým, ktorí na jar 1945 agitovali a zbierali podpisy za pripojenie k ZSSR. Vidia, že jeho záchrana hlavne po materiálnej stránke je v ČSR.“/50/  A napokon: „Civilní obyvatelia porovnávajú pomery v našom pohraničí s pomermi poľského pohraničia, v čom je badať veľkú diferenciu v prospech nášho štátu“. Uvedomujú si „zúfalé postavenie civilného obyvateľstva v poľskom pohraničí“ /51/ a vidia, že utečenci „so závisťou pozerajú na usporiadané pomery ČSR“. /52/


Poznámky:
* Štúdia je výstupom z grantového projektu VEGA č. 1/2221/05 „Východné Slovensko v 20. storočí“.
1 KONEČNÝ, S.: Rusíni/Ukrajinci ako fenomén slovenskej politiky. In: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava 2000, s. 143.
2 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S. – MUŠINKA, M.: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Košice – Užhorod 1999 s. 34. Pozri aj VANAT, I.: K niektorým otázkam zahraničného odboja zakarpatských Ukrajincov počas druhej svetovej vojny. In: Žovteň i ukrajins’ka kuľtura. Prešov 1968, s. 355.
3 KONEČNÝ, S.: Rusíni/Ukrajinci ako fenomén slovenskej politiky, s. 143.
4 BAJCURA, I.: Ukrajinská otázka v ČSSR. Košice 1967, s. 62.
5 LACKO, M.: K otázke chápania slovanstva v slovenskej spoločnosti 1939-1945. In: Hrodek, D. et al.: Slovanství ve středoevropském prostoru. Iluze, deziluze a realita. Pardubice 2004, s. 161.
6 Ozvena, 1. septembra 1946.
7 LACKO, M.: K otázke chápania slovanstva v slovenskej spoločnosti 1939-1945, s. 162.
8 JUŠČÁK, P.: Odvlečení. Osudy občanov Československa odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR. Bratislava 2001, s. 19.
9 LACKO, M.: K otázke chápania slovanstva v slovenskej spoločnosti 1939-1945, s. 162. Ohľadom správania sa sovietskych vojakov na území Slovenska pozri aj JUŠČÁK, P.: Odvlečení. Osudy občanov Československa odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR, s. 19 - 36.
10 Ich počet sa odhaduje na 5000 až 10 000 osôb. Bližšie pozri BARNOVSKÝ, M.: Odvlečenie občanov ČSR zo Slovenska do pracovných táborov v ZSSR v rokoch 1944 - 1945. In: V tieni totali
ty. Perzekúcie na Slovensku v začiatkoch komunistickej totality (1948-1953). [Ed.:] Pešek, J. Bratislava 1996, s. 10 – 11.
11 LETTRICH, J.: Dejiny novodobého Slovenska. Bratislava 1993, s. 181 – 182.
12 VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narodnoji Rady Prjašivščyny (1945-1952). Prešov 2001, s. 13 – 15.
13 ŠVORC, P.: Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918-1946. Prešov 1996, s. 105 – 106.
14 KAPLAN, K.: Pravda o Československu 1945-1948. Praha 1990, s. 30 – 31.
O situácii na Zakarpatskej Ukrajine v súvislosti so sovietizáciou oblasti pozri VIDŇANSKYJ, S. – GAJDOŠ, M.: Niektoré osobitosti nastolenia totalitného režimu v Zakarpatskej Ukrajine. In: Od diktatúry k diktatúre. Slovensko v rokoch 1945 – 1953. [Ed.:] Barnovský, M. Bratislava 1995, s. 80 – 87.
15 GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny. In: Rusíni: otázky dejín a kultúry. Prešov 1994, s. 105.
16 Napriek všetkému „udalosti v novembri 1944 uskutočnené v Mukačeve miestnymi funkcionármi z iniciatívy najvyšších ukrajinských miest a za pomoci spravodajských a bezpečnostných zložiek s tichým súhlasom Moskvy znamenali konečné riešenie. Otvorenou zostala už len voľba vhodnej formy a konkrétneho termínu jeho realizácie, hlavne s ohľadom na mienku spojencov a československú a svetovú verejnosť“ (GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, s. 105). Práve nerozhodnosť E. Beneša a poslušnosť československých komunistov upravujúcich svoje stanovisko podľa pokynov z Kremľa, obrazne povedané, rozviazali Moskve ruky a poskytli jej čas na ďalšiu činnosť v anexii tohto československého územia, ku ktorému nakoniec došlo v druhej polovici roku 1945. Bližšie ŠMIGEĽ, M. – KRUŠKO, Š.: Opcia. Prešov 2005, s. 21 – 30.
17 LACKO, M.: K otázke chápania slovanstva v slovenskej spoločnosti 1939-1945, s. 158.
18 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S. – MUŠINKA, M.: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia, s. 38.
19 Iniciátori rezolúcie sa označovali ako „Dočasný národný výbor prjaševských a ruských Ukrajincov“. Dokument publikuje VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narodnoji Rady Prjašivščyny (1945-1952), s. 19 – 21.
20 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S. – MUŠINKA, M.: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia, s. 38 – 39. Podobné snahy o spojenie s Lemkovskou robotnícko-roľníckou radou v Gorliciach v procese zjednotenia všetkých oblastí obývaných „Ukrajincami“ so sovietskou Ukrajinou boli nastolené aj počas ustanovujúceho zjazdu Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny 1. marca 1945. Lemkovský delegát Iľja Kačur žiadal podporiť záujmy poľských Lemkov a „ochraňovať ich na kompetentných miestach“. Archív Zväzu Rusínov-Ukrajincov (AZR-U) Prešov, f. Ukrajinská národná rada Prjaševščiny (UNRP) 1945-1952, k. A-1945 (2), č. 338. Protokol zostavený na 1. pracovnom stretnutí delegátov ukrajinského obyvateľstva Prjaševščiny z 1. marca 1945 v budove Ruského domu v Prešove.
21 BOBÁK, J.: Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Česko-Slovenska v roku 1947. Bratislava 1998, s. 10.
22 GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, s. 107.
23 Karpatorusskij sojuz narodnoho osloboždenija (KRASNO) – odbojová organizácia na východnom Slovensku, založená v septembri 1943 s cieľom pomáhať utečencom z koncentračných táborov a podporovať rozvoj protifašistického hnutia. Zároveň členovia a spolupracovníci organizácie vykonávali spravodajskú činnosť a organizovali zásobovanie pre partizánske jednotky. Medzi zakladajúcimi členmi KRASNO boli neskorší zakladatelia UNRP (P. Babej, P. Kapišovský, V. Karaman, I. Židovský, P. Židovský atď.).
24 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S. – MUŠINKA, M.: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia, s. 39 – 41.
25 BOBÁK, J.: Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Česko-Slovenska v roku 1947, s. 12.
26 BARNOVSKÝ, M.: Historické súvislosti opcie a presídlenia Rusínov-Ukrajincov v roku 1947. In: Čo dala – vzala našim rodákom optácia. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie k 55. výročiu optácie a presídlenia. [Ed.:] Gajdoš, M. Košice – Prešov 2002 s. 13.
27 AZR-U Prešov, f. UNRP 1945-1952, k. A-1945 (2). Protokoly UNRP.
28 GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, s. 111.
29 VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narodnoji Rady Prjašivščyny (1945-1952), s. 24 – 25.
30 GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, s. 108 - 109.
31 Za predsedu UNRP bol zvolený Vasiľ Karaman, za podpredsedov Peter Babej a Peter Židovský a za generálneho tajomníka Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv. Východoslovenská pravda, 3. marca 1946.
32 GAJDOŠ, M. - KONEČNÝ, S.: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v rokoch 1948 -1953. Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Svazek 21. Praha 1994, s. 14.
33 BAJCURA, I.: Ukrajinská otázka v ČSSR, s. 90.
34 AZR-U Prešov, f. UNRP 1945-1952, k. A-1945 (2), č. 338. Protokol zostavený na 1. pracovnom stretnutí delegátov ukrajinského obyvateľstva Prjaševščiny z 1. marca 1945 v budove Ruského domu v Prešove.
35 V pozdravnom telegrame adresovanom J. Stalinovi bola vyslovená nádej, že „nie je ďaleko deň, keď bude odstránená odveká nespravodlivosť a celý veľký ukrajinský národ sa zjednotí do jedného štátu“. V telegrame N. Chruščovovi vyslovili prosbu, aby sa pri riešení otázky Zakarpatskej Ukrajiny nezabudlo, „že na Prjaševščine taktiež žijú Ukrajinci, ktorí svojím spôsobom života a kultúrou sú pokrvnými bratmi zakarpatských Ukrajincov. Len teraz sa nám vyskytla jedinečná možnosť slobodne určiť svoju národnú príslušnosť. Srdečne prosíme o Vašu záštitu“. Národnej rade Zakarpatskej Ukrajiny UNRP odkazovala, aby pri riešení osudu Zakarpatskej Ukrajiny „nezabúdali na nás“. Tamtiež.
36 Prjaševščina, 1. apríla 1945.
37 GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S. – MUŠINKA, M.: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia, s. 39 – 40.
38 KONEČNÝ, S.: Zmluva o Zakarpatskej Ukrajine a opcia občianstva ZSSR na Slovensku po druhej svetovej vojne. In: Čo dala – vzala našim rodákom optácia. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie k 55. výročiu optácie a presídlenia. [Ed.:] Gajdoš, M. Košice – Prešov 2002, s. 33.
39 Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 132/1945. Politické pomery v sninskom okrese – hlásenie.
40 GAJDOŠ, M.: Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR a Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, s. 110. V apríli 1945 UNRP vypracovala memorandum (VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins’koji Narod-noji Rady Prjašivščyny (1945-1952), s. 56 – 59), ktoré 5. mája 1945 odovzdala zástupcom SNR. Memorandum obsahovalo celý rad politicko-kultúrnych požiadaviek, ktoré štátne orgány mali uskutočniť v záujme riešenia „ukrajinskej“ otázky (BAJCURA, I.: Ukrajinská otázka v ČSSR, s. 76). UNRP vyjadrila aj plnú podporu Košickému vládnemu programu a zároveň žiadala proporcionálne zastúpenie Ukrajincov v SNR, v ústredných orgánoch štátnej moci pri Povereníctvach SNR a v ostatných inštitúciách, orgánoch štátnej správy a súdnictva, najmä v okresoch s „ukrajinským“ obyvateľstvom. GAJDOŠ, M.: K úsiliu
Ukrajinskej národnej rady Priaševščiny o zákonné riešenie postavenia ukrajinskej národnosti v rokoch 1945 – 1948. In: Acta Juridica Cassoviensia, 16. [Ed.:] Palúš, I. Košice 1991, s. 7.
41 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 180/1945. Situačná správa z územia celého Slovenska 1. 7. – 15. 8. 1945.
42 Potvrdením toho je aj nasledujúce odporúčanie Oblastnej správy OBZ Veliteľstva 4. oblasti adresované Povereníctvu vnútra SNR: „Bolo by v záujme celonárodnom a celoštátnom, aby sa týmto jednotlivcom zamedzilo v ich ďalšej činnosti, lebo by mohlo skutočne dôjsť k tomu, že na podklade ich žiadosti by toto územie mohlo byť pripojené k ZU, čo si však samotný ľud vcelku nepraje. Keď už však títo jednotlivci chcú ísť na ZU, predpokladajúc, že im tam bude lepšie, nech sa im dá možnosť, alebo nech sa prinútia, aby optovali na ZU. Na samotnej ZU máme mnoho Slovákov, ktorí chcú optovať na Slovensko a pri prípadnom riešení optácie mohlo by sa pamätať aj na presídlenia (obojstranné) vo väčšom merítku“. SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 132/1945. Politické pomery v sninskom okrese – hlásenie.
43 KONEČNÝ, S.: Rusíni na Slovensku a ich národné vedomie v období socializmu. In: Etnické minority na Slovensku. História, súčasnosť, súvislosti. [Ed.:] Gajdoš, M., Konečný, S. Košice 1997, s. 72.
44 Oblastné veliteľstvo NB Humenné v tejto súvislosti informovalo, že „...sa prejavuje určitá nespokojnosť a to najmä v pohraničí, lebo obyvateľstvo s akousi obavou sleduje definitívne riešenia štátnych hraníc medzi Československom a ZSSR. Toto obyvateľstvo, ktoré je väčšinou národnosti rusínskej prejavuje otvorene snahu za lojálnosť k ČSR a za terajšie jej štátoprávne postavenia“. SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 637/1945. Situačné hlásenie Oblastného veliteľstva NB Humenné č. 204.dôv./45.
45 „Obyvateľstvo národnosti rusínskej, ktoré obýva východné časti Slovenska chová sa k ČSR lojálne. Niektoré proletárske vrstvy tejto národnostnej skupiny chceli by pripojenie k ZSSR – Ukrajinskej sovietskej republiky. Túto snahu značne podporuje nedostatočné zásobovanie východného Slovenska na krajoch rusínskych, ktorí potom rozširujú propagandu, že Povereníctvo pre výživu a zásobovanie sa o tieto kraje nestará, lebo majú pripadnúť k ZSSR“ – bolo konštatované Povereníctvom vnútra SNR. SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 383/1945. Situačná správa z územia celého Slovenska 15. 9. – 15. 10. 1945.
46 GAJDOŠ, M.: Poznámky k procesu optácie. In: Slezský sborník, roč. 94, 1996, č. 3, s. 209. „Podľa došlého hlásenia z Košíc, obyvateľstvo Košíc je znepokojované správami, že východ má byt pripojený k ZSSR, v dôsledku čoho prisťahovaní úradníci nechcú sa sťahovať do Košíc.“ SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 180/1945. Situačná správa z územia celého Slovenska 1. 7. – 15. 8. 1945.
47 Štátny archív (ŠA) Levoča – pobočka Stará Ľubovňa, f. Okresný národný výbor (ONV) Stará Ľubovňa 1945-1960, k. 28, č. 795/1945 prez. List Gréckokatolíckeho farského úradu v Jarabine.
48 ŠA Levoča – pobočka Poprad, f. ONV Kežmarok 1945-1948, k. 1, č. 120/1945 prez. Situačné správy za mesiac december 1945.
49 Vojenský historický ústav (VHA) Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945-1948, k. 50, inv. č. 174. Situačné hlásenie Veliteľstva skupiny pre ZPU č. 32/Taj.1945.
50 VHA Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945-1948, k. 50, inv. č. 175. Situačné hlásenie Veliteľstva skupiny pre ZPU č. 1/Taj.1946.
51 VHA Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945-1948, k. 50, inv. č. 175. Situačné hlásenie vojenského oddielu „Anton“ č. 62/Taj.1946.
52 VHA Trnava, f. Operace „Banderovci“ 1945-1948, k. 50, inv. č. 174. Situačné hlásenie vojenského oddielu „Anton“ č. 32/Dôv.1945.

Zdroj: http://www.druhasvetova.sk/download.php  zbornik VI,  strana 293-307