Hoďmaš: Obrodenie rusínskeho národa na Ukrajine 

Dejiny Podkarpatskej Rusi
kap. 24 Diskriminácia rusínskeho národa na Ukrajine 

История республики Подкарпатская Русь 
24. Дискриминация русинской нации в Украине 
po rusky TU

Najvyššia rada (parlament) suverénnej Ukrajiny prijala 25. júna 1992 zákon „O národnostných menšinách na Ukrajine“. V jeho článku 3 je zapísané: „K národnostnej menšine patria skupiny občanov Ukrajiny, ktorí nie sú Ukrajincami podľa národnosti, prejavujú pocit národného sebauvedomenia a spolupatričnosti medzi sebou“. A v článku 6 sú vymenované práva národnostnej menšiny: „Štát garantuje všetkým národnostným menšinám práva na národnostno-kultúrnu autonómiu: používať rodný jazyk a učiť sa v ňom alebo študovať rodný jazyk v štátnych vzdelávacích inštitúciách alebo prostredníctvom národnostných kultúrnych spolkov, rozvíjať národnostné kultúrne tradície, používať národnú symboliku, pripomínať si národné sviatky, vyznávať svoje náboženstvo, uspokojovať potreby v literatúre, umení, masovokomunikačných prostriedkoch, vytváraní národnostných kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií a akúkoľvek inú činnosť, ktorá nie je v rozpore s platnou legislatívou“. Postup určenia národnosti občanmi je uvedený v článku 11 tohto zákona: „Občania Ukrajiny majú právo slobodne si vyberať a obnovovať národnosť. Nútenie občanov v akejkoľvek forme k zrieknutiu sa svojej národnosti nie je prípustné“.

V dôsledku toho suverénna Ukrajina garantuje svojim občanom rusínskej národnosti právo slobodne si vyberať a obnovovať svoju pôvodnú národnosť „Rusín“, a tiež garantuje kompaktne žijúcej 700-tisícovej rusínskej národnostnej menšine v Zakarpatskej oblasti národnostno-kultúrnu autonómiu. Uvádzajúc tento zákon do života, OKR prostredníctvom poslancov-Rusínov a s podporou poslancov iných národnostných menšín na zasadaní oblastnej Rady poslancov, ktoré sa konalo 22. júla 1992, dosiahlo prijatie rozhodnutia „O realizácii práva občanov na slobodný výber a obnovenie národnosti“. V ňom sa hovorí: „1. Odsúdiť nedemokratické násilné opatrenia pri určovaní národnostnej príslušnosti občanov, ktoré boli pripustené v povojnových rokoch v podmienkach stalinskej svojvôle v Zakarpatsku. 2. Stanoviť, že obyvatelia oblasti, ktorí prejavili želanie spresniť svoju národnosť „Rusín“, sa obracajú individuálnym postupom so žiadosťou na orgány miestnej samosprávy (dedinská, obecná, mestská Rada ľudových poslancov). Vzor žiadosti sa prikladá“.

Poznamenajme vopred, že zmena alebo obnovenie národnosti sa vykonáva výkonnými orgánmi miestnej moci nie ľubovoľne, ale cestou výberu národnosti, vychádzajúc zo svojho rodokmeňa po línii matky alebo otca, potvrdeného príslušnými dokumentmi. Odmietnutie obnovenia alebo zmeny národnosti môže byť napadnuté na súde a rozhodnutie výkonného výboru a súdu je pre matričné úrady záväzné. Bez konzultácie s právnikmi predseda správnej rady OKR I. Turjanica objednal v tlačiarni výrobu 25-tisíc formulárov žiadostí s textom schváleným oblastnou Radou. V tomto formulári-žiadosti ostávalo napísať, ktorému výkonnému výboru je adresovaná, priezvisko a adresu žiadateľa. Avšak nebola uvedená nutnosť priložiť k žiadosti dokumenty potvrdzujúce národnosť „Rusín“ rodičov. Preto všetky formuláre-žiadosti o stanovenie alebo obnovenie národnosti „Rusín“ pre žiadateľov, podané bez spomínaných dokumentov o národnosti ich predkov, boli uznané za neplatné.

Z iniciatívy poslancov-Rusínov prijala oblastná Rada poslancov rozhodnutie uskutočniť 26. novembra 1992 v kine „Pobeda“ v meste Mukačevo slávnostné zasadanie oblastnej, okresných a mestských Rád poslancov Zakarpatskej oblasti. Bolo načasované k výročiu Prvého (a posledného) zjazdu delegátov Národných výborov, ktorý 26. novembra 1944 prijal Manifest o vystúpení Podkarpatskej Rusi zo zväzku Čecho-Slovenska a jej pripojení pod názvom Zakarpatská Ukrajina k Sovietskej Ukrajine. V tejto súvislosti uskutočnila 25. novembra 1992 Užhorodská mestská Rada poslancov slávnostné zasadanie, na ktorom prijala „Výzvu obyvateľom Užhorodu“. V nej bolo povedané: „Nemáme právo zabúdať, že réžiu Prvého zjazdu Národných výborov uskutočňovali odiózne postavy – L. Brežnev a L. Mechlis; že v dôsledku tohto znovuzjednotenia prišiel do Zakarpatska namiesto maďarského okupačného režimu stalinský totalitný režim“. Táto výzva bola prečítaná na slávnostnom zasadaní poslancov všetkých úrovní, ktoré sa konalo 26. novembra 1992 v Mukačeve, a tí ju búrlivo podporili.

Pod tlakom OKR a ďalších národnostných spoločností Zakarpatska prijala oblastná Rada poslancov v máji 1993 Rezolúciu s požiadavkou voči Prezidentovi a parlamentu Ukrajiny udeliť Zakarpatskej oblasti štatút autonómnej republiky. Vyvolala zmätok vo vyšších mocenských kruhoch Ukrajiny. Preto oficiálny Kyjev začal „handrkovať“ s vedením Zakarpatskej oblasti. Závažným argumentom tohto handrkovania bolo to, že funkčné obdobie na vedúcich postoch sa končí a vymenovanie na tieto posty, predovšetkým na posty gubernátora oblasti a gubernátorov okresov, závisí od oficiálneho Kyjeva a osobne od Prezidenta Ukrajiny L. Kravčuka. Vysvetľovalo sa to tým, že Ukrajina zaviedla prezidentskú formu vlády anglického typu pre kolónie. Kráľ Veľkej Británie menoval údelné kniežatá v Indii za guvernérov v ich vlastných kniežatstvách a platil im ako svojim guvernérom vysoký plat. Preto sa guvernéri cítili zaviazaní voči Anglicku, a nie voči svojmu ľudu. V dôsledku toho guvernéri (hlavy štátnych administratív) vymenovaní Prezidentom Ukrajiny vo všetkých oblastiach a okresoch, ktorí dostávali plat z Administratívy Prezidenta Ukrajiny, boli predstaviteľmi Prezidenta a záviseli od neho, a nie od obyvateľstva svojej oblasti alebo okresu. Aby túto závislosť demonštroval v praxi, L. Kravčuk udelil predsedovi Zakarpatskej oblastnej Rady D. Dorčyncovi, plukovníkovi milície vo výslužbe a dôchodcovi MVS (Ministerstva vnútra), hodnosť generála milície. Pritom D. Dorčyncovi sľúbil, že po uplynutí jeho poslaneckého mandátu ho vymenujú na post náčelníka správy Ministerstva vnútra Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti. Tento sľub L. Kravčuka bol splnený a najaktívnejší poslanec-Rusín S. Filip, ktorý pracoval ako riaditeľ stavebnej organizácie, bol vymenovaný za hlavu štátnej administratívy v Ťačivskom okrese. Takéto rozdávanie postov členom rusínskej frakcie poslancov-autonomistov sa stalo jednou z príčin toho, že prestala presadzovať oficiálne uznanie rusínskeho národa a udelenie štatútu autonómnej republiky Zakarpatsku. Následne sa od politického rusinizmu dištancovali štátni zamestnanci, aby nestratili prácu.

Poznamenajme, že Slovensko pod diktátom Sovietskeho zväzu v roku 1951 všetky rusínske školy pretransformovalo na ukrajinský vyučovací jazyk a mnohých Rusínov oficiálne zapísalo ako Ukrajincov. Po rozpade ZSSR sa na Slovensku začalo obrodenie rusínskej kultúry, obnova rusínskych škôl a v meste Prešov začalo pracovať rusínske divadlo Alexandra Duchnoviča. Bratislavu znepokojovalo, že Rusíni Prešovskej Rusi sa budú opäť usilovať o pripojenie k Podkarpatskej Rusi, t. j. k Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Vláda suverénnej Slovenskej republiky vystúpila ako iniciátor rokovaní so suverénnou Ukrajinou o nedotknuteľnosti štátnych hraníc. Ich výsledkom bolo podpísanie zmluvy „O spoločnej štátnej hranici“ dňa 15. marca 1993. Ukrajina ju ratifikovala 15. augusta 1994.

OKR začalo hľadať podporu u medzinárodného spoločenstva. S týmto cieľom OKR vstúpilo 14. augusta 1994 do Organizácie národov nezastúpených v OSN (skrátene – ONN), ktorej členmi boli v tom čase Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko a ďalšie suverénne štáty. Členmi ONN boli a dodnes sú autonómne republiky Ruskej federácie: Karélia, Komi, Mordviansko, Tatársko, Baškirsko, Jakutsko a ďalšie, a tiež krymskotatársky národ Ukrajiny. Podobne ako „Medžlis“, zastupujúci v ONN krymskotatársky národ, OKR v ONN zastupovalo rusínsky národ Ukrajiny, ktorý je titulárnym národom v jej Zakarpatskej oblasti. Už 15. augusta 1994 ONN zaslala Prezidentovi Ukrajiny L. Kučmovi návrh „prejaviť štátnickú múdrosť a obnoviť štatút autonómnej Podkarpatskej Rusi ako autonómnej republiky v rámci Ukrajiny“. Aby Ukrajina zahnala tento problém do slepej uličky, začala posilňovať Soviet­skym zväzom začaté pretrhávanie národnostných väzieb Rusínov rozdelených ukrajinsko-slovenskou štátnou hranicou.

Článok 2 zákona „O združeniach občanov“ udeľoval právo vykonávať politickú činnosť iba politickým stranám a zakazoval to nepolitickým združeniam občanov, čo bolo následne zapísané do Ústavy Ukrajiny. Preto ruchovci preregistrovali svoju spoločenskú organizáciu na politickú stranu, ktorá vytvorila tieňovú vládu Ukrajiny. Aby OKR neporušovalo zákon „O združeniach občanov“, malo dve možnosti: ukončiť politickú činnosť alebo sa reorganizovať na politickú stranu.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1991 v Zakarpatskej oblasti prevládalo vidiecke obyvateľstvo: 775-tisíc, čiže 60 % občanov, žilo na dedinách a iba 514-tisíc, čiže 40 % – v mestách a sídlach mestského typu. Keďže vidiecke obyvateľstvo je tvorcom a strážcom etnickej kultúry a určuje identitu regiónu, je schopné reagovať na výzvu k obrode rusínskeho národa. V dôsledku toho existovali v Zakarpatskej oblasti nevyhnutné predpoklady na vytvorenie regionálnej rusínskej politickej strany, povolanej bojovať za riešenie tohto problému. Na základe zákona prijatého v referende o navrátení štatútu autonómnej republiky Zakarpatsku bolo z iniciatívy P. Hoďmaša rozhodnuté vytvoriť tieňovú vládu Zakarpatskej autonómnej republiky pod názvom „Dočasná vláda autonómnej republiky Podkarpatská Rus“ (ďalej – Dočasná vláda). Mala plniť funkcie tieňovej vlády Zakarpatskej oblasti vo vzťahu k výkonnému výboru zvolenému poslancami oblastnej Rady a pokračovať v politickom boji za obrodu autonómnej republiky. Zároveň OKR malo aj naďalej presadzovať oficiálne uznanie rusínskej národnostnej menšiny.

Bolo to spôsobené tým, že zákon „O národnostných menšinách Ukrajiny“ garantoval Rusínom všetko to, čo presadzujú, až potom, ako budú Rusíni oficiálne uznaní Ukrajinou za národnostnú menšinu.

Takýto variant riešenia problému Rusínov sa opakovane preberal na rozšírenom zasadaní správnej rady OKR v Dome Rusínov v meste Mukačevo. Avšak v tom čase bolo v správnej rade OKR málo inteligencie, a preto mnohí jej členovia nevnímali takýto variant riešenia problému Rusínov. Tvrdili, že Rusíni v Zakarpatskej oblasti sú údajne väčšinou, a preto je pre nich oficiálne uznanie rusínskej národnostnej menšiny ponížením. Hoci rusínsky národ bol vždy menšinou v Rakúsku, Rakúsko-Uhorsku a Česko-Slovensku. Preto mal právo na štatút autonómnej republiky, ktorý si vydobyl v rámci Uhorska a potom aj v rámci Česko-Slovenska. Keď sa rusínsky národ ocitol v rámci Ukrajiny, v porovnaní s titulárnym ukrajinským národom tiež predstavuje národnostnú menšinu.

V úzkom kruhu vedenia OKR bolo dohodnuté, že P. Hoďmaš vytvorí a povedie regionálnu rusínsku stranu, ktorá utvorí tieňovú vládu na čele s I. Turjanicom. P. Hoďmaš napísal stanovy a program strany, ktorý bol publikovaný 29. decembra 1994 v novinách „Podkarpatská Rus“. V mukačevskom Dome Rusínov sa 21. februára 1995 konalo ustanovujúce zhromaždenie Kresťansko-demokratickej strany Zakarpatskej autonómnej republiky (ХДПЗАР), na ktoré sa I. Turjanica nedostavil. Boli schválené Program a Stanovy, následne zvolili správnu radu ХДПЗАР na čele s P. Hoďmašom. Noviny „Podkarpatská Rus“ 11. marca 1995 informovali, že ХДПЗАР má v úmysle „konsolidovať sa s tými demokratickými silami, ktoré si želajú zúčastniť sa na usporiadaní našej autonómnej republiky podľa česko-slovenského variantu: stranícku nomenklatúru komunistov a ich ideológov počas piatich rokov nevoliť a nemenovať na posty štátnych zamestnancov; vrátiť majetok a pôdu tým Zakarpatscom, ktorým boli znárodnené sovietskym režimom; prednostné právo na zamestnanie na štátnych postoch pri vyššej alebo dokonca rovnakej kvalifikácii udeliť rodeným Zakarpatscom“ atď.

Napriek vyššie spomenutej dohode o taktike OKR uskutočnil I. Turjanica bez predstaviteľov ХДПЗАР dňa 15. mája 1995 v meste Mukačevo spoločné zasadanie niekoľkých členov správnej rady OKR a správnej rady spomínanej Republikánskej strany na čele so S. Ačom. Na ňom bola schválená Dočasná vláda na čele s I. Turjanicom, do ktorej vstúpili iba štyria ministri za OKR: hospodárstva – 72-ročný lekár podľa profesie Ju. Dumnič; školstva – 75-ročný filológ V. Sočka; zdravotníctva – 40-ročný lekár E. Župan; zahraničných vecí – 45-ročný občan Slovenska T. Ondik, stavebný inžinier. Do zloženia Dočasnej vlády neboli zahrnutí predstavitelia národnostných organizácií Maďarov, Slovákov a Rumunov, hoci to bolo stanovené dohodou v tejto otázke. Keďže Štatút o štruktúre a právomociach Dočasnej vlády, a tým menej štatúty jej ministerstiev neboli ani len napísané, táto otázka sa vôbec neposudzovala. Bez nich členovia Dočasnej vlády, súc diletantmi v tejto oblasti činnosti, nevedeli, čím začať. Videli sa v úlohe tieňovej vlády suverénnej Ukrajiny, a preto sa báli uskutočňovať aj zasadania. Preto Dočasná vláda ani raz nezasadala a neprijala žiadne rozhodnutia. S výnimkou Vyhlásení a Výziev napísaných rôznym inštitúciám v mene predsedu Dočasnej vlády. Zatiaľ čo spoločenské organizácie Rusov, Maďarov, Rumunov a iných národností nominovali svojich aktivistov do orgánov miestnej moci alebo ako kandidátov na poslancov, OKR vinou I. Turjanicu takéto pokusy nerobilo. Vyhýbajúc sa kritike, I. Turjanica uskutočňoval zasadania správnej rady OKR príležitostne a spontánne, navyše bez toho, aby o tom upovedomil najaktívnejších členov správnej rady OKR.

17. júna 1995 sa na Chreščatyku konala vojenská prehliadka, prvýkrát venovaná výročiu oslobodenia Ukrajiny od fašistických okupantov. Ukrajinskí pseudohistorici v prejave napísanom pre Prezidenta Ukrajiny L. Kučmu tvrdili, a preto slovami L. Kučmu celému svetu oznámili, že Deň oslobodenia Ukrajiny treba v budúcnosti oslavovať 26. októbra – v deň oslobodenia Zakarpatska. Avšak 26. októbra bol oslobodený iba Užhorod, a nie celá Zakarpatská oblasť. Ako posledné boli v Zakarpatskej oblasti až 22. novembra 1944 oslobodené dediny Komarovce a Prikordonne. Preto by aj dňom oslobodenia Ukrajiny mal byť 22. november. O tomto napísal P. Hoďmaš a zaslal na meno L. Kučmu príslušné vyhlásenie, ktoré bolo 17. júna 1995 publikované v novinách „Podkarpatská Rus“. V dôsledku toho sa z Kyjeva na Rusínov opäť zosypali obvinenia zo separatizmu.

Náčelník právneho oddelenia Zakarpatskej pobočky Fondu štátneho majetku Ukrajiny P. Hoďmaš, ktorý „vyprovokoval“ obvinenia zo „separatizmu“, bol „na vlastnú žiadosť“ prepustený z práce. Aby vedenie Zakarpatskej oblasti dokázalo oddanosť Ukrajine, zorganizovalo ku dňu oslobodenia Zakarpatska, 26. októbra, cestu delegácie do Kyjeva z radov hrdinov práce, spisovateľov, maliarov, umelcov a amatérskych súborov, ktorá sa ledva zmestila do špeciálne pre túto cestu vyčleneného vlaku „Užhorod – Kyjev“. Z tribúny parlamentu Ukrajiny vystúpil poslanec Najvyššej rady S. Ustič, zároveň gubernátor Zakarpatska. Uisťoval, že Zakarpatci sú zákon dodržiavajúci a Ukrajine oddaní občania. Maliari, spisovatelia a ľudoví remeselníci to demonštrovali svojimi prácami poslancom parlamentu a Kyjevčanom.

V súvislosti s vytvorením ХДПЗАР a Dočasnej vlády sa oficiálny Kyjev nemohol ďalej zmieriť s krokmi Rusínov zameranými na vytvorenie Zakarpatskej autonómnej republiky. Náčelník Správy Služby bezpečnosti Ukrajiny (SBU) v Zakarpatskej oblasti A. Uchaľ predvolal na preventívny pohovor I. Turjanicu a prokurátor mesta Užhorod M. Fenčak predvolal 26. júna 1995 na takýto pohovor P. Hoďmaša. Pod hrozbou trestného stíhania od nich požadovali, aby rozpustili Dočasnú vládu, respektíve ХДПЗАР. M. Fenčak dokonca v tejto veci vydal v tom čase platné oficiálne varovanie a následne podal na súd návrh so žiadosťou zakázať vydávanie novín „Podkarpatská Rus“. V decembri 1995 súd dva dni po sebe posudzoval túto požiadavku M. Fenčaka, avšak advokát P. Hoďmaš dokázal jej neopodstatnenosť.

V júli 1996 P. Hoďmaš napísal kolektívnu žalobu (I. Turjanica, J. Dumnič a P. Hoďmaš) s príslušnými dokumentmi-dôkazmi na Najvyšší súd Ukrajiny s požiadavkou uznať za nezákonný Výnos Prezídia Najvyššieho sovietu Ukrajinskej SSR „O vytvorení Zakarpatskej oblasti Ukrajinskej SSR“ z 22. januára 1946. Na toto zareagoval Kabinet ministrov Ukrajiny: 5. a 25. septembra 1996 prerokúval rusínsku otázku a 7. októbra 1996 schválil tajný „Plán opatrení na riešenie problému Ukrajincov-Rusínov“, ktorý predpokladal:

1.  Nepripustiť autonómiu Zakarpatska.
2.  Posilniť v Zakarpatsku pozície ukrajinskosti cestou výberu príslušných kádrov na vedúce posty a Rusínov integrovať do priestoru Ukrajiny.
3.  Nepripustiť uskutočnenie referenda o sebaidentifikácii Rusínov, aby sa tým nedal základ pre obrodu rusínskeho národa, ako sa to stalo na Slovensku.
4.  Napísať nové dejiny Ukrajiny tak, aby Rusíni Zakarpatska boli od nepamäti Ukrajincami podľa národnosti a súčasťou ukrajinského národa.
5.  Neustále vykonávať špeciálnu prácu s lídrami a aktivistami rusínskeho hnutia s použitím opatrení voči nim, ktoré predpokladá trestný zákonník Ukrajiny, atď.

Realizáciou opatrení predpokladaných týmto plánom Kabinet ministrov poveril: Ministerstvo spravodlivosti, Ministerstvo vnútra, Generálnu prokuratúru, Ministerstvo kultúry a umenia, Ministerstvo školstva, Ministerstvo informácií, Štátny výbor pre televíziu a rozhlas, Štátny výbor pre záležitosti národnostných menšín a dokonca aj Národnú akadémiu vied Ukrajiny.

Tento plán predpokladal tak diskrimináciu, ako aj asimiláciu a etnocídu Rusínov cestou ich násilného splynutia s ukrajinským národom, cestou nútenia k zrieknutiu sa svojej národnosti, svojho jazyka, kultúry a ďalších národnostných osobitostí rusínskeho národa. Pod etnocídou ukrajinská právna veda rozumie politiku štátu zameranú na zničenie konkrétneho ľudu alebo národa cestou ničenia systémových väzieb (rodnej reči, kultúry, histórie, sebauvedomenia) zvnútra národa, podnecujúc jeho predstaviteľov k prechodu na titulárny status, t. j. k prechodu národa „Rusíni“ na titulárny národ „Ukrajinci“. Práve toto je zakotvené v spomínanom tajnom pláne vlády Ukrajiny, ktorý, ako je zapísané v 10. (poslednom) bode tohto plánu, platí voči lídrom a aktivistom rusínskych organizácií neustále.

Až 18. októbra 1996 Najvyšší súd Ukrajiny vydal uznesenie o tom, že žalobu I. Turjanicu, Ju. Dumniča a P. Hoďmaša o uznanie nezákonnosti Výnosu Prezídia Najvyššieho sovietu Ukrajinskej SSR „O vytvorení Zakarpatskej oblasti Ukrajinskej SSR“ musí najprv posúdiť Užhorodský mestský súd. Preto bola s podpismi I. Turjanicu, Ju. Dumniča a P. Hoďmaša dňa 5. januára 1997 doručená Užhorodskému mestskému súdu, ktorý ju odmietol posúdiť. Súčasne P. Hoďmaš 5. januára 1997 napísal a zaslal Ústavnému súdu Ukrajiny podnet na vysvetlenie konania vlády Ukrajiny, ktorá odmieta uznávať článok 11 zákona „O národnostných menšinách na Ukrajine“ vo vzťahu k Rusínom. Teda uznávať právo Rusínov na obnovenie svojej pôvodnej národnosti Rusín. Avšak odpoveď na tento podnet z Ústavného súdu Ukrajiny dodnes nebola doručená.

K realizácii spomínaného tajného plánu vlády Ukrajiny prispievali už spomínané okolnosti. Aby sa zamestnala prebytočná pracovná sila, v Zakarpatsku sa stavali prevažne podniky vojensko-priemyselného komplexu alebo ich pobočky. Napríklad v sídle mestského typu Dubove v Ťačivskom okrese bol postavený letecký závod na výrobu produkcie imitujúcej lietadlo-terč, aby sa vojenskí letci učili ich zostreľovať. V meste Mukačevo bol postavený závod na opravu a modernizáciu rádiolokačného vybavenia na lietadlách krajín Varšavskej zmluvy. Podobne boli v Užhorode postavené plynovoturbínový a strojársky závod, ktoré sa v priebehu niekoľkých dní mohli stať závodmi na opravu tankov a obrnenej techniky. Podobne boli v iných okresných mestách postavené závody tajnej výroby alebo ich pobočky. Ľvovský rádiotechnický závod postavil pobočky v Svaľave, Ždenijeve a Vynohradive. Keďže inžiniersko-technického personálu pre prácu v týchto podnikoch nebolo dosť, posielali ho z Ľvova, Dnepropetrovska a ďalších priemyselných centier. Okrem toho boli do Zakarpatska posielaní absolventi vysokých a stredných odborných škôl z iných regiónov Ukrajiny. V súlade so Štatútom o postupe evidencie na bytovom poradovníku a prideľovania bytov, schváleným vládou Ukrajiny, dostávali špecialisti týchto závodov a pobočiek poslaní do Zakarpatska, ako aj absolventi vzdelávacích inštitúcií, byty mimo poradia alebo prednostne. Zároveň špecialisti z radov miestnych Zakarpatskov po skončení jedinej univerzity v oblasti, Užhorodskej štátnej univerzity, ako aj po skončení stredných odborných škôl a pedagogických učilíšť, ako sa uvádza v spomínanom tajnom pláne vlády, boli integrovaní do iných regiónov Ukrajiny. Treba mať na pamäti aj to, že Zakarpatsko bolo nasýtené vojenskými jednotkami a ich dôstojnícky zbor a rodiny dôstojníkov boli „východniari“. Po rozpade Sovietskeho zväzu a likvidácii týchto vojenských útvarov zostal dôstojnícky zbor a ich rodiny žiť v Zakarpatsku. Preto v súčasnosti v Užhorode a Mukačeve prevládajú „východniari“ a v iných mestách a okresných mestách ich tiež nie je málo, vrátane tých z Haliče. Preto pre OKR nie je také jednoduché nachádzať podporu obyvateľstva miest a vidiecke obyvateľstvo vždy bolo a zostáva menej aktívne v politike.

I. Turjanicovi a P. Hoďmašovi sa podarilo získať fotokópiu spomínaného tajného vládneho „Plánu opatrení na riešenie problému Rusínov-Ukrajincov“. S komentármi napísanými P. Hoďmašom bol 1. marca 1997 publikovaný v novinách „Podkarpatská Rus“. V dôsledku toho tento plán vyvolal rozhorčenie dokonca aj u tej časti rusínskej inteligencie, ktorá sa nezúčastňovala na rusínskom hnutí zo strachu pred prepustením z práce. Politický väzeň stalinského GULAGu P. Kampov napísal článok „S Rusínmi bojuje sám štát“. 21. mája 1998 bol publikovaný v novinách „Christijanska rodina“. V ňom sa uvádza: „Začal sa súdny proces s ich novinami „Podkarpatská Rus“, Rusínov predvolávajú na vysvetlenie na oblastnú správu Služby bezpečnosti Ukrajiny, prepúšťajú rodených Zakarpatskov z postov vedúcich orgánov presadzovania práva, obnovuje sa kádrová expanzia do preľudneného Zakarpatska, prebieha prenasledovanie študentov-Rusínov a vyučujúcich na Užhorodskej štátnej univerzite“.

Akoby na povel sa medzi členmi správnej rady a aktivistami OKR začali nezhody s rozkolom OKR na mestské a okresné organizácie. Odštiepené Mukačevská mestská a Svaľavská okresná pobočka OKR boli v apríli 1997 zaregistrované ako nezávislá oblastná rusínska organizácia pod názvom „Spoločnosť podkarpatských Rusínov“ (OPR) s právami právnickej osoby. Na jej čelo sa postavili spolupredsedovia I. Petrovcij, povolaním filológ, a tiež L. Lecovič a I. Talabiška – povolaním šoféri. Nielenže rozštiepili OKR, ale aj začali boj o líderstvo v rusínskom hnutí.

V júni 1997 sa v Budapešti konal IV. Svetový kongres Rusínov. Jeho účastníkom bolo OKR, ktoré aj na predchádzajúcich kongresoch zastupovalo Rusínov Ukrajiny. Avšak na IV. kongres Rusínov do Budapešti pricestovala nepozvaná delegácia OPR a vyvolala škandál, aby ju uznali za predstaviteľa Rusínov Ukrajiny. Účastníci Svetového kongresu Rusínov z iných krajín im s námahou utíšiac delegátov OPR oznámili nasledovné. Keďže OKR je spoluzakladateľom Koordinačnej rady Rusínov všetkých krajín, iba OKR má právo zastupovať Rusínov Ukrajiny na tomto a nasledujúcich kongresoch. Aby sa podobnému v budúcnosti predišlo, všetky rusínske organizácie Ukrajiny by sa mali zjednotiť do jednej, ktorá ich aj bude zastupovať na Svetových kongresoch. Kongres poveril OKR zorganizovať a v roku 1999 uskutočniť V. Svetový kongres Rusínov v Užhorode. Po tomto incidente v Budapešti Svaľavská okresná spoločnosť Rusínov odvolala I. Talabišku z funkcie predsedu správnej rady a zvolila namiesto neho V. Sarkaniča, a tiež prijala rozhodnutie o vystúpení z OPR. Preto mukačevská „Spoločnosť podkarpatských Rusínov“ (OPR) v súčasnosti vystupuje ako mestská a zároveň ako oblastná spoločnosť v jednej osobe, čo je nonsens.

Aby neutralizovalo diskrimináciu Rusíнов Ukrajiny, OKR presadilo uskutočnenie medzinárodnej vedeckej konferencie Európskym centrom pre záležitosti menšín (ECMI) v Užhorode pod názvom „Medzietnické vzťahy v Zakarpatskej Ukrajine“. Konala sa 4.–7. septembra 1998 za účasti tak mimovládnych organizácií Európy (Európske centrum pre záležitosti menšín, Organizácia národov nezastúpených v OSN (ONN) a i.), ako aj za účasti štátnych organizácií: sekcie národnostných menšín Politického direktoriátu OBSE a i. Štátny výbor Ukrajiny pre záležitosti národnostných menšín na tejto konferencii zastupoval podpredseda tohto výboru V. Troščynskyj. Nemajúc argumenty na zdôvodnenie príčiny neuznania rusínskej národnostnej menšiny a dokonca ani rusínskeho národa, V. Troščynskyj na tejto konferencii vyhlásil: „Národná akadémia vied Ukrajiny si ujasní otázku – či sú Rusíni národom alebo nie.“

Načo si majú akademici niečo ujasňovať, ak ich Kabinet ministrov vo vyššie spomínanom tajnom pláne denacionalizácie rusínskeho národa vopred zaviazal dokázať, že Rusíni sú Ukrajinci podľa národnosti. Hoci v článku 4 Zákona „O národnostných menšinách na Ukrajine“ sa uvádza, že všetky vzájomné vzťahy štátu s občanom spojené s jeho príslušnosťou k národnostnej menšine sa riadia Ústavou a Zákonom, a nie subjektívnym názorom úradníkov. A tým menej osobným názorom vedcov, ktorí v časoch Sovietskeho zväzu „vedecky“ zdôvodňovali účelnosť denacionalizácie všetkých národov na jediný národ „sovietsky ľud“. Spomínané vyhlásenie V. Troščynského bolo politickým vyhlásením vlády Ukrajiny vo vzťahu k rusínskemu národu, hoci bolo v rozpore s článkami 11 a 18 zákona „O národnostných menšinách na Ukrajine“. V nich sa uvádza, že právo výberu alebo obnovenia národnosti patrí každému jednotlivému občanovi a obmedzovanie občanov v tomto práve slobodne si vyberať alebo obnovovať svoju národnosť „sa zakazuje a trestá zákonom“. V dôsledku toho vedci Národnej akadémie vied Ukrajiny (NAN Ukrajiny) nemajú právo byť sprostredkovateľmi medzi štátom a občanom, ktorý si sám vyberá alebo obnovuje svoju národnosť.

Do pomoci NAN Ukrajiny sa zapojili vedci Užhorodskej štátnej univerzity, prevažne spomedzi Haličanov a niekoľkých miestnych ich „prisluhovačov“. Medzi nimi profesor I. Krivskyj, doktor fyzikálno-matematických vied. Dlho sa neúspešne pokúšal stáť na čele rusínskeho hnutia a s týmto cieľom zjednotiť pod seba OKR, „Rusínsku vedecko-vzdelávaciu spoločnosť“, Užhorodskú spoločnosť A. Duchnoviča a ďalšie do „Asociácie rusínskych organizácií“, aby ju následne viedol. Keď utrpel fiasko, I. Krivskyj vstúpil do OKR, získal si dôveru a bol zvolený za člena jeho správnej rady a neskôr za podpredsedu OKR.

Druhé kolo spomínanej medzinárodnej konferencie „Medzietnické vzťahy v Zakarpatskej Ukrajine“ sa konalo 10.–11. októbra 1999 v Kodani (Dánsko). Cestou do Kodane delegácia národnostných menšín Zakarpatska navštívila mesto Flensburg (Nemecko). Tam sa oboznámili s činnosťou dánskej národnostnej menšiny, a tiež s činnosťou mimovládneho „Európskeho centra pre záležitosti menšín“, úzko spolupracujúceho s OBSE a Európskou úniou. Z iniciatívy P. Hoďmaša vedenie a aktivisti OKR (I. Turjanica, J. Župan, P. Hoďmaš, V. Fedynyšynec) vybavili 8. októbra 1999 v tomto Centre príslušné dokumenty a zaplatili členské príspevky, aby bolo OKR prijaté za člena „Európskeho centra pre záležitosti menšín“.

Na Medzinárodnej konferencii v Kodani za Ukrajinu s referátom vystúpil vedúci špecialista pre otázky národnostnej politiky Administratívy Prezidenta Ukrajiny L. Škľar. Pokúšal sa zhodiť vinu a zodpovednosť za neuznanie rusínskeho národa na Najvyššiu radu, ktorá údajne neprijala príslušný zákon. Advokát P. Hoďmaš vo svojom vystúpení zdôvodnil neopodstatnenosť vysvetlení L. Škľara a vyhlásil, že Rusíni nepotrebujú špeciálny zákon o uznaní rusínskeho národa a rusínskej národnostnej menšiny. Na to postačujú tie normatívne akty, na základe ktorých sú uznané ruská, židovská, maďarská a ďalšie národnostné menšiny Ukrajiny.

Kvôli koordinácii spoločných krokov OKR a oficiálneho Kyjeva pri uskutočnení V. Svetového kongresu Rusínov v Užhorode sa delegácia zložená z vedúcich predstaviteľov rusínskych spoločenských organizácií vo februári 1999 vybrala do Kyjeva na rokovania s predsedom Štátneho výboru Ukrajiny pre národnostné menšiny M. Ruďkom. V delegácii boli I. Turjanica, D. Sydor a P. Hoďmaš. Nečakane, v deň odchodu do Kyjeva, bolo zloženie delegácie arbitrárnym rozhodnutím D. Sydora rozšírené o I. Krivského. Na rokovaniach s M. Ruďkom delegáti ho presvedčili o tom, že Rusíni Zakarpatska a celého sveta sa schádzajú na kongres s cieľom porozprávať si navzájom o osobitostiach života Rusínov v rôznych krajinách sveta a kvôli tvorivej výmene v oblasti kultúry, a nie kvôli realizácii referenda o udelení štatútu autonómnej republiky Zakarpatsku. I. Krivskyj na týchto rokovaniach nečakane vyhlásil, že v OKR zastupuje opozíciu, ktorá nie celkom zdieľa program činnosti OKR, a predniesol program opozície. Spočíva v tom, že v referende sa údajne hlasovalo za udelenie štatútu samosprávnej administratívnej jednotky Zakarpatsku, a nie štatútu autonómnej republiky.

Aby cestu do Kyjeva využil racionálne, P. Hoďmaš napísal „Deklaráciu podkarpatorusínskych organizácií o navrátení štatútu autonómnej republiky Zakarpatsku v rámci Ukrajiny“. Končila sa požiadavkou: „1. Od Prezidenta Ukrajiny ako garanta dodržiavania Ústavy – zaviazať vládu Ukrajiny zahrnúť národnosť „Rusín“ do zoznamu národností Ukrajiny a prijať zákon o obnovení Zakarpatskej autonómnej republiky v rámci Ukrajiny, predložiac príslušný návrh zákona Najvyššej rade“. Deklarácia bola vyhotovená v 50 exemplároch a podpísaná I. Turjanicom, D. Sydorom a P. Hoďmašom. V Kyjeve bola odovzdaná L. Kučmovi prostredníctvom poradcu Prezidenta Ukrajiny pre národnostné otázky V. Tovkačevského. Deklarácia bola odovzdaná aj Predsedovi Kabinetu ministrov Ukrajiny Pustovojtenkovi, a tiež Splnomocnenkyni Najvyššej rady pre ľudské práva N. Karpačovovej. Ostatné exempláre Deklarácie boli odovzdané vedúcim výborov a frakcií Najvyššej rady a jej poslancom.

V. Svetový kongres Rusínov sa konal 29. júna – 1. júla 1999 v Užhorode. Zúčastnili sa na ňom delegácie Rusínov z 21 krajín Európy a Ameriky. Prácu kongresu otvoril predseda „Rusínskej vedecko-osvetovej spoločnosti“ N. Makara, kandidát historických vied. Následne poslanec Najvyššej rady (parlamentu) Ukrajiny I. Barančyk prečítal pozdrav Predsedu Najvyššej rady Ukrajiny A. Tkačenka adresovaný účastníkom kongresu. V predsedníctve kongresu boli poslanci Najvyššej rady za Zakarpatsko I. Barančyk a I. Mihovič, a tiež ďalší vysokí štátni funkcionári a vedci z Kyjeva. Medzi nimi člen Predsedníctva Národnej akadémie vied Ukrajiny akademik P. Toločko. Kongres prebehol na vysokej organizačnej a kultúrnej úrovni, prijal viacero rezolúcií a výziev adresovaných najvyšším a miestnym orgánom moci Ukrajiny.

Predseda organizačného výboru pre uskutočnenie V. Svetového kongresu Rusínov I. Turjanica po ukončení kongresu odišiel do ilegality. Preto informáciu a závery o práci kongresu napísal N. Makara ako osobné úvahy. Boli publikované v novinách „Novyny Zakarpattja“, a tiež v zborníku č. 2 „Rusnackyj svit“. V týchto úvahách sa vo vzťahu k rusínskej inteligencii uvádza: „Netreba sa čudovať, že medzi profesormi a prispôsobivcami psychologicky, rovnako ako medzi zblúdilým, o prácu sa trasúcim učiteľstvom, máme dosť takých, ktorí sa pri matke-'neňke' „vnútorne“ cítia byť Rusínmi, a na verejnosti – kýmkoľvek. Predvčerom boli Maďarmi, včera – Čechmi a Slovákmi, dnes – patriotmi-Ukrajincami a zajtra – kým prikážu.“ N. Makara v týchto úvahách navrhoval rozpustiť Dočasnú vládu, ktorá sa nijako neprejavovala a iba „dráždi“ oficiálny Kyjev. Neskôr pod tlakom N. Makaru a P. Tokarja, zástupcu vedúceho Administratívy Prezidenta Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti, napísal I. Turjanica 26. decembra 1999 na meno Prezidenta Ukrajiny L. Kučmu vyhlásenie o dočasnom pozastavení činnosti Dočasnej vlády, ktoré bolo 2. januára 2000 publikované v novinách „Novyny Zakarpattja“. Rusíni boli prekvapení nie faktom „dočasného pozastavenia“ Dočasnej vlády, ktorá ani nezačala pracovať, ale obsahom samotného vyhlásenia, svedčiaceho o pokrytectve I. Turjanicu a zrade rusínskeho hnutia. V tomto vyhlásení sa okrem iného uvádza: „Dočasná vláda Podkarpatskej Rusi vysoko ocenila stratégiu a úsilie Prezidenta Ukrajiny L. Kučmu (...) dodržiavanie ľudských práv, práv národnostných menšín, slobodného rozvoja ich kultúr a používania národnostných a regionálnych jazykov na úrovni štátneho jazyka“.

Neskôr N. Makara zmenil svoj názor na Dočasnú vládu a v zborníku „Rusnackyj svit“ č. 3 (2003) napísal, že keďže miestne orgány moci „nie sú schopné ubrániť a zachovať svojbytnosť nášho kraja, možno stojí za to v rámci platnej Ústavy sformovať taký regionálny správny (tieňový) orgán, ktorý dokáže realizovať otázku štatútu samosprávy, za ktorý hlasovali Zakarpatci 1. 12. 1991“. Naivita historika N. Makaru v oblasti právnej vedy je zrejmá, keďže rámec Ústavy Ukrajiny a iných krajín vylučuje možnosť vytvárania tieňových orgánov samosprávy. Napríklad nemožno stotožňovať vládu Ukrajiny pri moci na čele s J. Tymošenkovou a jej orgánmi riadenia na miestach s tieňovou vládou vytvorenou v januári 2008 opozičnou Stranou regiónov voči tejto vláde Ukrajiny, na čele s V. Janukovyčom.

Stalo sa zrejmým, že I. Turjanica sa týmto vyhlásením definitívne skompromitoval a nemá morálne právo ďalej zostať na čele rusínskeho hnutia. O to viac, že jeho vinou „Spoločnosť karpatských Rusínov“ vstúpila do zdĺhavého „mŕtveho obdobia“. Predstavený Užhorodského pravoslávneho chrámu Moskovského patriarchátu protopresbyter D. Sydor vytvoril a viedol oblastnú Rusínsku spoločnosť Cyrila a Metoda. Založila svoje noviny „Christijanska rodina“, pomocou ktorých D. Sydor a jeho zástupca P. Hoďmaš dôsledne vysvetľovali Rusínom nevyhnutnosť oficiálneho uznania rusínskej národnostnej menšiny Ukrajinou a obnovenia ich autonómnej republiky. D. Sydor sa rozhodol zjednotiť všetky rusínske organizácie do jedného spoločného združenia pod názvom „Sojm“ (parlament), ktoré by sa podobne ako krymskotatársky „Medžlis“ stalo zastupiteľským orgánom Rusínov Zakarpatskej oblasti.

Ustanovujúce zhromaždenie „Sojmu“ sa konalo 1. apríla 2000. Na jeho práci sa zúčastnili predstavitelia 14 rusínskych organizácií a „Republikánskej strany“ na čele s jej predsedom S. Ačom. Následne, 29. júna 2000, bol na návrh D. Sydora za predsedu „Sojmu“ zvolený I. Krivskyj, ktorý sa so závideniahodnou usilovnosťou počas desaťročia usiloval stáť na čele Rusínov. Z publikácií v novinách „Podkarpatská Rus“ vyplýva, že I. Krivskyj uskutočnil 28. novembra 1992 zhromaždenie spoločenských organizácií zaregistrovaných ako právnické osoby, ktoré vyhlásil za ustanovujúce zhromaždenie na vytvorenie združenia pod názvom „Celozakarpatská rada spoločenskej zhody“ ako politickej organizácie. V apríli 1993 začal vytvárať „Asociáciu demokratov Zakarpatska“, ale tiež utrpel fiasko. Preto 29. decembra 1994 v meste Mukačevo uskutočnil zhromaždenie prívržencov, ktoré vyhlásil za ustanovujúcu konferenciu „Asociácie pôvodného obyvateľstva Zakarpatska“. Avšak ani táto asociácia sa nijako neprejavila a upadla do zabudnutia. Nakoniec I. Krivskyj vstúpil do „Spoločnosti karpatských Rusínov“, získal si dôveru jej členov, dokonca sa stal zástupcom I. Turjanicu, predsedu správnej rady OKR. Avšak v Kyjeve I. Krivskyj na vyššie spomenutých rokovaniach s M. Ruďkom prvýkrát vyhlásil, že v OKR vedie opozíciu, ktorá nezdieľa program a činnosť väčšiny členov OKR. Po návrate domov začal I. Krivskyj otvorený a tvrdý boj o post predsedu „Spoločnosti karpatských Rusínov“.

V. Svetový kongres Rusínov sa konal 29. júna - 1. júla 1999 v Užhorode. Zúčastnili sa ho delegácie Rusínov z 21 krajín Európy a Ameriky. Prácu kongresu otvoril predseda "Rusínskej vedecko-osvetovej spoločnosti" N. Makara, kandidát historických vied. Potom poslanec Najvyššej rady (parlamentu) Ukrajiny I. Barančik prečítal účastníkom kongresu pozdrav predsedu Najvyššej rady Ukrajiny A. Tkačenka. V prezídiu kongresu boli poslanci Najvyššej rady za Zakarpatsko I. Barančik a I. Migovič, ako aj ďalší vysokí štátni činitelia a vedci z Kyjeva. Medzi nimi člen Prezídia Národnej akadémie vied Ukrajiny akademik P. Toločko. Kongres prebehol na vysokej organizačnej a kultúrnej úrovni, prijal niekoľko rezolúcií a výziev k najvyšším a miestnym orgánom moci Ukrajiny.

Predseda organizačného výboru pre realizáciu V. Svetového kongresu Rusínov I. Turjanica po ukončení kongresu odišiel do ilegality. Preto informácie a závery o práci kongresu napísal N. Makara ako osobné úvahy. Boli publikované v novinách "Novini Zakarpattja", a tiež v zborníku č. 2 "Rusnackyj svit". V týchto úvahách sa o rusínskej inteligencii hovorí: "Netreba sa čudovať, že medzi profesormi a prispôsobencami psychologicky, rovnako ako medzi poblúdeným učiteľstvom, chvejúcim sa o prácu, máme dosť takých, ktorí po matke "vnútorne" sa cítia Rusínmi, ale na verejnosti – kýmkoľvek. Predvčerom boli Maďarmi, včera – Čechmi a Slovákmi, dnes – vlastencami-Ukrajincami, a zajtra – kým im prikážu." N. Makara v týchto úvahách navrhoval rozpustiť Dočasnú vládu, ktorá sa ničím neprejavila a len "dráždi" oficiálny Kyjev. Následne pod tlakom N. Makaru a P. Tokára, zástupcu vedúceho Administratívy prezidenta Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti, 26. decembra 1999 I. Turjanica adresoval prezidentovi Ukrajiny L. Kučmovi vyhlásenie o dočasnom pozastavení činnosti Dočasnej vlády, ktoré bolo 2. januára 2000 uverejnené v novinách "Novini Zakarpattja". Rusíni boli prekvapení nie faktom "dočasného pozastavenia" činnosti Dočasnej vlády, ktorá ani nezačala pracovať, ale obsahom samotného vyhlásenia, svedčiacim o pokrytectve I. Turjanicu a zrade rusínskeho hnutia. V tomto vyhlásení sa okrem iného uvádza: "Dočasná vláda Podkarpatskej Rusi vysoko ocenila stratégiu a úsilie prezidenta Ukrajiny L. Kučmu (...) dodržiavanie ľudských práv, národnostných menšín, slobodného rozvoja ich kultúr a používania národných a regionálnych jazykov na úrovni so štátnym."

Neskôr N. Makara zmenil svoj názor vo vzťahu k Dočasnej vláde a v zborníku "Rusnackyj svit" č. 3 (2003) napísal, že keďže miestne orgány moci "nie sú schopné obhájiť a zachovať svojbytnosť nášho kraja, možno stojí za to v rámci platnej Ústavy vytvoriť taký regionálny správny (tieňový) orgán, ktorý dokáže realizovať otázku štatútu samosprávy, za ktorý hlasovali Zakarpatčania 01.12.1991". Naivnosť učeného historika N. Makaru v oblasti právnej vedy je zrejmá, pretože rámce Ústavy Ukrajiny a iných krajín vylučujú možnosť vytvorenia tieňových orgánov samosprávy. Napríklad, nemožno stotožňovať vládnucu vládu Ukrajiny na čele s J. Timošenkovou a jej riadiacimi orgánmi na miestach s tieňovou vládou, vytvorenou v januári 2008 opozičnou Stranou regiónov na čele s V. Janukovyčom voči tejto vláde Ukrajiny.

Stalo sa zrejmým, že I. Turjanica sa týmto vyhlásením definitívne skompromitoval a nemá morálne právo ďalej zostávať na čele rusínskeho hnutia. O to viac, že jeho vinou "Spoločnosť karpatských Rusínov" vstúpila do dlhodobej "mŕtvej sezóny". Predstavený Užhorodského pravoslávneho chrámu Moskovského patriarchátu protojerej D. Sidor vytvoril a viedol oblastnú spoločnosť Rusínov sv. Cyrila a Metoda. Založila svoje noviny "Christijańskaja rodina", pomocou ktorých D. Sidor a jeho zástupca P. Godmaš systematicky vysvetľovali Rusínom potrebu oficiálneho uznania rusínskej národnostnej menšiny Ukrajinou a obnovenia ich autonómnej republiky. D. Sidor sa rozhodol zjednotiť všetky rusínske organizácie do jedného spoločného združenia s názvom "Sojm" (parlament), ktorý by, podobne ako krymsko-tatársky "Medžlis", stal sa reprezentatívnym orgánom Rusínov Zakarpatskej oblasti.

Ustanovujúce zhromaždenie "Sojmu" sa konalo 1. apríla 2000. Na jeho práci sa zúčastnili zástupcovia 14 rusínskych organizácií a "republikánskej strany" na čele s jej predsedom S. Ačom. Potom 29. júna 2000 na návrh D. Sidora bol za predsedu "Sojmu" zvolený I. Krivský, ktorý s obdivuhodnou horlivosťou počas desaťročia sa usiloval viesť Rusínov. Z publikácií v novinách "Podkarpatská Rus" vyplýva, že I. Krivský 28. novembra 1992 uskutočnil zhromaždenie verejných organizácií registrovaných ako právnické osoby, ktoré vyhlásil za ustanovujúce zhromaždenie na vytvorenie združenia s názvom "Všezakarpatská rada verejnej zhody" ako politickej organizácie. V apríli 1993 začal vytvárať "Asociáciu demokratov Zakarpatska", ale taktiež neuspel. Preto 29. decembra 1994 v meste Mukačevo uskutočnil stretnutie rovnako zmýšľajúcich, ktoré vyhlásil za ustanovujúcu konferenciu "Asociácie pôvodného obyvateľstva Zakarpatska". Avšak aj táto asociácia sa ničím neprejavila a upadla do zabudnutia. Nakoniec I. Krivský vstúpil do "Spoločnosti karpatských Rusínov", získal si dôveru jej členov, dokonca sa stal zástupcom I. Turjanicu, predsedu predstavenstva OKR. Avšak v Kyjeve I. Krivský na vyššie spomínaných rokovaniach s M. Ruďkom prvýkrát vyhlásil, že vedie v OKR opozíciu, ktorá nezdieľa program a činnosť väčšiny členov OKR. Po návrate domov I. Krivský viedol otvorený a tvrdý boj o post predsedu "Spoločnosti karpatských Rusínov".

Napriek provokáciám zameraným na rozkol a vnútorné spory zostávalo OKR najautoritatívnejšou organizáciou Rusínov, viac než všetky ostatné dokopy. Preto I. Krivskyj, ktorý bol predsedom „Sojmu“ a zároveň podpredsedom OKR, v januári 2001 zorganizoval a uskutočnil mimoriadnu konferenciu OKR. Avšak neupovedomil o tom I. Turjanicu a jeho prívržencov, tvoriacich v OKR drvivú väčšinu, aby sa nezúčastnili na tejto konferencii. V dôsledku toho nelegitímna (menej ako polovica členov OKR) konferencia „vylúčila“ z OKR I. Turjanicu a jeho prívržencov spomedzi členov správnej rady, zvolila „nové“ zloženie správnej rady na čele s Dmytrom Popom a I. Krivského zvolili za jeho zástupcu. Preto väčšina členov OKR vyhodnotila túto konferenciu ako ďalšiu provokáciu I. Krivského a odmietla uznať rozhodnutia na nej prijaté. Napriek tomu I. Krivskyj podal 16. júna 2001 na Užhorodský mestský súd žalobu s požiadavkou zaviazať I. Turjanicu odovzdať pečiatku a dokumentáciu OKR D. Popovi. Súd však odmietol žalobu posúdiť, keďže podľa stanov OKR právo obrátiť sa na súd patrilo iba jeho predsedovi. Preto podobnú žalobu na súd podal D. Pop.

Zatiahnutie OKR do zdĺhavého procesu súdneho sporu sa vysvetľuje tým, že na koniec decembra 2002 bolo naplánované Celo­ukrajinské sčítanie obyvateľstva. Počas tohto sčítania mali sčítací komisári zisťovať u občanov ich národnosť a zapisovať ju do sčítacieho hárka. V dôsledku toho, pri objektivite výsledkov tohto sčítania, by bolo možné zistiť skutočný počet občanov Ukrajiny, ktorí si uvedomujú svoju rusínsku národnosť. Avšak v 3. bode nami spomínaného tajného plánu vlády Ukrajiny z roku 1996 na denacionalizáciu rusínskeho národa sa uvádzalo: „Zabrániť uskutočneniu lokálnych referend s cieľom sebaidentifikácie Ukrajincov Zakarpatska ako Rusínov“. Tento plán podpísal podpredseda Kabinetu ministrov pre humanitárne otázky I. Kuras, akademik NAN Ukrajiny. Aby sa pri vykonávaní Celo­ukrajinského sčítania obyvateľstva nepripustilo skutočné zaevidovanie národnosti „Rusín“, I. Kuras pokynom Kabinetu ministrov z 5. januára 2000 č. 21865/4 zaviazal Národnú akadémiu vied Ukrajiny (NAN Ukrajiny) vytvoriť špeciálnu komisiu na zostavenie „Zoznamu národností na Ukrajine“. Na jeho pokyn túto komisiu NAN Ukrajiny viedol akademik V. Naulko, povolaním filológ. Do jej zloženia boli zahrnutí: riaditeľ Inštitútu ukrajinského jazyka a literatúry NAN Ukrajiny V. Nimčuk, Rusín z dediny Malý Rakovec v Iršavskom okrese Zakarpatskej oblasti; doktor historických vied S. Skrypnyk; doktor sociologických vied M. Šuľha a kandidát historických vied A. Orlov. Následne I. Kuras ústnou formou povedal V. Naulkovi, aby týmto Zoznamom bola rusínska národnosť priradená k ukrajinskej národnosti. Vykonávajúc tento pokyn I. Kurasa, komisia NAN Ukrajiny 21. februára 2000 schválila „Zoznam národností na Ukrajine“ bez národnosti „Rusín“, priradiac ju k národnosti „Ukrajinec“. Prvý bod je v ňom napísaný takto: „1. Schváliť projekty „Zoznam národností...“ a „Zoznam jazykov...“ ako zodpovedajúce národným záujmom Ukrajiny a normám medzinárodného práva, a tiež klasifikácii etnických spoločenstiev a jazykov prijatej na Ukrajine“.

V dôsledku toho na Ukrajine existuje akási klasifikácia etnických spoločenstiev, t. j. národov alebo národnostných menšín. Kto ju zostavil a kde sa s ňou možno oboznámiť, nie je známe, keďže na konci tohto Zoznamu národností je poznamenané nasledovné. Pri zostavovaní Zoznamu A. Orlov použil dva zdroje: stranu 624 „Sovietskej encyklopédie“ z roku 1988 a knihu „Národy sveta. Historicko-etnografická príručka“ vydanú v Moskve. Teda použil literatúru, ktorá jasne plnila úlohu sovietskeho režimu vytvoriť jediný národ „sovietsky ľud“ a zlikvidovať v prvom rade malé národy Sovietskeho zväzu.

Podpredseda vlády Ukrajiny I. Kuras, ktorý zodpovedal za uskutočnenie sčítania obyvateľstva Ukrajiny, odporučil Štátnemu výboru pre štatistiku riadiť sa pri vykonávaní sčítania obyvateľstva „Zoznamom národností na Ukrajine“ schváleným NAN Ukrajiny, t. j. všetkých Rusínov evidovať ako Ukrajincov podľa národnosti. Preto boli sčítací komisári inštruovaní tak, aby všetkých tých občanov, ktorí sa pri sčítaní označia za „Rusína“ alebo „Rusínku“ podľa národnosti, zapísali do sčítacích hárkov ako „Ukrajinec“, respektíve „Ukrajinka“.

Aby sa rusínske obyvateľstvo Zakarpatskej oblasti pripravilo na nadchádzajúce sčítanie a aby sa nepripustila falzifikácia cestou zapisovania Rusínov ako Ukrajincov, na poradách vedúcich predstaviteľov rusínskych organizácií sa navrhovalo: odporučiť do oblastnej, mestskej a okresných komisií pre sčítanie obyvateľstva vlastných sčítacích komisárov z radov aktivistov mestských a okresných rusínskych organizácií. Namiesto toho I. Krivskyj zatiahol Rusínov do súdneho sporu a otvoreného boja o post predsedu OKR. Nakoniec sa stalo to, čo aj naplánoval oficiálny Kyjev: Správa štatistiky v Zakarpatskej oblasti sa zmestila do kvóty, ktorá jej bola pridelená pre rusínsku národnosť, a „narátala“ iba 10 196 občanov, ktorí sa označili za Rusína alebo Rusínku podľa národnosti.

N. Makara k tomu napísal: „Dnes sa nemôžeme pochváliť osobitným úsilím pri vykonávaní celo­ukrajinského sčítania obyvateľstva v decembri 2002.“ „Prípravných diskusií a rokovaní bolo dosť, ale širokej osvetovej práce medzi obyvateľstvom ohľadom slobodného priznania si svojho rusínskeho etnického pôvodu ľuďmi – málo.“ Hneď ako sa sčítanie obyvateľstva skončilo, Užhorodský mestský súd rozhodol, že konferencia uskutočnená I. Krivským na vylúčenie I. Turjanicu z OKR a zvolenie D. Popa za predsedu správnej rady OKR je nezákonná.

Podľa medzinárodného práva a legislatívy Ukrajiny má spoločenská organizácia právo zastupovať legitímne záujmy svojich členov v orgánoch moci alebo na súde až potom, ako sa stane právnickou osobou. Zároveň I. Krivskyj do Stanov „Sojmu“ vniesol ustanovenia, ktoré jasne odporovali medzinárodnému právu a legislatíve Ukrajiny. Medzi nimi bolo ustanovenie o tom, že „Sojm“ zastupuje záujmy všetkých obyvateľov Zakarpatskej oblasti nezávisle od ich národnosti: Rusínov, Rusov, Maďarov, Rumunov, Slovákov, Nemcov, Židov a ďalších. Oblastná Správa justície logicky odmietla registráciu „Sojmu“, keďže všetkých obyvateľov Zakarpatskej oblasti zastupuje oblastná Rada zákonne zvolených poslancov.

Výsledky sčítania obyvateľstva a nečinnosť I. Turjanicu sa stali pre členov OKR dôvodom na kritiku I. Turjanicu. Následne jeho prepustenie na vlastnú žiadosť z Užhorodskej štátnej univerzity a presťahovanie sa za pedagogickou prácou na Nitriansku univerzitu na Slovensku sa stali dôvodom jeho stiahnutia sa z OKR. V dôsledku toho povinnosti predsedu OKR vykonával E. Župan, povolaním lekár. Avšak I. Turjanica mu neodovzdal nielen pečiatku OKR, ale ani dokumentáciu. V dôsledku toho činnosť OKR natoľko zoslabla, že predseda medzinárodnej Koordinačnej rady Rusínov P. Magocsi, akademik z Kanady, prijal rozhodnutie, aby delegáciu Rusínov Ukrajiny na VI. Svetový kongres Rusínov sformoval „Sojm“. Hoci IV. Svetový kongres Rusínov, ktorý sa konal v Budapešti, prijal rozhodnutie o tom, že iba OKR má právo zastupovať Rusínov Ukrajiny na všetkých nasledujúcich kongresoch. Ako sa neskôr ukázalo, bol to už neskrývaný krok P. Magocsiho k rozkolu rusínskeho hnutia na Ukrajine v jeho osobných záujmoch – pokračovať v štúdiu rusínskeho problému a nemeniť tému jeho vedeckého výskumu. Napriek rozhodnutiu IV. Kongresu Rusínov v Budapešti prijal P. Magocsi nezákonné rozhodnutie, aby delegáciu Rusínov na VI. Svetový kongres formoval „Sojm“, ktorý nebol ani len zaregistrovaný ako organizácia s právami právnickej osoby. Ako odplatu voči OKR predseda „Sojmu“ I. Krivskyj nezahrnul do zloženia delegácie na VI. Svetový kongres Rusínov ani jedného predstaviteľa z OKR. Zároveň zahrnul osoby, ktoré neboli ani len členmi rusínskych organizácií. Kongres sa konal 4.–8. júla 2003 v meste Prešov – rusínskom hlavnom meste Slovenska. Anna Plišková, zástupkyňa šéfredaktora novín „Narodny novynky“, vydávaných spoločnosťou Rusínov Slovenska, vo svojej informácii o VI. kongrese Rusínov s neskrývaným poľutovaním konštatovala v menovaných novinách: „Na tému autonómie Podkarpatskej Rusi v rámci Ukrajiny, čo je paradoxné, nevystupovali delegáti z Podkarpatska“, teda z ukrajinského Zakarpatska.

Naozaj, Rusíni zhromaždení zo všetkých kútov zemegule chceli z prvej ruky vedieť, ako sa veci majú na Ukrajine s uznaním rusínskej národnostnej menšiny a realizáciou rozhodnutia prijatého v oblastnom referende (čítaj – plebiscite) o navrátení štatútu autonómnej republiky Zakarpatsku. Ale o tomto si nikto z delegácie sformovanej I. Krivským ani len nespomenul. Odhalením na tomto Svetovom kongrese Rusínov bolo vystúpenie P. Magocsiho, ktorý na kongrese zastupoval delegáciu Rusínov Ameriky. Povedal, že americkí Rusíni materiálne podporujú Rusínov bývalej Podkarpatskej Rusi, a v súčasnosti – Zakarpatskej oblasti. P. Magocsi vyhlásil: „Americkí a kanadskí Rusíni darovali prostriedky na podporu kultúrnych podujatí, vedeckých konferencií a rusínskych kníh a novín. Niekoľko organizácií amerických Rusínov a jednotlivcov darovalo okolo 2,5 milióna dolárov na lieky a medicínske vybavenie“. Avšak o tejto rozprávkovej finančnej pomoci dokonca ani vedúcim predstaviteľom rusínskych organizácií Zakarpatska nie je dodnes nič známe. Preto pre Rusínov zostalo tajomstvom za siedmimi pečaťami, kam sa podela táto finančná pomoc v sume 2,5 milióna dolárov USA, keďže nedorazila do Zakarpatska. O nedorozumeniach spojených s materiálnou a finančnou pomocou Rusínov zo zahraničia hovoril V. Petrovaj, redaktor novín „Podkarpatská Rus“. Od vedenia „Matice rusínskej“ sa dozvedel o nemalej materiálnej pomoci „Spoločnosti karpatských Rusínov“, vedenej I. Turjanicom. Preto v novinách „Podkarpatská Rus“ publikoval 31. decembra 1992 krátku správu „Spoločnosť žiada vyúčtovanie“, za čo ho I. Turjanica prepustil z postu redaktora.

Ďalej P. Magocsi vo svojom vystúpení na VI. kongrese Rusínov povedal: „Nečakajte, že USA, Európsky parlament alebo akákoľvek medzinárodná mimovládna organizácia vyrieši problémy politickej ochrany Rusínov Podkarpatskej Rusi alebo kdekoľvek inde vo svete. Nestane sa tak! Zmeny môžu nastať iba prostredníctvom spoločnej práce a politických krokov s existujúcou mocou. Úlohou dnes je formovanie lobistickej skupiny“ – pre uznanie rusínskej národnostnej menšiny Ukrajinou. Toto vyhlásenie P. Magocsiho bolo druhou senzáciou, keďže predtým trval na tom, aby sa OKR dištancovalo od Dočasnej vlády a nezaoberalo sa politikou.

Zjavné kroky I. Krivského smerujúce k rozkolu rusínskeho hnutia boli kritizované väčšinou členov „Užhorodskej spoločnosti podkarpatských Rusínov“, ktorú viedol Ju. Dumnič a ktorej podpredsedom bol I. Krivskyj. Preto sa I. Krivskyj rozhodol paralyzovať túto spoločnosť zvolením M. Medviďa do funkcie predsedu správnej rady. Za týmto účelom uskutočnil 12. augusta 2003 zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo 21 z viac ako 100 členov spoločnosti, ktorí zvolili M. Medviďa za predsedu správnej rady Užhorodskej mestskej spoločnosti podkarpatských Rusínov. Keďže M. Medviď bol obyvateľom dediny Veľaťyn v Chustskom okrese a nemal trvalé bydlisko ani prácu v Užhorode, neuskutočňoval zasadania správnej rady, a tým menej členské schôdze. Avšak mohol ich uskutočňovať I. Krivskyj, ktorý bol zástupcom M. Medviďa. Ale I. Krivskyj to úmyselne nerobil s cieľom samolikvidácie tejto spoločnosti, aby z tohto dôvodu de facto prestala existovať. A tak sa aj stalo!

V roku 2001 bol za gubernátora Zakarpatskej oblasti vymenovaný G. Moskaľ, generálporučík milície. Aby diskreditoval Rusínov, vytvoril spomedzi štátnych zamestnancov aparátu Administratívy Prezidenta Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti spoločenskú organizáciu „Občianska Aliancia Zakarpatska“. V novinách „Novyny Zakarpattja“ Aliancia publikovala Vyhlásenie o tom, že je pripravená napomáhať Rusínom pri vytváraní „novej európskej národnosti“ pre nich. Rusíni však tejto provokácii nepodľahli.

V tom čase sa už všetci lídri rusínskeho hnutia presvedčili, že boj za oficiálne uznanie politického národa Rusínov Ukrajinou, ktorí majú právo nazývať sa národom a národnostnou menšinou, je politickou činnosťou. Namiesto toho, aby vstúpili do ChDPPR a aktivizovali jej prácu, lídri rusínskeho hnutia D. Sydor, M. Šarha, M. Almašij a ďalší sa rozhodli vytvoriť vlastnú stranu. 27. augusta 2002 uskutočnili v meste Mukačevo ustanovujúce zhromaždenie na založenie strany pod názvom „Podkarpatská Rus Ukrajiny“ (PRU). Napriek legislatíve Ukrajiny a stanovám strany PRU ju v tom čase viedol občan Ruska Mykola Burjak. PRU upadla do zabudnutia bez toho, aby sa akokoľvek prejavila, z nasledujúceho dôvodu. Lídri rusínskeho hnutia sa chybne pridržiavajú nasledujúcej koncepcie. Vytvoria rusínsku organizáciu alebo stranu a Rusíni sú povinní stať sa ich členmi a uvádzať do života nie vždy rozumné nápady medzi sebou súperiacich lídrov. Preto sú vytvárané organizácie mŕtvo narodené.

G. Moskaľa na poste gubernátora Zakarpatska vystriedal Viktor Baloga. Po stretnutí s vedúcimi predstaviteľmi rusínskych organizácií, ktoré sa konalo na jar 2000, V. Baloga poveril Správu pre záležitosti národností preštudovať problém Rusínov a pripraviť správu Prezidentovi Ukrajiny L. Kučmovi. Avšak túto správu pod názvom „O stave rusínskeho hnutia v Zakarpatskej oblasti“ podpísal 13. marca 2001 nie V. Baloga, ale jeho zástupca V. Prichoďko a podpredseda oblastnej Rady poslancov E. Nusser. Správa nebola adresovaná L. Kučmovi, ale Najvyššej rade (parlamentu) a Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny vo vláde Ukrajiny. V správe sa uvádzalo nasledovné. Národ „Rusíni“ má hlboké historické korene. Počas príslušnosti k štátom Strednej Európy bola národnosť „Rusín“ zavádzaná do štátnych registrov týchto krajín. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1900 sa ako Rusíni v Zakarpatsku zapísalo 100,1 tisíc a v roku 1930 – 374 163 osôb. Zároveň pri sčítaní v roku 1930 v Podkarpatskej Rusi, čiže súčasnej Zakarpatskej oblasti, boli Rusi a Ukrajinci zaevidovaní v kolónke „cudzinci“, ktorých bolo iba 6 870 osôb. Avšak po pripojení Podkarpatskej Rusi k Ukrajine všetkých Rusínov mechanicky zaradili k Ukrajincom podľa národnosti. V správe sa poznamenávalo, že bez prijatia rozhodnutia o náprave tohto voluntarizmu vo vzťahu k národnosti „Rusín“ sa problém Rusínov sám nevyrieši; že rusínske hnutie za uznanie národnosti „Rusín“ nie je protiukrajinské. Odkazujúc na zákon „O národnostných menšinách na Ukrajine“, správa končila slovami: „Týmto spôsobom argumenty a fakty presvedčivo dokazujú, že národnosť „Rusín“ musí vojsť do štátneho registra“.

S cieľom aktivizácie činnosti „Sojmu“ vystúpila Svaľavská okresná spoločnosť Rusínov na čele s V. Sarkaničom s iniciatívou odvolať I. Krivského z vedenia „Sojmu“. Avšak na zasadaní „Sojmu“, ktoré sa konalo 21. decembra 2004, sa I. Krivskyj neukázal. Na nasledujúcom zasadaní „Sojmu“ bolo prijaté rozhodnutie o vystúpení všetkých členov zo „Sojmu“ a založení „Asociácie podkarpatských Rusínov“ nimi, so zachovaním skráteného názvu „Sojm“ pre ňu.“ Nanovo vytvorený „Sojm“ viedol D. Sydor, ktorý bol predsedom správnej rady Rusínskej spoločnosti Cyrila a Metoda. D. Sydor zaregistroval 6. mája 2005 „Sojm“ na Hlavnej správe justície v Zakarpatskej oblasti Ministerstva spravodlivosti Ukrajiny, o čom bolo „Sojmu“ vydané osvedčenie o tejto registrácii č. 451.

Nedostatočná efektivita úsilia rusínskych organizácií sa v nemalej miere vysvetľuje tým, že plán vlády Ukrajiny zo 7. októbra 1996 na diskrimináciu rusínskeho národa a jeho lídrov platí aj v súčasnosti. V poslednom bode tohto plánu je zapísané, že prokuratúra a milícia musia neustále konať v tomto smere. Keďže Služba bezpečnosti Ukrajiny nie je podriadená Kabinetu ministrov, nie je týmto plánom zapojená. To však neznamená, že sa sama do tejto záležitosti nezapája. Na konferencii s názvom „Demokratická platforma v KSSZ“, ktorá sa konala v Moskve 16. júla 1990, vystúpil generál KGB O. Kalugin, bývalý náčelník Hlavnej správy zahraničnej rozviedky a kontrarozviedky KGB ZSSR. Povedal, že KGB prenikla do všetkých pórov nášho života, a preto „neexistuje ani jedna sféra života v našej krajine, v ktorej by nebola prítomná ruka alebo tieň KGB... Základ, metódy, prax činnosti KGB: je to nasadzovanie svojej agentúry; je to diskreditácia aktivistov hnutí; je to neutralizácia organizácií ako celku, ich rozklad ako konečný cieľ“. („Argumenty i fakty“, Moskva, 1990, č. 26).

Na efektivitu práce OKR v nemalej miere vplývala minulosť jeho vedúcich predstaviteľov, presnejšie minulosť ich rodičov. Napríklad otec a matka predsedu správnej rady OKR I. Turjanicu boli partizánmi a aktívnymi delegátmi Prvého zjazdu Národných výborov, ktorý 26. novembra 1944 prijal Manifest o vystúpení Podkarpatskej Rusi zo zväzku federatívneho Česko-Slovenska a jej pripojení k Sovietskej Ukrajine. Delegátom tohto zjazdu bol Jevhen Župan, učiteľ z Mukačeva, ktorý bol vymenovaný za člena Špeciálneho súdu Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý sa vysporiadaval so všetkými „nepriateľmi ľudu“, prejavujúcimi nespokojnosť s rozhodnutím tohto zjazdu. Jeho syn menom Jevhen Župan, ktorý sa po I. Turjanicovi stal predsedom správnej rady „Spoločnosti karpatských Rusínov“, neuskutočňoval členské schôdze OKR a takýmto spôsobom ho fakticky zlikvidoval.

S cieľom faktickej likvidácie „Spoločnosti karpatských Rusínov“ (OKR), ktorá zastupuje rusínsky národ Ukrajiny v medzinárodnej „Organizácii národov nezastúpených v OSN“ (UNPO) spolupracujúcej s OSN, sa J. Župan rozhodol vytvoriť namiesto OKR novú organizáciu „Zakarpatské oblastné združenie „Spoločnosť karpatských Rusínov““ a na jej báze – združenie „Národná rada Rusínov Zakarpatska“ (NRRZ). Jeho iniciatívu podporili v Zakarpatskej pobočke Administratívy Prezidenta Ukrajiny a oblastná organizácia komunistickej strany. Ustanovujúce zhromaždenie NRRZ sa konalo 22. októbra 2005 v meste Mukačevo a jeho hosťom bol V. Baloha, v tom čase Minister pre mimoriadne situácie. Za predsedu správnej rady NRRZ bol zvolený J. Župan, poslanec oblastnej Rady. Následne oblastná Rada podporila iniciatívu J. Župana a 7. septembra 2006 prijala Vyhlásenie na meno Prezidenta, Najvyššej rady a Kabinetu ministrov Ukrajiny o oficiálnom uznaní národnosti „Rusín“. Zostalo, ako aj všetky predchádzajúce, bez reakcie, zato OKR sa ocitlo neutralizované.

Politikanti-Haličania žijúci v Zakarpatsku a ich nemnohí prívrženci spomedzi miestnych Zakarpatskov odpovedali na aktivizáciu rusínskeho hnutia tým, že opäť spustili dezinformácie, ohováranie a vykonštruované obvinenia Rusínov zo separatizmu, extrémizmu a protiukrajinskosti. Vylievajú si svoj hnev na Rusínov preto, že v parlamente Ukrajiny V. volebného obdobia je iba 36 % poslancov ukrajinskej národnosti. Boj ukrajinských nacionálnych radikálov s politickým rusinizmom je odvádzajúcim faktorom a uskutočňuje sa s cieľom udržiavať v pripravenosti svoj potenciál a v potrebnej chvíli ho nasmerovať proti svojim oponentom na celej Ukrajine. Noviny „Podkarpatská Rus“ [č. 3 (43)] publikovali k tomu krátku správu predsedu Svaľavskej okresnej organizácie Rusínov V. Sarkaniča. V nej sa uvádza: „... nikdy sme si nemysleli, že ľudia, ktorí prišli z Haliče na našu zem, sa k nám, Rusínom, budú správať tak nepriateľsky... robia to, čo s nami robili ich predkovia v 40. rokoch.“ 

V. Sarkanič pripomína každému Haličanovi, ktorý sa ocitol v Zakarpatsku: „... vedz, ako sa máš správať: ako prisťahovalec v cudzom kraji alebo v dome! Nedvíhaj ruku na Rusínov, ktorí ťa prichýlili.“

Vykonávajúc plán opatrení Kabinetu ministrov Ukrajiny na denacionalizáciu a diskrimináciu Rusínov, miestni vedci Užhorodskej národnej univerzity P. Čučka, J. Baleha, M. Tyvodar, I. Seňko, S. Fedaka „vedecky“ zdôvodňujú, že Zakarpatsko údajne patrilo ku Kyjevskej Rusi a Rusíni sú starobylým názvom Ukrajincov. Člen korešpondent Inštitútu politológie NAN Ukrajiny M. Boldyžar, profesor Užhorodskej národnej univerzity, k tomu napísal: „Definitívne nás zarazil postoj niektorých vedcov – rodákov zo Zakarpatska, ktorí si dovoľujú pripomínať nám, že naša zem je ukrajinská, a nie rusínska... museli stratiť úctu k sebe, k vede, ktorú reprezentujú, aby sa vydali takouto cestou.“

Čas mení človeka, ale nie do takej miery, aby sa zriekal národnosti svojich predkov. Napriek tomu nie je málo takých Rusínov, ktorí sa kvôli kariére nielen zriekajú národnosti svojich predkov „Rusín“. V snahe zapáčiť sa oficiálnemu Kyjevu dokazujú, že Rusíni sú Ukrajinci podľa národnosti, pričom k Ukrajincom zaraďujú elitu rusínskeho národa, ktorá odišla na druhý svet, keďže im odtiaľ nemôže odporovať. Napríklad František Tichý (Tichy), Rusín podľa národnosti a rodák z východného Slovenska, po skončení univerzity v Bratislave vyučoval rusínsky jazyk na rusínskom pedagogickom gymnáziu v meste Prešov a v roku 1922 sa stal jeho riaditeľom. Od roku 1930 vydával v rusínskom jazyku noviny „Rusín“. Napísal a vydal v slovenskom jazyku „Povesti z Podkarpatskej Rusi“ a „Vývoj súčasného spisovného jazyka na Podkarpatskej Rusi“. Napriek tomu pseudovedeckí ukrajinskí historici zaradili F. Tichého medzi ukrajinských spisovateľov a napísali o tom v ukrajinskej literárnej encyklopédii.*

V rokoch 1885 – 1903 vychádzali v Užhorode v rusínskom jazyku noviny „Listok“. Iba v roku 1889 publikovali články, ktorých názvy jednoznačne hovoria o rusínskej národnosti: „Ako vykonáva svoje práce uhroruský ľud“, „Letné práce Uhrorusov“, „Senokosy Uhrorusov“, „Domčeky a chyže uhroruských roľníkov“. Svoje články v „Listku“ publikovali aj Haličania: „Domášnij pobut uhro-ruskoho seľanyna“, „Svitle Voskresinnia Christove na Uhorskij Rusi“. Profesor Petrohradskej univerzity A. Petrov publikoval článok „Uhroruské zariekadlá a zaklínadlá zo začiatku 17. storočia“. V rokoch 1923 – 1936 vychádzal v Užhorode v rusínskom jazyku časopis „Podkarpatská Rus“, v ktorom sa publikovali články o živote titulárneho národa „Rusínov“ v Podkarpatskej Rusi. V č. 24 z roku 1924 bol publikovaný článok „Korotkyj opis sela Užka“ I. Kasardu. V ňom sa uvádza, že z 999 obyvateľov pohraničnej dediny Užok pri Haliči bolo podľa národnosti: Rusínov – 798, Židov – 107, Čechov – 53, Nemcov – 17, Poliakov – 12, Maďarov – 8, Ukrajincov – 4. V č. 7-8 toho istého časopisu z roku 1932 bol publikovaný článok Haličana A. Mcjuka „Suspiľno-hospodarskyj pobut sil Turia Remeta i Turia Poľana“. V ňom sa uvádza, že v dedine Turia Remeta bolo 450 domov a 2 tisíc obyvateľov. Z nich podľa národnosti: Rusíni – 68,6 %, Slováci – 17,4 %, Židia – 8 %, Česi – 3,4 %, Maďari – 2,3 % a iní, vrátane Ukrajincov – 0,6 %. Po preskúmaní týchto publikácií zástupca riaditeľa Zakarpatského oblastného vlastivedného múzea pre vedu P. Fedaka napísal a v roku 2002 vydal knižočku pod názvom „Narodna kultura ukrajinciv Zakarpattja“. V nej sa tvrdí pravý opak – v dedine Užok žilo 798 a v dedine Turia Remeta – 450 Ukrajincov a tak ďalej. Národnosť „Rusín“ P. Fedaka vôbec nespomína, a tak vychádza, že v Zakarpatsku nikdy neboli, a preto ani nemôžu byť Rusíni.

P. Fedakovi pomáha vo falšovaní dejín Rusínov jeho synovec Sergej Fedaka, doktor historických vied a profesor Užhorodskej národnej univerzity. So svojimi článkami proti rusínskej národnosti vystupuje aj "veľkoukrajinský" novinár Oleksandr Ďulovyč Gavroš („Ďula“ z maďarčiny znamená „Július“). Po celoštátnom ukrajinskom sčítaní obyvateľstva napísal článok „Nový národ sa vytvoriť nepodarilo“, ktorý bol publikovaný 26.–27. augusta 2000 v celoštátnych novinách „Polityka i kultura“. V ňom O. Gavroš tvrdil, že „nový národ sa vytvoriť nepodarilo“, pretože „Rusín je starobylé pomenovanie Ukrajincov, odvodené od názvu Rus“. O. Gavroš v tejto argumentácii pokračoval ďalej a napísal článok „Revizia jednej revízie“, ktorý bol publikovaný 4. decembra 2003 v oblastných novinách „Sribna Zemlja – Fest“. V tomto článku tvrdil, že všetkých 1100 Rusínov, ktorí sa pri sčítaní obyvateľstva prihlásili k rusínskej národnosti, „majú nepriateľský postoj voči ukrajinstvu“. Týmto spôsobom O. Gavroš nielenže diskriminuje rusínsku národnosť, ale ju aj nepodložene obvinil z protištátnych aktivít.

Pojem „diskriminácia“ jasne a jednoznačne definuje medzinárodný Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z 7. marca 1966. Prvý bod 1. článku tejto dohody stanovuje: „V tejto konvencii znamená pojem „rasová diskriminácia“ akýkoľvek rozdiel, vylúčenie, obmedzenie alebo uprednostnenie založené na rasových znakoch, farbe pleti, rodovom, národnom alebo etnickom pôvode, ktorého cieľom alebo dôsledkom je zničenie alebo oslabenie uznávania, využívania alebo uplatňovania na rovnakom základe ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej alebo akejkoľvek inej oblasti verejného života.“

Z vyššie uvedených dôvodov rusínska inteligencia nedokáže dostatočne účinne odolávať útokom rusínskych konvertitov, za ktorými stojí oficiálny Kyjev. Napriek tomu historici rusínskeho pôvodu ako Ivan Pop, Michal Boldižar či Mikuláš Makara dôstojne vyvracajú mýty pseudo-historikov. Doktor historických vied, profesor Ivan Pop založil na Užhorodskej štátnej univerzite Ústav karpatológie. Jeho univerzitní kolegovia však proti nemu začali nevyhlásenú vojnu prostredníctvom udávania, ohovárania, zastrašovania, ba dokonca aj vyhrážok fyzickej likvidácie. Preto I. Pop emigroval do Českej republiky, kde napísal „Encyklopédiu Podkarpatskej Rusi“, ktorú v roku 2001 vydal v Užhorode a v roku 2006 ju opätovne vydal. Významne prispeli aj Dr. historických vied M. Boldižar a kandidát historických vied M. Makara. Osobitne treba spomenúť nimi napísané kapitoly v druhom zväzku „Náčrtov dejín Zakarpatska“ z roku 1966. Aby sa vyhli nepodloženým obvineniam z politického rusínstva, na konci svojich prác pridávajú verbálny „bleskozvod“, tvrdiac, že „pripojenie Zakarpatska k sovietskej Ukrajine bolo zákonitým, historicky podmieneným a politicky opodstatneným aktom“. Mnohé „biele miesta“ v histórii Podkarpatskej Rusi vyplnil Dr. historických vied J. Dovhanič, ktorého hodnotenia „bielych miest“ však odporujú ním samým publikovaným archívnym dokumentom. 

V posledných rokoch však aj E. Dovhanič začal falšovať. Tak v roku 2007 bola pod jeho vedením vydaná zbierka archívnych dokumentov a materiálov pod názvom „Tŕňový šľah do Ukrajiny“. V nej E. Dovganič zverejnil spomínaný nami v 8. kapitole protokol zo zjazdu rusínov Maďarska, ktorý sa konal 21. januára 1919 v Chuste a ktorý údajne prijal rozhodnutie o pripojení k Zborovej Ukrajine. Keďže protokol tohto zjazdu, napísaný M. Braščajkom, nevydrží kritiku, E. Dovganič zverejnil v tejto zbierke spomienky, napísané Štefanom Kločurakom. Pretože v nich nie je zmienka o tom, že Zborová Ukrajina musí Rusínom poskytnúť štatút autonómnej republiky. Z tohto dôvodu E. Dovganič zverejnil v zbierke „Tŕňový šľah do Ukrajiny“ aj zákon Maďarska č. 10 z 21. decembra 1918 o autonómii Rusínov. Tento zákon bol zverejnený v tlači, vrátane rusínskeho jazyka v Podkarpatskej Rusi. Oficiálny text tohto zákona bol zverejnený 25. decembra 1918 v 23. čísle štátnej zbierky zákonov Maďarskej republiky. Preto je dodnes prístupný v oblastnom štátnom archíve a vedeckých knižniciach Užhorodskej štátnej univerzity. Autentický preklad tohto zákona do ukrajinského jazyka zverejnil doktor právnych vied profesor P. Sterčo vo svojej knihe „Karpatsko-ukrajinský štát“, strany 225 – 227. Tá bola v roku 1994 znovu vydaná vo Lvove, predávala sa v kníhkupectvách oblasti a je dostupná vo všetkých knižniciach Zakarpatskej Ukrajiny. Názov tohto zákona sa autenticky prekladá do ukrajinského jazyka ako: „Ľudový zákon č. X z roku 1918 o autonómii Rusínskej nácie, žijúcej v Maďarsku“. Keďže Ukrajina dodnes nechce uznávať Stalinovým režimom zrušenú rusínsku náciu, E. Dovganič zverejnil v spomínanej zbierke zákon Maďarska o autonómii rusínskej nácie z časopisu „Zákon a právo“, vydaného v roku 1919 v Kyjeve. Dokonca S. Fedaka kritizuje E. Dovganiča za to, lebo v tomto ukrajinskom časopise je zákon Maďarska o autonómii rusínskej nácie preložený do ukrajinského jazyka voľne, teda neautenticky, a slová „Rusínska krajina“ a „rusínska nácia“ sú v ňom nahradené slovami „Uhorská Ukrajina“ a „ukrajinská nácia“. Takto E. Dovganič v prospech ďalšej vládnej strany dokazuje, že rusínskej nácie v Maďarsku nebolo, a preto po pripojení dnešného Zakarpatskej Ukrajiny k Ukrajine nemôže byť rusínskej nácie ani na Ukrajine.

Nemalý príspevok k pravdivej histórii Podkarpatskej Rusi priniesli nadšenci z radov vodcov rusínskeho hnutia. P. Hoďmaš so synom Sergejom Hoďmašom napísali a v roku 2003 na náklady S. Hoďmaša vydali solidnú (na 388 strán) monografiu „Podkarpatská Rus a Ukrajina“. Profesor I. Pop vo svojej recenzii, ktorá bola pod názvom „Pozoruhodná kniha o Podkarpatskej Rusi“ 5. septembra 2006 zverejnená v novinách „Podkarpatská Rus“, dal tejto monografii vysoké hodnotenie. Poukázal na to, že v tejto „náročnej, talentovanej“ knihe je sústredené „neuveriteľné množstvo údajov o histórii našej krajiny od najstarších čias po súčasnosť“, ktoré prispievajú k „prebudeniu a návratu rusínskej národnej hrdosti“. Stala sa základom pre napísanie tejto „Histórie republiky Podkarpatská Rus“. Dmitrij Pop, rodný brat spomínaného profesora I. Popa, napísal a v roku 2005 vydal „Históriu Podkarpatskej Rusi“. Potom v roku 2007 vydal „Rusínsko-ukrajinsko-ruský slovník“ na 23 tisíc slov. D. Sidor napísal a v roku 2006 vydal „Gramatiku rusínskeho jazyka“. Igor Kerča napísal a v roku 2007 na náklady rusínskej diaspóry v Amerike vydal v dvoch zväzkoch „Slovník rusínsko-ruský“ na 58 tisíc slov. Juraj Čori pripravil v 7 zväzkoch „Slovník rusínskeho jazyka“ na 275 tisíc slov. Prvé päť zväzkov, po 20 výtlačkoch každý, už bolo vydaných vďaka rusínskemu mecenášovi.

Avšak nájsť mecenášov, ktorí by financovali tlač všetkých 7 zväzkov tohto slovníka v náklade 500 výtlačkov každý, sa  Čorimu nedarí. Preto sa chystá obrátiť o pomoc na rusínsku diasporu v Amerike, lebo Ukrajina nehodlá financovať kultúrny rozvoj rusínskej nácie a vydávanie literatúry na rusínsku tému.

„Spoločenstvo Karpatských Rusínov“ je členom medzinárodnej „Organizácie Nepriznaných Národov a Nácií“ (ONN) a „Európskeho centra pre záležitosti menšín“. To zadržiavalo oficiálny Kyjev od rozhodných krokov smerujúcich k jeho likvidácii. Vedúci predstavitelia OKR sa obrátili o podporu na spomínané medzinárodné organizácie, o čom už bolo povedané. Výsledkom bolo, že spomínané medzinárodné organizácie sa obrátili na OSN s žiadosťou o ochranu Rusínov. Jej Výbor pre likvidáciu diskriminácie na svojom 69. zasadnutí, ktoré sa konalo v júli – auguste 2006, v bodu 20 svojho záverečného dokumentu týkajúceho sa Ukrajiny uviedol: „Výbor je znepokojený absenciou oficiálneho uznania menšiny Rusínov napriek ich jazykovým a etnickým špecifikám. Výbor odporúča štátu – účastníkovi (t. j. Ukrajine – autor), aby do roku 2009 preskúmal otázku uznania Rusínov ako národnej menšiny“.

Pravdepodobne aby sa to nestalo, bojovalo sa o funkciu predsedu predstavenstva „Spoločenstva karpatských Rusínov“. Predseda má možnosť napísať, podpísať a zaistiť listinu s mokrou pečaťou OKR, ktorou by OKR vystúpilo z členstva v ONN a „Európskom centre pre záležitosti menšín“. A žiadny Rusín by nepoznal dôvod, prečo spomínané medzinárodné organizácie prestali chrániť Rusínov Ukrajiny.

Mnohí vodcovia rusínskych občianskych organizácií dodnes nechápu, prečo Výbor OSN navrhuje Ukrajine, čo v diplomatickom jazyku znamená vyžaduje od Ukrajiny, aby oficiálne uznala nie národnosť „rusín“, ale uznala rusínsku národnú menšinu. Preto s úpornosťou pokračujú v úsiliach o oficiálne uznanie národnosti „rusín“, hoci v predchádzajúcich kapitolách bolo dokázané, že národnosť „rusín“ Ukrajinou bola uznaná už dávno a oficiálne.

Tak, hlava vlády Ukrajiny N. Chruščov 9. septembra 1944 podpísal s Poľskom Dohodu „O evakuácii ukrajinského obyvateľstva z územia Poľska a poľských občanov z územia Ukrajinskej SSR“. Prvá článok tejto dohody znie: „Obidve zmluvné strany sa zaväzujú po podpísaní tejto dohody pristúpiť k evakuácii všetkých občanov ukrajinskej, bieloruskej, ruskej a rusínskej národnosti, ktorí žijú v Chełmskom... okrese a v iných oblastiach Poľska, kde sa môžu nachádzať občania ukrajinskej, bieloruskej, ruskej a rusínskej národnosti, ktorí si želajú presťahovať sa z územia Poľska na Ukrajinu...“.

Podľa článku 9 Ústavy Ukrajiny je táto ukrajinsko-poľská dohoda zákonom Ukrajiny. Zákonom o tom, že rusínska národnosť je Ukrajinou oficiálne uznaná. Uznanie národnosti Rusínov potvrdilo Ministerstvo spravodlivosti suverénnej Ukrajiny registráciou rusínskych kultúrnych, kultúrno-osvetových a vedecko-osvetových občianskych organizácií. Na podnet I. Mihoviča, poslanca parlamentu Ukrajiny za Zakarpatskú oblasť, Najvyššia rada Ukrajiny 8. októbra 2004 prijala Uznesenie „O 90. výročí tragédie v koncentračnom tábore „Talerhof““ týkajúce sa rusínskej národnosti ako obete holokaustu spáchaného Rakúsko-Uhorskom proti Rusínom. Týmto uznesením Najvyššia rada poverila Kabinet ministrov a orgány miestnej samosprávy Zakarpatská oblasť „určiť a vykonať komplex opatrení na uctenie pamiatky obetí teroru proti Rusínom“.

Rozhodnutia vyššie spomínaného Výboru OSN pre likvidáciu diskriminácie o nutnosti oficiálneho uznania Ukrajinou rusínskej národnej menšiny, ako aj opakované požiadavky poslancov oblastného zastupiteľstva z radov členov „Ľudovej rady Rusínov Zakarpatska“, sa stali pre Zakarpatský oblastný zastupiteľstvo (oblastný parlament) dôvodom na to, aby 7. marca 2007 prijal rozhodnutie o oficiálnom uznaní národnosti „rusín“ a jej zaradení do Zoznamu národností Zakarpatská oblasť.

Na základe početných výziev občianskych organizácií Rusínov, Ombudsmanka parlamentu Ukrajiny pre ľudské práva N. Karpachova 15. júna 2007 poslala list na túto tému na meno predsedu vlády Ukrajiny V. Janukoviča. Avšak 10. augusta 2007 naň odpovedal Prvý námestník predsedu vlády Ukrajiny N. Azarov. Napísal N. Karpachovej, že medzi „domácimi špecialistami v oblasti histórie, etnológie a lingvistiky dominuje názor, že autochtónne východoslovanské obyvateľstvo – Rusíni sú subjektom ukrajinskej nácie... Podľa záverov Inštitútu politických a etnonárodných výskumov menom I. Kurasa Národnej akadémie vied, podľa všetkých etnografických a lingvistických znakov Rusíni sú súčasťou ukrajinskej nácie, teda subetnikom“.

Teda N. Azarov sa riadil mienkou vedcov, ktorí boli programovaní spomínaným plánom Kabinetu ministrov Ukrajiny z 7. októbra 1996, ktorý zaväzoval vedcov Národnej akadémie vied Ukrajiny zaradiť rusínsku náciu do ukrajinskej. Preto nemohli N. Azarovovi povedať, že u nich dominuje voči rusínskej nácii iný názor ako názor Kabinetu ministrov. Okrem toho, v článku 11 zákona „O národných menšinách na Ukrajine“ je uvedené: „Občania Ukrajiny majú právo voľne vyberať a obnovovať svoju národnosť“. Toto zákonné právo voľby a obnovy svojej národnosti Rusínom nemôže odobrať skupinka vedcov, ktorí bezrozumne vykonávajú vôľu príslušnej vládnej strany. Zase N. Azarov by mal poznať aspoň základné normy legislatívy, uvedené v Ústave Ukrajiny. V článku 19 Ústavy je uvedené: „Orgány štátnej moci a orgány miestnej samosprávy, ich úradníci sú povinní konať len na základe, v rozsahu právomocí a spôsobom, ktoré sú stanovené Ústavou a zákonmi Ukrajiny“.

Na medzinárodnej vedeckej konferencii, ktorá sa konala 17. – 18. mája 2007 v Užhorode a venovala sa problémom národných menšín, túto problematiku na Ukrajine neriešili, ale zaháňali do slepej uličky. S pomocou predsedu „Ľudovej rady Rusínov Zakarpatska“ E. Župana (lekára podľa povolania: do rozpadu Sovietskeho zväzu pracoval ako inštruktor Mukachevského mestského výboru Komsomolu), predsedu oblastného „Rusínskeho vedecko-vzdelávacieho spoločenstva“ N. Makaru (učiteľa histórie na Zakarpatskom štátnom univerzite) a predsedu oblastného „Kultúrno-vzdelávacieho spoločenstva menom A. Duchnoviča“ M. Almašiho (filológa podľa povolania, učiteľa pedagogiky na katedre preškoľovania učiteľov Užhorodskej národnej univerzity). Nechápajúc rozdiel medzi termínmi „národnosť“ a „národná menšina“, vo svojich príspevkoch vidia problém rusínskej národnej menšiny len z hľadiska rusínskej národnosti. To je nonsens, ako z hľadiska medzinárodného práva, tak aj zákonodarstva Ukrajiny. Lebo nie národnostiam alebo národom, ale len národným menšinám sú poskytnuté tieto práva, ktorých Rusíni na Ukrajine dosiahli. V článku 6 zákona „O národných menšinách na Ukrajine“ je o tom jasne a jednoznačne uvedené: „Štát zaručuje všetkým národným menšinám (a len im – autor) práva na národno-kultúrnu autonómiu, používanie a vyučovanie v rodnom jazyku alebo štúdium rodným jazykom v štátnych vzdelávacích zariadeniach alebo prostredníctvom národných kultúrnych spoločenstiev, rozvoj národných kultúrnych tradícií, používanie národnej symboliky, oslavovanie národných sviatkov, vyznávanie svojho náboženstva, uspokojovanie potrieb v literatúre, umení, médiách, zriadení národných kultúrnych a vzdelávacích zariadení a akejkoľvek inej činnosti, ktorá nie je v rozpore s platnou legislatívou“. Preto v spomínanom záverečnom dokumente Výboru OSN pre likvidáciu diskriminácie je uvedené, aby Ukrajina do roku 2009 oficiálne uznala rusínsku národnú menšinu. 

preložil: jLai

zdroj:
https://karpatorusyn.org/24-diskriminaciya-rusinskoj-nacii-v-ukraine-prodolzhaetsya-istoriya-respubliki-podkarpatskaya-rus/