Homosexualita narušovala hrdinský obraz obetí holokaustu 

Zcenzurovali i Denník Anny Frankovej

Michal Komárek

Smie čitateľ nad Denníkom Anny Frankovej uvažovať, či Anna túžila po sexuálnej skúsenosti s dievčaťom? A bol Žid, gay a idol detí Fredy Hirsch, ktorého zavraždili v Osvienčime, nepoškvrnený hrdina? Alebo snáď aj trochu násilník? Historička Anna Hájková kladie v knihe „Ľudia bez dejín sú prach“ dôležité otázky o vnímaní dejín a bielych miestach v nich. O tom, ako ľahké je niekoho z dejín vymazať.

„Prosím, nerobte tú chybu a neverte, že v Dachau zomreli len hrdinovia. Musíte si uvedomiť, že v Dachau bolo veľa zločincov a homosexuálov. Chcete pamätník pre takýchto ľudí?“

Týmito slovami sa v roku 1960 vyjadril starosta nemeckého mesta Dachau Hans Zauner k zámeru postaviť pamätník ľuďom zavraždeným počas druhej svetovej vojny v miestnom koncentračnom tábore. Inými slovami: Zauner hovoril, že mnoho ľudí bolo v Dachau väznených úplne oprávnene. Napríklad homosexuáli.

ZV: Gayovia a lesby väznení v koncentračných táboroch boli jednoducho ľudia na najnižšom stupni táborového rebríčka. Ich šance na prežitie boli minimálne a báli sa hovoriť o svojich túžbach a zážitkoch nielen za ostnatým drôtom, ale aj dlho po vojne.

V západnej časti Nemecka v tom čase stále platil paragraf 175, podľa ktorého bolo homosexuálne správanie medzi mužmi trestné, aj kancelár Konrad Adenauer to označil za „zdravý zákon“. V rokoch 1933–1945 bolo podľa tohto paragrafu zatknutých približne 100-tisíc mužov. Odhady sa líšia, ale možno až 15-tisíc z nich skončilo v koncentračných táboroch.

A tí, ktorí prežili, akoby nikoho nezaujímali.

Povojnová spoločnosť v Nemecku bola silne homofóbna a s nacistickým prenasledovaním gejov a lesbičiek nemala zásadný problém. A nebolo to zďaleka len v prípade Nemecka, homosexualita bola v tej dobe trestná vo väčšine európskych krajín. A navyše: veriaci Židia považovali homosexualitu za ohavnosť, podobne ako katolíci.

Gayovia a lesby väznení v koncentračných táboroch boli jednoducho ľudia na najnižšom stupni táborového rebríčka. Ich šance na prežitie boli minimálne a báli sa hovoriť o svojich túžbach a skúsenostiach nielen za ostnatým drôtom, ale aj dlho po vojne.

Anna Hájková, autorka útlej štúdie Lidé bez dějin jsou prach, hovorí o takmer „archeologickej práci“, ktorú je potrebné podstúpiť, ak chce človek rekonštruovať osudy queer ľudí počas holokaustu. Chýbajú osobné svedectvá a keď o nich niekto hovorí, tak prevažne z homofóbnej perspektívy. (Na vysvetlenie dodajme, že Hájková používa kategóriu queer ako zastrešujúcu, trochu odtienenú od toho, keď sa niekto identifikuje ako lesba alebo gay, ale my tu do detailných analýz pojmov nepôjdeme.)

Môže sa zdať, že ide o okrajovú tému. V každom prípade je to téma, ktorá ukazuje, ako k nám hovorí história. História, ktorú chápeme ako to, čo sa dozvieme o minulosti. A niektoré hlasy sú umlčané, vymazané, parodované, znásilnené. Poznáme to z našej vlastnej nedávnej minulosti.

Tieto hlasy zmiznú. A ľudia sa premenia na prach.

Bála som sa lesbičiek
„Keď sme dorazili do Ravensbrücku, áno, bola som samozrejme úplne premočená. Keď sme išli spať, mala som strašný strach. Neodvážila som sa zaspať, lebo som sa bála lesbičiek. Strašne som sa bála. A neodvážila som sa zaspať,“ spomínala holandská Židovka Sientje Backerová, ktorá v januári 1945 absolvovala pochod smrti z koncentračného tábora v Osvětimi do Ravensbrücku.

Chápete? V Osvienčime prežila dva roky, potom prežila aj pochod smrti. A stelesnením najväčšej hrôzy pre ňu boli... „lesby“. Nie plynové komory, kapo, nacisti, hlad, smrť. Ale lesby. Nie nevyhnutne násilnícke dozorkyne, proste lesby. Netvory. Čisté zlo.

Gayovia a lesby (a všeobecne ľudia s queer túžbou) boli väčšinou spoluväzňami považovaní za niečo menejcenné a nebezpečné. A aj povojnoví historici a novinári považovali homosexualitu za narušenie hrdinského obrazu tých, ktorí prežili holokaust.

Oslavovať takýchto ľudí? Nie! Šťastný koniec vyzeral inak: dvaja preživší väzni, muž a žena, a ich novonarodené dieťa. Áno. To je nový svet, nový život, ktorý vzišiel z tej hrôzy. Čo k nemu môžu pridať homosexuáli?

Takže žiadne pomníky, žiadne spomienky, žiadne denníky... Prach.

Anna Hájková pripomína jednu pasáž z Denníka Anny Frankovej, možno najznámejšej obete holokaustu. Pasáž, ktorá sa stala predmetom nielen vášnivých diskusií, ale dokonca aj zákazov.

Ide o pasáž, v ktorej Anna počas „prespávania“ u svojej kamarátky túži po tom, aby jej ohmatala prsia. A túži ju bozkávať. A dodáva: „Keď vidím nahú ženskú postavu, ako napríklad Venušu v Springerovej Dejiny umenia, vždy upadnem do extázy. Niekedy mi to príde tak podivuhodne krásne, že skoro nemôžem udržať slzy. Keby som tak mala priateľku!“

Hájková správne píše, že z toho ťažko môžeme vyvodiť niečo zásadné. V čase, keď vznikol tento denníkový záznam, mala Anne necelých pätnásť rokov, o rok neskôr bola zavraždená v koncentračnom tábore. Nemá zmysel špekulovať, či bola lesbička, bisexuálka alebo heterosexuálka. O to tu naozaj nejde.

Ide o to, že táto pasáž sa už od prvých vydaní Denníka stala predmetom cenzúry. V prvom vydaní napríklad úplne chýba, neskôr je v prekladoch do rôznych jazykov občas skrátená alebo „zmiernená“. V jednom z českých prekladov je napríklad slovo „priateľka“ nahradené neutrálnejším slovom „kamarátka“.

Skutočná búrka cenzúry však vypukla po roku 2017, keď Nadácia Anny Frankovej vydala Denník vo forme komiksu. Jedna celostránková ilustrácia zobrazuje Annu, ako prechádza medzi sochami nahých žien. Na strane je citát z Denníka: „Vždy upadám do extázy, keď vidím nahú ženskú postavu.“

Vymazanie z dejín
Komiksová adaptácia denníka bola postupne zakázaná v niekoľkých amerických mestách, publikácia bola vyradená z knižníc, učitelia, ktorí ju zaradili do osnov, boli prepustení. V januári 2024 bol v jednom okrese na Floride nakoniec zakázaný aj pôvodný Denník Anny Frankovú, ktorý sa tak kvôli „queer pasážam“ stal predmetom kultúrnej vojny. Jedni tvrdia, že ide o zvrátenú verziu Denníka a o ľavicovú indoktrináciu, druhí, že je absurdné zakazovať knihy. Dalo by sa to vnímať ako vtip.

Ale je tu ešte hlbšia rovina, na ktorú upozorňuje kniha Anny Hájkovej: Annu Frankovú už z histórie nemožno odstrániť, nemožno ju umlčať. Ale niekto sa môže snažiť prispôsobiť ju svojim predstavám o tom, ako by mala vyzerať hrdinka. Čistá, neskazená. Stačí trochu cenzúry.

Stručne povedané, aj „ľudia s históriou“ môžu zmiznúť. Môžu sa zmeniť na neživé oslavné obrazy, na mŕtve sochy. Napríklad ako Fredy Hirsch (1916–1944). Bol to nemecký Žid, hrdina z Terezína a Osvienčimu a samozrejme aj gay, ktorý žil relatívne otvorený život: podľa súčasného pojmu coming out,  sa priznal k svojej orientácii. Patrí k veľmi malému počtu gayov, ktorých osud počas holokaustu je aspoň čiastočne zdokumentovaný a známy.

V synagóge od rabína opakovane počúval verše zo Starého zákona: „Keď muž leží s mužom ako so ženou, dopúšťa sa ohavnosti. Nepochybne bude usmrtený.“ Cítil sa kvôli tomu zle, snažil sa s tým bojovať, ale so svojou sexuálnou túžbou pochopiteľne nemohol nič urobiť. Po nástupe nacistov sa navyše začal báť, že ho zatknú, uväznia a vykastrujú. A tak emigroval do Československa.

Už pred vojnou sa stal idolom židovských detí. Organizoval pre ne tábory, učil ich športovať, učil ich disciplíne, pripravoval ich na budúcu cestu do Palestíny. Kombinácia vynikajúceho športovca, skauta a sionistu. Charizmatický, autoritatívny, neústupný. Ideálny mladý muž.

Po vzniku protektorátu neprestal so svojou činnosťou a v čase, keď boli Židia stále viac vytláčaní z verejného života, vytvoril pre deti v pražskom Hagibore malú oázu – ihrisko, kde športovali, hrali divadlo, učili sa... To nemohlo vydržať dlho. A tak bol Fredy Hirsch zatknutý a 4. decembra 1941 deportovaný do Terezína.

Aj tu dostal na starosť o židovské deti,  ktoré opatroval, a neprestal s tým ani v Osvienčime, kam ho spolu s „jeho“ deťmi deportovali v októbri 1943. Za cenu veľkého osobného rizika dokázal pre deti zabezpečiť nadštandardné „ubytovanie“ a väčšie prídelové dávky jedla. Dokázal vyjednávať s dozorcami a kápmi. Ovplyvňoval ich svojím charizmom, vzhľadom, vynikajúcou nemčinou, sebavedomím a vojenským vystupovaním. Jeden nemecký dôstojník mu povedal: „Keby si sa nenarodil ako Žid, Hirschi, bol by si vynikajúcim príslušníkom Waffen-SS“.

Hirsch v Terezíne – kde bolo pochopiteľne viac možností – aj potom v Osvienčime deti učil, športoval s nimi, vyžadoval od nich prísnu disciplínu a hygienu. Uprostred vsadeprítomného desu a smrti vytvoril aj tu oázy, ktoré deťom dokázali aspoň zmierniť a spríjemniť posledné mesiace ich života.

Osvienčimské bloky s pomalovanými stenami a disciplinovanými učiacimi sa deťmi dokonca lákali aj delegácie a návštevy vysoko postavených nacistov. Prišiel sa pozrieť jeden z „tvorcov“ holokaustu Adolf Eichmann, často sa zastavil Josef Mengele. Ten Mengele, ktorý na deťoch a homosexuáloch vykonával svoje ohavné pokusy. Bol dojatý tým, čo Hirsch s deťmi dokázali.

V noci 8. marca 1944 bol Fredy Hirsch spolu s deťmi zavraždený v plynovej komore. (Hirsch bol do plynové komory prevezený v kóme. Posledné hodiny jeho života sú zahalené nejasnosťami, možno sa pokúsil spáchať samovraždu, možno bol zavraždený.) Zdalo by sa, že po skončení vojny sa Fredy Hirsch musí stať súčasťou učebníc ako príklad hrdinstva a oddanosti.

Nestalo sa tak.

Umlčaný Fredy
Anna Hájková a ďalší bádatelia ukazujú, že odkaz Fredyho Hirsche bol po vojne v podstate úplne vymazaný z dejín. Hirsch bol síce hrdina, ale bol tiež Nemec, Žid a – gay. Pre komunistov v Československu to bola neúnosná kombinácia, jasný obraz nepriateľa, navyše menejcenného. A o homofóbii v Nemecku sme už spomínali, navyše pripomínanie hrôz koncentračných táborov nebolo krátko po vojne práve populárne. Hirsch akoby neexistoval.

Až v posledných rokoch bol „znovuobjavený“. V roku 2016 bol o ňom nakrútený dokument, primátor jeho rodného mesta Cách vyhlásil, že je to možno jeho najvýznamnejší rodák, tento rok vyšla kniha autorky bestsellerov a životopisov Wendy Holdenovej Učiteľ z Osvětimi. To už znie ako šťastný koniec, ale Anna Hájková upozorňuje, že súčasné „objavovanie“ Fredyho Hirscha môže priniesť ďalšie skreslenie: podobne ako v prípade Anny Frankovej sa totiž do oslavného obrazu nehodia rušivé momenty.

Podľa svedectiev niekoľkých preživších, ktorí poznali Hirscha z predvojnových táborov a koncentračných táborov, sa niektoré deti báli byť s Hirschom osamote. Jeden chlapec si spomína, ako mu Hirsch v Prahe pred transportom „strčil ruku do trenýrek“. Jeho starší brat ho potom za to zbil. Iný svedok sa zveril, že Hirsch v táboroch osahával chlapcov.

Anna Hájková k tomu v knihe píše: „Je celkom možné, že Hirsch bol všetkým naraz: odvážnym mužom, ktorý inšpiroval židovskú mládež, dodával jej dôstojnosť a motiváciu v nesmierne ťažkej situácii, často v posledných mesiacoch života, priateľom vysokého, pekného moravského lekára (Hirschov priateľ Jan Mautner – pozn. red.), muž, ktorý príležitostne obťažoval svojich zverencov.“

Vymažeme ho za to z dejín? Znovu? Už bol umlčaný preto, že bol Žid, Nemec, gay, obeť. Teraz aj preto, že by jeho hrdinský obraz nebol dostatočne vyleštený?

Súčasné kultúrne vojny a samozrejme aj skutočné vojny ukazujú, že ani dnes ešte zďaleka nemáme – ani odborníci, ani laici – jasno v tom, kto „patrí do histórie“ a kto nie. „Vyrovnávanie sa s minulosťou“ je totiž namáhavé a niekedy bolestivé a často prináša prekvapenia. Zabúdanie alebo jednoduché prehľadné obrazy bývajú príjemnejšie.

A tak sa dejiny často menia len na prach a sochy.

Michal Komárek
Autor je historik a publicista

foto: Anna Franková
zdroj: Wikimedia Commons

preklad: jL