Hrad Ľubovňa predali na inzerát

Po 360 rokoch zálohovania Poľsku bol hrad Ľubovňa a s ním spišské mestá prinavrátené Uhorsku, na čom mala veľkú zásluhu cisárovná Mária Terézia. Na stretnutí hodnostárov pri prvom delení Poľska medzi Pruskom, Ruskom a Rakúskom záujmy Uhorska zastupoval spišský župan Ján Csáky. Už v novembri roku 1772 bol prinavrátený hrad, mesto Stará Ľubovňa, Hniezdne a Podolinec a postupne aj ostatné mestá. Poľsko vrátením hradu nebolo veľmi nadšené, nakoľko 360 rokov bol práve hrad symbolom poľskej vlády na území iného štátu odkiaľ sa riadil život v zálohovaných spišských mestách. Pri prevzatí bol hrad značne zruinovaný a taký sa dostal pod správu Košickej komory. Naďalej až do roku 1777 ho ochraňovala vojenská posádka Uhorska priamo na hrade v počte 150 husárov a 100 pešiakov.

Po rozdelení Poľska vznikla v tomto priestore nová politická situácia. Územie Haliča bolo pripojené k Rakúskemu cisárstvu. Ľubovniansky hrad prestal plniť bezpečnostnú úlohu medzi Poľskom a Uhorskom a takto začal strácať svoju popularitu a dôležitosť. Tento neutešený stav pre hrad pretrvával takmer 150 rokov, až do rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918. Z obdobia preberania hradu sa zachovala precízne spracovaná dokumentácia o stave hradu a jeho zariadenia. Bol značne schátralý. Pod vtedajšie hradné panstvo prešli aj zemepanské usadlosti: Podsadok, Chmeľnica, Jakubany, Nová Ľubovňa, Jarabina, Kremná, Hraničné, Pilhov, Mníšek n/P, Kače, Medzibrodie, Krendželovka, Závadie, Veľký Sulín, Kamienka a Litmanová.

Obdobie návratu nebolo pre hrad a okolie priaznivé. Uhorská vláda sa oňho prestala riadne starať. Jeho objekty začali chátrať, obsluhujúci personál odišiel do priestorov pod hradom. Na jeho brale ostal len strážnik, pandúr a nejaký čas aj kostolník.

Finančné zabezpečenie prevádzky hradu bolo príťažou pre Uhorsko a preto sa štát rozhodol hrad spolu s usadlosťou Podsadok a Chmelnica na inzerát odpredať bohatému šľachticovi Jurajovi Felixovi Raizsovi. Hrad vtedy odkúpil za 57 tisíc zlatých a podľa dohody časť splatil ihneď a zbytok v splátkach. Na rozsiahlejšie opravy mu už nepostačovali finančné zdroje a preto sa rozhodol na objekte uskutočniť len nevyhnutné opravy. Sám so svojou rodinou sa presťahoval na hrad, do paláca Ľubomierskych. Zastával významné funkcie v Spišskej stolici a popritom zabezpečoval opravu hradu. So svojou manželkou tam býval až do roku 1861. Pre veľké zadĺženie chcel hrad predať. Čo nestihol, pretože zomrel. Po jeho smrti sa dedičia (dvaja synovia a jedna dcéra) rozhodli hrad odpredať mestu Stará Ľubovňa za 87 tisíc zlatých, ale v roku 1883 sa situácia zmenila a objekt prešiel na nového vlastníka.

Posledným majiteľom hradu sa stal poľský šľachtic Zamoyský, ktorý v tom čase vlastnil aj kúpele vo Vyšných Ružbachoch. Hrad dal opraviť a do niektorých jeho priestorov sa nasťahoval aj so svojou rodinou. Počas prvej svetovej vojny odišiel do Poľska a na hrad sa znova vrátil v roku 1920. Časť zariadenia bola znehodnotená a dokonca aj odcudzená. Bol to on, ktorý sa už vtedy rozhodol na hrade zriadiť vtedy ešte malé múzeum.

Počas druhej svetovej vojny si na hrade vytvorilo svoje sídlo nemecké gestapo, ktoré sa aj v tomto prostredí neslávne zapísalo do histórie. Po skončení vojny hrad v roku 1945 prešiel do vlastníctva Čsl. štátu. V rokoch 1954 - 56 bola v zachovalejších častiach Poľnohospodárska majstrovská škola. A potom v ňom zriadili múzeum. Bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a pre muzeálne účely slúži dodnes. Po rekonštrukcii patrí k najkrajším hradom na Slovensku a vzácne obohacuje tento dosť chudobný kraj.