Hranice nového štátu určili veľmoci

Ešte dlhé mesiace po vyhlásení samostatnosti nemala Československá republika presne vymedzené územie a štátne hranice.

Dnešné maďarské mestá Miskolc a Vác sa mohli volať Miškovec a Vacov a ležali by na Slovensku. Nemecký Görlitz a Cottbus mohli byť súčasťou Čiech a poznali by sme ich ako Zhořelec a Chotěbuz. A naším južným susedom mohla byť aj Juhoslávia. Ak by sa pred sto rokmi naplnili idey predstaviteľov novovytvoreného československého štátu, územie republiky by vyzeralo úplne inak, než ho dnes poznáme zo starých máp.

Československá republika, ktorá ako jeden z nových štátnych útvarov vznikla na troskách Rakúsko-Uhorska, nadobúdala svoju konečnú podobu niekoľko rokov. Územné nároky a predstavy boli totiž jedna vec, nie vždy však boli legitímne voči susedným štátom. O priebehu hraníc, ktoré boli nielen otázkou politickou, ale museli byť aj v súlade s medzinárodným právom, sa tak viedli dlhé rokovania.

Bez Žitného ostrova, ale s koridorom
Prvé predstavy o území budúceho Československa načrtol už na začiatku prvej svetovej vojny vo svojich memorandách Tomáš Garrigue Masaryk. V prvom, ktoré vzniklo v októbri 1914, hovoril nielen o československom štáte, ale podrobne v ňom popísal aj jeho hranice. „Hlavný princíp bol, že územie Čiech a Moravy by malo zostať vo svojich historických hraniciach, ako existovali České kráľovstvo a Moravské markgrófstvo. Na Slovensku mala byť historická hranica iba severná, to znamená hranica Uhorska s Haličou. Južná sa mala pohybovať po etnickej hranici. Podľa Masarykovho memoranda malo mať Československo dva prístavy na Dunaji, vtedajší Prešporok, a Komárno. Žitný ostrov bol ešte mimo, mal byť súčasťou Maďarska,“ vysvetľuje pre HN historik Dušan Kováč.

V apríli 1915 predložil Masaryk prostredníctvom Roberta Setona-Watsona britskému ministerstvu zahraničných vecí ďalšie memorandum. V ňom už územie budúceho Československa vyzeralo inak. Jeho súčasťou nemal byť iba Prešporok, čiže dnešná Bratislava na ľavom brehu Dunaja, ale aj predmostie na pravom brehu, ktoré malo pokračovať akýmsi koridorom na juh a tam hraničiť s budúcou Juhosláviou. Na severe Čiech zase Masaryk do mapy zakreslil výbežok, ktorý zahŕňal územie Hornej a Dolnej Lužice.

Táto oblasť s centrami ako Görlitz či Cottbus, obývaná Lužickými Srbmi, bola kedysi takisto súčasťou Českého kráľovstva. „Britská, ani žiadna iná dohodová vláda sa týmito návrhmi v tom čase nezaoberali, pretože odmietali rozdeľovať Rakúsko-Uhorsko. Táto myšlienka im vtedy ešte nevyhovovala, mali iné plány. Názor zmenili až v roku 1918. Vtedy sa k Masarykovým memorandám vrátili a prijali návrh na takéto hranice s tým, že pre mierovú konferenciu zostanú otvorené, ak hovoríme o Slovensku, otázky spomínaného koridoru a Žitného ostrova,“ dodáva historik.

O hranice sa aj bojovalo
Predstavy sú však jedna vec a realita, ktorá nastala po vzniku Československa, vec druhá. Už deň po tom, ako bola v Prahe vyhlásená republika, sa začala situácia meniť. Nemci, ktorí sa s novým štátom odmietali zmieriť, vytvorili štyri vlastné provincie – Deutschböhmen v severných Čechách, Sudetenland na severnej Morave a v Sliezsku, Deutschsüdmähren na južnej Morave a Böhmerwaldgau v oblasti Šumavy, ktoré žiadali pripojiť k Nemecku, respektíve k Rakúsku.

Československá vláda zareagovala silou a tieto územia vojensky obsadila. „Nebol žiadny dôvod, aby to patrilo Nemecku. Tieto územia patrili do habsburskej monarchie, predtým do Českého kráľovstva, čiže tam bola historická hranica a tá nemohla byť pričlenená k Nemecku. Možno iba za predpokladu, že by sa dôsledne plnilo takzvané sebaurčovacie právo a že by všetci po nemecky hovoriaci obyvatelia mali právo sa zjednotiť do jedného štátu. To však bolo po prvej svetovej vojne prakticky nemožné. Viete si predstaviť, že Nemecko prehralo vojnu a ako porazený štát by získalo ďalšie územia?“ hovorí Dušan Kováč.

Ešte zložitejšia situácia bola na Slovensku, ktorého predstavitelia sa 30. októbra 1918 v Martine prihlásili deklaráciou k Československej republike. Budapešť sa „Horného Uhorska“, ako sa v tom čase označovalo, nemienila vzdať. Aj v tomto prípade muselo k slovu prísť silové riešenie a územie Slovenska začali obsadzovať československí legionári. Na niektorých miestach sa to zaobišlo bez boja, inde sa maďarské vojsko tvrdo bránilo. Okrem bojov prebiehali aj zložité rokovania, dvojstranné i medzinárodné, počas ktorých sa predstavy o budúcej hranici medzi oboma štátmi menili. Podľa niektorých návrhov mali napríklad do územia republiky patriť aj dnešné maďarské mestá Miškovec a Vác, podľa iných mala hranica viesť od Devína smerom k Pezinku, Seredi, Novým Zámkom, ďalej na Lešť, Lučenec ku Gelnici a Margecanom, odtiaľ k Trebišovu a Humennému, až k niekdajšej uhorsko-poľskej hranici.

Územné spory
Pred Vianocami 1918 oznámil francúzsky premiér Georges Clemenceau hlavnému veliteľovi spojeneckých armád, že bola stanovená hranica, za ktorú má maďarské vojsko ustúpiť. Tá na juhu sledovala tok Dunaja a potom Ipľa, ďalej viedla k Rimavskej Sobote až na východ po rieku Uh. Odpor Maďarov napriek tomuto rozhodnutiu pretrvával a na Slovensko museli prísť ďalšie jednotky legionárov, aby situáciu stabilizovali.

Ďalším problémom, ktorému nový štát musel čeliť, bol územný spor s Poľskom. Neuralgickým bodom sa stala jednak oblasť Tešínska, ale aj časti Oravy a Spiša. „V týchto otázkach prebiehali veľmi tvrdé vyjednávania aj preto, že Poľsko bolo spojencom štátov Dohody, rovnako ako Československo. Argumentovalo sa etnicitou, sebaurčením národov, a to je vždy problém. Poliaci tvrdili, že na Orave a na Spiši žijú gorali, a že gorali sú Poliaci. To bol práve problém, že sa do toho dostali tieto národné alebo etnické momenty,“ približuje historik.

Podobne ako s Maďarskom, aj s Poľskom územný spor prerástol do ozbrojeného konfliktu. Počas takzvanej Sedemdňovej vojny v januári 1919 Československo územie Tešínska vojensky obsadilo. Postup armády bol napokon zastavený na žiadosť predstaviteľov dohodových štátov, ktorí stanovili demarkačnú líniu s tým, že konečnú podobu hraníc, rovnako ako pri ďalších sporných územiach, určí mierová konferencia.

Ešte koncom roka 1918 začalo obsadzovať vojsko aj územie Podkarpatskej Rusi, ktorá bola pôvodne takisto súčasťou Uhorska. Jej predstavitelia žijúci v USA totiž požiadali o pripojenie k budúcemu československému štátu ako autonómnej časti ešte pred jeho vyhlásením.

Územné nároky Poliakov
Takpovediac úlohu sudcu plnili na Parížskych mierových konferenciách, ktoré sa začali v januári 1919, zástupcovia piatich víťazných veľmocí – Spojených štátov amerických, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Japonska. Výsledkom bolo nové usporiadanie Európy a s tým súviselo aj stanovenie definitívnych hraníc Československej republiky. Na rokovaniach ju zastupovali premiér Karel Kramář a minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorí na konferencii predniesli memorandá s územnými požiadavkami. Niektoré boli prijaté, iné nie.

Československo napríklad získalo od Nemecka územie Hlučínska v severnom Sliezsku, od Rakúska časť Vitorazska na juhu Čiech či Valticka na juhu Moravy a konferencia odobrila aj pričlenenie Podkarpatskej Rusi. Naopak, Poľsku muselo odstúpiť časť Tešínska, Oravy a Spiša. Prečo sme prehrali územné spory práve s Poľskom, ktoré bolo, rovnako ako my, spojencom dohodových veľmocí? Podľa Dušana Kováča sa o prehre hovoriť nedá. Ako vraví, Poliaci mali oveľa väčšie územné nároky.

Samostatnou kapitolou boli návrhy obsiahnuté v pôvodných Masarykových memorandách, týkajúce sa území Lužíc na severe a spomínaného južného koridoru, ktorý mal Československo spojiť s budúcou Juhosláviou. Naša delegácia argumentovala najmä strategickými dôvodmi – jednak oddelením Rakúska a Maďarska a tiež prodohodovým spojenectvom. Československo totiž susedilo s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom, čo boli porazené štáty, ďalej s Poľskom, ktoré síce bolo spojencom, ale vzájomné vzťahy sa naštrbili, a iba na krátkom úseku Podkarpatskej Rusi hraničilo so spojeneckým Rumunskom. Zamýšľaný koridor mal teda obkľúčenie a prípadnú izoláciu narušiť.

Zamietnuté plány
Mierová konferencia však tento plán prakticky celý odmietla. „Súhlasila iba s malým predmostím na pravom brehu Dunaja, čo je zhruba Petržalka s Ovsišťom a Starým hájom. Zároveň však k Československu pričlenila Žitný ostrov, čiže hranica išla po Dunaji od Bratislavy až po Štúrovo,“ vysvetľuje historik. Úlohu podľa jeho slov zrejme zohral aj postoj Juhoslovanov, ktorí o takýto projekt veľký záujem neprejavovali a celá záležitosť tak vyznievala ako jednostranná iniciatíva Prahy.

Československo napokon podľa Dušana Kováča vyšlo v otázke svojich hraníc z Parížskych mierových rokovaní dobre. „Ak neberieme do úvahy plány koridoru a Lužického Srbska, ktoré boli od začiatku čudné, dosiahlo historické hranice v Čechách a na Morave a na Slovensku južnú hranicu, ktorá ďaleko presahovala etnickú. Podľa môjho názoru tak získalo takpovediac maximum z toho, čo mohlo získať,“ dodáva.

Československo v číslach
Medzivojnová Československá republika mala rozlohu 140 508 štvorcových kilometrov (Čechy z toho zaberali 52 062, Morava a Sliezsko 26 808, Slovensko 49 021 a Podkarpatská Rus 12 617 štvorcových kilometrov) a susedila s piatimi štátmi. Najdlhšiu hranicu, 1 545 kilometrov, mala s Nemeckom. Nasledovala 984 kilometrov dlhá hranica s Poľskom, s Maďarskom to bolo 832 kilometrov, s Rakúskom 558 kilometrov a s Rumunskom 201 kilometrov.

Podľa sčítania obyvateľstva, ktoré prebehlo vo februári 1921, žilo v Československu 13 374 364 ľudí. Politicky najdôležitejšie bolo v tom čase zistenie národnosti obyvateľstva, ktoré malo potvrdiť oprávnenosť vzniku republiky. Hoci oficiálne existovala československá národnosť, z údajov bolo možné vyčítať aj počet Čechov a Slovákov zvlášť. V republike tak v roku 1921 žilo 8 760 000 obyvateľov československej národnosti (6 850 000 Čechov a 1 910 000 Slovákov), 3 123 000 Nemcov, 745-tisíc Maďarov, 461-tisíc Rusov a Ukrajincov, 180-tisíc Židov, 75-tisíc Poliakov a približne 26-tisíc ľudí uviedlo inú národnosť. Rozmenené na drobné to znamenalo, že najpočetnejšou národnosťou boli Česi, po nich Nemci a až tretí Slováci.

Pôvodné hranice nevydržali
Vytyčovanie územia Československa po jeho vzniku v roku 1918 nebolo jediné. Vo svojich pôvodných hraniciach zostalo iba dve dasaťročia. Najvýraznejšie sa hranice menili po prijatí Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráži na jeseň 1938, keď sme museli odstúpiť rozsiahle pohraničné územia Nemecku, Poľsku a Maďarsku. Ďalšia hranica pribudla po vzniku Protektorátu Čechy a Morava a Slovenského štátu medzi oboma časťami bývalej republiky. Po druhej svetovej vojne sa zase územie Československej republiky zmenšilo o Podkarpatskú Rus, ktorá sa stala súčasťou Sovietskeho zväzu. K poslednému vytyčovaniu hraníc došlo pred 25 rokmi, po rozdelení spoločného štátu, keď na mape Európy opäť pribudla česko-slovenská hranica.

ANDREJ ŠIMONČIČ

Zdroj:
https://history.hnonline.sk/nove-dejiny/1794664-hranice-noveho-statu-urcili-velmoci

Foto:
Najvyšší predstavitelia Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a USA na mierovej konferencii v Paríži.
Zdroj: WIKIMEDIA COMMONS