HUMENČAN NA BARIKÁDACH

Dvesto portrétov ľudí, ktorí stáli v prvých líniách majdanských barikád, reportáž a dokument - je fotografický materiál, ktorý si, aj napriek streľbe, extrémne nízkym teplotám, hojnosti studenej vody z vodných diel a slznému plynu priniesol z päťtýždňového pobytu v centre ukrajinských nepokojov na kyjevskom Námestí nezávislosti 30-ročný Humenčan Róbert Tappert. S najväčšou pravdepodobnosťou je jediným fotografom, ktorý na majdane strávil taký dlhý čas nepretržite. Verí totiž, že za dobrou dokumentárnou fotografiou sa skrýva dlhodobejšie zaoberanie sa daným problémom. V Kyjeve sa stretol aj s legendou českej fotografie Janom Šibíkom, rozprávali sa o zlom súčasnom stave reportážnej fotografie. Šibík, ktorý fotografoval mnoho konfliktov po celom svete a má množstvo cien, fotografuje aj svadby... „Sme malý trh, tu sa z dokumentárnej alebo výtvarnej fotografie žiť nedá, človek musí fotografovať všetko. Ja osobne fotím svadby, portréty, firemné akcie, interiéry, produkty, ale aj majstrovstvá EU v jude,” priznáva Róbert, ktorého svadobné portfólio si môžete pozrieť na stránke http://svadby.daportfolio.com/.

Vyštudovaný divadelný režisér, ktorému fotografia učarovala už v šestnástich, “povesil remeslo na klinec”, aby sa naplno venoval svojej vášni, ktorá si pre neho, na rozdiel od divadelného predstavenia so životnosťou nanajvýš niekoľkých divadelných sezón, uchová silu prežitého okamihu natrvalo. Už počas režírovania sa venoval divadelnej fotografii, no vždy ho veľmi lákala dokumentárna a humanitárna fotografia. Aj preto dokumentoval prácu Slovenského červeného kríža v Humennom – “mohol som sa tak dostať k témam a ľuďom, ku ktorým by som si inak len ťažko hľadal cestu“, spomína. Má za sebou projekt o gambleroch, 2 roky rozpracovaný projekt o opatrovateľkách v Rakúsku a keďže „dlhodobý projekt“ je forma, ktorej verí a ktorá ho baví najviac, ani chvíľu nezaváhal a využil možnosť byť pri „písaní dejín“ Ukrajiny, mimochodom krajiny, ktorá ho ako „téma“ mátala už dlho. Pôvodne zamýšľal zdržať sa ešte dlhšie, no hneď po tom, čo sa situácia na majdane upokojila, sa to v Kyjeve novinármi a fotografmi hmýrilo tak, že to bolo podľa jeho slov až neúnosné, a tak sa uplynulý týždeň vrátil domov. Zdravý, šťastný, s plnou pamäťovou kartou svojho fotoaparátu a mobilom plným srdečných videí od demonštrantov, ktorí ho dnes považujú za svojho priateľa a hrdinu. Nezdrží sa však nadlho – už o dva týždne sa chystá na Krym...

Definitívne rozhodnutie zbaliť spacák a fotoaparát prišlo po tom, čo sa v Sme dočítal, že tam zbili 23 novinárov a že sa situácia začína naozaj vyostrovať. „Ľudí, ktorých som v Kyjeve poznal, ma od toho odhovárali - že to tam naozaj začína byť mimo kontroly a že sa tam dejú masakre, “ zdanlivo nepochopiteľne obhajuje svoj úmysel. „Prečo som išiel aj napriek tomu? Pretože je to presne ten druh fotografie, ktorý chcem robiť. Vždy som tiež inklinoval k extrémnejším rovinám a vždy som vyhľadával adrenalín. Človek si potom uvedomí, aké šťastie má a aké banálne problémy ho trápia. Znie to asi paradoxne, ale ja som tam našiel vnútorný pokoj.“ Svojou fotografiou však nechce šokovať. “Vo fotografii sa pokúšam hľadať predovšetkým otázky, chcem viac, ako len informovať. Primárne nechcem ukazovať iba plač, krv a oheň. Pokúšam sa tú hrôzu hľadať v iných veciach, najdôležitejšou hodnotou je pre mňa človek, nie politika a násilie. Nebolo vraj ťažké dostať sa na Námestie nezávislosti – majdan chcel, aby sa svet prostredníctvom novinárov a fotografov dozvedel, čo a najmä prečo sa na Ukrajine deje. Spočiatku, keď bol Robo na majdane „nováčikom“, nebolo ľahké fotiť ľudí. Všetci si boli vedomí skutočnosti, že ak sa im nepodarí dosiahnuť zosadenie Janukovyča a zmenu ústavy, skončia ako teroristi. No keďže sa na majdan denne vracal a boli dni, keď demonštrantov vôbec nefotil, len sa s nimi rozprával, podarilo sa mu získať si ich dôveru a dokonca „sa medzi nami vytvorili kamarátske vzťahy, takže som neskôr nemal problém dostať sa tak blízko, ako som sa dostal – na prvé línie barikád Hruševského ulice, teda centra bojov. Časom dokonca až tak blízko, že išlo ozaj o život.“

Prejavom toho, že ho demonštranti prijali medzi seba bolo aj to, že mu darovali nepriestrelnú vestu, „aj keď či už snajper alebo kalašnikov by ju vedeli prestreliť... A snajper tam aj tak strieľal do hlavy alebo krku, teda tam, kde ti je vesta nanič,“ poznamenáva s neuveriteľnou samozrejmosťou a pokračuje: „Dostal som sa ďalej ako „press“. Bežne tam, kde som bol, novinárov vyháňali. Kvôli ich, ale aj vlastnej bezpečnosti a aj kvôli veciam, ktoré tam pripravovali. K tým ľuďom som sa dostal tak strašne blízko, že som naozaj mohol fotiť všetko, čo som chcel, ale bolo to na druhej strane aj rizikové. Boli okamihy, keď som mal naozaj strach. Najväčší asi vo chvíli, keď sa na barikádach objavil človek, o ktorom mali podozrenie, že je špión. Prišli za mnou, aby som im požičal foťák, aby si ho mohli odfotiť a následne preveriť a povedali mi „nechoď odtiaľ teraz preč, mohlo by sa ti niečo stať“. Alebo keď som fotil Berkut (špeciálne policajné jednotky občianskej bezpečnosti – pozn. J.Ď.) a povstalci na mňa kričali „foť im tváre“, nebolo mi všetko jedno... Polícia bola totiž dosť agresívna aj voči novinárom – keď som videl, že im nerobí problém gumovými projektilmi strieľať priamo do tvárí, očí, objektívov, to boli tie momenty, keď som si uvedomoval, že situácia je naozaj vážna. Môjmu nemeckému kamarátovi napríklad rozbili foťák aj napriek tomu, že im ukazoval press pas. Videl som tam veľa novinárov zbitých políciou. Rozbíjali im foťáky, brali im karty, strieľali do nich. Videl som foťáky, v objektívoch ktorých boli projektily. Veľmi veľa novinárov tam prišlo o oko...“ Robovo rozprávanie o nedávnych zážitkoch naberá na dramatickosti i naturalizme... „Keď vidíte niekomu vystreliť mozog z hlavy, alebo keď vidíte, že policajt hádže zo strechy molotov koktejl na ľudí pod ním a nerieši, či sú tam ženy... A potom vidíte najprv krvavú hlavu človeka, ktorý o chvíľu vzbĺkne..., je to emočne veľmi náročné.“ Aj napriek tomu, že bol v priamom centre diania týchto hrôzostrašných udalostí a vo vojnovej situácii a v priamej paľbe sa nikdy predtým neocitol, strach, údajne, okrem príbehu s „požičaným“ fotoaparátom, nepociťoval. Čo cítil, bola podľa jeho slov extrémna emočná vypätosť.

O politickom pozadí či o možnosti, že nepokoje, ktoré dosiaľ vyvrcholili práve v centre Kyjeva, boli „kýmsi“ plánované vopred, si Robo netrúfa vyjadrovať sa. Hneď pri príchode na majdan bol však prekvapený perfektnou organizáciou a finančným zabezpečením. Povstalcom nechýbala strava, oblečenie, hygienické potreby, ba ani cigarety... „Ľudia tam mali v podstate všetko, čo chceli. Odkiaľ boli tie peniaze, to netuším. Videl som tam ale veľmi veľa civilistov, ktorí tam prinášali množstvo vecí, videl som kňazov, ľudí z poľských humanitárnych organizácií a po celom Kyjeve sa tiež robili zbierky na majdan. Ľudí v celej Ukrajine, ktorí chceli dať Janukovyča dole, bolo strašne veľa. Súdržnosť, akú som tam videl, bola neuveriteľná.“ Na barikádach stretol vysokoškolsky vzdelaných ľudí, obrovské množstvo študentov, dôchodcov, bezdomovcov, dokonca aj deti – „videl som tam 13-ročné deti ulice... Veliteľ sotne (jednotky), pri ktorej som bol, bol súkromný podnikateľ. Bolo tam aj veľa ľudí pripravených zomrieť. Musím ale povedať aj to, že na maj-dane bolo veľmi veľa aj takých, ktorým to tam vyhovovalo – mali tam všetko, teda viac, než doma.“ Od Pravého sektoru, extrémnych radikálov, sa dištancoval. Počul ich dokonca hlásať heslá, s ktorými sa Hitlerovi v minulosti podarilo zmanipulovať masy...

 

Videl tam staré ženy, ktoré chodili prosiť príslušníkov Berkutu, aby zložili zbrane i manželský pár inžinierov v kožuchoch, ktorý staval kamene na barikády, lebo cítil, že je jeho občianskou povinnosťou priložiť ruku k dielu. Zážitok vidieť rozličné sociálne vrstvy Ukrajiny spoločne bojovať za zmenu systému, bol pre mladého Humenčana nezabudnuteľný. „Preto som si tam vytvoril aj ten „ateliér“ na portrétovanie. Dnes mám nejakých 200 štylizovaných portrétov ľudí, ktorých som sa pýtal na meno a profesiu. Vznikol mi tak akýsi malý prierez sociálnou vrstvou, ktorá sa tam nachádzala. Osobne mám pocit, že tie portréty sú veľmi intímne a som rád, že mám takúto sériu, lebo sa to fotilo veľmi ťažko. Najmä preto, že tí ľudia naozaj nevedeli, či sa im podarí vyhrať a v prípade ich prehry...“

Celému procesu však podľa neho chýbal silný a jednoznačný líder. Na majdane vraj ani Klička či Tymošenkovú za možného „vodcu“ budúcej ukrajinskej politiky nepovažovali. Kličko sklamal povstalcov, keď si s Janukovyčom podal ruku, o Tymošenkovej si nie sú istí, či v minulosti nebola nejako zapletená do „proruskej“ politiky... „Od každého som počul meno iného lídra. Všetci boli ale jednotní v tom, že treba zmeniť legislatívu a justíciu. A že ľudia majú dosť toho, že systém nefunguje. Ku koncu bolo veľmi často počuť, že budúci líder musí byť človek z majdanu. A myslím si, že majdan bude fungovať dovtedy, kým nebudú vyhlásené nové voľby a tiež, že Ukrajinci očakávajú nových politikov, a nie „starých“, hoci opozičných, ktorí tam majú „maslo na hlave“.“

Jana Ďurašková