Humenčanka napísala o najväčšom biznise svojho života

 
Z Humenného a blízkeho okolia počas druhej svetovej vojny vyviezli do koncentračných táborov vyše  2 200 židovských spoluobčanov. Do rodiska sa ich vrátilo necelých 230. Mesto Humenné si nedávno pripomenulo 70. výročie deportácie svojich židovských spoluobčanov do táborov smrti.

V dome kultúry sa konala spomienková tryzna. Po uzákonení Židovského kódexu, ktorý umožnil slovenskému štátu vyvŕšiť sa na židovských spoluobčanoch, prebehli v Humennom tri vlny deportácií.
 
„V prvej vlne boli deportované dievčatá, označené za dezertérky nepotrebné pre spoločnosť. V druhej vlne išlo o 25 mužov a približne 400 občanov odlúčili od rodín a odvliekli do zberných táborov v Ilave. Posledná a najväčšia deportácia sa týkala 1 900 ľudí. Bolo to v čase od marca do septembra v 42. roku,“ hovorí Juraj Levický, predseda Židovskej náboženskej komunity v Humennom a člen Prezídia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR.
 
Domov sa vrátilo necelých 230 občanov. „Presné číslo tých, ktorých oslobodili z koncentračných táborov, ale odsťahovali sa do Palestíny, terajšieho Izraela, do Ameriky či Austrálie nepoznáme,“ dodáva.
 
Avihou Efrat z Izraela priniesol do Humenného knihu Najväčší biznis môjho života. Sú v nej zachytené spomienky jeho matky Blanky Bergerovej, humenskej rodáčky, na holokaust. Zomrela pred troma rokmi v Izraeli vo veku 95 rokov.
 
„Len 15 percent židovskej populácie z Humenného prežilo druhú svetovú vojnu. Jeden zo siedmich. V moje rodine prežilo 65 percent jej členov. Moji starí rodičia Katarína a Jakub Bergerovci boli jediní starí ľudia z Humenného, ktorým sa podarilo ostať nažive. Bol som vari jediný, kto mal starých rodičov,“ spomína pán Efrat.
 
„V čom spočíva najväčší obchod mojej matky? Nekúpila budovu za milión eur a nespeňažila ju za desaťnásobok. Zachránila sedemdesiat ľudských životov vrátane svojich rodičov. Urobila obchod s SS dôstojníkom nemeckej armády. Ten len desať minút pred tým zastrelil ranou do hlavy jej sestru, ktorá držala v náručí deväťmesačné dieťa. Sedemdesiat Židov sa skrývalo v starých horách neďaleko Banskej Bystrice. V diaľke už bolo počuť dunenie ruských kanónov. Nemecké komando ich prišlo zabiť. Moja mama presvedčila nemeckého dôstojníka, aby sa jeho vojaci vydali opačným smerom a nechali ich nažive. Že po vojne, ktorá sa chýlila ku koncu, bude svedčiť  v jeho prospech. To bol ten obchod,“ hovorí.
 
Dvakrát stála pred Mengelem
Strýko pána Efrata prežil koncentračný tábor v Dachau. V deň oslobodenia mal vo veku 25 rokov len 32 kilogramov. Nebol schopný chodiť. Tri mesiace mu trvalo, kým sa ako–tak zotavil.
 
„Lily Bergerová, ktorá ešte stále žije, v Osvienčime stála dvakrát zoči-voči Mengelemu. Nenazývam ho doktor, lebo lekár má ľuďom pomáhať, a nie ich zabíjať. Selektoval Židov. Doprava znamenalo život, doľava smrť. Lily mala 16 rokov. Jej matku poslal Mengele doľava, ju doprava. Chcela ísť za mamou, ale jedna pani ju stiahla späť. Druhýkrát ju počas selekcie chcel nemecký vojak zameniť za inú väzenkyňu v susedstve, ktorú vypovedali na smrť,“ rozprával pán Efrat.
 
Pani Gizela Lipovská, rodená Weisbergerová, z Uličského Krivého, prežila hrôzy holokaustu v záverečných fázach vojny v koncentračnom tábore Osvienčim.
 
Obaja rodičia a šesť jej súrodencov zahynuli, prežila len ona a dvaja bratia, ktorí neskôr na následky krutého zaobchádzania zomreli.
 
Pani Gizela odpustila, ale nezabudla. „Pomohla mi prežiť dobrá a pevná vôľa. Inak by som tú hrôzu neprekonala. Odkazujem aj ostatným ľuďom, keď sa cítia ťažko, nesmie im chýbať pevná vôľa. Uvoľnenie príde,“ hovorí.
 
„Nechcem spomínať na to, čo som prežila. Nesmiem na to myslieť. Zakázali mi to. Bolo, prešlo, treba zabudnúť. Ale to sa nedá. Zabudnite!?“ dodáva.
 
Pani Gizela na sklonku októbra oslávi 90 rokov. Teší sa dobrému zdraviu, je sebestačná. Živo sa zaujíma o dianie okolo seba, rada pracuje v záhradke.
 
V minulosti ako prvá predsedníčka miestneho spolku SČK v Uličskom Krivom rozvinula v obci bohatú dobrovoľnícku a darcovskú činnosť.
 
„Poznáme sa 45 rokov. Je to fantastický človek, ktorého si veľmi vážim,“ povedala o pani Gizele lekárka Biserka Kupčová zo Sniny, ktorá ju na tryzne sprevádzala.
 
„Slová, celkom všedné, stratili svoj význam. Nielen slovo človek, ale aj slovo vagón. Vagón už nepredstavuje časť vlakovej súpravy, ktorou sa neživé predmety dopravujú odkiaľsi kamsi. Vagón dopravuje do zániku ľudské bytosti, zbavené svojej ľudskosti, zmenené na vypálené číslo, na mŕtve oči, na dym a popol,“ neubránil sa emóciám Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave.
 
Deväťdesiatpäť žiakov humenského štátneho gymnázia na javisku vyslovilo postupne mená židovských humenských spoluobčanov, ktorí sa už domov nikdy nevrátili.
 
Jana Otriová

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/6557852/humencanka-napisala-o-najvacsom-biznise-svojho-zivota.html