Inšpirácie Kojšovom cítiť v mnohých Jakubiskových filmoch

Slávny režisér sa narodil pod hoľou, dozrieval v Košiciach.

 

KOŠICE. „Prišiel som na svet v noci. Vrany ma priniesli do rodiny otca Michala a matky Alžbety necelý rok po ich svadbe, ktorá trvala, ako bolo zvykom, niekoľko dní. Do Kojšova, ako sa táto posledná dedinka v horách nazýva, nevedie žiadna cesta, len chodníky. Ocitol som sa v postieľke uprostred drevenej chalupy. Druhý deň sa otec za svitania vyberie cez kopce do Gelnice, aby ma dal zapísať na matrike. V mestečku sa stne svedkom májovej manifestácie robotníkov z neďalekých krompašských železiarní. Zasiahnu žandári. Otec vidí, ako obuškami všetkých tlčú. Ujde sa aj jemu, a tak povie: „Hm, prvý máj... Do riti! Syn, ktorý ponesie moje meno, nemôže mať v rodnom liste takýto poondiaty deň!“ Ako dátum narodenia zahlási posledný deň apríla.“

 

Takto svoj príchod na svet opísal jeden z najslávnejších slovenských režisérov Juraj Jakubisko. Do vienka dostal neuveriteľnú dávku fantázie a tá sa mu doposiaľ neminula.

 

Hoci tohto roku oslávi 79. narodeniny, stále má plno nápadov a chuť tvoriť.

 

V Kojšove prežil časť útleho detstva, s matkou a sestrou Melankou chvíľu žili aj v Jakubovanoch a Chmeľove, aby tam prečkali druhú svetovú vojnu, kým bol otec pri partizánoch.

 

Aj Perinbaba bola „Kojšovčanka“

 

Všetko, čo od detstva prežil a zažil si ukladal do pamäti, alebo si zaznamenával do zošitka. A všetko potom používal vo svojich filmoch.

 

Hoci z Kojšova odišiel ako šesťročný, dodnes sa tam pravidelne vracia, pretože v tejto dedinke pod Kojšovskou hoľou žije jeho vyše 90-ročná teta – otcova nevlastná sestra.

 

„Ako chlapca ho všetko zaujímalo, všetko maľoval. Jeho mama vedela maľovať, naučil sa to od nej,“ podelila sa s médiami o spomienky pani Jenčušová. Ako vraví, hoci je slávny, vôbec nie je namyslený a keď príde na návštevu, je samý žart.

 

Inšpiráciu Kojšovom možno nájsť v mnohých Jakubiskových filmoch.

 

Či už je to ľudový kroj, alebo zvyky, ako napríklad v Perinbabe. Viacero filmov vo svojom rodisku a jeho okolí aj priamo natáčal.

 

„Všetky magické veci, ktoré sa v mojich filmoch odohrávajú, sú z Kojšova. Točil som na Spiši film Zbehovia a pútnici a využil som do komparzu všetkých Kojšovčanov. Rád maľujem kojšovské ženy, mal som dokonca aj výstavu. Sú mimoriadne zaujímavé, majú šatky urobené do takých rohov, aby im držali a na čele hrebienok. Giuliette Masine, ktorá hrala Perinbabu, sa nepáčilo, ako má urobenú šatku, a tá ju tiež mala tak, ako ju nosia kojšovské ženy. Aj vo filme Nejasná správa o konci sveta som použil zaujímavé, tak trochu eroticky ladené ľudové piesne z Kojšova,“ priznal raz.

 

V Košiciach objavil električku

 

Keď mal Jakubisko šesť rokov, presťahovala sa rodina do Košíc. Bývali oproti synagóge, teda súčasnému Domu umenia. „Bolo to nádherné detstvo, plné hier. Pamätám sa, že sme žasli, keď sa objavila prvá električka. Považovali sme ju za dom na kolesách,“ zaspomínal si pri jednej z návštev metropoly východu.

 

A hoci sa Košice hrdili titulom Európske mesto kultúry len v roku 2013, podľa Jakubiska sú ním už dávno.

 

„Košice za mojich mladých čias boli guberniou. Boli tu tí najlepší herci a tanečníci z celého bývalého Československa. Takže už vtedy boli Košice najväčším mestom československej kultúry,“ vyhlásil raz.

 

V Košiciach Juraj často navštevoval kino Čas, kde pozerával grotesky s Charliem Chaplinom, alebo Busterom Keatonom a spoznal svet filmu. Rád sa však chodieval pozerať „divadlo“ u dominikánov.

 

Zoskupenie poštárov tam aranžovalo rôzne živé obrazy z Biblie spolu so živými obrazmi Lenina a Stalina. Niekomu by sa také spojenie zdalo bizarné, Jakubiska však očarilo a dokonca z toho urobil jeden z princípov svojej filmovej poetiky.

 

Prispel k svetovej kinematografii

 

Stredoškolské štúdiá zaviedli Juraja do hlavného mesta. Po absolvovaní Strednej umelecko-priemyselnej školy v Bratislave sa vybral do Prahy na slávnu FAMU, teda Filmovú akadémiu múzických umení, kde ho zasiahla takzvaná československá nová vlna a natočil veľa dokumentárnych filmov.

 

Po úspešnom absolvovaní školy nasledovalo od roku 1966 mimoriadne produktívne a asi najzaujímavejšie obdobie jeho kariéry.

 

Natočil filmy, ktoré vyvolávali diskusiu, neraz aj kontroverziu ako Kristove roky, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni. Potom však prišiel rok 1968 a štvrtý film Dovidenia v pekle, priatelia, mu komunisti nedovolili končiť, to sa mu podarilo až v roku 1990.

 

V roku 1971 dostal zákaz točenia hraných filmov a mohol sa venovať len krátkometrážnym a strednometrážnym. Aj tam však tvoril zaujímavé diela, ktoré zaujali výnimočnými výtvarnými kvalitami.

 

To, že ide o naozaj výnimočného režiséra, potvrdzuje množstvo ocenení, ktoré pozbieral doma i vo svete.

 

Získal titul Najlepší slovenský režisér 20. storočia a ako prvý režisér z bývalého východného bloku dostal Zlatú pečať z Belehradu za svoj príspevok k svetovej kinematografii.

 

Východ v Jakubiskových filmoch

 

Lokálpatriotom zostal Juraj Jakubisko celý svoj život. Aj keď od polovice deväťdesiatych rokov žije v Prahe a spolu s manželkou Deanou majú slovenské aj české občianstvo.

 

ádherné kúty východného Slovenska možno objaviť v rôznych jeho filmoch.

 

Snímku Postav dom, zasaď strom napríklad nakrúcal v Dobšinej, Poprade, Rudňanoch a v Zádiele, časť filmu Nejasná správa o konci sveta vznikla v Slovenskom raji.

 

Aj pri nakrúcaní Tisícročnej včely, ktorá inak vznikala na Orave, kvôli niektorým záberom prišiel na východné Slovensko.

 

Napríklad scény, v ktorých chlapi rukujú na vojnu, alebo sa koná zjazd socialistov, pri ktorom Pichandovi zabijú syna, sa natáčal v Poprade – Spišskej Sobote na tamojšom nádhernom námestí.

 

Vo filme Zbehovia a pútnici možno okrem Kojšova nájsť aj zábery z Nálepkova, Prakoviec, Smolníka a Švedlára.

Našiel spriaznenú dušu

 

Ako každý umelec, ktorý radšej sníva a fantazíruje, než organizuje a vybavuje, aj Juraj Jakubisko potrebuje ženu, ktorá by na seba prevzala praktické veci. A takú našiel.

 

Prvýkrát sa oženil v roku 1975 s Ľudmilou Vašovou, s ktorou má dcéru Janettu. Manželstvo im však vydržalo len deväť rokov. V roku 1985 sa oženil druhýkrát. Deana Horváthová sa stala pre neho tou pravou.

 

„Keď som si Deanu bral, všetci priatelia a známi vedeli, že ona i ja sme výbušné povahy, takže nám dávali pol roka. Chcel som trošku potrápiť ich veštecké schopnosti a pochovať prognózy, tak som si povedal, že vydržím rok. A po roku som zabudol, že sa mám rozviesť, takže sme spolu doteraz,“ takto zvykne žartovať na margo manželstva s temperamentnou herečkou, s ktorou má syna Yoricka.

 

Zvykne tiež dodať, že sa mu do manželstva veľmi nechcelo, ale Deana mu stále hovorila, že je najkrajšia žena v strednej Európe a on jej uveril a zobral si ju.

 

„Až neskôr som si uvedomil, že hranica strednej Európy prechádza našou spálňou,“ smeje sa J. Jakubisko.

 

Spoločne si založili filmovú spoločnosť, prekonali aj náročné chvíle, keď ich kvôli filmu Bathory trápili finančné problémy. Alebo keď režisér musel v roku 2012 podstúpiť transplantáciu srdca. Bol najstarším pacientom v Európe, ktorý srdce dostal.

 

A to mu teraz, chvalabohu, slúži dobre.

 

„Žiaden vplyv na prácu som nepocítil. Zaujatý prácou si neuvedomujem svet okolo, ani čas, ktorý plynie. Bohužiaľ, je to moje prekliatie. Ale práca ma baví tak, že by som aj platil za to, aby som ju mohol robiť. Je to vášeň podobná láske,“ vyznal sa.

 

ANNA NOVOTNÁ

 

https://kosice.korzar.sme.sk/c/20467359/inspiracie-kojsovom-citit-v-mnohych-jakubiskovych-filmoch.html

 

Foto:
Juraj Jakubisko s manželkou Deanou.(Zdroj: tasr)