Irónia našej „ruskosti“

Uplynulo  45 rokov od času , keď sa v Československu začala tzv. Pražská jar, ktorej symbolom sa stal Alexandre Dubček.  Zároveň to bola aj prvá reálna nádej na obnovenie procesu formovania národného obrodenia Rusínov.  Všetky pokusy sa  však skončili príchodom  okupačných vojsk Varšavskej zmluvy, na čele so Sovietskym zväzom, 21. augusta 1968.
 
Pražskú jar považovali za vhodnú príležitosť na získanie svojich práv aj Rusíni, či Gréckokatolícka cirkev, ktorá bola  spätá s rusínskou národnosťou.   Hoci počas pokusu nastoliť radikálne demokratické reformy  do politického, ako aj ekonomického života , ktoré chceli progresívne mysliaci predstavitelia komunistickej strany na čele s Dubčekom,  sa Rusínom podarilo dosiahnuť aspoň niečo, avšak vstup vojsk Sovietskej armády,  ako i ďalších armád Varšavskej zmluvy, postupne všetko zakonzervoval  a Rusíni museli čakať ďalšie desiatky rokov, aby ich sen o národnom obrodení  dostal nový život. 
 
Pozitívne výsledky Pražskej jari pre Rusínov  môžeme vymenovať  hneď dva.  V júni 1968 sa podarilo obnoviť a vrátiť z ilegality Gréckokatolícku cirkev.   Dňa 22. októbra, teda už za prítomnosti Sovietskej armády, sa podarilo prijať Ústavný zákon  ČSSR  č.144/1968  o podstavení  národnosti v ČSSR. Tento zákon pri vymenovaní  národností, ktorým sú priznané  práva v republike, uvádza  v zátvorke za ukrajinskou národnosťou  i národnosť rusínsku.  Toto iniciovali cez poslancov vtedajšieho federálneho parlamentu ľudia ako Ivan Bandurič, Štefan Bunganič, či Michal Mochnacký.

Všeobecne ale môžeme konštatovať, že rok 1968, ako aj neskoršia normalizácia Gustáva Husáka, priniesla Rusínom viac negatív ako osohu. Síce sa  Rusíni prvýkrát, hoci nepriamo, len v zátvorke, dostali na svetlo sveta po násilnej ukrajinizácii v päťdesiatich rokoch, v skutočnosti sa nič nezmenilo, všetko zostalo  zakonzervované až do roku 1989. Navyše, vďaka neslávne známemu Rusínovi  - Vasiľovi Biľakovi, prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ktorý okrem iného podpísal aj kolaborantský „Pozývací list“, ktorý legitimizoval okupáciu  krajiny, mnohí Slováci považovali Rusínov za sovietskych sympatizantov , ba dokonca za kolaborantov.      
 
Slovenská  verejnosť  videla len  to, že Biľak inštaloval do funkcií svojich najväčších prívržencov, z ktorých mnohí mali rusínsky pôvod.  Nevideli však skutočnosť, že ten istý človek mnohých rusínsky, ale aj pro-ukrajinsky orientovaných  intelektuálov, nechal vyhodiť z práce len preto, že odsúdili inváziu Sovietov.  A takto naďalej pokračovala  ukrajinizácia rusínskeho národa v Československu, Gréckokatolícka cirkev bola len trpená a na mnohých Rusínov mala  táto celková  atmosféra  taký vplyv, že sa začali radšej hlásiť k Slovákom. Neblahé asimilačne výsledky  vidíme dodnes.

Kto vie, ako by to skončilo, keby neprišiel august 1968. Iróniou  osudu ale je,  že v rámci Sovietskeho zväzu aj národ,  ku ktorému sa rusínski buditelia v 19. storočí najviac hlásili, nepriniesol  Rusínom po druhej svetovej vojne nič pozitívne.  Najprv nám po vojne zabrali Podkarpatie a pričlenili k sovietskej Ukrajine  a potom, v roku 1968, zakonzervovali stav, ktorý pre Rusínov znamenal ďalšie  roky čakania na ich vzkriesenie. 
 
Peter  Medviď, Prešov
Článok bol napísaný ako komentár pre Rádionoviny rusínskeho vysielania Slovenského rozhlasu

Rusínska verzii nájdete tu: http://www.holosy.sk/%D1%96ron%D1%96ya-nashoi-%E2%80%9Eruskosti%E2%80%9C