IVAN PETROVCIJ A RUSÍNSKY EROS

Ivan Petrovcij je kontraverzná osobnosť nielen na Ukrajine, ale aj v kruhoch Rusínov na Zakarpatí a za hranicami. Básnik, známy prekladmi z poézie francúzskej, maďarskej, slovenskej, nemeckej, ale aj ruskej do rusínčiny, publikoval mnoho kníh v ukrajinskom jazyku, získal v roku 1998 rusínsku literárnu cenu Alexandra Duchnoviča.

Vydal aj niekoľko kontraverzných titulov po rusínsky. Jedným z nich je bezpochyby knižka Bytansky spivanky – Rusynskyj eros /Lapajské piesne - Rusínsky eros/.

Ivan Petrovcij začal v roku 1997 vydávať noviny Rusynska besida /Rusínska beseda (reč)/, s cieľom nielen prinášať informácie v rodnom jazyku, ale poukázať aj na bohatstvo rusínskeho jazyka.

Prvé štvorstránkové vydanie novín sa objavilo na trhu v septembri 1997. Noviny popisovali kultúrne udalostí, uverejňovali recenzie kníh, ale najviac priestoru venovali poézii. Vo všetkých číslach vychádzala poézia, ktorá ilustruje bohatstvo výrazových prostriedkov Rusínov. Noviny vychádzali pravidelne 1x mesačne až do marca nasledujúceho roku. Po tomto termíne, z dôvodu nedostatku peňazí, sa objavujú už len sporadicky.

Sám Petrovcij prekladal a zverejňoval na stránkach Rusynskoj Besidy diela Edgara Alana Poea, Henriho Wodswortha Longfella, Williama Shakespeara, ale tiež Sergeja Jesenina, aby dokázal, že po rusínsky sa dá zvýrazniť to isté, čo po anglicky, nemecky alebo po rusky.

Petrovcij zašiel ešte ďalej, preložil do ukrajinčiny klasické diela rusínskych básnikov napr. Alexandra Duchnoviča, ale takisto prekladal diela ukrajinských básnikov napr. Tarasa Ševčenka do rusínskeho jazyka. Chcel svojou prácou jednoznačne poukázať na rozdiely medzi rusínskym a ukrajinským jazykom a zdá sa, že cieľ efektívne splnil. A hoci niekedy môžeme mať pocit, že Petrovcij sa snaží aj umelo zdôrazňovať rozdiely medzi jazykmi, musíme odmietnuť aj teóriu, že rusínsky jazyk je len dialektom ukrajinského jazyka, pretože by sme len ťažko objasnili obrovské rozdiely medzi orginálom a prekladom.

Ako jednu z posledných kníh Petrovcij vydal už spomínané Bytansky spivanky - Rusynskyj eros. Publikovaný zväzok je zber erotickej poézie, o ktorej sa niekedy hovorí, že je priam naturalistická a niekedy až pornografická.

V úvode knihy Petrovcij píše, že zbieral básne kde sa dalo - „po dedinách, mestečkách, v úradoch najvyšších štátnych úradníkov, medzi pekármi, šoférmi, dôchodcami, deťmi, „bral“ aj od univerzitných profesorov, prozaikov, maliarov a hudobných skladateľov“.

Autor však zdôrazňuje, že poéziu erotickú možno nájsť aj v oveľa hodnotnejších žriedlach, ako je jeho zbierka. V príhovore opisuje Petrovcij tradície erotickej básne od čias Ríma, cituje Shakespeara, Puškina, Simona de Beauvoira, Sofoklesa, Vladimíra Majakovského a Isaaca Singera, poukazujúc na tradíciu tohto druhu poézie v rôznych kultúrach a epochách.

Autor poukazuje aj na skutočnosť, že erotická literatúra nie je cudzia ani rusínskej literatúre napr. zbierka básní U koliby „výběr ohroublé erotické poesie verchovinského lidu na Podkarpatské Rusi“, bol publikovaný v Mukačeve v roku 1933. Knižku zostavili českí etnológovia zo zozbieraných básní na území Podkarpatskej Rusi.

O šesťdesiat rokov neskôr sa téma opakuje v knihe Erotica Ruthenica – Erotika Rutenika. Kniha bola publikovaná v Novom Sade v roku 1995 v Juhoslávii. Opiera sa o etnografické výskumy Vladimíra M. Hantjuka (1871-1926) v rusínskych dedinách Vojvodiny - Kerestur, Kocur a Vinkovci v rokoch 1897 a 1899.

Zbierka erotických básní vyvolala búrku nesúhlasu a protestov v rusínskej ako aj v ukrajinskej tlači. Napr. ukrajinský týždenník Zrkadlo týždňa /Džerkalo Tyžnja/ ostro skritizoval nielen knihu, noviny Rusynska besida, ale aj samotného Petrovciho. V týždenníku zverejnili aj fragmenty básní, ale všetky nepublikovateľné slová boli v texte zmazané.

Berúc do úvahy stereotypný obraz rusínskej kultúry – malé dedinky, drevené kostolíky a detičky tancujúce v pestrofarebných krojoch, nemôžeme sa čudovať, že Bytansky spivanky, ktoré využívajú aj drsnejšie výrazové prostriedky, boli šokujúcim experimentom, nielen pre Ukrajincov, ale aj pre rusínskeho čitateľa.

Napriek tomu sa dá s istotou povedať, že Ivan Petrovcij a jeho noviny Rusínska besida, vybrázdili nové stopy v literatúre a v rusínskom jazyku, ale čo je dôležitejšie, pozmenili aj nazeranie Rusínov na seba samotných.

Od roku 1989 sa Rusíni vo východnej Európe stále obzerajú dozadu, skúšajú zachovávať svoje ľudové tradície, náboženstvo, ale len zriedkavo sa snažia oživiť svoju kultúru, tak aby sa z nej dalo čerpať v budúcnosti. Aký je úžitok z kultúry, ktorá sa v ére globalizácie, zdržala niekde v 19. storočie? Keď Rusíni chcú, aby mladí ľudia boli oslovení, pre nich atraktívnou masovou kultúrou, činnosť Petrovciho je nielеn potrebná, ale zdá sa aj nevyhnutná.

Brian Pozun
/ krátené /

Ukážky tvorby Ivana Petrovcija nájdete aj TU