Jakešov prejav z Červeného Hrádku bol viac ako len nechcená satira

Generálny tajomník v legendárnom vystúpení vlastne vysvetlil, prečo socializmus ekonomicky zlyhal.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

„Veď tí umelci, ktorí to podpísali... žiadny z nás neberie také platy ako berú oni. Dostávam raz ročne zoznam tých umelcov, ktorí dostávajú nad 100-tisíc korún platu. No tak povedzme pani Zagorová: Je to milé dievča a všetko, ale ona už tri roky po sebe berie 600-tisíc každý rok. A ďalší: Nie 600! Milión, dva milióny berú! Jandovia a iní...“

Pred tridsiatimi rokmi predniesol vtedajší generálny tajomník ÚV KSČ Milouš Jakeš svoj legendárny prejav z Červeného Hrádku. Vyše hodinové vystúpenie pred miestnymi straníckymi funkcionármi, ktoré sa dostalo na verejnosť a cez Alexandra Vondru do Slobodnej Európy, bavilo v mesiacoch pred Nežnou revolúciou obyvateľov ešte stále socialistického Československa. Jeho nekrátená verzia i zostrih vrcholov sa dajú nájsť na YouTube. 

Jakeš, ktorý stále žije (má 96 rokov), si myslel, že nahrávka ho mala zosmiešniť a skompromitovať. A v tomto bola úspešná.

Slovné spojenie „kôl v plote“ zľudovelo, rovnako ako vyššie uvedená časť o peňažných príjmoch umelcov. No pri počúvaní z odstupu si človek uvedomí, že Jakeš v tomto prejave v podstate priznal hospodársky krach socializmu a dokonca pomerne prenikavo popísal jeho príčiny.

So socializáciou sme to prešvihli
Uvádza trebárs príklad krčmy, ktorá vytvára štátu každý mesiac 4-tisícovú stratu, lebo jej zamestnanec robí len od desiatej do šiestej a v nedeľu, keď je vedľa futbalový zápas, zatvorí a ide sa naň pozerať ako všetci ostatní. „Tu sme to v minulosti trochu prešvihli s tou socializáciou,“ hovorí v prejave. Jakeš priznáva, že je lepšie odovzdať tú krčmu jej zamestnancovi do súkromného vlastníctva, aj za cenu, že si zarobí viac, lebo štát na tom aspoň prestane prerábať tých 4-tisíc mesačne.

O pár minút neskôr vyhlási, že „dnes je nespravodlivé rovnostárstvo“. Rovnosť bola dobrá v tom, aby každý mal čo jesť a kde bývať, no životná úroveň nad rámec tohto minima by mala byť odvodená od výkonu. Komunistickým straníkom vysvetľuje, že dosiahnutá riadiaca funkcia nie je do smrti a keď ju človek nezvláda, má odísť, aj keby bral na nižšom poste len tretinový plat.

Jakeš priznáva, že hospodársky nástup Západu, ktorý v predchádzajúcich rokoch zažíval vysoký hospodársky rast, je pre socialistický blok výzvou. Pripúšťa dokonca, že centrálne plánované hospodárstvo negatívne vplýva na povesť Komunistickej strany.

Lebo keď nie je chleba v obchodoch, ľudia sa hneď sťažujú na vládu a Stranu, pretože ona riadi ekonomiku. V kapitalizme si ponadávajú akurát na pekára – súkromníka a nabudúce u neho už nakupovať nebudú.

Pokiaľ ide o vedu, štát by mal podľa Jakeša financovať len základný výskum a podniky by mali skúmať zase iba to, čo si na seba zarobí. Generálny tajomník priznáva, že výstupy mnohých štátnych výskumných ústavov sú v podstate žalostné...

V čase zverejnenia prejavu ho ľudia brali ako dôkaz, že komunisti melú z posledného. Také nesmelé a nezamýšľané vyhlásenie kapitulácie v kruhu vlastných spolustraníkov. Posmelilo to verejnosť, aby o pár mesiacov vyšla do ulíc a uštedrila režimu ranu z milosti.

Z Jakešovej vetnej skladby (hovoril voľne, bez papiera) sa možno vysmievať. No dodnes žije mnoho ľudí, ktorí v pochopení príčin zlyhania socializmu za tridsať rokov od revolúcie nedospeli ani len tam, kde Jakeš stál už v roku 1989.

Často zaznieva, že ľudia v novembri 1989 neštrngali na námestiach kľúčmi za návrat kapitalizmu. Z Jakešovho prejavu na Červenom Hrádku vyplýva, že aj komunisti samotní v prípade svojho zotrvania pri moci počítali prinajmenšom so zmäkčením tvrdo direktívnej ekonomiky, kde štát vlastní ešte aj zmienenú dedinskú krčmu.

Politický rozmer Červeného Hrádku
Tri a pol roka pred rozpadom spoločného štátu generálny tajomník tiež priznáva citlivosť národnostnej otázky vzťahu Čechov a Slovákov pri obsadzovaní štátnych funkcií. Poukazuje na odstrašujúci príklad Sovietskeho zväzu, kde sa ľudia kvôli národnosti v tom čase zabíjajú...

S odstupu sa dá zhodnotiť, že Jakeš sa v Červenom Hrádku pokúsil načrtnúť politickú líniu, v rámci ktorej by sa Komunistická strana pokúsila udržať politicky pri moci uskutočnením istej miery hospodárskej liberalizácie. Taký čínsky model na československý spôsob.

O štyri roky skôr by s takýmto programom možno Jakeš zožal potlesk verejnosti ako československý Gorbačov. V lete 1989 to už bolo „príliš málo a príliš neskoro“. Takéto ústupky, stále vlastne len v rovine teórie, boli považované za nedostatočné – zvlášť ak mali slúžiť iba ďalšiemu zabetónovaniu komunistov pri moci.

Politický rozmer prejavu má ešte jeden zaujímavý moment: Jakeš pred ostatnými súdruhmi napríklad hovorí, ako Strana uvažuje o prístupe k svojim kritikom: či už voči Havlovi, Dubčekovi, alebo pražskému arcibiskupovi Tomáškovi. Na akú kritiku treba reagovať a kde je lepšie mlčať, či len bez vysvetlenia zakazovať (Havla ani Dubčeka do zahraničia nepustíme).

Aj keď sa demokraciou miestami oháňa, v politickej oblasti Jakeš zjavne so žiadnou zásadnou liberalizáciou nepočíta. Nabáda akurát nižšie orgány Strany k väčšej iniciatívnosti. Jakeš ani nechce kritizovať iné socialistické režimy, pretože všetky reformy majú slúžiť tomu, aby sa tábor socialistických krajín udržal pri živote.    

Aj v tomto ide o pozoruhodný náhľad do myslenia komunistov v predvečer Nežnej revolúcie. Jakešov prejav z Červeného Hrádku pomohol delegitizmizovať komunistické vedenie štátu a zbaviť verejnosť strachu z režimu, ktorý zrazu začal byť smiešny. Dodnes sa na ňom dá zabaviť, no popri tom ide tiež o cenný historický dokument.

Lukáš Krivošík
Do Postoja prešiel z týždenníka .týždeň, kde pôsobil ako ekonomický redaktor a zo spravodajského portálu Aktuality.sk, kde pôsobil ako komentátor. Vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave. Je ženatý, má jedno dieťa a žije v Pezinku. Zaujímajú ho nezamýšľané dôsledky účelových ľudských konaní.

Zdroj:
https://www.postoj.sk/45393/jakesov-prejav-z-cerveneho-hradku-bol-viac-ako-len-nechcena-satira

Foto:
Komunistický funkcionár Milouš Jakeš (druhý sprava) na návšteve slovenských súdruhov v Bratislave v marci 1986. 
Zdroj: TASR – Magda Borodáčová