JÁN (IVAN) ČIŽMÁR - dokumentátor tradičnej ľudovej kultúry Rusínov

Jana Ambrózová





Ján (Ivan) Čižmár, (*1936 v Suchej, okres Svidník), etnograf, zberateľ piesní, muzikant, folklorista, publicista, rusínsky aktivista. Podstatná časť jeho tvorby vznikla ako záujmová dobrovoľnícka činnosť. Celý svoj život zasvätil rusínskemu hudobnému folklóru a etnografickej dokumentácii prejavov tradičnej ľudovej kultúry.

K rusínskej národnosti sa pri poslednom sčítaní obyvateľov, domov a bytov prihlásilo bezmála 24 tisíc občanov, ako svoju „ďalšiu“ národnosť ju uviedlo skoro 40 tisíc a rusínčinu, ako materinský jazyk deklarovalo takmer 39 tisíc obyvateľov Slovenskej republiky (porovnaj „Obyvatelia - základné výsledky“, b. d.). Na stave tradičnej ľudovej kultúry a živého kultúrneho dedičstva v 21. storočí inak pomerne rozmanitej národnostnej skupiny Rusínov na Slovensku sa podpísalo mnoho historicko-politických, kultúrno-spoločenských aj ideologických faktorov. Proces etnogenezy a kultúrneho rozvoja rusínskeho etnika čelil ešte aj v 2. polovici 20. storočia viacerým prekážkam, ktoré výrazne zasahovali do oblasti národnostného jazyka (1952), náboženskej praxe (1950), spôsobu obživy a práce (intenzívna kolektivizácia poľnohospodárstva), demografického vývoja (najmä emigrácia do západnej Európy a Severnej Ameriky), do historicko-etnografického bádania, školstva, folklórneho hnutia aj občianskej spoločnosti. Podmienky na rozvoj identity a inštitucionálnych základov kultúrnej aj politickej emancipácie Rusínov po roku 1989 naďalej podliehajú vývoju a čelia mnohým spoločenským výzvam v kontexte globalizácie, meniacich sa priorít kultúrnej a menšinovej politiky či celkovej hospodár-sko-ekonomickej kondície štátu.

V nasledujúcom texte venujeme pozornosť Jánovi Čižmárovi, ktorý ako interpret alebo organizátor zasvätil celý život rusínskemu folklóru, dokumentácii a popularizácii prejavov tradičnej ľudovej kultúry Rusínov predovšetkým tzv. makovickej subregionálnej oblasti a v posledných dvoch desaťročiach intenzívnej publikačnej činnosti, prostredníctvom ktorej zverejňuje časti svojho rozsiahleho výskumného materiálu. Je človekom oplývajúcim nevšedným zanietením pre témy a budúcnosť rusínskej národnostnej menšiny, energiou a oddanosťou svojmu životnému poslaniu. Je takisto kultúrno-osvetovým aktérom s vlastným a jasným pohľadom na minulosť aj súčasný stav kultúry (nielen Rusínov) na Slovensku.

Ján (Ivan) /11 Čižmár sa narodil ako štvrtý zo šiestich detí Michala Čižmára (1905 -1965) a Anny Čižmárovej, rod. Suvákovej (1909 -1999). Krátko po jeho narodení sa celá rodina presťahovala do prázdneho rodného domu jeho matky v neďalekej obci Pstriná, kde prežil detstvo aj obdobie mladosti. Príbuzenstvo rodičov I. Čižmára poznačila silná vlna emigrácie do Spojených štátov amerických, konkrétne do Clevelandu, kde dodnes žijú niekoľkí strýkovia a tety s rodinami z matkinej aj otcovej strany. „Dedo, baba, boli v Amerike, tam porodili šesť detí, prišli na Slovensko, ešte sa narodili troje - moja mamka bola najmladšia. Jej brat odišiel do Ameriky a v Pstrinej zostal dom prázdny, takže mama sa vrátila na svoj grunt. Otec pochádza zo Suchej a celá jeho rodina v Amerike. V Amerike boli jeho traja bratia a jedna sestra. To som zistil, až keď som robil rodokmeň. Priezvisko si píšu po anglicky Chizmar. [...] A to bol môj kameň na krku. Ťahal sa so mnou celý život. Hlavne za socializmu. Lebo nám posielali dopisy, knihy, dokonca doláre pozošívané v golieri od košele.“

Ako dieťa prežil chudobu, prítomnosť nemeckých vojakov v obci, potravinovú pomoc partizánom aj vojakom sovietskej a československej armády na Dukle zo strany otca, náhlu evakuáciu do Staškoviec, útek celej rodiny do okolitých lesov pred údajnou deportáciou do pracovného tábora, nakoniec aj „nový“ začiatok na zničenom hospodárstve po návrate do Pstrinej, ktorá bola nielen domovom, ale neskôr aj jeho prvou výskumnou lokalitou.

V roku 1967 sa zosobášil s Helenou Pivovarníkovou (*1944), učiteľkou na základnej škole, a natrvalo sa s ňou v roku 1965 usadil v meste Svidník. Rodinu H. Čižmárovej, rod. Pivovarníkovej takisto poznačila migrácia. V roku 1962 sa s matkou a sestrou vrátili k príbuzným do Jurkovej Vôle po tom, ako boli v roku 1947 presídlení do ukrajinskej obce Ujizdci (Уїздці, Rovenská oblasť) namiesto volyňských Čechov. /12 Vychovali dve deti. V hudobníckej tradícii pokračuje jeho dcéra, Mgr. Kamila Bačová, DiS. art. - hráčka na hoboji (a ďalších hudobných nástrojoch) a učiteľka dychových hudobných nástrojov na Základnej umeleckej škole vo Svidníku. Syn, Ing. Jaroslav Čižmár, je ekonóm. Študoval na tzv. CHADI (Charkovský automobilový a dopravný inštitút). Po skončení školy a po svadbe sa s manželkou usadili v Senici. Pôsobí v oblasti ekonomiky dopravy. Štúdium Po absolvovaní základného vzdelania v Pstrinej a Krajnej Poľane nastúpil v roku 1952 spolu s ďalšími chlapcami na štúdium špecializácie univerzálneho kovotokára na Odbornom učilišti štátnych pracovných záloh v Dubnici nad Váhom. O dva roky neskôr sa zamestnal ako kovotokár vo „Vorošilovových závodoch“ /13 v tom istom meste. /14 Vzhľadom na jeho rusínske pozadie a znalosť jazykov bol v podniku postupne zamestnaný ako prekladateľ odbornej dokumentácie na výrobu vojenskej techniky z ruského do slovenského jazyka (1955 -1958). Maturitné štúdium dokončil priebežne, a to na večernej Jedenásťročnej strednej škole pre pracujúcich v Ilave (1954 - 1957).

Vysokoškolské štúdium absolvoval na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry, odbor prekladateľstvo (1958 - 1962) v Prahe, kde získal dôležité znalosti cirkevnej slovančiny, resp. staroslovienčiny a cirkevného písma. /15 Po nútenom ukončení štúdia nastúpil na základnú vojenskú službu v Kolíne (1963 - 1965). Po jej skončení bol prijatý na externé štúdium v odbore etnografia na Filozofickej fakulte-Univerzity Karlovej v Prahe. Neskôr prestúpil do Brna a po troch rokoch, v roku 1971, zavŕšil ako promovaný etnograf externé štúdium na Univerzite Jana Evangelisty Purkyné. /16 Na univerzite v Prahe sa stretol s významným slovenským a českým muzikológom, kameramanom, fotografom a filmovým režisérom K. Plickom. „Škola sídlila v budove, my sme boli navrchu a pod nami bola filmová fakulta, na ktorej prednášal Plicka. Bol som snáď viacej na jeho prednáškach, ako na ruskej literatúre. Malo to svoje následky. Plicka bol veľmi autoritatívny, ale bol vynikajúci, povedal nám všetko o dokumentácii v oblasti folklóru. Chcel som byť kameraman, fotil som, už som mal také videnie, že u nás doma musím všetko pozbierať. On už bol v Orliku, v Radvani, v Kamienke. Veľa som sa naučil."

V Brne I. Čižmár takisto nadviazal dôležité vzťahy s významnými pedagógmi a osobnosťami etnológie či folkloristiky (O. Sirovátka, V. Frolec, R. Jeŕábek, K. Vetterl, Z. Jelínková), vrátane scénického folklorizmu a folklórnej rozhlasovej tvorby (D. Holý), čo neskôr významne poznačilo jeho umeleckú dráhu. Hudobné aktivity Pre lepšie pochopenie študijných aj profesijných trajektorii I. Čižmára je nevyhnutné venovať pozornosť jeho hudobníckej a speváckej kariére, ktorá predstavuje podstatnú a, možno povedať, formatívnu úlohu v jeho živote a v budovaní sociálneho a kultúrneho kapitálu. Muzicírovaniu sa začal venovať od raného detstva. Prvé skúsenosti boli späté s obdobím socializácie v detskom kolektíve, /17 podnety však získaval aj od matky a účasťou na sviatočných príležitostiach obyvateľov obce alebo pri kolektívnom speve v cerkvi. Prvé riadne husle dostal I. Čižmár od rodičov, ktorí ich kúpili za hus a kus slaniny od miestneho Róma - primáša.18 Druhé od miestneho obchodníka. /19 Zdokonaľoval sa u učitela z Krajnej Poľany a od rómskeho primáša M. Grundzu pôvodom zo Pstrinej (pôsobil v Krajnej Polane). Takisto mnohé odpozoroval od rómskych primášov na miestnych svadbách.

Kým dvaja starší bratia pomáhali otcovi pri prácach okolo hospodárstva, I. Čižmár mal za úlohu pomáhať matke s menšími prácami v domácnosti, neraz aj s typicky „babskými robotami“ (vrátane vyšívania). Okrem učiteľa - kantora, ktorý chlapcov pripravoval v speve, napr. na koledovanie výučbou vianočného repertoáru, bola matka jeho prvým dôležitým zdrojom poznania ľudovej piesne. Ako výborná speváčka bola taktiež jeho prvou „respondentkou“ pri pokusoch o rozširovanie herného repertoáru a záznam textov lokálnych rusínskych ľudových piesní. „Mal som 11 - 12 rokov, od mamy som sa naučil pieseň - A na medzi čerešienka. Stále som ju hral. Matka mi hovorí: Nebudeš tu jak šalený hrať [pozn. na husliach] jednu piesenku. Tak začala - A ďivča, ďivča, s panskoho rodu. A druhu, a potom valčíkovú - Lístočku dubovyj, nepadaj do vody. A ja som začal zapisovať texty. Aj u suseda, od dievčat. „Chce byť muzikantom, chce hrať na svadbách“ - tak to brali, tak. Ako 12-13 roční sme už mali svoju vlastnú kapelu. /20 Smarkače hrajú - tak nás všetci volali [smiech]. Celé piesne som zapisoval až v 1958, keď som bol na vysokej škole." Intelektuálne podnety o spôsobe fungovania piesňového repertoáru vo viacjazyčných a multietnických lokalitách I. Čižmár získaval už v mladosti: „To ma aj na srdiečku trápi, že to nie je dôstojne doložené. Ako sa to prelínalo. Rómovia sa učili rusnácke melódie. Koľko oni podsúvali svojich molových, vrátane textov. Svašky [svatky] na svadbe spievali po cigánsky, alebo si k rómskej piesni urobili text. Vedľa seba sedeli Hutoráčka, Rusnačka, jedna spievala po slovensky [tzv. po hutorácky, t. j. šarišský], druhá po rusnácky. To nemalo chybu! A teraz je tak: A ty spievaš našu spievanku! Čerta starého. Teraz už nevieme, kto sme kto a ani nevieme poriadne, ktorá melódia odkiaľ pochádza.“ K aerofonickým hudobným nástrojom (trombón, pozauna, barytón, klarinet) sa dostal v čase štúdia v Dubnici nad Váhom, kde práve vďaka záujmu o hru v miestnej dychovej hudbe ako jediný zo spolužiakov zo Pstrinej vôbec dokončil štúdium. S dychovou hudbou absolvoval množstvo koncertov aj súťažných prehliadok. „Zostal som na učilišti vďaka dirigentovi dychovej hudby K. Fojtíkovi. Zvládol som aj teóriu, čítanie nôt, zapisovanie partov v partitúre. Ohromne ma to bavilo.

Na vojenskú základnú službu som narukoval do Milovic, k posádkovej hudbe. Po krátkom čase prišiel veliteľ a mi oznámil: Vojak Čižmár, zbaľte sa a idete do poddôstojníckej školy. Vy ste študovaný, potrebujeme vás inde - na vŕzganie na trúbu je vás tu škoda. Po absolvovaní poddôstojníckej školy som bol prevelený do Kolína.“ Tam spolu s priateľmi založil tanečnú kapelu. Počas štúdií v Prahe zase nadviazal kontakty s pedagógmi tamojšieho konzervatória, kde sa vzdelával v hre na klavíri a kde sa ako hráč na pozaune stal členom ich divadelného orchestra.

I. Čižmár okrem hudobno-inštrumentálnych zručností oplýva nevšedným vokálnym prednesovým štýlom, farbou hlasu, interpretačnou charizmou aj sebavedomým scénickým vystupovaním. Netrvalo dlho a v domácom prostredí sa ujal nielen ako hudobník, ale aj ako sólový spevák. Účinkoval na svidníckych Slávnostiach piesní a tancov Ukrajincov-Rusínov v Československu (medzi rokmi 1970 - 1990), či na iných miestnych a regionálnych folklórnych podujatiach./21 Štúdium v Brne však odštartovalo jeho rozhlasovú spevácku dráhu. V jednom z podnikov pri brnianskej univerzite (po oslave absolvovanej skúšky) si ho totiž všimli pracovníci brnianskeho rozhlasu a pozvali ho nahrať do štúdia niekoľko piesní. Rolu v tomto smere zohrali aj dobré vzťahy s významným moravským etnomuzikológom a znalcom moravského folklóru, D. Holým, s ktorým I. Čižmár ako študent často diskutoval o výskume aj o tradičnej hudbe. S BROLN-om (najmä pod vedením J. Hovorku) spolupracoval na niekoľkých rozhlasových nahrávkach (hudobné úpravy J. Jakubíčka) a koncertoch (1975, 1979, 1994).

S orchestrami z Brna, či Bratislavy a s významnými ľudovými hudbami východného Slovenska účinkoval na koncertoch a podujatiach regionálneho aj celoštátneho významu.22 Stal sa postupne známym predstaviteľom scénického folklorizmu a reprezentantom nielen východoslovenskej, ale tiež rusínskej ľudovej hudobnej tradície. Bola to však brnianska spolupráca, ktorá posilnila jeho kultúrny kapitál v kontexte kultúrno-osvetového a folklórneho diania vo Svidníku.

„V 1965 som prišiel nazad do Svidníka. Vedeli, že som klarinetista a bol folklórny súbor Makovica. Okamžite po mne šahli. Tu klarinet nebol a ja som dobre mastil klarinet. Bol som členom súboru, ale mne to bolo málo. To Brno, to bolo veľké renomé, bol som takpovediac „pán Čižmár“. Ja som si vyberal. To bol môj sen, mať kapelu. Som prišiel z vojny a si hovorím, postavím si kapelu jak brnenský orchester. Zrazu som však prišiel na to, že ani jeden z hudobníkov nepoznal noty. A bolo po kapele.“

I. Čižmár navštevoval viaceré veľké a dôležité folklórne festivaly vo vtedajšom Československu (Strážnica, Východná a pod.). Neprestajne uvažoval nad tým, ako tento typ podujatí a úroveň osvetovej činnosti rozvinúť v kontexte rusínskej kultúry. Po neúspešnom pokuse založiť vo Svidníku veľký orchester na spôsob BROLN a OĽUN v jeho živote a -možno povedať, že aj vo výskumnej činnosti - postupne zohrala jeho vlastná ľudová hudba Beskyd. Bola síce menšieho obsadenia, ale o to aktívnejšia. Účinkoval s ňou v role vedúceho ľudovej hudby, klarinetistu aj speváka na svadbách, tanečných zábavách, rodinných oslavách, aj na folklórnych podujatiach v celom regióne takmer 35 rokov (1965 - 1999). „Čo som ja zažil na svadbách, to je na ďalšie romány.“ Práve tu čerpal mnohé podnety a poznatky pre svoje neskoršie odborné publikácie a základ osobného audio-vizuálneho archívu. Keď o čosi neskôr dostal pracovnú ponuku vo Vyšnom Mirošove, založil v ňom folklórny súbor, resp. folklórnu skupinu Beskyd. Ľudová hudba Beskýd bola jej sprievodnou hudbou. /23 Neskôr, už na dôchodku, avšak v súlade s typicky aktívnym prístupom k životu, založil vo Svidníku spolu s ďalšími nadšencami (všetci začiatočníci) folklórne zoskupenie heligonkárov - Svidnickí heligonkári, s ktorým účinkuje na rôznych lokálnych folklórnych a iných kultúrnych podujatiach.

„Toto ma teraz drží pri živote. Naučil som ich hrať. A toto je dobre, že sme svojskí. Začali mi nosiť kadečo z rozhlasu, vravím - nie. Naše musíme hrať.“ V roku 2023, v rámci slávnostného podujatia Krajskej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska Prešov (za účasti reprezentantov Prešovského samosprávneho kraja), zoskupenie dostalo z rúk predsedníčky krajskej organizácie, Mgr. E. Arvayovej, Cenu Anky Petričovej za prínos a kultúrne aktivity.

Profesijná kariéra
Profesijná dráha hudobného folkloristu (neskôr zástupcu riaditeľa) sa u I. Čižmára začala v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku už v roku 1965. „Prišiel som domov, do Svidníka, s foťákom na festival a naraz prišiel ku mne taký pán: Komu dáš tie fotky? A ja vravím: Neviem, mňa to baví, tak fotím. A či budem ešte dlho na vojne. Ja, že nie. Bavili sme sa o muzike a naraz hovorí: Tu je ukrajinské múzeum, tu je direktor - naj ťa zoberie do roboty, a tak aj boh. Pán Čabiňák bol chytrý chalan, chcel našu kultúru dostať na úroveň. /24 Vedel, že ten náš národ je v určitom zmysle zaostalý. Vzdelaných bolo veľmi málo. Sem-tam nejaký učiteľ. Intenzívne sme chodili do terénu. Fotili sme, zbierali sme, začali sme skanzen pripravovať. Moja úloha bola okrem toho zdokumentovať muziku, dať to trošku dohromady. Popritom som založil Beskýd.“ Ako skupina odborných zamestnancov /25 s rôznym zameraním rozširovali zbierkový fond múzea, realizovali dokumentáciu menšinovej kultúry a histórie, participovali na organizácii svidníckeho folklórneho festivalu,26 zveľaďovali skanzen, pripravovali odborné a popularizačné tematické výstavy či publikácie a nadväzovali kontakty s ďalšími odborníkmi.27 Pracovníci múzea sa čiastočne venovali aj metodickej činnosti v oblasti scénického folklorizmu. /28 I. Čižmár udržiaval veľmi dobré vzťahy s regionálnymi etnografmi J. Olejnikom, J. Lazoríkom, či S. Kocákom, keďže sa im teritoriálne prekrývali výskumné lokality. /29 Cieľom pracovníkov múzea bola síce dokumentácia regionálnej kultúry a histórie v lokalitách, kde žili príslušníci ukrajinskej/rusínskej národnostnej menšiny, I. Čižmár svoju prácu naďalej chápal ako bádanie v oblasti kultúrnej histórie rusínskeho obyvateľstva. Výber lokalít a územný záber jeho záujmu teda siahal a dodnes siaha nielen po hranice regiónu Makovica, /30 ale do všetkých lokalít so zastúpením obyvateľov rusínskej národnostnej menšiny. Z hľadiska etnografického výskumu predstavovala významný medzník spolupráca múzea s odborným výskumným tímom projektu Etnografického atlasu Slovenska (1990) v roku 1979. I. Čižmár v rámci nej pracoval na komplexnej dokumentácii tradičnej ľudovej kultúry obcí Havaj, Havranec, Vápeník a Ladomirová.

„Chodili sme do Bratislavy na tie celoslovenské porady. Stretli sme sa tam so všetkými. Rozoberali sme, kto čo mal, aké problémy, terénne výskumy a oni podsúvali metodické priority a pod. Robili sme všetko. Mal som foťák, magnetofón a odovzdali sme to. Náš región preto bol pokrytý celý. Na to som hrdý.“ Jeho prvou kurátorskou skúsenosťou bola výstava a súvisiaci obsažný katalóg /31 s názvom Hudobné nástroje (Čižmár, 1972b). „Mali sme nejaké nástroje, niečo som našiel v teréne, tak som to urobil. V Mikovej som objavil výrobcu huslí. Našiel som kolo Sniny basu a trembitu. Niekde mi dali cimbal (malý aj veľký), inde sopilky [pozn. malá píšťala]. I keď to bolo dovezené zo Zakarpatia, niekto na tom hral okolo Medzilaboriec. Takže také drobnosti. Naaranžovalo sa to s krojmi, ľudí to aj zaujímalo. Bol som veľmi šťastný. V múzeu som takisto vydal dve gramoplatne, pustil som to - už tam bola muzika okolo toho, chodili tam aj školy. Bolo to úspešné.“ I. Čižmár bol zostavovateľom ďalších prehľadových publikácií (napr. venovanej 20 rokom histórie folklórneho festivalu; Čižmár, 1974), pričom obsahovo museli a aj reflektovali súdobé trendy národnostnej politiky a používania ukrajinského jazyka. Podieľal sa takisto na dokumentácii podujatí inštitúcie. Múzeu v neskoršom období života daroval časť súkromnej knižnice, audio-vizuálnych snímok či fotografií. Časť jeho výskumných materiálov skončila v Múzeu rusínskej kultúry v Prešove. Najcennejšie primárne dokumenty rozličnej povahy, najmä z neskoršieho obdobia jeho života, ostali v jeho vlastnom archíve. Múzeum udržiavalo kontakty aj s ukrajinskými a rusínskymi rodákmi v Kanade a Spojených štátoch amerických, odkiaľ do múzea prichádzali zásielky s literatúrou, ktorá sa týkala života Rusínov v emigrácii. V roku 1974 kvôli tomu inštitúciu opustil riaditeľ múzea. „To bolo strašné. Čabiňák musel ísť preč. Ktosi nás nahlásil a už sme mali tajných furt na krku. Ten socializmus som si užil v dobrom i v zlom.“ Neskôr z viacerých dôvodov odišiel aj L Čižmár. „Odišiel som a nastúpil nový človek, ale žiaden etnomuzikológ. A to ma veľmi mrzí dodnes. Folklór, hudbu - už nikto nerobil - pritom to je jedna zásadná oblasť kultúry, ktorá vyvažuje 50% kultúry národa. Je tam spev, je tam tanec, sú tam obyčaje, je tam veta z duchovnej kultúry.“ V roku 1974 mu bola ponúknutá pozícia riaditeľa Mestskej osvetovej besedy vo Svidníku. Zotrval v nej do roku 1980. /32

„Aj keď som nebol v živote členom strany, bol som „pán muzikant“, bol som spoľahlivý. A aj keď mam veľa mínusov, tak mam jeden plus: som dobrý organizátor. Keď si poviem, že to bude, tak to bude a bude to ťip-ťop.“ Tu sa jeho aktivity presúvajú do prostredia scénického folklorizmu, umenia a osvetovej, resp. metodickej činnosti. „Urobil sa poriadok v areáli, pribral som nových ľudí. Chcel som mať aj folklór, ale mať aj koncerty na celoslovenskej úrovni, aby sa Rusnáci pozdvihli. Cez Slovkoncert som sem vodil spevákov z celého Slovenska, napríklad M. Laiferovú, M. Rottrovú, A. Zagorovú a podobne. Robili sme festival. Chcel som ho robiť na úrovni Strážnice a Východnej. To je niečo, čo vytýkam aj teraz. Vtedy, keď skončila Strážnica, už zajtra sa robili komisie a robili na celom programe, na detskom, na muzike, na tanci, bola určená jasná téma. Dnes je to nesystematické, rovnaký repertoár, menej premyslené. [...] A darilo sa. Robil som to tak, aby bol zastúpený celý terén/región. Aby všetci na festivale chceli byť. A chceli sme autentiku. Prečo? Lebo, ak niekto na pódium doniesol autentiku z domu, druhý sa ju mohol naučiť, aj keď je to folklorizmus.“

Metodické, krajovo koncipované stretnutia určené folklórnym súborom aj učitelom sa realizovali koordinovane, systematicky. Tento aspekt I. Čižmár v rozvoji rusínskeho folklórneho hnutia v súčasnosti vníma pomerne kriticky a chýba mu systematický prístup k regionálnej osvetovej činnosti.

V roku 1981 nastupuje na pozíciu kultúrneho referenta pri Jednotnom roľníckom družstve Pobeda vo Vyšnom Mirošove. „Predseda družstva v Mirošove: založíš túto súbor, dostaneš takéto podmienky, tak som z večera do rána išiel tam a to som začal aj robiť. Založil som súbor, hral som v kapele. Nahrali sme aj nahrávku svadby v rozhlase.“ /33 Záverečné obdobie profesijnej kariéry medzi rokmi 1990 a 1997 strávil ako samostatný odborný pracovník pre spev, hudbu a tanec v Podduklianskom osvetovom stredisku vo Svidníku.

Organizačné, inštitucionálne aj finančné podmienky pre starostlivosť o nehmotné kultúrne dedičstvo Rusínov aj fungovanie folklórnych telies sa po roku 1993 zmenili. „Práve počas dôchodku prišla nová rusínska eufória. Ja tomu hovorím eufória, lebo sa to nerobí dôsledne, na profesionálnej úrovni.“ Ako človek, ktorý zažil spôsob fungovania osvetových a kultúrnych pracovísk, vníma veľké rozdiely a pociťuje aj dôsledky. „Každý sa bije o peniaze, projekty, ja som ten a ten. Zanedbáva sa jazyk. Chýbajú školy. Nerobí sa výskum. Každý región by mal mať jedného etnológa. Pokiaľ to nebude profesio-nalizované, bude to o ničom. Niet škôl, nebude jazyk, neostane kultúra.“ Práve odchod do dôchodku znamenal pre I. Čižmára vytvorenie priestoru pre spätný a intenzívnejší pohľad do súkromného archívu.

Najobsiahlejšie etnografické publikácie zamerané na obyčajovú kultúru, ľudový odev a hudobno-folklórne tradície Rusínov východného Slovenska pochádzajú práve z tohto obdobia. Výskumné, publikačné a prezentačné aktivity I. Čižmár zasvätil celý svoj život rusínskemu hudobnému folklóru a etnografickej dokumentácii prejavov tradičnej ľudovej kultúry v obciach s rusínskym obyvateľstvom. Motiváciou mu je dodnes úprimná snaha prispievať k rozvoju kultúrneho života Rusínov, zachytiť stopy nehmotného aj hmotného kultúrneho dedičstva národnostnej menšiny a regionálnej kultúry a zanechať po sebe čo najviac prameňov poznania pre najmladšiu generáciu. Pri svojich výskumných aktivitách využíval viacero dokumentačných techník. Okrem zhromažďovania odbornej literatúry a historických prameňov, ktoré považoval za zdroje informácií o etnogenéze Rusínov, aplikoval pri terénnej bádateľskej práci vizuálne a audiovizuálne dokumentačné postupy aj metódu semi-štruktúrovaného etnografického interview. Jeho súkromný archív priebežne prechádzal triedením, pasportizáciou a čiastočnou digitalizáciou. /34

Fotografia
„Ja si nosím foťák stále so sebou. Ako pipku-fajku [smiech].“ Od prvej fotografickej skúsenosti v mladosti je fotoaparát neoddeliteľnou súčasťou každodenného technického vybavenia I. Čižmára. Nosí ho stále so sebou a fotografuje okolie, situácie, v ktorých sa očitá. Viaceré staršie aj aktuálne fotografie zverejňuje (pasportizované) aj na svojom súkromnom profile na Facebook-u. Dokumentuje kultúrne dianie vo Svidníku, zúčastňuje sa na fotografických a filmových súťažiach AMFO (Celoštátna postupová súťaž a výstava amatérskej fotografickej tvorby organizovaná Národným osvetovým centrom v Bratislave). „Foťákov som mal veľmi veľa... Flexaret, Kyjev, už si nepamätám, robili sme aj farebné diáky. Vyvolávať som sa naučil v Dubnici. Prišiel som domov, nemal som čiernu komoru, vyhádzal som všetky háby zo skrine a postavil som svoju sestru pred dvere a v skrini vyvolával [smiech]. Potom v múzeu som sa zdokonalil. Chodil som na kurzy. Riaditeľ Čabiňák nám pokúpil foťáky. Mám tisíce fotiek. Dokumentujem veľmi veľa, aby bolo z čoho robiť selekciu a teraz, keď mám digitál, lepšie sa fotografuje aj filmuje. Viete, fotoaparát a kamera ma naučili vidieť mnohé veci okolo seba detailnejšie. To som zužitkoval aj pri muzikách. Všímal som si aj najmenšie detaily. Dokumentačná fotografia zachytáva, čo je okolo. Preto nič nemažem - všetko je dokument. To nám prízvukoval aj Plicka. Hovoril jasne: Všechno, Jeniku, všechno musíš dělat. A všechno to jde, pouze dřevěný kůň se kolíše.“ Vyústením rozsiahlej fotografickej dokumentácie je hneď niekoľko autorských výstav a odborné publikácie plné autorských aj digitalizovaných fotografií zozbieraných z rodinných archívov respondentov. /35 „Pokladal som dokumentačnú fotografiu za adekvátnu písanému textu, ba niekedy povedala oveľa viac, ako písaný text.“

Filmová, resp. audiovizuálna dokumentácia
Ťažiskové dokumentačné aktivity s využitím kamery sa u I. Čižmára diali v dvoch inštitucionálnych kontextoch. Prvým bolo Múzeum ukrajinskej kultúry, kde mal k dispozícii kamerové vybavenie. Druhým bola už spomínaná ľudová hudba Beskýd, ktorá sa stala mimoriadne populárnym a hojne oslovovaným ansamblom na svadby vo Svidníku aj širokom okolí.36 Na svadby si ako hudobník, vedúci kapely a spevák nebral iba klarinet, ale aj kameru.37 „Furt som nosil na svadby aj kameru. Každý mi hovoril, že chodím jak čendeš [smiech]. Čendeš, to je človek, ktorý má na sebe rôzne veci, takpovediac, tulák. Ja som mal foťák, kameru, klarinet. Šaľeny som bol. Som povedal harmonikárovi: Poťahajte! Ja som si urobil kamerou švenk [záber]. Keď sme hrali, som kameru nastavil kdesi do rohu, žeby zaznamenala všetko. Na striedačku som hral aj kameroval.“ Ďalším prístrojom bol magnetofónový rekordér. „Hlavná vec magneťák som nosil, keď nebola kamera. Mal som rôzne typy magnetofónov. Baterkový. Kazetový, maličký aj 10-kilový - to bolo katastrofálne. Na svadbe, si predstav tú šnúru, manipuláciu. Dodnes mám doma môj 4-stopový a nedám ho za nič na svete.“ Svadobné obyčaje a priebeh svadieb Rusínov zdokumentoval v nasledujúcich lokalitách: Driečna (1966 - 1975), Hrabovčík (1967), Jakubany (1966), Kurimka, 1971, 1973), Ladomirová (1977), Medvedzie (1965), Miroľa (1965), Pstriná (1965 - 1990), Príkra (1965), Svidník (1975 - 1996), Vyšný Mirošov (1965 -1991), Vyšná Olšava (1964 - 1967), Staškovce (1966) a Suchá (1965). I. Čižmárovi sa podarilo zdokumentovať nielen množstvo svadobných príležitostí (vrátane takých, na ktorých neúčinkoval ako hudobník), ale aj ďalších obyčají, hudobno-dramatických prejavov, ľudových hudieb, programov folklórnych festivalov, kultúrnych podujatí. Súpis lokalít, z ktorých pochádzajú dokumentačné snímky vytvorené na 8 mm a 16 mm film, hovorí o širokom filmovom fonde tradičnej ľudovej kultúry a scénického folklorizmu. /38

Ako to pomenoval samotný protagonista textu - „v dvetisícšiestom začína dôchodcovská robota.“ Mal tým na mysli aktívne využitie času na postupné spracovanie a vydanie výskumných materiálov. Môžeme konštatovať, že publikačné výstupy I. Čižmára sú odlíšiteľné od iných etnograficky zameraných prác. Spôsob selekcie, uplatnenia a usporiadania informácií a mediálneho materiálu v jeho knihách nesie pečať autora a jeho veľkej snahy sústrediť v nich čo najviac etnografických údajov z terénnych výskumov v jednotlivých lokalitách a v čo najväčšej miere využiť priestor každej strany alebo priloženého multimediálneho nosiča. /39

Každá publikácia je rozsiahlym súborom údajov, záznamov, piesňových a textových zápisov alebo etnografických informácií, ktoré sa týkajú histórie /40 a tradičnej kultúry národnostnej menšiny. Neoddeliteľnou súčasťou každej knižky je dôsledné používanie rusínskeho jazyka (v prípade slovesného folklóru - rusínskeho dialektu), písanie v azbuke a aspoň čiastočný preklad častí textu do slovenčiny aj angličtiny (názov, venovanie, názvy kapitol, záverečný sumár a pod.), aby publikácie našli svoje miesto aj u krajanov v zahraničí. /41 Cenné je takisto systematické zaradenie multimediálnej, audio-vizuálnej alebo zvukovej CD/DVD prílohy do každej z nich. /42 „V mojich publikáciách vidno veľmi veľa incipitov a informácií z rôznych zdrojov, z prác Duchnoviča, Kralického, prečo: ten incipit mi povedal - keď tam mám lokalitu, tak viem, že v Čiernom sa spievali tieto piesne. Viem, že v Krásnom Brode.... ten incipit mi povie veľa, aj preto som to všetko do kníh dal. Mi povedia: ty šalený, to žadna spivanka. Nie, ona tam má svoje miesto.“ I. Čižmár si je jasne vedomý osobitého charakteru svojich publikácií. Odrážajú úprimnú snahu sprístupniť verejnosti o tradičnej ľudovej kultúre z prostredia národnostnej menšiny čo najviac zo svojho archívu. Sú svojím spôsobom takisto prejavom jeho nevšednej húževnatosti a vytrvalosti. „Moja filozofia - zato robím veľmi veľa: moje učebnice síce možno vyzerajú ako vyzerajú, možno sa niekde opakujem, ale potrebujem ich vydať a aj ich vydám.“ K spôsobu prepisu textov a snahe popularizovať rusínsky jazyk dodáva: „Dodnes ma kritizujú viacerí Rusíni - jazykovedci. V mojej knižke píšem - píš ako počuješ. Jazykovedci tam hľadajú kodifikovanú rusínčinu. Ja hovorím, že folklór sa nedá inak robiť, len autenticky. Ako mi babka naspievala, tak to tam musí byť. Keď predsa píšem pieseň, nemôžem ju prekladať. Aj muzikanti mi dnes hovoria: ta ty si šalený, to jak si zapísal tú pieseň? Ako mi ju babka naspievala, tak som ju zapísal. Keď odídem, toto po mne ostane. Chcem dať úctu tomu národu. Lebo dnes, čo sa deje ()..., ale rešpektujem národ, či náboženstvo, či kultúru. Oni na to prídu neskôr.“

Prvou rozsiahlou publikáciou spomínaného „dôchodkového obdobia“ bola Ľudová svadba Rusínov východného Slovenska (Čižmár, 2006). „Mal som materiál, lebo všetko som v múzeu nenechal. Bol som prezieravý. Ale málo. Kamarát mi hovorí: niečo priprav a vydáme. A ja: mám poruke svadbu. Tak sme to dali dohromady a som na ňu hrdý. Je tam taký fantastický materiál - škoda, žeby nebol vonku. Vydali sme to v malom náklade. Graficky by sa dalo vylepšiť, ale je to dobrý materiál. Mal som trošku problém s prepisom do notového písma - vytrápil som sa za klavírom pri prepise nahrávok, ale vážim si to celé. Vrátane DVD prílohy.“ Kľúčovou výskumnou témou I. Čižmára bol hudobný folklór. Okrem ľudových hudieb,43 hudobných nástrojov a teritoriálneho rozšírenia tanečných typov v lokalitách s rusínskym obyvateľstvom tvorili jadro jeho záujmu rusínske ľudové piesne a tradičný vokálny prejav./44 Na všetky spomenuté prejavy folklóru (čiastočne folklorizmu) upriamuje pozornosť v ďalších dvoch veľkých zväzkoch - Ľudové piesne, muzika a tance Rusínov východného Slovenska (Čižmár, 2009) a Ľudové piesne, muzika a tance Rusínov východného Slovenska 2 (Čižmár, 2017), obsahom sú okrem ľudových piesní aj informácie k inštrumentálnej a tanečnej tradícii Rusínov. „Chcel som urobiť prehľad o rusínskej piesni vývojovo. Každý materiál som chcel podložiť textovo, melodicky, ale aj chronologicky.“ Nachádzame tu aj časť, v ktorej v krátkosti predstavuje jednotlivé rusínske lokality, pozoruhodný je takisto systém triedenia piesňových zápisov, ktorý si pre potreby spracovania piesňových jednotiek vytvoril. Nazýva ho triednik. /45

Publikácia s primárne piesňovým materiálom z posledných rokov má názov Ľudové piesne Rusínov, ktoré som pozbieral, hral a spieval (Čižmár, 2022). Osobitnej pozornosti sa dostalo duchovným vianočným piesňam a súvisiacim slovesným a dramatickým prejavom. Publikácia Koledy Rusínov, Rusnakoch, Lemkov (Čižmár, 2014) súčasne obsahuje repertoár krajín sveta, ktorý I. Čižmárovi dodali Rusíni zo zahraničia - členovia Svetového kongresu Rusínov (World Congress of Rusyns, Світовий конгрес русинів, Svitovýj kongres Rusyniv). „Svetový kongres ma oslovil, aby som dačo vydal. Zobral som z každého štátu jedného človeka a ten mi dodal piesňový materiál. V tom je to dobré. My sme boli Rusíni a rozbehli sme sa do sveta aj s piesňami. A tu vidno tie súvislosti, tie vplyvy. Každá pieseň nesie odkaz Rusínov aj danej krajiny.“ S publikáciou sa takisto spája ocenenie, ktoré dostal od výkonného orgánu kongresu - tzv. Svetovej rady Rusínov. Udialo sa tak v rumunskom meste Deva počas 13. Svetového kongresu Rusínov. Ocenenie Vasiľa Turoka /46 dostal nielen za spomínanú publikáciu, ale aj za prínos v oblasti rusínskej kultúry. „Toto ocenenie si nesmierne, nesmierne vážim. Že si niekto všimol moju prácu a snahu.“

Posledná velká téma etnografického bádania - tradičný odev rusínskeho obyvateľstva - našla svoje miesto a spracovanie v publikácii Ľudové kroje Rusínov vo fotografii a DVD prílohe (Čižmár, Haník, 2018, 2020). Problematika je to obzvlášť zložitá, pretože ľudový odev detí, mužov a žien v mnohých rusínskych lokalitách pomerne rýchlo absorboval prvky mestskej odevnej kultúry, resp. súdobých trendov 2. polovice 20. storočia a v prostredí scénického folklorizmu dodnes prežíva vo viac či menej štylizovanej podobe. I. Čižmár k téme pristúpil komplexne, zachytávajúc rozmanité podoby odievania v duchu ľudovej tradície. Pri príprave publikácie takisto zúročil svoju celoživotnú záľubu - fotografovanie. Publikácia vyústila aj do rovnomenne koncipovanej fotografickej výstavy. Bola ocenená ako Kniha roka 2018 v súťaži, ktorú usporiadal Prešovský samosprávny kraj a Knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove.

Okrem hudobných nosičov (LP, MG, CD), na ktorých sa I. Čižmár podieľal buď ako zostavovateľ v čase pôsobenia v Múzeu ukrajinskej kultúry alebo ako účinkujúci, je to jeho posledný vydaný CD dvoj-album Rómske a rusínske ľudové muziky spod Makovice (1958 - 1999) (Umelecký klub Prospecta, technická spolupráca New Folk Studio, 2022), ktorý je možné z hľadiska dramaturgie a kultúrnej hodnoty nahrávok považovať za jeden z najcennejších hudobno-vydavateľských počinov autora. CD dvojalbum je takisto možné zaradiť medzi etno-muzikologicky najzaujímavejšie a najdôležitejšie počiny vo sfére popularizácie pôvodnej tradičnej ansámblovej hudby na Slovensku za posledné obdobie. Je súborom 68 zvukových (magnetofónových) záznamov, v drvivej väčšine prirodzených herných situácií rómskych aj rusínskych ľudových hudieb, spojených predovšetkým s jednotlivými fázami svadby. Všetky nahrávky pochádzajú zo súkromnej zbierky I. Čižmára a sú, takpovediac, úspešným príkladom zúročenia jeho celoživotnej činnosti. V takejto ucelenej podobe sa široká verejnosť s tradičnou ansámblovou hudbou mikroregionu doteraz nemala možnosť stretnúť. Hodnotu CD nosičov zvyšuje dôkladná pasportizácia a lokalizácia herného repertoáru a hudieb, ktoré dopĺňa séria fotografií ansámblov aj jednotlivých hudobníkov v obsahu dvojjazyčného bookletu.

Publikačné výstupy Jána (Ivana) Čižmára
Knižné a časopisecké práce

ČIŽMÁR, I. (1968). Стражниця ‘68 [Strážnica ‘68]. Нове життя, 36(4).
ČIŽMÁR, I. (1971). Svadobný obrad Ukrajincov - Rusínov na východnom Slovensku. [Diplomová práca, Univerzita J. E. Purkyně]. Brno: Filozofická fakulta Univerzity J. E. Purkyně.
ČIŽMÁR, I. (1971). Упікати музею української культури у Свиднику [Unikáty Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku], Дружн вперед, 5.
ČIŽMÁR, І. (1972a). Чотири віфлеємські гри із Свидниччини [Štyri vianočné hry z oblasti Svidníka]. Svidník: Múzeum ukrajinskej kultúry.
ČIŽMÁR, I. (1972b). Muzicny instrumenty. Katalóg výstavy. Svidník: Múzeum ukrajinskej kultúry.
ČIŽMÁR, І. (1973). Народні капели. Народний календар 1974 [Ľudové hudby. Ľudový kalendár 1974]. Prešov: Slovenské pedagogické vydavateľstvo. ČIŽMÁR, I. (1974). 20 rokov Festivalu pisni i tancju ukrajinskoho naseleňa ČSSR u Svidníku. Katalóg výstavy. Edícia Kosyba. Č. 4. Svidník: Múzeum ukrajinskej kultúry.
ČIŽMÁR, I. (1979). XXV rokov Slávností kultúry ukrajinských pracujúcich ČSSR. Svidník 1979. Košice: Východoslovenské nakladateľstvo pre Ústredný výbor Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Prešove.
ČIŽMÁR, I. (2006). Народне весля Русинів выходной Словакіїї [Ľudová svadba Rusínov východného Slovenska]. CD a DVD príloha. Svidník: vlastným nákladom.
ČIŽMÁR, I. (2009). Народны співанкьі, музыка і танці Русинів выходной Словакіїї. Ľudové piesne, muzika a tance Rusínov východného Slovenska. DVD príloha Ej, zahraj mi, hudačku. Svidník: Tlačiareň Svidnícka. ČIŽMÁR, I. (2011). Pstriná z minulosti a prítomnosti.1470 - 2010. DVD príloha Pstriná to valal. Pstriná: Obecný úrad Pstriná.
ČIŽMÁR I. (2014). Koledy Rusínov, Rusnakoch, Lemkov. DVD príloha (rovnomenná). Svidník: Svetová rada Rusínov a Rusínska obroda na Slovensku.
ČIŽMÁR I. (2017). Народны співанкьі, музыка і танці Русинів выходной Словакіїї 2.Ľudové piesne, muzika a tance Rusínov východného Slovenska 2. The FolkSongs, Music and Dances ofthe Rusyn ofEastern Slovakia 2. DVD príloha Zašviť soňce. Svidník: Tlačiareň Svidnícka. ČIŽMÁR, I. (2019a). Alexander Pavlovič a ľudová pieseň [rukopis, 15 s.] + CD príloha (25 rusínskych ľudových piesní).
ČIŽMÁR, I. (2019b). Ľudu verný som bol. In: Kol. autorov. 200. výročie narodenia Alexandra Pavloviča (1819-1900). Svidník: Tlačiareň Svidnícka, pre Okresnú knižnicu.
ČIŽMÁR, I. (2020). Свальбяньїй обряд у Русинів на Словеньску. In: Kol. autorov, Wesele Łemkowskie - tradycja i współczesność (s. 137-203). Krosno: Stowarzyszenie pod Karpatami. ČIŽMÁR, I. (2022). Ľudové piesne Rusínov, ktoré som pozbieral, hral a spieval. Svidník, Tlačiareň Svidnícka. ČIŽMÁR, I., Ignác, P. (2018). Duchovné a materiálne poklady Valašskej kolonizácie. Svidník: ADIN, s. r. o.
ČIŽMÁR, I., HANÍK. S. (2018). Ľudové kroje Rusínov vo fotografii. DVD príloha Dobri jes ňa mamko. 1. vyd. Svidník: Tlačiareň Svidnícka a J. Micenko.
ČIŽMÁR, I., HANÍK. S. (2020). Ľudové kroje Rusínov vo fotografii. 2. vyd. Svidník: Tlačiareň Svidnícka. Výskumné aktivity Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku v rámci prípravy Etnografického atlasu Slovenska (Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1990). Výskumy I. Čižmára realizované v roku 1979 v obciach: Havaj (č. 230), Havranec (č. 217), Vápeník (č. 218), Ladomirová (č. 219).

Hudobné nosiče
(I. Čižmár v roli zostavovateľa) XX rokov Slávností piesní a tancov Ukrajincov ČSSR vo Svidníku [LP]. Praha, Bratislava: Supraphon,1973. Z ľudovej studienky - Z narodnoji studenky. Melodiji do narodnych tanciv [LP]. Bratislava: OPUS, 1975. XXV rokov Slávností kultúry ukrajinských pracujúcich ČSS. Svidník 1979 [LP]. Praha, Bratislava: Supraphon, 1979. Ej, popod Makovicu [MG]. Hrá ľudová hudba FS Makovica (primáš S. Kaliňak), účinkuje spevácka skupina pod vedením K. Čižmárovej. Prešov: DUB - ART Prešov, 1995. Ej, zahrajte huselky i basy. Hrá orchester BROĽN Brno, primáš J. Hovorka. Šarišan Prešov, primáš L. Šimčík. Medailón k 80. narodeninám. [MG, DVD] .Účinkuj e BROLN (primáš J. Hovorka), Ľudová hudba folklórneho súboru Šarišan (primáš Ľ. Šimčík), spev I. Čižmár a K. Čižmárova. Prešov: DUB - ART Prešov, 1995. Ej, zahrajte, zahrajte. Hrá a spieva hud. skupina EFEKT zo Svidníka [MG]. Účinkujú D. Gajdoš, V. Duleba, M. Džupin, I. Stupak а V. Šeršeň. Prešov: DUB- ART, 1965,1996. Čižmár,I. Зашвіть сонце... прилога публікації [4 CD]. Príloha publikácie Liga, А. Вишній Мірошов, Vyšný Mirošov: Obec Vyšný Mirošov, 2010. Makovická svadba [CD]. Svidník: Podduklianske osvetové stredisko, 2016. (Účinkovali FSk a FS z Okrúhleho, Mestiska, Stropkova a Svidníka). Ostatné hudobné a multimedialne nosiče sú uvedené v zozname knižných prác, tvoria prílohu publikácií.

Použité zdroje
Leng. L. (1967). Slovenské ľudové hudobné nástroje. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. Kol. autorov. (1990).
Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Národopisný ústav SAV, VEDA Vydavateľstvo SAV.
Obyvatelia - Základné výsledky, (b. d.). Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021. Získané 1.1.2024, https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/pocet-obyvatelov/SR/SKO/SR 

Poznámky
11 Pod vplyvom intenzívnej ukrajinizácie rusínskeho obyvateľstva už na 1. stupni základnej školy angažovaný učiteľ vedome zmenil meno Jánovi Čižmárovi na Ivan a uviedol ho v jeho koncoročnom vysvedčení, čo s nevôľou prijali jeho rodičia. J. Čižmárovi však nové krstné meno ostalo, neskôr ho akceptoval a hoci nie je uvedené v jeho občianskom preukaze, používa ho v osobnej komunikácii aj pri všetkých svojich umeleckých, organizačných aj vydavateľských aktivitách. „ Učiteľmi hovorí: Ivanku, to po novomu, ty Ukrajinec. Začala ukrajinizácia. Všetko, čo bolo rusínske, už bolo ukrajinské. A mne to aj prišlo vhod, lebo u nás bolo veľa Janov, Ivanov nebolo. A už som bol muzikant, tak každý vedel, že som to ja.“ A) z toho dôvodu budeme - s láskavým súhlasom J. Čižmára - krstné meno Ivan používať v nasledujúcom texte.
12 Jej otec zomrel na Ukrajine v roku 1951.
13 Pôvodné Škodové závody, n. p. Dubnica nad Váhom vtedy niesli názov Závod Klimenta Jefremoviča Vorošilova, neskôr Strojárske a metalurgické závody, n. p. Dubnica nad Váhom.
14 V Dubnici nad Váhom možno hľadať počiatky amatérskeho fotografovania I. Čižmára. „Fotil som na taký bakeliťák, kúpený za peniaze od mamy, čo mi dala na ancúg.“
15 V priebehu vysokoškolského štúdia v odbore prekladateľstvo dochádzalo k intenzívnej kolektivizácii a z dôvodu nepodpísania prihlášky do JRD jeho otcom (to sa stalo až v roku 1972), Ivana Čižmára zo štúdia vylúčili. Kvôli zlému kádrovému posudku pôvodne nenastúpil „ako kulakov syn" ani na vysokú školu v Moskve, keď dokončil stredoškolské štúdium v Dubnici a Ilave. Dlhé roky rodina čo najviac tajila aj prítomnosť rodinných príslušníkov v Spojených štátoch amerických.
16 Diplomová práca s názvom Svadobný obrad Ukrajincov-Rusínov na východnom Slovensku bola výsledkom etnografického výskumu v Pstrinej a okolitých obciach. Školiteľom bol O. Sirovátka, oponentom D. Holý.
17 Hra na hrebeni, vŕbová píšťalka, kôrová trúbka, pískanie na tráve, ústna harmonika, vlastnoručne vyrobené husličky z vŕbového dreva atď.
18 V dvanástich rokoch na nich hral na prvej svadbe.
19 Krátko po vojne mnohí handliari dovážali a predávali rozličný tovar (najmä nábytok, oblečenie a pod.) z vyľudnených oblastí Sudet.
20 Mládežnícka muzika pôsobila v lokalite ako jedna z troch (nerómskych) ludových hudieb v zložení: troje huslí, violová kontra a menší kontrabas. Hrávali pre miestnu mládež „pod vŕbou“, ale aj na svadbách, kermešoch (hodoch). Prvoradými v hernej produkcii svadieb však v obci naďalej zostávali rómske ľudové hudby z okolia, ktoré I. Čižmára úprimne fascinovali, aj hudobnícky zaujímali (v Pstrinej nežila rómska komunita).
21 V roku 1975 sa stal víťazom Makovickej struny v Bardejove, a to v 3. súťažnej kategórii sólistov spevákov.
22 Ako reprezentant východoslovenského, rusínskeho (vtedy národnostne ukrajinského) repertoáru účinkoval aj na koncertoch (1978) a rozhlasových nahrávkach (hudobná úprava I. Dubeckého, 1979) Orchestra ľudových nástrojov v Bratislave pod vedením M. Dudíka a Š. Molotu. S M. Mačoškovou - významnou predstaviteľkou rusínskej tradičnej hudby - účinkoval s cimbalovou ľudovou hudbou pod vedením J. Janouška (1989). Na pódiách sa ocitol s J. Černým, A. Hulejovou, J. Ambrózom, J. Šulákovou, M. Križom a ďalšími. Po roku 1989 I. Čižmár realizoval rozhlasové nahrávky aj v spolupráci s východoslovenskými telesami (napr. Ľudová hudba folklórneho súboru Šarišan pod vedením Ľ. Šimčíka, hud. úprava M. Kerekanič, V. Fedor, M. Kišeľak, Ľ. Šebej,1995; Ľudová hudba V. Fedora z Bardejova).
23 V tom čase hrala najčastejšie v zložení: I. Čižmár (klarinet), M. Kyselica (primáš), J. Micenko (2. husle), J. Božík (akordeón), J. Sivák (violová kontra), M. Sivák (violová kontra), J. Cina (kontrabas).
24 Bol to práve nový, mladý riaditeľ múzea, J. Čabiňák, ktorý I. Čižmára priviedol k dialkovému vysokoškolskému štúdiu.
25 Nikołaj Rusinko (história), Vasil Lakata (výtvarné umenie), Štefan Hostiňák (jazyk a literatúra), Ján Čižmár (tradičná hudba a tanec), Ján (neskôr premenovaný taktiež na Ivana) Čabiňák (materiálna kultúra, riadite!), Michal Šmajda (ludová slovesnosť). Odborná špecializácia pracovníkov vychádza zo spomienok I. Čižmára.
26 Formou prípravy scenárov jednotlivých folklórnych programov. I. Čižmár pôsobil aj ako člen organizačného výboru a účinkujúci spevák rusínskych ľudových piesní.
27 Od K. Plicku I. Čižmár do archívu múzea napr. zakúpil 10 000 textov ľudových piesní z obcí širšej regionálnej oblasti. Spolupracoval aj na hudobných terénnych výskumoch O. Elscheka v regióne.
28 „Zobrali sme vedúcich súborov. Napríklad - ideme robiť obec Rovné. Zobrali sme sa na tri dni, nahrala sa kapela a súbory dostali materiály: toto je k tomu, toto je k tomu. Aha, táto polka je nahraná v Mlynárovciach, alebo v Rovnom a Mesárošovci ju zobrali do Košíc a spracovali ju. Alebo sme zobrali staršie respondentky, nahrali sme spev a prišla M. Nemcova z PUĽS-u a zapísala.“
29 „Boli sme spolu na pár výskumoch s Jankom Olejnikom. On bol fachman. Podučil som sa od neho hlavne to, ako dokumentovať. On mal tu - spišský región - pod palcom. Janko Lazorík Šariš. Každý mal svoje. Oni skúmali absolútne všetko, do detailu. Lazorík, až sa iskrilo [úsmev]: ja Rusnak, on obhajoval toto hutorácke.“
30 „Môj výskumný „región" je všetko, čo je rusnácke. Mám jednu mapu - Makovice. Makovica bol región ešte z tereziánskych čias. Až po obec Havaj. Aj jazykovo to bolo blízke. Najviac som pozornosť venoval Makovici. Ako múzeum sme mali na starosti všetky rusínske obce. Mali sme mapu, tam boli obce, ktoré boli uznané ako rusínske a tam sme chodili. Chodili sme aj do obce Mestisko, ktorá je akože slovenská, ale tam som sa takisto zaujímal o kultúru - z hľadiska interetnických vzťahov. Bolo to fantastické! Jedna baba po rusnácky, jedna po hutorácky. A spievali oboje. Ale v prvom rade som zapisoval rusínske piesne, podrobne, všetky varianty.“!. Čižmár dodnes vedie zoznam obcí s rusínskym obyvateľstvom, sleduje najnovšie sčítania obyvateľstva z hľadiska národnostného zloženia a aktualizuje svoje údaje s cieľom poukázať na prítomnosť Rusínov v lokalitách hoci aj s prevládajúcim slovenským obyvateľstvom. „Ľubovianska dolina, sninská, na Inovec, okolo Michaloviec, okolo Košíc - aj tam som chodil.“
31 Katalóg vnútorným členením vychádza z typológie hudobných nástrojov, z bohatého fotografického fondu múzea a vlastných výskumných materiálov, pričom sa takisto opiera o údaje a fotografie z publikovaných diel slovenských etnoorganológov (najmä L. Leng, 1967). Neobchádza problematiku detského hudobného inštrumentára ani nástrojové zoskupenia scénického folklorizmu (napr. populárne balalajkové súbory alebo ansámble významných folklórnych súborov) a telies artificiálnej hudby.
32 Medzi rokmi 1975 a 1996 I. Čižmár pripravil niekoľko väčších scénických programov a folklórnych večerov ukrajinsko-rusínskeho folklórneho festivalu vo Svidníku, výročných podujatí Folklórneho súboru Makovica zo Svidníka aj folklórnych podujatí vo Vyšnom Mirošove, Driečnej (stretnutie rodákov vyľudnenej obce, 1995, 1996), Vyšnej Olšave (popoludnie s folklórom, 1995, 1996), vrátane folklórneho cyklu „Cesty za folklórom do kraju Pod Duklu“ vytvoreného pre Československý rozhlas v Brne v roku 1975.
33 Rozhlasová nahrávka svadobných obyčají, „Svadobný obrad“, bola realizovaná v Slovenskom rozhlase v rámci národnostného vysielania v roku 1991 (M. Ťahla, D. Maňko). Účinkovali: Dedinská folklórna skupina žien (vedúca Ľ. Baranová) z Vyšného Orlíka, Dedinská folklórna skupina mužov a žien z Vyšného Mirošova (vedúci I. Čižmár a J. Carách) a ľudová hudba zo Svidníka (primáš V. Lakata) a z Kružlovej (primáš M. Šoma).
34 Ako vedúci ľudovej hudby Beskýd (1966-1999) preukazoval nezvyčajný cit pre vedenie, triedenie a pasportizáciu dokumentácie aj tým, akým spôsobom si spracovával herný repertoár (texty tanečných piesní) do blokov, resp. tanečných kôl. Všetky listy sú vzorne napísané na písacom stroji, očíslované, označené jeho menom aj dátumom spracovania. Takéto súbory textov mal ako „primáš“ (hoci klarinetista) na svadobnej zábave pred sebou, pričom neraz hudobníkom len oznámil číslo nasledujúcej tanečnej piesne.
35 V priebehu rokov 1965 - 1996 I. Čižmár autorsky pripravil celkom 13 výstav fotografií na východnom Slovensku aj v zahraničí (len niektoré boli súčasťou činnosti Múzea ukrajinskej kultúry): Zo života okolo nás; Hudobné nástroje, hudobníci, ľudové hudby (hudaci, muziky); Svadobný obrad Rusínov-Ukrajincov z východného Slovenska vo fotografii; Cerkvi a sakrálne pamiatky; Folklórne festivaly Kamjonka, Medzilaborce, Svidník; Makovická struna (Bardejov); všeobecne koncipované výstavy dokumentárnej fotografie z vlastnej zbierky vo Svidníku (1966, 2011); Ľudový kroj Rusínov vo fotografii (2016); Zo života Rusínov (2021); výstavy v čase konania Svetového kongresu Rusínov v rôznych krajinách (Mukačevo, Ukrajina, 2012; Deva, Rumunsko, 2015; Petrovci, Chorvátsko, 2019; Ždyňa/Zdyňa a Zyndranowa, Poľsko).
36 Od 70. rokov 20. storočia začali na svadbách postupne prevládať nerómske ľudové, inštrumentálne zmiešané aj moderné tanečné kapely. Nestalo sa tak z dôvodu úbytku rómskych hudobných zoskupení, ale skôr z preferencie tých nerómskych, ktoré sa omnoho flexibilnejšie adaptovali na súdobé hudobné trendy aj očakávania svadobčanov. Samotná ľudová hudba Beskýd hrala vo viacerých hudobno-nástrojových obmenách aj so saxofónom, bicími, elektrickými gitarami či syntezatorom a pod.
37 Jeho filmovanie nebolo objednávkou zo strany svadobčanov. Do diania nezasahoval. V danej dobe bol takýto postup akceptovaný, v dnešnej situácii je predstaviteľný ťažšie práve vzhľadom na pomerne prísne etické pravidlá výskumu. 38 Haligovce (Mladenky [slávnosť mládeže v deň Nového roka, spojený s koledovaním, hostinou a zábavou z výslužiek, z koľadovania dievčat], 1969), Krajná Bystrá (1967), Pstriná (1967) a Svidník (Koledy, 1969, film dopĺňa už spomínaný katalóg), folklórne festivaly v Kamienke, Medzilaborciach, vo Svidníku, v Strážnici (1968) a Východnej (1966 - 2023), filmové snímky z folklórnych festivalov z obcí Bajerovce (2015), Malý Lipník, (2013), Jakubany (2007), Slávnosti pod Hradom S. Ľubovňa (2013), Nižný Tvarožec (1969), Čirč (2014), Tichý Potok (2023), Cernina (2018), Rakovčík (2014), Mestisko (2016), Okrúhle (2016), Lomné (2021), Stropkov (2016), Havaj, Miková (2016), Vydraň (2019), Pstriná (2013), Ladomirová (2008), Mlynárovce (2018). 39 Pri niekoľkých knihách nedostatok finančných prostriedkov neumožňoval publikáciu v ich pôvodnom, plnom rozsahu. Došlo teda k výpadkom v rozsahu 200 - 300 strán. Aj tak sú skoro všetky posledné knižné diela obsiahle (rozsah sa pohybuje vždy v rozmedzí približne 400 - 700 strán). Podobne ako iní autori v tomto knižnom segmente, z predaja nemal žiadny zisk, mnohé exempláre porozdával, aby čo najskôr cirkulovali v prostredí učiteľov, folklórnych priaznivcov, univerzít. 40 Kapitoly zamerané na historické, či najstaršie zmienky a pramene k etnogenéze Rusínov v Európe a na našom území v tomto texte bližšie nehodnotíme.
41 Tí sú pri niektorých výstupoch a finančnými podporovateľmi (napr. Čižmár, 2009; Čižmár, Haník, 2018, 2020) aj aktívnymi odberateľmi časti publikačného nákladu. „Prečo aj tu angličtinu robím: za prvé, aby som navnadil mladú generáciu - aby čítala ľudovú pieseň. Pozrie sa aj do toho textu a pozrie sa aj po rusínsky. Za bé, veta krajanov je v zahraničí a oni si to šanujú daleko viacej, ako my doma. Všetky knihy a rukopisy idú do Ameriky - aby to aj vydali.“
42 Tieto prílohy obsahujú jednak staršie výskumné materiály z tretej štvrtiny 20. storočia aj primárne dokumenty relatívne nedávneho datovania. Dôležitú zložku tvoria fotografie, záznamy folklórnych vystúpení, ale aj rozmanitého spektra spevných príležitostí, či záznamy inštrumentálnej ansámblovej hudby. Všetky sú často spracované do jedného video-súboru zvukových nahrávok prepojených s fotografiami, kombinovaných s filmovými snímkami autora.
43 Ako hudobník aj študent D. Holého si vypestoval vysokú citlivosť pre štýlové osobitosti herného prejavu huslistov aj kontrášov v sláčikových ľudových hudbách. Preto aj pri dokumentácii svadobných obyčají zohráva v jeho materiáloch dôležitú úlohu zvukový záznam hudobno-inštrumentálneho sprievodu v jednotlivých fázach svadby. Výskumné vždy aspoň čiastočne zdokumentoval všetky tradičné a v danom období aktívne sláčikové (rómske aj nerómske ľudové hudby) v oblasti Makovice. Žiaľ, mnohé hudobnícke rodiny nenašli z rôznych opodstatnených dôvodov svojich pokračovateľov. Zvukové a filmové záznamy I. Čižmára preto predstavujú významné a v niektorých prípadoch jediné svedectvá o ich existencii a hernom štýle.
44 Problematike vokálneho viachlasu sa vo svojich prácach venuje okrajovo. Nechce sa púšťať do obzvlášť zložitej témy, ktorá si všeobecne vyžaduje omnoho viac času na notovú transkripciu aj samotnú analýzu. V notových zápisoch sa pokúša reflektovať prípady heterofonického vokálneho viachlasu, prepisy sú však predovšetkým jednohlasné. „Pri transkripcii - kde som mohol, som viachlas naznačil. Keď som bral zbor, alebo baby [t. j. staršie ženy] na svadbe. Oni väčšinou jednohlasne a sem tam nejaká odskočila. Inšie spievali Jakubianci, mali zložitejší spev. Hovorím si: máš to popsuť? Kde som si bol istý, prepísal som. Kde nie, radšej som to nerobil.“
45 Predstavuje jednak systém žánrových kategórií určených pre systematizáciu a triedenie piesňového materiálu, v prvom rade však spôsob organizácie, katalogizácie a pasportizácie všetkých typov údajov a digitalizovaných dokumentov k jednotlivým lokalitám prostredníctvom súboru čiastkových, tematicky odlíšených počítačových sub-priečinkov jeho osobného digitálneho archívu. Tzn. počítačový priečinok každej očíslovanej obce s rusínskym obyvateľstvom obsahuje sériu 23, vždy rovnako označených čiastkových priečinkov, do ktorých sú roztriedené jednotlivé dokumenty rôznej mediálnej povahy. Zoznam tematických priečinkov v triedniku I. Čižmára: 0. História obce - Історія села; 1. Architektúra - Архітектура; 2. Cerkvi - Церкви; 3. Rodina -Родина; 4. Rodinné zvyky - Родинны звичаї Русинів; 5. Spev - Спів; 6. Muzika - Музыка; 7. Tance - Танці; 8. Kroje - Кройї; 9. Strava - Страва; 10. Remesla - Ремесла; 11. Práca - Робота; 12. Školy - Школы; 13. Kaledárne zvykoslovie - Календарна обрядність; 14. Príroda - Природа; 15. Chotáre - Хотарі; 16. Zvierata -Звірята; 17. Krajané v zahraniči - Краяне в загранічi; 18. Významný krajane - Вызнамны краяне; 19. Folklor a folki, súbory; 20. Vojny, Vojáci - Войны, Вояци; 21. Literatúra o obci; 22. Výskumy ľudovej kultúry v obci. 46 Divadelník a pracovník v oblasti kultúry pochádzajúci zo slovensko-rusínskej obce Habura, prvý predseda organizácie.

Text bol pripravený s podporou grantu VEGA č. 2/0058/22 Revitalizácia kultúrneho dedičstva vo verejnom priestore ako reflexia globálnych vplyvov na vidiecke a mestské komunity.

zdroj: 
Etnológia v regiónoch 2
Nehmotné kultúrne dedičstvo v živote a tvorbe osobností z regiónov Slovenska
Zostavila Zuzana Beňušková,  Bratislava 2024