Ján Kaliňák: Moje vyjadrenie...

Najväčším doterajším kultúrno-spoločenským nedostatkom Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov vo Svidníku je to, že je nehumanný, lebo je protirusínsky. Terajšie poslanie týchto slávnosti je: vyhlasovať na pódiu amfiteátra rusínske ľudové piesne a tance, rusínske kroje ako aj rusínske ľudové stavby v skanzéne prezentovať ako ukrajinské a Rusínov považovať za vetvu ukrajinského národa. Toto poslanie festivalu je po roku 1989 v rozpore z Európskou chrartou na ochranu menšinových jazykov, v rozpore s ľudskými právami na sebaidentifikáciu a je v rozpore s Ústavou SR. Preto je potrebné túto, po právnej stránke, rozporuplnú akciu, organizovanú v našom meste, na našom mestskom zastupiteľstve po právnej stránke i naďalej riešiť. Výsledok riešenia toho spoločensko-právneho problému vo vzťahu medzi Rusínmi a Ukrajincami má vyzerať tak, aby rusínsky folklór sa na pódiu konferoval a prezentoval ako rusínsky a po rusínsky a rusínske ľudové staviteľstvo na skanzéne, aby sa prezentovalo ako práca a výsledok staviteľského umenia Rusínov a nie Ukrajincov, ako sa to prezentuje teraz.

 

Vieme, že prvé sťahovanie Ukrajincov do Československa bolo po revolúcii v Rusku v roku 1917, prisťahovali sa iba bohaté a vzdelané vrstvy, lebo utekali z Ukrajiny pred boľševikmi v Rusku. Tieto rodiny či jednotlivci sa usadzovali vo veľkých a malých mestách nie v rusínskych dedinách. V mestách sa mohli zamestnať v úradoch. Na dedine treba pracovať na poli, to boháči a vzdelanci nevedeli, ani nechceli. Preto v rusínskych obciach ukrajinskí prisťahovalci nemohli vytvoriť ukrajinský folklór, ani ukrajinské ľudové staviteľstvo. Druhá vlna prisťahovalcov z Ukrajiny bola v časoch socializmu keď sa vracali poukrajinčení Rusíni, ktorí v akcii Interhelpo v roku 1947 odišli do bývalého Sovietského zväzu za tzv. lepším životom. Keď zistili, že realita, do ktorej prišli, bola hrôzostrašná, a nespĺňala ich predstavy o dobrom živote, tak sa snažili čim skôr vrátiť sa domov, ale nešlo to tak ľahko. Nepustili ich späť. Trvalo veľmi dlho kým sa mohli vrátiť do rodnej zemi. Keď sa konečne s veľkou radosťou vrátili, doma čakalo ich ďalšie sklamanie. Zistili, že zabudli hovoriť po rusínsky a rusínska spoločnosť ich preto neprijala za seberovných a nazývali ich Rusi lebo prišli z „Ruska“. To ich donútilo sa zgrupovať do nejakej organizácie, ktorá sa rozpráva po rusínsko-ukrajinsky, alebo po ukrajinsky, kde sa navzájom cítia byť seberovní.

 

Tretia vrstva prisťahovalcov z Ukrajiny prišla a stále trvá od roku 1989, to sú praví Ukrajinci, ktorí sem prichádzajú za prácou, ale tí sa do ukrajinizačnej politiky nemiešajú a sami seba nepovažujú za Rusínov. Štvrtou vrstvou tzv. Rusínov-Ukrajincov sú Rusíni - učitelia ukrajinského jazyka, bývali funkcionári ukrajinských štátnych inštitúcii, alebo ľudia, ktorí sa vďaka bývalému Kultúrnemu spolku ukrajinských pracujúcich – KSUT, dostali na funkcie, alebo na iné dobre zamestnanie, preto ostali do dnešných dní vďační tejto ukrajinizačnej politike a cítia svoju povinnosť, že majú splatiť svoj dlh za protekčné uprednostňovanie v spoločenskom živote. Takže vidíme, že ukrajinskí prisťahovalci či takzvaní dlžníci ukrajinizačnej bývalej doby v rusínskych obciach nemali kedy, ani ako, vytvoriť nejaký ukrajinský folklór či nejaké svoje ukrajinské staviteľstvo. Všetko ostalo na Ukrajine. Folklór a všetko ľudové staviteľstvo v rusínskych obciach východného Slovenska je iba rusínske. Taká je pravda. My, Rusíni, nie sme proti Ukrajincom, sme za spoluprácu s Ukrajincami, ale sme proti ukrajinizačnej politike občianskych združení s pochybným a konfliktným poslaním v našom regióne, namiereným proti nám, Rusínom. A Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenska je takouto, s právneho hľadiska, ale aj z hľadiska humánneho spolunažívania národnostných menšín, pochybnou, konfliktnou a nedôveryhodnou spoločenskou organizáciou.
 

Preto poďakovanie Rusínov aj moje osobné, patrí tým 12 poslancom, ktorí dali svoj hlas za zmenu názvu festivalu na Festival kultúry Rusínov a Ukrajincov. Aj keď nateraz je to iba doporučenie nášho mesta pre hlavného organizátora ZRUS v Prešove, ale v každom prípade nech to vnímajú ako výstražné pozdvihnutie prsta, že takto to už ďalej vo Svidníku nepôjde. Mali by sa vo svojom myslení vymaniť z objatia ukrajinizačnej politiky minulej doby, lebo dnes už aj Rusínom patrí národnostná sloboda a za túto národnostnú slobodu bojuje aj naše občianske združenie Okresná organizácia Rusínskej obrody vo Svidníku už 19 rokov. Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády SR pre mierové spolunažívanie národnostných menšín vytvára vhodné legislatívne podmienky. Mesto zatiaľ sa nestalo hlavným organizátorom festivalu ako som to navrhoval, ale to je iba začiatok jednaní, vzájomné rozhovory k vyriešeniu toho problému budú pokračovať aj so zástupcami ZRUS. Chcem poukázať na príkladný vlastenecký postoj troch poslancov: Haľko, Mikita, Varchola, ktorí už pochopili, ako je potrebné vyriešiť rozpor medzi Rusínmi a Ukrajincami. Verím, že v blízkej budúcnosti za nimi budú nasledovať aj ďalší poslanci. Lebo nielen Vláda SR, ale aj mesto, ako aj krajské samosprávy na Slovensku sú zodpovedné za mierumilovný život národnostných menšín na svojom území. Preto mesto so svojim poslaneckým zastupiteľstvom je najdôveryhodnejšou zárukou spravodlivosti v medziľudských vzťahoch.

Mgr. Ján Kaliňák, člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády SR