Ján Lazorík: Napísal som 35 kíl listov a nič

Celý život venoval Ján Lazorík boju za ľudovú slovesnosť. Chcel priestor pre prezentáciu toho, čo zanechali predkovia. Je sklamaný z televízie, chcel by ustanovizeň, ktorá by sa starala o kultúrne dedičstvo regiónov. 

 

Meno Ján Lazorík netreba bližšie predstavovať. Je už pojmom. A to nielen v regióne Hornej Torysy, v Šariši, ale aj ďaleko za jeho hranicami.

 

Písať o jeho osobe a činnosti by bolo na jedny celé noviny. Predsa len má 94-ročný bojovník za ľudovú slovesnosť na médiá ťažké srdce.

 

Vstúpiť do domu Jána Lazoríka je ako prísť do múzea. Desiatky fotografií, listov, rôznych predmetov, ktoré sú už pre mnohých mladých známe len z učebníc dejepisu. Pre etnografa je to však domov a celý život.

 

Spomína si, ako prišiel do Krivian v päťdesiatych rokoch pestovať a vysádzať škôlky, založil tu mičurinskú stanicu. Vtedy vraj národ ešte žil v absolútnom spojení s prírodou.

 

Do obce prišiel urobiť prírodovednú stanicu, aby sa žiaci učili spoznávať  rastliny. Vtedy vraj spoznal prvé talenty. „Našiel som tu ohromných géniov, ľudových rozprávačov,“ spomína.

 

V tom čase sa aj dal na ľudovú tvorbu. Začali cvičiť scény. A často, podľa jeho slov, ani veľmi cvičiť nemusel. „Ľudia ako žili, tak sa aj na javisku prejavili, rozprávali, spievali,“ hovorí Lazorík.

 

 

Dvadsaťšesť filmov

Spomína si, ako so scénkou „Krstenie na parobka“ vystupovali na festivale v Levoči. A vtedy sa tam náhodou zjavil režisér Martin Ťapák. „Jak ju videl, tak luskol a povedal – ja toto musím nahrať, musím z toho urobiť film.“

 

Práve tento film, už pod názvom Z chlapčeka vojak, v Ťapákovej réžii, obsadil v roku 1966 na festivale v Dubline druhé miesto.

 

S radosťou a hrdosťou spomína Lazorík aj na časy, keď bol riaditeľom v košickej televízii Štefan Oľha, ktorý nahral 18 jeho scénok.

 

Etnografovi je ľúto jeho práce, nechce, aby vyšla nazmar. Začal teda všetko spisovať do zošitov. Hry ako Dožinky, Chodenie s jedličkou či Varenie lekváru  a mnoho ďalších zobrazujú život vtedajších ľudí.

 

Teraz tieto scénky vydáva v zošitoch, práve mu vyšli 17. a 18. zväzok. A mnohé z nich neostali len na ochotníckych doskách.

 

„V Krivanoch bolo natočených 26 filmov a nikto o tom nič nevie. A dnes si zapnete televíziu a nič tam nemáte,“ ponosuje sa.

 

 

35 kíl márneho boja

Celý život sa snažil bojovať, ako hovorí, za samozrejmé veci. Napríklad za to, aby školy učili deti o tom, v čom sa narodili, o piesňach, zvykoch, tancoch.

 

„Ja som z Torysy a už tam boli iné zvyky, tance, kroj,“ hovorí o svojej rodnej susednej obci.

 

„Funguje princíp dioverzity, svet bol stvorený na základe toho, aby človek mal čo obdivovať a uctiť si, lebo zviera to nevie a to je jediná známka človeka.“

 

Túto rozmanitosť zlikvidovala podľa neho elektronizácia. Ako vraví Lazorík, tá mala prísť, ale o to viac sme si mali zachovať to svoje. „Či je záber v Tokiu, či v Krivanoch, stále je to to isté,“ vraví.

 

A o zachovanie práve toho tradičného sa vždy snažil, písal na všetky svetové strany. Ako hovorí, má 35 kilogramov papiera – listov, ktoré predstavujú jeho celoživotné snahy.

 

 

 

Nevážené bohatstvo

Hnevá sa, že neexistuje ustanovizeň, ktorá by po zberateľoch – amatéroch, ako je on, prevzala ich zbierky.

 

Vysvetľuje, že chodí za ním mnoho študentov, lebo nemajú okrem múzeí kde pre svoje výskumy čerpať.

 

Podpora z ministerstva je podľa jeho slov žiadna. Veľmi ho mrzí, že štát sa o toto svoje bohatstvo nestará. „Ja mám 77 scénok, ale keď k tomu nebude kroj, nedá sa to zahrať,“ vysvetľuje.

 

Nejde len o tance, dupkanie, spievanie a či ujúkanie.  „Národ neprespieval, nepretancoval a nepreujúkal svoju minulosť, ale prežil vo svojich zvykosloviach, v životných spôsoboch, čo boli na každej dedine iné. A keď to vezmeme národu, čím žil, tak potom ten národ prestane sám seba poznať. A kto sám seba nepozná, tak potom sa mu naservíruje niečo cudzie. Ak vznikne vákuum, tak ho naplnia príživníci, čo žijú z toho, čo sami naservírujú,“ hodnotí dnešnú dobu.

 

 

 

Spisovnú slovenčinu neuznáva

Lazorík spisovný jazyk neuznáva. „Spisovný jazyk nie je pôvodný, je umelý, lebo každý jazyk sa skladá z prvkov viacerých nárečí, oblastí štátu a spisovný jazyk predstavujú len spisovatelia, básnici, herci, ktorým nárečie nevyhovuje, ale majú šancu, moc, nárečie zničiť,“ sťažuje sa na jazykovú situáciu. Celý život bojoval proti ypsilonu, zlostia ho dvojhlásky.

 

Ako vraví, zhrozený je z televízie. Snažil sa celý život o presadenie ľudovej tvorby, toho, čo ľud vytvoril.

 

„Objaviť ľudovú pieseň, to je čosi geniálne a si predstavte, čo to rodné, duchovné nahradzuje. Keď zapnete televíziu, zhrozíte sa,“ krúti hlavou.

 

„Ja bojujem, aby na druhom programe, vždy večer v istý čas, išli ľudové filmy, je ich obrovské množstvo.  A keby  taká relácia išla pravidelne, ak by žila ešte veľká klientela milovníkov ľudovej tvorby, tak by sa to prenášalo, odovzdávalo. Prečo nemať stálu rubriku o nárečiach? Prečo nie? Vo svojom vlastnom štáte?“ apeluje.

 

Ján Lazorík zažil aj veľmi kruté časy. Veľa z jeho fotografií je zarámovaných v Krajskom múzeu v Prešove, kam mu ich pomohol zobrať jeho syn.

 

Ešte dodnes s bolesťou spomína na chvíle, keď mu v roku 2006 podpálili sypanec, kde mal svoje zbierky, ktoré poctivo zbieral celý život.

 

Strata bola nenahraditeľná a nevyčísliteľná, šlo o rôzne náradie, plastiky, hune, kožuchy, textil a mnoho ďalšieho.

 

„To, čo som ja zažil, to sa nedá ani vypovedať. A obžalovať nie je ani kde, ani koho v tomto štáte,“ hovorí trpko.

 

„Mám 94 rokov a na záver vám poviem jeden kŕčovitý žart: musím umrieť, kto to vymyslel? Každý človek umrieť musí, niet pomoci, ja sa z toho ortieľu nemôžem vymaniť, ja nevravím, žeby neumierali tí druhí, ale i ja? Čo vlastne zachovávam všetko to, čo je od Boha? Veď Boh stvoril ten svet. Ja bojujem za Boha,“ hovorí s trasúcim hlasom, ale stále neutíchajúcim zápalom v očiach i duši.

 

Tetxt a foto: Mária Pihuličová

Zdroj: http://sabinov.korzar.sme.sk/c/7587993/jan-lazorik-napisal-som-35-kil-listov-a-nic.html