Jesennou ruskou krajinou 

Biely kláštorný komplex na malej vyvýšenine, zvlnené polia čakajúce na neskorú severnú žatvu, pod mostom potôčik prerážajúci si cestu vysokou trávou – všade panorámy ako z Tarkovského Zrkadla.

Keď autobus urobil pauzu a z blízkych lesov zavoňalo hríbmi, spomenuli sme si na varovanie z magazínu na palube lietadla. V Rusku sa ročne stratí asi dvadsaťtisíc ľudí. Sú celé tímy, ktoré sa venujú ich hľadaniu. Často ide o starších ľudí, ktorí stratia mobilný signál, vybije sa im batéria alebo sa ocitnú bez telefónu.

Zdá sa to divné, kým na vlastné oči neuvidíte tie „nechoženyje lesa“, nevyšliapané lesné chodníky. Keď sa pred časom mestský človek vybral na hríby, do lesa sa púšťal cestičkami dedinčanov. A teraz? Vystúpi z auta, urobí pár krokov v teréne, kde ho neorientujú nijaké kontúry pahorkatín – a je stratený.

Lesy sú rozsiahle a polia ich nestriedajú s pravidelnosťou, k akej sme privykli na našich rovinách. Pri takom objeme pôdy zostane časť neobrobená – tak to tu bolo vždy. No človek už začal aj ustupovať z agrárnej krajiny – ako to dokazuje množstvo opustených drevených domov. Sú aj na hlavných trasách diaľkových autobusov, ktoré novými asfaltkami spájajú veľké mestá. Napríklad medzi Jaroslavľou a Vologdou, kde okrem pár dreveníc ľudskú prítomnosť dokladá obrázkový bilbord s usmiatou Snehulienkou a nápisom Usťug – domovina deda Mráza.

A kde je dedo Mráz, tam sú aj losy. Ich a našej bezpečnosti na cestách je venovaná veľká pozornosť. Mnohé úseky ciest sú ohradené jednoduchým plotom určeným na ochranu lesnej zveri, ktorú tu predstavujú práve losy. Jeleňom by v týchto šírkach bolo v zime chladno. Ale ešte je jeseň, toho roku suchá a teplá, a tak v blízkosti miest starenky postávajú pri ceste obďaleč dediny a predávajú mešťanom vlastnoručne dorobené plodiny za nereálne nízke ceny.

Rusko vôbec – s výnimkou Moskvy – je momentálne pre našinca lacné. Treba dodať, že ide len o prechodný stav. Pokles rubľa je ťažký hlavne pre strednú vrstvu, ktorá si zvykla cestovať, no väčšina Rusov nikdy neopustila teritórium svojej krajiny a privykla skromnému životu. Embargo vyvolalo aj nutnosť obnovy poľnohospodárstva a strojárenskej výroby.

Rozvoj krajiny je dnes rovnomernejší, ako keď sa štát spoliehal len na ropnú ťažbu, no platy rastú pomaly. V týchto súvislostiach treba vnímať reptanie pri avizovanom predĺžení veku na nástup do penzie.

Ako za socializmu, ľudia si opäť pomáhajú záhradkárstvom. Zeme je k dispozícii dosť, každý občan má dokonca možnosť prebrať od štátu svoj hektár zadarmo, ale zďaleka nie každý si trúfne na priekopnícky začiatok. Vie, že by bol tvrdý, bez infraštruktúry, ďaleko od škôl a nemocníc. V pamäti je aj skúsenosť 90-tych rokov, kedy rôzne ozbrojené skupiny rabovali práve ďaleko od miest.

U nás sa o tom málo hovorí, ale v období po perestrojke, už za slobodných čias, prišlo násilným spôsobom o život veľa chatárov, no aj množstvo kňazov a rehoľníkov – práve preto, že boli vyslaní do mestám vzdialených končín...

No priekopníkov treba, aj keď má krajina stále primálo obyvateľov na skutočné podmanenie v priebehu dejín nadobudnutých obrovských teritórií. Mestá poskytujú dosť pracovných príležitostí, zamestnávajú aj mnoho ľudí z bývalých sovietskych republík. Vidiek žije pozdĺž trás vlakovej siete, tá je však na veľkosť krajiny malá a nerovnomerná – rozvíja sa lúčovito od Moskvy, a tak sme pri objavovaní severu nútení opätovne vyrážať z hlavného mesta. Vzniká z toho zvláštny pocit akoby sa jeseň, toho roku mimoriadne suchá a teplá, predierala krajinou: tadiaľto prešla, tadiaľto ešte nie.

Svoju pozornosť upriamujeme na stopy človeka v krajine. Ono sa to ľahko povie, no nie vždy je síl na zakopanie káblov, a tak pozdĺž ciest vidíte stĺpy lámp pospájané na úrovni svietidiel. A to nehovoríme o neosvetlených cestách v „glubinke“, teda v skutočnej provincii. Tam sa ľudia snažia nepresúvať za tmy z oprávnenej obavy pred dopravnou nehodou. A predsa, popoludňajší spoj z šesť hodín vzdialenej Moskvy sa za kratších dní roka nemôže vyhnúť tme.

Jednako, dnes sa cestovateľ a predovšetkým obyvateľ, cíti aj v týchto končinách bezpečne. Že tunajší ľudia sa už neboja ozbrojených bánd, sme si uvedomili, keď diaľkový autobus vysádzal jednotlivcov v okolí mestečka Ostaškovo na požiadanie niekde na kraji lesa či pri kruhovom objazde – a oni vykročili k svojim „dačám“ do úplnej tmy, kde sa len niekedy v diaľke lesklo pod svitom mesiaca tmavé Seligerské jazero. Malebné a zanedbané Ostaškovo pritom podľa slov jeho obyvateľov v 90-tych rokoch žilo celkom vydané napospas gangu, ktorý, tušiac budúci rekreačný potenciál miesta, násilne vysídľoval starších ľudí z ich krásne zdobených drevených domčekov, aby ich následne nechal spustnúť.

K Seligeru sme cestovali autobusom, inak sme využívali čisté a pohodlné vlakové vozne prevažne tverskej výroby a v mestách aj lacný Uber. Veľká krajina otvára možnosti iniciatívam menších prepravcov. Medzi mestami sú siete „maršrútok“. Nimi alebo staručkým autobusom sa dá dostať z Vologdy do impozantného komplexu Kirilo-belozerského kláštora. Za freskami Dionísija do kláštora na kraji dedinky Ferapontovo sa cestuje len drahším taxíkom.

Biely kláštorný komplex na malej vyvýšenine, breh jazera porastený borovicami, na kraji ktorého stojí pár miniatúrnych drevených kúpeľných domčekov, pri bráne kláštora jabloň obsypaná drobnými plodmi starodávnej odrody. Zvlnené polia čakajúce na neskorú severnú žatvu, kraje lesa vrúbené jarabinou a čremchou, pod mostom potôčik prerážajúci si cestu vysokou trávou – všade panorámy ako z Tarkovského Zrkadla, prosto kinematografický raj.

Drevená dedina vinúca sa ku kláštoru, domy s drevenými plôtikmi i bez plotov. Áut na kraj dediny príde denne azda desať a, samozrejme, nejaké majú i dedinčania na vlastné spojenie so svetom... Prakticky panenská krajina. Po prehliadke fresiek pred obchodom s rozličným tovarom, kde kupujeme kvas, sa nám prihovorí starenka: odkiaľ sme prišli, či sa nám páči.

Súhlasí s tým, že chrám je prekrásny. Potom sa čosi posťažuje, ale my, plní svetlých zážitkov, nevieme sa naladiť na jej clivotu, chceme ju dostať na stranu našej radosti, a tak prejdeme k chvále tunajšieho čistého vzduchu. Nato zaprotestuje: „Akýže tu už môže byť vzduch! Azda kedysi, ale v dnešných časoch... Veď ,mašin to skoľko‘ – koľkože je tu áut!“

Anna A. Hlaváčová

Zdroj:
https://www.postoj.sk/50221/jesennou-ruskou-krajinou