Jevgenij Libezňuk z filmu Čiara: Videl som, čo sa deje na jednej aj na druhej strane

Čiaru dôverne pozná, pretože na hranici stál aj 36 hodín. Herec Jevgenij Libezňuk (56).

Dráma, ktorá bude ako slovenský filmový reprezentant v Los Angeles bojovať o sošku Oscara, mu vošla pod kožu. A to nielen pre jednu z hlavných postáv.

Jevgenij Libezňuk žije na Slovensku, presnejšie povedané v Prešove, od roku 1986. O rodnej Ukrajine však rozpráva s vášňou, pričom nevdojak obhajuje obyčajného človeka, a to aj napriek tomu, že čiaru poniektorí využívali, aby zabezpečili svojim rodinám ekonomický štandard.

Ukrajinskí politici sú vraj ešte horší ako tí naši. Kým u nás kradnú len niektorí, u našich východných susedov je ich oveľa viac a svoje bohatstvo deklarujú aj tak, že majú vlastné lietadlá.

Z kriminálnikov sa teší dcéra

Herec, ktorý sa už zabýval na Slovensku, pochádza z Černovickej oblasti, z regiónu na cípe Ukrajiny, Rumunska a Moldavska. Od hranice je vzdialený asi 420 kilometrov.

Do našich končín ho zaviala láska. V Kyjeve, kde študoval herectvo, sa zamiloval do spolužiačky z Trebišova. Dnes však už o matke svojho 31-ročného syna hovorí ako o bývalej manželke. Novú rodinu si založil so svojou hereckou kolegyňou z Prešova, je otcom 5-ročnej dcéry.

Tvorcovia filmov ho vyhľadávajú hlavne pre negatívne postavy ukrajinských či balkánskych mafiánov, v dráme Tango s komármi (2009) mu režisér Miloslav Luther zveril úlohu ukrajinského robotníka.

Muži, ktorí tancujú na hrane zákona, robia radosť hlavne jeho malej dcére. Kvôli potetovaným kriminálnikom si ho totiž berú do parády maskérky, ktoré mu neraz musia pomaľovať poriadny kus tela.

„Dcéra sa ma s radostným smiechom zvykne pýtať – ňaňku, zase budeš pomaľovaný?“

Pas v policajnom trezore

Lenže cesta do manželského prístavu Slovenky a Ukrajinca mala aj pachuť problémov. Hoci Jevgenij Libezňuk neutekal na kapitalistický Západ, ale, naopak, spod sovietskej červenej hviezdy sa presunul na socialistické Slovensko, jeho blízki mali pre to patálie.

„Mama, ktorá má dnes 76 rokov, je ekonomická inžinierka a zastávala vysokú funkciu v podniku, podobnému vašej Jednote. Keďže som však opustil Sovietsky zväz, zbavili ju vedúcej funkcie. V roku 1987 som ju chcel navštíviť, mama však musela napísať oficiálne pozvanie, ktoré potom posudzovala stranícka organizácia.

Ani môj odchod po tom, ako som sa oženil, nebol jednoduchý. Na Ukrajine vládli také divné socialistické anomálie. Potreboval som množstvo pečiatok na povolenie, komsomolci sa zrazu začali zdráhať, že oni mi vycestovať na Slovensko nedovolia.

V duchu som si pomyslel, chlapci, môžete ma, viete čo, už mám v ruke pas. Na Ukrajine totiž ľudia nemohli mať cestovné pasy len tak doma, boli vždy zamknuté na polícii. Keď sme chceli cestovať, museli sme vypísať žiadosť a dotazník, komisia rozhodla, či nám ho vôbec vydajú.

A keď sme sa vrátili spoza hraníc domov, pas potom šup naspäť do policajného trezora. Keď mi vtedajšia manželka ukazovala svoj, že ho má vždy pri sebe, skoro som odpadol.“

Ozbrojení policajti

Po tom, čo svet prepísal históriu a červené veľmoci vo svete padali ako domčeky z karát, mohol konečne slobodne cestovať hore-dole k príbuzným. Lenže zase nebolo všetko s kostolným poriadkom.

„Ukrajinsko-slovenskú hranicu poznám veľmi dobre, ba až dôverne, viem, čo sa tam všetko zomlelo. Veď tade cestujem viac než 30 rokov. Veľmi dobre som videl, čo sa deje na jednej aj na druhej strane. V 90. rokoch sa zo Slovenska na Ukrajinu prešlo ako-tak bez problémov, oveľa horšie to bolo cestou naspäť.

V kolóne sa stálo minimálne 12 hodín, čakacia lehota 36 hodín nebola ničím výnimočným. Jedna rampa, druhá rampa a kopec vyzbrojených ukrajinských policajtov. Vodiči stoja nervózni v rade a zrazu registrujeme – veď toto auto si akoby nič okolo nás prechádza už piatykrát.

Zavládne nervozita, vodiči trúbia, protestujú, policajti vyťahujú zbrane a vyhrážajú sa, že ich aj použijú, ak nenastane pokoj. Diali sa tam strašné veci. Neostávalo nám nič iné, len zaťať zuby a čakať.

Odkedy je Slovensko v schengenskom priestore, čakacie lehoty sa poriadne predĺžili aj na tejto strane. Môže za to prísnejšia kontrola, colníci toho musia viac zapisovať. Na jedno auto potrebujú aspoň 10 minút. Tak si vyrátajte, koľko musí čakať v kolóne auto, ktoré je v poradí dvadsiate.“

Obyčajní ľudia, obyčajné správanie

Keď nakrúcali film Čiara, zrazu sa ocitol v dôvernom prostredí, na dôvažok na pľaci boli aj jeho spolužiaci z kyjevskej vysokej školy.

„Najprv sme na seba vyvaľovali oči a trvalo nám pol hodiny, kým sme prišli na to, kto je kto,“ smeje sa. Prevádzačov či pašerákov by, čuduj sa svete, nehádzal do jedného vreca.

„Prišli časy, keď padali fabriky na jednej aj na druhej strane, ľudia, ktorí boli zvyknutí na vskutku slušné príjmy, zrazu nemali ako uživiť svoje rodiny, všetko sa zosypalo. Ľudský mozog sa poriadne aktivizuje, hlavne, keď sa človek ocitne v núdzi. Sú tu cenové rozdiely, hranica...

Nečudo, že čiara sa stala ich živobytím. Kým prevádzali a pašovali obyčajní ľudia, aj sa tak správali – obyčajne, žiaden banditizmus. Lenže potom sa toho chopili tí, ktorí chceli zarobiť veľké peniaze a priviedli špeciálne vycvičených ľudí.

Jeden dôstojník nám povedal, že film je len slabý odvar. V reáli to bolo drsnejšie, vzťahy oveľa ostrejšie. Špeciálny prokurátor, ktorý mal veľa prípadov práve s prevádzačmi, nám zase hovoril, ako 4 roky nemohli dokázať nič človeku, ktorý mal skúsenosti z légie.“

Žobrajúci učiteľ

Ukrajina sa zase o jeden malý krok posunula smerom k Európskej únii. Domáci k nám môžu cestovať bez víz, dá sa čakať, že sa nás to citeľne dotkne.

„Ten, kto chcel odísť do zahraničia, tam už je. Veď len z východnej Ukrajiny odišli v poslednom čase 2 milióny ľudí. Myslím si, že Ukrajinci začnú postupne osídľovať východ Slovenska tak, ako sa Slováci udomácnili v maďarskej Rajke či rakúskom pohraničí.

Potom sú tu nízkonákladové letecké spoločnosti, Ukrajinci začnú na Slovensko lietať na výlety tak, ako Slováci cestujú na predĺžené víkendy napríklad do Paríža.“

Jeho rodná krajina sa síce pomaly dvíha z ekonomického popola, ako však hovorí Jevgenij Libezňuk, stále je to zem plná paradoxov.

„Sú u nás dediny, kde namiesto domov stoja paláce, inde akoby na vidieku zastal čas a vyzerá to tam ako pred sto rokmi. Moja mama, ktorá pracovala 40 rokov, má dôchodok v prepočte 120 eur, bolo mi z toho do plaču.

Ona mi na to, že je to slušný dôchodok, pretože moja sestra, ktorá je inžinierka, má nižší plat. Ale zase môj synovec je veľmi dobrý IT odborník, po skončení štúdií si okamžite našiel prácu, nástupný plat mal 1 000 eur.

Žiaľ, stretol som vo svojej rodnej krajine aj vysokoškolského pedagóga v seniorskom veku, ktorý musí žobrať. Má chorú manželku, celý jej dôchodok ide na lieky, jeho penzia však už nepokryje ani tie najnutnejšie náklady.“

Erika Szalayová

Zdroj:
https://www.aktuality.sk/clanok/530147/jevgenij-libeznuk-z-filmu-ciara-videl-som-co-sa-deje-na-jednej-aj-na-druhej-strane/?utm_source=cas.sk&utm_medium=zona-article&utm_content=box-aktuality-article&utm_campaign=cross

Foto:
Na Slovensku žije už viac ako tridsať rokov.
Zdroj: Miro Miklas