Jozef Lauruský fotografuje zo svojho okna už takmer štyridsať rokov

Po dlhšej prestávke opäť rozšíril rady súťažiacich. Pri vyhlasovaní víťazov išiel po ceny dokopy trikrát.  Bodoval v čiernobielej aj farebnej fotografii. Neušla mu ani cena v tematickej kategórii Voda. Fotograf  Jozef Lauruský, rodák z Ruského, ktoré zatopila Starina, fotografuje už takmer polstoročie.

Na tohtoročnú súťaž amatérskych fotografov H/AMFO Roberta Spielmanna sa prihlásil aj preto, aby si pripomenul nedožitú storočnicu nestora humenskej fotografie. „Pán Spielmann bol môj učiteľ vo fotografickom zobrazovaní a videní. Bol to aj môj priateľ. Chcel som si ho takto uctiť,“ povedal na vernisáži Jozef Lauruský.

Hĺbavý fotograf už dávno nepracuje len štýlom idem, zbadám, vyfotím. Programovo pracuje na viacerých témach. Zaujíma ho náboženská tematika, problém „vykoreňovania“ z rodiska i návratov na pôvodné miesta.

„Pri niektorých témach, ako napríklad Symboly doby, ide o cielené hľadanie a zosúladenie fotografií tak, aby ladili s hlavnou myšlienkou. Dbám aj na časovú postupnosť, aby bolo divákovi jasné, kde sme boli, kde sme a kam smerujeme. Že ide o zmenu hodnôt, ich devalváciu. Kedysi bol na vrchole kostol a kríž, dnes je pre nás zlatým teľaťom reklama,“ hovorí o cykle čiernobielych fotografií, ktoré porota ocenila.

Na Laborci sa vždy niečo deje
Niektoré zábery, hoci programovo tvorené, sú dielom náhody a zachytením okamihu. „Štyria kolegovia už roky pracujeme na cykle Pohľad z môjho okna. Ja už od roku 1976. Mám plno fotografií, stačili by na samostatnú výstavu. Bývam na dvanástom poschodí, mám dobrý rozhľad na východ a juh a podo mnou tečie Laborec. Tam sa vždy niečo deje. Pravda, treba sa vedieť dívať,“ dodáva vyučený automechanik.

Okrem kačíc a ich divadla na vodnej hladine si oko fotografa všíma aj bezdomovca Michala. „Rád fotografujem ľudí pri práci, náboženské obrady, púte a 'abstraktno'. Pri tom by som chcel zostať. Nové témy už načínať nebudem,“ dopĺňa.

Svoje fotografie má rád
Jozef Lauruský hovorí, že má rád všetky svoje fotografie. „Keby to tak nebolo, nemohol by som ich urobiť a vystaviť,“ zdôrazňuje. So zbavením sa „nepodarkov“  ale žiadny problém nemá. „Veľa vecí ide do koša v počítači. Aj z toho mála, čo nafotím, bez milosti  vyhodím do koša to, čo nie je dobré. Nič nenechávam na harddisku, čo je odsúdené na vymazanie. Myslím si, že už dokážem posúdiť kvalitu a oceniť to, čo sa mi môže v budúcnosti hodiť,“ dopĺňa.

V súčasnosti pracuje na téme prvá svetová vojna. Práve náš región zasiahla pred sto rokmi  najničivejšie. „Chodíme po miestach, kde sa v prvej vojne bojovalo. Hľadáme to, čo tie časy pripomína, čo po nich zostalo. O dva – tri mesiace by sme chceli usporiadať výstavu,“  dodáva.

Všetkým chlapom, ktorí sa nudia, a nielen im, odkazuje – fotografujte.
„Poznám veľa chlapov v mojom veku, ktorí sa nudia. Stoja pri bufete s fľaškou v ruke a sú nešťastní. Keby som mal žiť ešte sto rokov, určite by som sa nestíhal nudiť. Fotografovanie je super terapia. Na všetko,“ dodáva s úsmevom.
 
Jana Otriová

http://humenne.korzar.sme.sk/c/7175083/jozef-laurusky-fotografuje-zo-svojho-okna-uz-takmer-styridsat-rokov.html