Jozef Lauruský má ateliér pod oknami

Keď pred rokmi humenský fotograf Jozef Lauruský ochorel a musel zostať doma, zistil, že má veľa voľného času. Vzal do ruky fotoaparát a vyklonil sa z okna bytu na dvanástom poschodí v bytovke pri Laborci. Odvtedy projekt Pohľad z môjho okna vníma ako svoj životný program. Uplynulo už 38 rokov.

 

Fotografie „z okna“ vystavuje vo foyeri Vihorlatského osvetového strediska, ktoré najprv vlastnými rukami upravil.

 

„V priebehu niekoľkých rokov, ale aj ročných a denných premien chcel zistiť, čo je z jedného uhla pohľadu zaujímavé. Všetky vystavené snímky sú fotografované z bytu na dvanástom poschodí na Sídlisku III. Nie sú manipulované. Lauruský chce dosvedčiť, že fotograf nemusí fotiť len exotické krajiny a témy, ale aj obyčajné, všedné veci, okolo ktorých prechádzame bez povšimnutia. Aj tie môžu získať na úžasnej tvorivej estetickej realite,“ uviedla výstavu kurátorka Mária Mišková.

 

Čo prináša rieka

Jozef Lauruský, rodák z Ruského, ktoré muselo ustúpiť vodám Stariny, chcel cyklus fotografií pôvodne nazvať Čo prináša rieka.

 

„Popod okno tečie aj 'moja'  rieka, ktorá pramení v Ruskom, Cirocha. Asi kilometer povyše sa vlieva do Laborca. Cítim to spojenie. Rieka pramení v mojom rodisku a tečie popod moje okná. Keď je búrka v Sninskej doline, pravá časť proti prúdu rieky je tmavá, mútna a z medzilaborskej strany svetlá. Aj keď sa vody oboch riek zlejú, úplne sa nepremiešajú. Pokračujú ďalej súbežne, vo dvojici. Ruské je pri mne,“ vyznáva sa autor.

 

Fotografie však nezachytávajú len samotnú rieku, ale aj hrádzu, dianie pod oknami i na druhej strane brehu.

 

„Preto som názov projektu zmenil. Ale ten s riekou sa mi páči viac.“

 

Ako sa mení svet

Pohľad z okna je aj dokumentom doby. Dôkazom, ako sa krajina menila a mení.

 

„Prvé snímky z konca sedemdesiatych rokoch ukazujú, že na druhom brehu ešte nebola benzínová pumpa. V lete tam prichádzal jeden starý pán s koníkom. Koňa priviazal o strom a sám celý deň kosil lúku. Chodieval niekoľko rokov, až raz neprišiel. Nebolo ani koňa. Nemal kto lúku kosiť. Pomaly zarastala, dnes je z nej les,“ hovorí Lauruský.

 

„Včera zarybňovali Laborec. Prišlo nákladné auto a vypustilo do vody ryby. Zadokumentoval som to. To je môj najnovší úlovok na Laborci.“

 

Čas zmenil aj témy

Nostalgiu cíti za rodným krajom. „Keď som sám, vyjdem na najvyšší kopec nad dedinou, volali sme ho Velikij horb. Ľahnem si do trávy a spomínam, ako sme s chlapcami pásli kravy, behali po brezovom háji.“

 

Roky zmenili aj jeho fotografické témy.

 

„Keď som bol mladý, rád som fotografoval mladé dievčatá, portréty, aj nejaké akty boli. Teraz sa viac venujem krajine a prírode. Takej, ktorá je poznamenaná človekom. Človek ju premenil a prispôsobil svojim potrebám. Chcem ju zobraziť tak, aby bola zaujímavá. Aj nepekné veci fotografujem tak, aby zaujali. Neraz sa sústredím na detail.“

 

Z okna bude fotografovať, dokedy bude vládať. „Netreba na to fyzickú námahu. Stačí vziať si stoličku, sadnúť si a čakať. Vždy sa niečo objaví.“ dodáva.

 

Jana Otriová

 

http://humenne.korzar.sme.sk/c/7406586/jozef-laurusky-ma-atelier-pod-oknami.html