K otázkam histórie a pôvodu rusínskeho obyvateľstva na východnom Slovensku

Vyššie nastolené otázky vedú k zamysleniu nad tým, aká je objektívna minulosť Rusinov. Ukazuje sa však, že v tejto súvislosti bude nevyhnutné pootvoriť povestnú trinástu komnatu staršieho, historického no i novodobého rusínskeho vedomia. Práve ono je dnes v neľahkej situácii a doslova na rázcestí svojho doterajšieho vývoja. Zdá sa, že pokiaľ sa ako súčasné generácie Rusinov zásadne nezmobilizujeme, hrozí nám v najbližšej budúcnosti čiastočná alebo úplná strata vlastnej národnostnej identity a definitívna slovenská asimilácia.

Širšie všeslovanské cítenie, národné povedomie a hlavne identičnosť pôvodného slovanského obyvateľstva sa na Východe Slovenska začali výraznejšie prejavovať najmä od polovice 19. storočia. Stalo sa tak pod vplyvom nesmierne záslužnej národno-obrodeneckej činnosti známych, ale aj menej známych buditeľov A. Duchnoviča, A. Pavloviča a A. Dobrianskeho resp. A. Kralického, J. Staurovského-Popradova, V. Dovhoviča, B. Nosáka a ďalších.

Je nesporné, že proces formovania Rusinov značne ovplyvnili šíriace sa myšlienky slovanskej vzájomnosti reprezentované J. Kollárom, L. Štúrom, J. Záhorským a P. J. Šafárikom. Myšlienka o význame Slovanov v celkovej histórii ľudstva, takmer prorocky vyslovená na akademickej pôde Nemecká J. F. Herderom nadobudla doslova revolucionizujúci ohlas v celom rade európskych krajín, vrátane Habsburskej monarchie i jej východnej časti označovanej ako Uhorsko. S odstupom určitého historického obdobia môžeme dnes konštatovať, že táto pozoruhodná idea i na ňu nadväzujúceho stanoviská boli v Uhorsku prijímané tak Slovákmi ako aj Rusínmi na princípe vzájomnej rovnosti. Obidva národy, ktoré tu vedľa seba po stáročia žili, museli totiž o svoju budúcnosť, často aj spôsobom plece pri pleci tvrdo bojovať. Plne to potvrdzuje jeden z najvýznamnejších hurbanistov Karol Bôrik, keď vo svojich „Skúsenostiach z povstania 1848-1849" uvádza, že k slovenskej dobrovoľníckej výprave na východe Slovenska sa cez nepriateľské pozície doslova hrdinsky prebili a „k nám prestúpili celé desiatky tohto dobrého ľudu Rusinov", čím jeho dobrovoľnícke vojsko značne posilnilo a úspešne dorazilo až do svojho cieľa v Prešove.

Neustále rozvíjané a čoraz pevnejšie rusínsko-sloveské bratstvo i porozumenie dosvedčuje aj plná zhoda a spolupráca intelektuálnych predstaviteľov oboch národov na Slovanskom zjazde v Prahe (1848). V jeho priebehu bol napokon na podnet J. M. Hurbana spoločne sformulovaný protest voči národnostnému útlaku zo strany Kossuthovej vlády. Táto dôvera sa prejavovala aj v procese verejných prezentácií viacerých dovtedy neriešených alebo pootvorených problémov o blízkosti jazykov, kultúry a vzájomnom historickom pôvode.

Je známe, že naši tak slovenskí ako aj rusínski národní buditelia v priebehu 19. storočia neodmietali myšlienky rusofiistva. L. Štúr napríklad považoval Rusinov za najzápadnejší výbežok východného Slovanstva ako v poradí štvrtý i keď najmenší národ tohto zoskupenia (Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Rusíni). Vo viacerých listoch svojim najbližším spolubojovníkom otvorene vyzýval nielen chrániť čistotu vzťahov k tomuto najmenšiemu bratovi, ale mu aj všemožne pomáhať a pridržiavať sa pritom správneho a ľubozvučného slovenského pomenovania tohto národa, ktoré podľa Štúra má znieť: Rusín, Rusínka, Rusíni".

V zložitej situácii obdobia po roku 1848 a to najmä pre nám blízky štátoprávny národ Slovákov, sa jeden z popredných Rusinov, všestranný vzdelanec a spoločensky významný dejateľ z východného Slovenska Adolf Dobriansky ani na chvíľu nerozpakoval, nezaváhal a s energiou jemu vlastnou postavil do radu tých, ktorí ich systematicky chránili. Dobriansky dokázal nebojácne brániť záujmy Slovákov najmä pred nastupujúcou maďarizáciou a to tak na domácom ako aj na medzinárodnom poli. Tieto zápasy ovplyvnil aj ako osobitný dôverník a poverenec Ruského štátu, ktorý na žiadosť Viedne vyslal svoju armádu a v bitke pri Világoši aspoň na čas utímil miestami preexponované politické ambície Maďarov. V tejto jedinečnej pozícii vystúpila do popredia osobnosť A. Dobrianskeho, ako jedného z najvýznamnejších diplomatov tohto obdobia a vzájomne akceptovaného komunikátora Viedne i Petrohradu, ktorá si v oblasti vtedajšieho i spoločenského a národnostno-politického života mohla dovoliť presadzovať skutočne to, čo nikto iný.

Po vyhlásení štatária a vydaní zatykača na poslanca Uhorského snemu L. Štúra zastupujúceho mesto Zvolen, nastúpil A. Dobriansky na jeho miesto a neúprosne obhajoval národné záujmy Slovákov. Niekoľkokrát organizačne zabezpečoval prijatia národných delegácií vo Viedni. Doslova a do písmena stál pri vzniku Matice slovenskej. V roku 1863 aj materiálne podporil jej tak proslovenské ako aj praslovanské aktivity. Niekoľko rokov po pozastavení Matice slovenskej však z úst predsedu Uhorskej vlády Kolomana Tiszu (1895) sa na priamu otázku v uhorskom parlamente, čo by mohol doložiť o živote Slovákov v Uhorsku, odpovedal: „Nepoznám slovenský národ. Takéhoto tu niet!". Pod vplyvom tohto nepravdivého a jednoznačne provokačného Tiszovho vyhlásenia, ktoré vtedy doslova obletelo Európu, vystúpili viaceré významné osobnosti, ako napríklad B. Bjórnson a W. Watson, ktorí upozornili svetovú verejnosť na porušovanie národnostných práv Slovákov v Uhorsku.

Súčasná veda a jej poprední predstavitelia, ktorí prezentujú svoje najnovšie poznatky v celom rade knižných publikácií i na internete, sa v podstate zhodujú na tom, že Rusíni/Ruténi sú prastarým slovanským národom s pomerne dlhou a autochtónnou minulosťou. Tú nám však bude treba pravdepodobne ešte dlho spoznávať. Je napríklad prirodzené, že v procese osvojovania si najnovších poznatkov z histórie, jazykovedy či etnografie, budeme musieť zásadne odmietnuť zastarané názory o Rusínoch ako o národe hašterivom, bez vnútornej jednoty a sily, neschopnom brániť svoje celkové záujmy a ciele.

Jednou z najvýznamnejších ilustrácií charakteru našich rusínsky a slovanských predkov a i zmyslu pre odvahu i súdržnosť bola ich aktívna účasť na boji voči mongolským hordám z východu a nemeckým križiakom prenikajúcim v zlopovestných výpravách zo západnej Európy na východ a drancujúcich územie jednotlivých slovanských krajín. V dnešnom pretechnizovanom svete plnom vzájomnej nevraživosti a nedôstojného amoralizmu si možno už ani nevieme dostatočne objektívne uvedomiť s čím všetkým argumentovali tí, ktorí nedoceňujúc historický význam východných Slovanov pri obrane strednej i západnej Európy pred Mongolským nebezpečenstvom (12. -pol. 13. st.) začali práve voči nim viesť križiacke výpravy odobrené samotným Rímom.

V priebehu 12.-15. st. sa tieto útoky zamerali na územie Ruska, Litvy, Poľska a Čiech. V súčasnom období sa často zabúda, že pri riešení tohto mocenského konfliktu naši predkovia ani chvíľu neváhali a na výzvu poslov z Poľskej Žmude vyslali svoje vojenské jednotky. Boli to teda aj Rusíni, ktorí sa výrazne podieľali na ich definitívnom zastavení. Veď v jednej z rozhodujúcich fáz neľútostného zápasu Slovanov s nemeckými križiakmi v roku 1410 sa na Grúnwaldskom bojisku (severozápadne od Varšavy) objavili aj vojenské oddiely tých, ktorí so zápasmi poľsko-litovských národných zoskupení už dlhodobejšie sympatizovali. Priamy účastník bojov pri Grúnwalde, kronikár Rádu Possilg, opisujúc priebeh grúnwaldských bojov, nezabudol zdôrazniť, že medzi nimi sú aj vojenské oddiely Rusinov/Ruténov i tzv. Karpatských Valachov zo severných oblastí dnešného Rumunska. Škoda, že vyše 600-ročný zápis nemeckého kronikára zaznamenávajúceho vojnové udalosti hlavne v prospech križiakov už nič bližšie o Rusínoch neobsahuje. Napriek tomu je veľmi významným svedectvom a pravdepodobne historicky prvým písomným dôkazom vojenského vystúpenia našich rusínskych predkov.

Pri rozvíjaní procesu kultúrneho a národnostného oživenia Rusínov by sme spolu s okruhom nám najbližších mali dôvernejšie nazrieť aj do zrkadla dejín. Práve ono nám totiž môže sprostredkovať známe i menej známe stránky rusínskej histórie, vrátane ich sebazáchovy, vojenského umenia, osobnej chrabrosti a príslovečného citu pre sociálnu spravodlivosť. Veď práve tá preslávila v doterajšej histórii viacerých príslušníkov rusínskeho národa ochotných popasovať sa so zlom i príkoriami rôzneho druhu. Dochádzalo k tomu buď priamym bojom, organizovaním záškodníckej činnosti na panskom resp. útekmi od feudálnych zemepánov, zbojníctvom (Fedor Hlavatý), vypovedaním neposlušnosti i otvorenými vzburami voči bezpráviu (1614 - Vzbura v Krásnom Brode, 1631 - Povstanie východoslovenských žúp, 1831 - Východoslovenské roľnícke povstanie, atď.). Na druhej strane musíme otvorene priznať,  že i keď sa história „dokáže zahrať" aj s podstatne väčšími národmi, v prípade toho nášho sa jemnocitom ku naším rusínskym predkom  naozaj nepredviedla. V dôsledku monštruóznneho komplotu najrôznejších mocenských, štátnych i hospodárskych záujmov ako aj viacerých ambícií cirkevných a politických mocnárov Európy, nezostalo pre naplnenie idey národnej sebarealizácie Rusínov na ich rodnej zemi žiadne pochopenie. Bola to nepríjemná historická realita.

Neschopnosť vytvorenia jednotného a moderného národa Rusínov resp. jeho vplyvných štruktúr v priebehu 19. a 20. storočia napokon spôsobila, že príslušníci tohto pôvodne podstatne jednotnejšieho národného zoskupenia sa po zániku Rakúsko-uhorskej monarchie (1918) ocitli a dodnes žijú v celom rade, vzájomne susediacich i vzdialenejších štátoch Európy, vrátane Slovenska (Ukrajina, Poľsko, Rumunsko, Maďarsko, Srbsko a inde).

Dôslednejšie štúdium histórie a kultúry Rusínov je podľa viacerých autorov, ktorí sa nimi dlhodobo zaoberajú, nesmierne náročným a vyžaduje značnú trpezlivosť. Mnohé z artefaktov pôvodného vývoja sú zahalené tajomstvom, ďalšie prikryl čas, a preto ešte len čakajú na svoje nové odhalenia v podobe serióznej vedecko-výskumnej práce. Pri troche optimizmu je však možné predpokladať, že tak ako v niektorých iných krajinách sa ľady doterajšieho konzervativizmu konečne pohnú dopredu. Veríme, že systematický výskum týchto otázok privedie k odkrytiu nových faktov, principiálne osloví nové generácie Rusínov a privedie ich k prehĺbeniu záujmu o budúcnosť vlastného národa.

S vyššie uvedenými tendenciami sa v prostredí našich občanov stretávame najmä od roku 2000-2001. Prvé vlny zvýšeného záujmu mladých sa na niektorých stredných ale i vysokých školách východného Slovenska začali prejavovať i skôr (1995-1996). V sérii doterajších besied s mládežou sa napríklad ako lektori Združenia slovanskej vzájomnosti presviedčame, že ich účastníci si svoje názory, okrem štúdia v novej literatúre, overujú na internete a otázky smerujú aj do takých oblastí, akými sú sociológia, psychológia, historická jazykoveda, politológia etc. Je potešiteľné, že práve z prostredia týchto mladých dnes rezonujú otázky smerujúce k pôvodu i autenticite Rusínov. Často sa napríklad otvorene pýtajú, kedy vznikli Rusíni ako národ? Za akých podmienok sa historické vymedzenie Rusínov ako národa napokon zúžilo a vymedzilo do novej formy tzv. rusínskej národnosti.

Mladí Rusíni chcú poznať svoju národnú históriu, no súčasne s tým chcú vedieť aj to, kto a za akých okolností začal tento národ pretransformovávať ku „osobitnej národnostnej individualite" (Ľ. Haraksim) a tzv. radovej či obyčajnej národnostnej menšine. Prečo sme Rusíni, statočne preživší spoločný boj voči maďarizácii po boku dnes už štátoprávneho slovenského národa právom sa pýšiaci svojou autochtónnosťou zrazu označovaní len ako spriatelená etnická resp. národnostná menšina ochotná pristúpiť na akékoľvek kompromisy s jestvujúcou štátnou mocou? Rusíni predsa nechcú byť Baskami Európy, či Kurdmi Ázie! Vzhľadom na spoločne prejdenú historickú cestu by si od tohto štátoprávneho národa zaslúžili podstatne viac konkrétnej pomoci a to najmä v oblasti sociálneho života bez stále pretrvávajúcich regionálnych disparít, obmedzujúcich prostriedkov na vlasteneckú prácu s mládežou a nedostatočného mediálneho priestoru najmä v rozhlase i televízii.

Súčasné generácie Rusínov nemôžu mlčať donekonečna a zakrývať oči pred permanentnou kultúrnou a jazykovou asimiláciou zo strany silnejších národov, na ktorú kriticky poukazovalo Slovanské združenie v americkom Clevelande už v období pred prvou svetovou vojnou (1901). S osobitnou kritikou maďarizácie na východe Slovenska vtedy vystupoval P. Rovnianek, a to najmä voči grécko-katolíckemu duchovenstvu i jeho vtedajším biskupom. V ním redigovanom Slovenskom denníku (9.10.1901) napríklad otvorene poukázal na to, že ich prvoradým cieľom je „nahrabať peniaze" a starostlivosť o jazyk či všeobecné kultúrne povznesenie svojho národa „trestuhodne zanedbávajú." Od napísania vyššie uvedeného článku uplynulo už 110 rokov. No ako sa ukazuje bližšia analýza súčasných, asimilačných tendencií (slovakizácia) a postojov hierarchie grécko-katolíckej cirkvi ani v súčasnosti sa v podstate nič zásadnejšie nezmenilo. Je však pravdou, že procesy jazykovej a kultúrnej asimilácie posilňujúce v konečnom dôsledku ku slovakizácii nemajú násilný charakter a z časti sú aj objektívne. To však vonkoncom neznamená, že by ich bolo potrebné prijímať s takou mierou odovzdanosti a kultúrnej i spoločenskej pasivity.

Na Slovensku prebieha i v ostatných dvoch desaťročiach „silná asimilácia", uvádza Dr. M. Mušinka a až 75 % obyvateľov rusínskeho resp. ukrajinského pôvodu sa hlási ku „majoritnej slovenskej spoločnosti. Podobné, alebo týmto konštatovaniam veľmi blízke stanoviská, sú však obsiahnuté aj v prácach viacerých ďalších autorov. Otvorené upozornenia na pomerne zložitú situáciu v oblasti života a spoločenských potrieb príslušníkov národnosti sa objavujú v období vzniku krízových situácií. Niektoré z nich som mal možnosť zažiť aj osobne, a to pri manažovaní takmer rok trvajúcich zápasov o zachovanie národnostného vysielania Prešovského rozhlasu. Tento zápas sme viedli nielen v tlači či pomocou petícií, ale aj na pôde takého ústavného orgánu akým je Národná rada SR. S odstupom niekoľkých rokov, ktoré uplynuli, musím konštatovať, že napriek šírke a zjavnej presvedčivosti našich argumentov, na ktorých sa podieľali najvýznamnejší odborníci z rozhlasovej redakcie, ich vedenie vtedajšieho Slovenského rozhlasu otvorene odignorovalo. Pri hlasovaní v príslušnej komisii NR SR sme neuspeli a to aj za zjavného súhlasu niektorých, stále priateľsky sa tváriacich poslancov. Dnes už viacerí, vieme, že náš vtedajší zápas o zachovanie národnostného vysielania z Prešova o väčší priestor v médiách, ktorý v krátkom čase za sebou desaťtisíce občanov najmä z východu republiky, bol porazený aj preto, že sme mu dali veľmi solídny, pokojný, miestami až prosebnícky charakter. Za oprávnené požiadavky a záujmy vlastného národa by sa však v demokracii prosíkať nemalo! V súčasných podmienkach sa totiž takýto postup považuje skôr za prejav slabosti a na niektorých bratislavských vládnych vŕškoch jednoducho nezaberá! Na túto skúsenosť sa odvolávam aj preto, že práve udržanie rozhlasového vysielania v Prešove, ako prirodzeného východoslovenského centra Rusínov by mohlo konečne výrazne prispieť ku kultúrnemu povzneseniu príslušných slovanských národností a prehĺbeniu spoločného všeslovanského cítenia.

Po rozpútaní druhej svetovej vojny (1. septembra 1939) sa začali nad strednou a východnou Európou sťahovať mraky nemeckého fašizmu. Boli to však opäť naši predkovia - Rusíni, ktorí ani na chvíľu nezaváhali a spolu s ďalšími slovanskými národmi sa aktívne zapojili do vznikajúceho odbojového a partizánskeho hnutia. Mnohí občania CSR rusínskeho, ale i ukrajinského pôvodu, ktorí opustili republiku a zdržiavali sa na území ZSSR, začali vstupovať do 1. čs. armádneho zboru L. Svobodu. Práve v týchto bojových činnostiach od Novochoperska a Buzuluku cez Sokolovo, Bielu Cerkov, Charkov, Kyjev, Halič, Ľvov, Sánok i mesto Dukla preukázali nielen mimoriadnu obetavosť, vojenské umenie (2. paradesantná brigáda) ale aj vysoký stupeň všeslovanskej vzájomnosti. Nie je preto žiadnou náhodou, že tento, dnes už legendárny veliteľ od Buzuluku, príslušník bratského českého národa a príkladný Slovan, sa na viacerých miestach svojich kníh nezabúda zmieniť o vojenskej statočnosti, sile a osobnej chrabrosti mnohých z nich. Tí v súčinnosti s Červenou armádou napokon oslobodili Dukliansky priesmyk, Svidník, Stropkov, Bardejov, Starú Ľubovňu, Podolínec, Kežmarok, Poprad, Liptovský Hrádok, Liptovský Mikuláš i Ružomberok a na tejto historicky najvýznamnejšej osloboditeľskej misii s ním v podstate dorazili až do Prahy.

O týchto skutočnostiach, osobnej statočnosti mnohých Rusínov, ale i Ukrajincov a Slovákov v procese oslobodzovania vyššie uvedených miest, som sa mal možnosť presvedčiť aj osobne. V roku 1995 som totiž s viacerými z nich absolvoval pamätnú expedíciu „Po trase oslobodenia." Organizoval ju Oblastný výbor SZPB pod vedením svojho svidníckeho tajomníka Petra Sičáka. V jej priebehu som mal možnosť vidieť, že najmä starší obyvatelia Liptova ani po 50-tich rokoch nezabudli na vtedy vlastne veľmi mladých miestami dokonca len 17 či 18-ročných mládencov - vojakov z Východu, ktorí im po nesmierne krutých bojoch s nemeckými jednotkami v Hornom Zemplíne, v Šariši, Spiši, pod Tatrami i v samotnom Liptove priniesli vytúžený mier. Keď naša expedícia v koordinácii s tajomníkom SZPB v Liptovskom Mikuláši Jánom Iľanovským dorazila do niektorých okolitých obcí, začalo zo strany miestnych obyvateľov dochádzať k nesmierne emocionálnym a priateľským prejavom. Prirodzene, že pri vítaní nechýbali úvodné slová vďaky, chlieb, soľ ba i typicky liptovský syr a žinčica, ale čo ma najviac upútalo, boli úprimné zvítania a aj po toľkých rokoch konkrétne pomenovania niektorých vojakov 1. čs. armádneho zboru vystupujúcich z autobusu. Na zvolania „Vitaj, Petre; Vitaj Vasiľ; Zdravíme ťa Jurku", či pevné stisky rúk a miestami i neskrývané, no stále chlapské slzy v očiach týchto generačných druhov sa jednoducho nedá zabudnúť.

Pri tomto miestami skutočne silne emocionálnom a spontánnom stretnutí ma zaujalo, že mnohí z obyvateľov Liptova sa otvorene zaujímali o život rodín svojich rusínskych priateľov a povojnové osudy najznámejších osobností. Zaraďovali medzi nich aj najmladšieho príslušníka 1. čs. armádneho zboru a tzv. Syna pluku Michala Maguľáka. Jeho zaujímavá životná cesta bola totiž po vojne literárne spracovaná a neskôr sa niektoré motivy z jeho príbehu objavili v populárnom filme pre mladých pod názvom Práce. Život tohto mladého chlapca z oblasti Laborecka, neskôr aj plukovníka ČSLA Michala Maguľáka, pôsobiaceho prevažne na území Českej republiky, sa, žiaľ pred niekoľkými rokmi, naplnil. Keď som ho však stretol v roku 2001 v prvej oslobodenej obci Kalinov a v meste Medzilaborce, bol skutočne plný elánu i odhodlania odovzdať svoju celoživotnú skúsenosť občanom Českej i Slovenskej republiky a osobitne Rusínom, z prostredia ktorých sám pochádzal.

Ak sa napriek neľahkému a historicky i sociálne nesmierne zložitému životnému osudu našich predkov predsa len napokon podarilo udržať rusínske osídlenie v miestach ich pôvodných sídiel, je to možné považovať za veľké optimistické povzbudenie a ako sa ľudovo hovorí aj za malý zázrak. Menej optimistickou správou sú už niektoré štatistické informácie o neustále sa znižujúcej početnosti Rusínov v podmienkach súčasnej Slovenskej republiky. ' Často sa zamýšľam nad tým, čo je príčinou tohto stavu a kde sme urobili najväčšie chyby. Ukazuje sa, že ich bolo naozaj dosť, no pravdepodobne tá najväčšia spočíva v našej osobnej ľahostajnosti k tomuto stavu vecí. Ukazuje sa totiž, že v prostredí súčasných rusínskych generácií sa občas nájdu aj takí, ktorým akoby už nezáležalo na ničom.

Historicky najpočetnejšou národnostnou skupinou sme podľa štatistických údajov boli v období pred 1. sv. vojnou. V roku 1911 zachytili oficiálne štatistické údaje 96 000 Rusínov. Tento stav potvrdilo aj sčítanie obyvateľstva v bývalej Československej republike (rok 1931 - vyše 90 000 Rusínov). Neskôr, po skončení 2. sv. vojny sa však v oblasti tohto demografického stavu začali objavovať vážne trhliny a štatistické ukazovatele tak rusínskeho ako aj ukrajinského obyvateľstva prudko klesali.  Je teda skutočným paradoxom, že práve po roku 1945, kedy by sa dalo predpokladať zásadné zlepšenie podmienok pre život Rusínov ale i ďalších slovanských národností, začal proces nie vždy pochopiteľnej vnútornej diferenciácie tohto obyvateľstva - na Rusínov, Ukrajincov - Rusínov, Ukrajincov, Pujdákov, Sotákov a etc. To viedlo k takému stupňu osobného znechutenia a marazmu, že napokon niektorí mladí ľudia, študujúci na stredných a vysokých školách, začali postupne odmietať pôvodnú národnostnú orientáciu svojich rodičov i starých otcov a pod vplyvom slovenčiny, ako mediálne najvplyvnejšieho štátneho jazyka, sa časť z nich postupne asimilovala. Plne to napokon potvrdili výsledky sčítania ľudu z rokov 1991 a 2001.

Verím, že výsledky tohtoročného sčítania obyvateľstva budú pre Rusínov priaznivé a i keď sa náš počet možno nevyšplhá do úrovne pred 1. sv. vojnou, môže sa realisticky priblížiť k hranici 45-50 000. To by bolo pre nás všetkých, ktorí sa dnes hlásime k rusínskej národnosti a osobitne pre našu rusínsku omladinu značným povzbudením. Veď najmä pred nimi sa budú na východe Slovenska v najbližších rokoch otvárať nové rozvojové možnosti, v ktorých by po vzore našich slovanských a rusínskych predkov mali zohrať rovnako významnú, historickú úlohu.

PhDr. Milan Sidor, CSc.
predseda Krajskej rady Združenia slovanskej
vzájomnosti v Prešove
a člen Medzinárodného slovanského
výboru so sídlom v Kyjeve