Karpatská lož

Prvoradou úlohou médií je to, aby informovali ľudí. Informácie by ale mali byť vyvážené, objektívne a pravdivé. Tieto kritériá sa ešte viac očakávajú vtedy, ak ide o verejnoprávne médiá.

11. mája Polskie radio dla zagranicy, ktoré by sme mohli prirovnať k Radio Slovakia International Slovenského rozhlasu, prinieslo na svojej internetovej stránke správu o výstave Nikifora, známeho insitného maliara z lemkovského územia. Článok mal názov „Na Ukrajine bude výstava Nikifora.“ Autor, ktorý sa podpísal len iniciálkami, okrem iného píše: „Umelec sa narodil v Meste Krynica na Lemkovine, na území Poľska 21. mája 1895, kde vtedy žilo viac ako 90 percent Ukrajincov...“

Takže Nikifor je vlastne Ukrajinec a jeho tvorba patrí k ukrajinskej kultúre. Je ťažké dozvedieť sa, kto sa skrýva za iniciálky pod článkom, ale obsah môže svedčiť len o dvoch veciach: buď to písal človek, ktorý si nedal ani toľko námahy, aby si naštudoval historické skutočnosti, alebo je to zámer, ako urobiť z Lemka Ukrajinca. Po prvé, kto si aspoň niečo pamätá z hodín dejepisu, vie, že v tých rokoch ani Lemkovina, ani Galícia nepatrili pod Poľsko, ale pod Rakúsko-uhorskú monarchiu. Po druhé, žiadne historické sčítanie obyvateľstva nezaznamenáva, aby na území Lemkoviny žilo viac ako 90 percent Ukrajincov. Lemkovia v tých časoch, rovnako ako ich bratia Rusíni na Prešovskej a Podkarpatskej Rusi, tvorili samostatnú etnickú skupinu, ktorá sa nijakým spôsobom nehlásila k Ukrajincom a nikto ich ani nepovažoval za Ukrajincov. Skôr sú známe obvinenia z proruskosti, prípadne zo spolupráce z cárskym Ruskom, hlavne potom, čo sa časť z nich začala vracať k pravosláviu. Čo si vyžiadalo aj mnoho životov. Keď takýto autor, a je jedno, či príčinou školáckych chýb bola jeho neznalosť alebo to bol zámer, publikuje pod ochranou verejnoprávneho média, je to veľmi smutné.

Svet pozná pojem Osvienčimskej lži. Je to princíp, podľa ktorého je všeobecne spochybňovanie holokaustu trestným činom. Slovenská legislatíva navyše pozná aj pojem Jáchymovskej lži. To znamená, že popieranie zločinov, ktoré páchal komunizmus je taktiež trestným činom. Hlavne po roku 1945 sa systematicky a s dovtedy nevídanou silou začalo s odnárodňovaním rusínskeho obyvateľstva nielen v bývalom Československu, ale aj v Sovietskej Ukrajine a v Poľsku. U nás tak navyše dialo proti občanom, ktorí boli spolu s Čechmi a Slovákmi zakladateľmi štátu. Ale ne budeme tu teraz počítať všetky krivdy, ktoré sa nám stali.

Horšie je to, že v takýchto totalitárnych praktikách pokračujú niektoré médiá, organizácie alebo vedci dodnes. Rusínov alebo Lemkov vyhlasujú za Ukrajincov, našu kultúru za ukrajinskú, alebo používajú názov akéhosi neexistujúceho mutanta Rusín-Ukrajinec, Lemko-Ukrajinec, prípadne termín rusínsko-ukrajinská kultúra. A niekedy z úst falzifikátorov histúrie počuť aj to, že rusínske obrodenie po roku 1989 je vlastne deukrajinizáciou ich obyvateľstva a je to čisto politická vec. A ako vidieť, takézo lži sa nepublikujú len u nás, ale aj na Ukrajine a v Poľsku. Možno prichádza čas na to, aby sme všetky takéto tendencie, ktoré siahajú na naše práva, identitu a históriu, jasne pomenovali. Neviem to označiť inak, ako „Karpatská lož“. A aj keď na to nemáme legislatívu, bolo by asi potrebné pracovať na tom, aby za šírenie Karpatskej lži niesli títo ľudia konečne zodpovednosť.

Naozaj je ťažké povedať, či bol článok autorovou neznalosťou, alebo to bol zámer. Nič to ale nemení na tej smutnej skutočnosti, že verejnoprávny rozhlas v Poľsku tak prispel k šíreniu Karpatskej lži.

Peter Medviď
(článok bol napísaný ako komentár do Rádionovín rusínskeho vysielania Slovenského rozhlasu)