Kde sa vzali štefanské zábavy? 

Začalo sa to ukameňovaním 

Prečo sa sviatok svätého Štefana oslavuje práve v tento deň?

Niet časti tela, na ktorú by mladému Štefanovi nedopadalo kamenné krupobitie.

Narážajú mu do hlavy, do nôh, do pliec a niektoré kamene by aj chceli niečo zasiahnuť, ale minú ho. Lámu mu kosti, kde-tu steká aj krv.

Mladík sa snaží čo najdlhšie stáť na nohách, hlavu drží vztýčenú nahor a pohľad upiera k nebu ďaleko za oblaky. Nenarieka. Hoci mal by prečo. Namiesto toho sa za tých, ktorí ho práve kameňujú, horlivo modlí.

„Pane, nezapočítaj im tento hriech,“ opisuje jeho posledné chvíle Luigi Giovannini v knihe Svätý Štefan.

Mladý diakon bol vôbec prvý, kto zomrel za svoju vieru. Že to boli práve kamene, ktoré ho zo sveta vyprevadili, je priam symbolické. Uprostred ukrývajú amen, jeho posledné slovo.

No sviatok mu bol pripísaný až o stovky rokov neskôr a aj dnešné svätoštefanské zábavy majú základ celkom inde. Čo rozhodlo o tom, že jedna z najbujarejších zábav v roku je práve dva dni po Štedrom dni?

Štefane, čo nosíš vo džbáne?
Druhý sviatok vianočný je významným dňom. Prichádza uvoľnenie po pôste, ale aj po alkohole. Záleží od miery viery. Ak jej niekto nemá dosť, mieri na zábavu. Nie je to výmysel týchto rokov, za pôvodom treba ísť hlboko do minulosti.

Dlhé roky bol tento deň agrárnym sviatkom, až kým sa v polovici 20. storočia z polí nevytratili ľudia pre urbanizáciu, nástup komunizmu a zmenu súkromno-vlastníckych vzťahov. Dovtedy pripravovali úrodu na zimné obdobie a s pýchou prezentovali, čo sa im podarilo dopestovať alebo vyrobiť. Od ochutnávania klobás, domácej pálenky či koláčov to prerástlo až do prvej tanečnej zábavy po advente.

„Štefanská zábava je jedna z najväčších v roku. Ľudia si ich obľúbili aj preto, lebo boli spojené s pohostením a vzájomne si dávali okoštovať, čo pripravili,“ hovorí etnologička Zita Škovierová z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Cez deň sa organizovali divadelné predstavenia a mládenci chodievali po dedine s typickými štefanskými veršami gratulovať každému, kto mal práve meniny. S dychovou hudbou hrali až dovtedy, kým dotyčný nevyšiel von a nepohostil ich. Nalial im trochu vína, ponúkol koláče a takto sa chodilo po dedine až do rána, kým mládenci vládali.

„Štefane, Štefane, čo nosíš vo džbáne? Koledu, koledu, spadol som na ledu. Psi sa na mňa zbehli, koledu mi zjedli. A ja malý koledníček prišiel som si po troníček. Troníček mi dajte, zbohom ostávajte, ale sa mi nesmejte.“

Dnes sa už s dychovkami po obciach nechodí, ale zvyk zabávať sa ostal. Kedysi sa hovorievalo aj to, že keď sa mladí zoznámia na štefanskej veselici, skoro sa vezmú.

Svätoštefanská hus
Deň 26. december bol agrárnym sviatkom aj preto, že služba sluhov a slúžok trvala práve od Štefana do Štefana. Vtedy mali možnosť buď sa s gazdom dohodnúť aj na ďalšom roku, alebo uňho skončiť.

„Na Štefana robievali svätoštefanskú hus a na rozlúčku s mládencom bol slávnostný obed. Keď odchádzal od gazdu, dal palicu cez plece a zavesil si na ňu zapletaný koláč vrtáň, ktorý býval ozdobený stužkami, jablkom a rozmarínom a bol odznakom dobrej služby,“ opisuje Škovierová.

V tomto období sa volil aj mládenecký richtár, ktorý musel spĺňať viaceré predpoklady. Zámožnosť, prirodzená autorita, dostatočne veľká izba na schádzanie sa, schopnosť doplatiť muzikantom, ak sa na obchôdzke vybralo málo peňazí, vlastný záprah na dovoz muzikantov a musel mať organizačné schopnosti. Zariaďoval totiž všetky zábavy, obchôdzky, tancovačky či stavanie májov, a keď pri niektorých obchôdzkach dostali naturálie ako vajíčka či pálenku, konzumovali ich v jeho rodičovskom dome.

Sviatok sa začal v 4. storočí
Druhý sviatok vianočný nepatrí Štefanovi náhodou. Síce nie je presne známy deň jeho smrti, ale keďže mal ako prvý učeník veľmi blízky vzťah k Ježišovi Kristovi, jeho pamiatka sa viaže k Narodeniu Pána a oslavuje sa 26. decembra.

Svätý Štefan skonal okolo roku 33 preto, že vyhlásil Ježiša Krista za Božieho syna a Židom povedal, že zabili Mesiáša. Tí to nevydržali. Obvinili ho z rúhania, vyhnali za mesto a tam bez súdu ukameňovali.

Cirkev spomienku na prvého mučeníka zaradila do kalendára až okolo roku 380. Skutočný vzostup však sviatok zažil od 5. storočia, keď v roku 415 pri Jeruzaleme našiel jeho relikvie kňaz Lucianus. Priniesol ich do chrámu Hagia Sion v Jeruzaleme, čo inšpirovalo aj ďalších. Jeruzalemský biskup svätý Juvenal postavil baziliku na mieste, kde vraj bol diakon Štefan ukameňovaný a v roku 439 ju nechal posvätiť alexandrijskému patriarchovi svätému Cyrilovi.

Uctievanie svätého Štefana bolo o to silnejšie, že prejavoval lásku k nepriateľom a mal povesť charizmatického rečníka. Za života mu však neprischlo kázanie, ale starostlivosť o prerozdeľovanie potravy.

Pre stúpajúci počet veriacich bolo nutné dať tomu systém a zabrániť tým, aby bol ktokoľvek prehliadaný. Navyše sa v Jeruzaleme nemal kto starať o vdovy, preto apoštoli zvolali zhromaždenie učeníkov.

„Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“

Odvtedy patril svätý Štefan medzi prvých pomocníkov dvanástich apoštolov a jeho sviatok bol v stredoveku sviatkom diakonov. Z toho pochádza slávenie tohto sviatku ako dňa mládeže v krajinách strednej Európy.

Svätý Štefan je zobrazovaný ako mládenec v diakonickom odeve, v rukách má palmu ako symbol mučeníctva a niekedy je pri ňom aj hromada kamenia. Dnešný obraz svätoštefanských osláv je skôr s hromadou nápojov, preto či už niekto ide do kostola, alebo na zábavu, s oboma je amen.

Mário Šmýkal
Reportér

zdroj:
https://domov.sme.sk/c/20724991/kde-sa-vzali-stefanske-zabavy-zacalo-sa-to-ukamenovanim.html

kresba/foto:
Svätý Štefan (zdroj: Fotolia)