KEĎ AJ MÁLO STAČÍ

 

Do rodného kraja svojich starých rodičov – Habury a Čertižného zavítal prednedávnom Mons. Gerald Nicholas Dino, biskup pre eparchiu gréckokatolíckych rusínskych veriacich v Phoenixe v USA. Prinášame vám rozhovor, ktorý počas návštevy na východnom Slovensku poskytol redakcii gréckokatolíckeho časopisu Slovo.

 

Vladyka, mohli by ste nám v krátkosti charakterizovať vašu eparchiu?
Oficiálne meno našej eparchie je The Holy Protection of Mary Byzantine Catholic Eparchy of Phoenix (Gréckokatolícka eparchia svätého Máriinho Pokrova vo Phoenixe). Zahŕňa 13 najzápadnejších štátov USA. Máme 19 farností a 9 misijných miest (miest, kde ľudia prejavili záujem o založenie gréckokatolíckych farností), 20 kňazov pôsobiacich v našej eparchii a 2 kňazi, ktorí majú pôsobnosť mimo našej eparchie. Máme tiež 5 kňazov dôchodcov a 14 birituálnych kňazov, ktorí sú ochotní zastúpiť našich kňazov vo všetkých farnostiach. Vaše farnosti pokrývajú teda veľké územie. Áno. Všetky naše farnosti sú však počtom veriacich malé (najväčšia vo Phoenixe má iba okolo 350 ľudí), ale kultúrna rozličnosť je obrovská. Mnoho našich farníkov má španielske, talianske, anglické, afroamerické či iné korene. Väčšina sú, samozrejme, potomkovia tých, ktorí imigrovali z dnešného Slovenska, Maďarska a Ukrajiny. Všetky naše farnosti používajú na bohoslužby iba angličtinu s malým množstvom cirkevnej slovančiny, maďarčiny či španielčiny. Máme jednu talianskogrécku farnosť, ktorá používa vo svojich bohoslužbách viac gréčtiny než zvyčajne. Mnohí naši farníci sú konvertiti z protestantizmu, niektorí z mormónov alebo z judaizmu.

Čo privádza ľudí rôznych národov práve do vašej cirkvi?
Mnoho rímskokatolíkov rado vstupuje do našich farností, pretože sú malé. Ľudia sa navzájom poznajú, a to im dáva pocit, že sú časťou rodiny, na rozdiel od rímskokatolíckych chrámov (niektoré z nich možno nazvať megachrámy). Jedna rímskokatolícka farnosť v Las Vegas v Nevade (ktorej farárom je birituálny kňaz) má 11-tisíc rodín. Nie ľudí, ale celých rodín!

Niektorí naši kňazi odišli vykonávať svoje pastoračné poslanie práve do Spojených štátov amerických.
Áno, aj u nás v Chráme sv. apoštola Filipa v kalifornskom Sacramente pôsobí otec František Murín, ktorý pochádza z východného Slovenska a tu aj istý čas pôsobil. Ako dokážete pastoračne navštevovať takéto veľké územie? Farnosti sú navzájom od seba ďaleko, veľmi ďaleko! Okrem katedrálnej farnosti vo Phoenixe je iba jedna farnosť, ktorú ja ako biskup môžem navštíviť autom do pol hodiny. Ďalšia najbližšia farnosť je vzdialená 2 hodiny cesty autom. Je 7 farností, ktoré sú od Phoenixu vzdialené približne 5 hodín cesty autom. Do ostatných musím letieť lietadlom. Za ostatných dva a pol roka, čo som biskupom, som pri navštevovaní farností a kvôli stretnutiam biskupov nalietal okolo 250 000 leteckých míľ. Ako vyzerá farský život v takýchto spoločenstvách? Musím o svojich kňazoch a ľuďoch povedať jednu vec: sú zbožní a veľmi misijne zameraní. Pred niekoľkými rokmi dával jeden arcibiskup mojim kňazom duchovné cvičenia. To, čo si zapamätal z rozhovorov s nimi, bolo, ako boli misijne naladení. Vrátil sa do svojej arcidiecézy a povedal svojim kňazom, že sa majú stať podobní kňazom eparchie Phoenix. Kvôli tomuto naladeniu sú kňazi a veriaci veľmi prívetiví k cudzincom, ktorí prichádzajú do našich chrámov – dajú každému pocit príslušnosti do „rodiny“. Pre podnebie (zvlášť v južných štátoch) máme mnoho sťaby „snežných sťahovavých vtákov“ zo stredozápadu a východu USA, ktorí prichádzajú do našich chrámov počas  zimných mesiacov. Niektorí sa vracajú do našich farností po tom, čo idú do dôchodku.

Majú vaše farnosti potenciál rásť?
Ako som už vyššie spomenul, všetky  naše farnosti sú malé, ale rastú – pomaly, ale isto. Práve dnes som mal telefonát s jedným z našich kňazov, ktorý mi oznámil, že ich miestny požiarny zbor mu povedal, že si musia nájsť väčší priestor na bohoslužby, pretože príliš veľa ľudí prichádza do ich malého chrámu, a tak sú v prípade požiaru v nebezpečí. Miestny rímskokatolícky chrám im dovolil užívať ich chrám na bohoslužby, kým si nekúpia vlastný, väčší chrám. Čo vás priviedlo na Slovensko? Niekoľko rokov som počúval o púti do Litmanovej a rozhodol som sa, že by som sa aspoň raz v živote chcel na tejto púti zúčastniť. Moja cesta na Slovensko bola skvelo načasovaná, aby som si mohol splniť tento sen. Chcel som tiež navštíviť dediny, z ktorých pochádzali moji predkovia z matkinej strany, t.j. Haburu a Čertižné.

Bola to vaša prvá cesta ku gréckokatolíkom na Slovensko?
Nie, Haburu a Čertižné som navštívil v roku 1972, keď som študoval v Ríme. Ako som povedal v príhovore počas liturgie, ktorú som slávil v Habure: „V roku 1972 som slávil liturgiu za zamknutými dverami iba s  haburským farárom a kantorkou (spolu s otcom Patakim, dnes emeritným biskupom eparchie Passaic). Teraz mám možnosť sláviť liturgiu otvorene s dedinčanmi, ktorí boli prítomní. Chcel som vidieť, ako sa všetko za ostatných 38 rokov zmenilo“. Ďalším dôvodom, prečo ísť do Habury a Čertižného, bolo to, že som sprevádzal na tejto púti svoju sestru Joyce Strilkovú, svoju tetu Helen Kiserovú, dcéru mojich starých rodičov z matkinej strany, a svoju sesternicu Juliu Murinovú - Leeovú. Ony vždy snívali o tom, že navštívia domovské dediny mojich starých rodičov. Navyše moja teta Helen povedala, že precestovala celý svet, ale nikdy nebola schopná splniť si sen a navštíviť Haburu a Čertižné, a to až doteraz. Povedala mi: „Teraz už nemusím nikam cestovať. Navštívila som už všetky miesta, ktoré som si priala navštíviť!“

Kde ste sa ešte počas svojej púte zastavili?
Bol som šťastný, že naša cesta zahrňovala aj zastávku v Prešove, pretože som si prial stretnúť sa s arcibiskupom Jánom Babjakom, ktorého som nikdy predtým nestretol. Počas mojej návštevy v roku 1972 som sa stretol s blaženým biskupom Vasiľom Hopkom, v roku 1996 s biskupom Jánom Hirkom i s biskupom  Milanom Chauturom, ale nikdy nie s arcibiskupom Jánom Babjakom.

Aké sú vaše pocity z návštevy Slovenska?
Som veľmi spokojný s tým, čo som videl a počul počas pobytu na Slovensku. Zdá sa, že ekonomicky sa krajine darí. Gréckokatolícka cirkev si po 20 rokoch od čias perzekúcie vedie dobre. To všetko napĺňa moje srdce radosťou! Bol som šťastný, že ľudia napĺňali chrámy. Všimol som si, že na sobotňajšej večernej liturgii  v prešovskej katedrále bol dav ľudí, ktorí stáli v uličke, aby mohli byť účastní na liturgii. Nedeľná večerná liturgia o šiestej bola plná a bolo na nej mnoho mladých ľudí. Aj chrám v Habure bol takmer naplnený dedinčanmi, ktorí prišli na moju liturgiu v sobotu ráno. A nakoniec som prekypoval radosťou, keď som videl 20-tisíc ľudí na púti v Litmanovej. Náš najväčší americký odpust v Uniontowne pritiahne iba okolo 5-tisíc ľudí.

Čo si z tejto púte odnášate?
Som veľmi vďačný za knihy o drevených chrámoch Slovenska, ktoré mi daroval arcibiskup Ján Babjak a za jeho pohostinnosť. Som vďačný aj za darčeky, ktoré som dostal od starostu Habury. Bola to úžasná a duchovne povznášajúca skúsenosť. Som šťastný, že som na túto púť šiel.

Za rozhovor ďakuje
Juraj Gradoš