Keď hovoríme o našich nových blahoslavených, hovoríme o komunizme

Nádherné počasie, vynikajúca organizácia, asi 25-tisíc ľudí a veľa radosti. Tak vyzerala dnešná slávnosť blahorečenia Titusa Zemana v Petržalke. Nie je to čisto katolícka záležitosť.

isto, celý proces vedúci k blahorečeniu podlieha pravidlám, ktoré určila Katolícka cirkev a ktoré sú pre neveriacich či ľudí inej viery nepochopiteľné alebo prinajmenšom čudné. Ale mučeníctvo Titusa Zemana má silné posolstvo pre celú spoločnosť, dokonca aj pre tých, ktorí s katolíkmi nechcú mať nič spoločné.

Pripomeňme si, že Titus Zeman bol obeťou režimu, ktorý sľuboval vybudovať lepší svet, kde bude rovnosť, sociálna spravodlivosť, skutočná sloboda a kde nebude mať miesto žiadne náboženstvo, to ópium ľudstva. Ľudia, ktorí sa nedokázali pre tento sen nadchnúť, boli obetovaní vyšším cieľom, boli určení na likvidáciu. Boli to také drobné mrzutosti sprevádzajúce počiatočné fázy budovania nového sveta. Treba ich prekonať a zabudnúť. Zopár mŕtvych sa nepočíta.

Titus Zeman bol mučený len pre to, že komunisti mali svojskú predstavu o skutočnej slobode – sloboda vyznávať svoju vieru, slúžiť ako rehoľník či študovať v seminári do tejto predstavy nepasovala. Preto ho bolo treba týrať, mučiť, ponižovať, väzniť. To je vlastne príbeh všetkých blahoslavených, ktorých máme „vďaka“ komunistom.

„Je dôležité hovoriť o týchto mučeníkoch, a najmä vtedy, keď tu niekto nostalgicky rozpráva o časoch socializmu.“
krátko si pripomeňme:

Pavel Peter Gojdič (1888 – 1960) – gréckokatolícky biskup uväzenený komunistami, týraný, ponižovaný, zomrel v leopoldovskej väznici.

Dominik Metod Trčka (1886 – 1958) – predstavený redemptoristov východného obradu, komunistami týraný, väznený, zomrel v leopoldovskom väzení.

Zdenka Schelingová (1916 – 1955) – rehoľníčka, zdravotná sestra, ktorá pomohla k úteku kňazovi a bohoslovcom, potom mučená, väznená, odsúdená na 12 rokov. Zomrela na slobode na následky mučenia.

Vasiľ Hopko (1904 – 1976) – gréckokatolícky biskup, dlhé roky väznený v komunistických väzniciach.

To sú tí naši blahoslavení komunistickej éry a v ich príbehoch krátke zhrnutie komunistickej etapy našich dejín. Je dôležité hovoriť o týchto mučeníkoch, a najmä vtedy, keď tu niekto nostalgicky rozpráva o časoch socializmu, kde vraj boli oveľa menšie sociálne rozdiely, kde bola práca pre každého, mlieko za dve koruny a pracujúci ľudia neboli vykorisťovaní, lebo pracovali pre seba a mohli spokojne žiť svoje životy. Áno, mohli pokojne žiť, ak neboli Titusom Zemanom, pátrom Trčkom, sestrou Zdenkou, biskupom Gojdičom či biskupom Hopkom a tisíckami iných ľudí, ktorí odmietli predstavu o komunistickom raji na zemi.

Ale netreba hovoriť iba o utrpení našich blahoslavených, hovorme aj o ich sile bojovať za svoju slobodu. Za schopnosť, odvahu a silu obhájiť svoju vieru, ľudskosť, dôstojnosť a dokonca odpustiť svojim trýzniteľom. Lebo to sú témy, ktoré sa týkajú každého, či už verí v Boha, alebo nie.

.eva Čobejová

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/nazory/42790/ked-hovorime-o-nasich-novych-blahoslavenych-hovorime-o-komunizme/