Keď rodičia hovoria po rusínsky, mali by k tomu viesť aj svoje deti.

Má to svoje výhody. 

V októbri minulého roku sme začali robiť internetový prieskum vo forme ankety v súvislosti s bariérami v používaní rusínskeho jazyka, v rámci tretieho pokračovania ľudsko-právneho projektu Čemerica, cieľom ktorého je tento postupne zanikajúci jazyk podporiť. Rusínčina patrí medzi najmladšie spisovné jazyky nielen na Slovensku, ale aj v Európe, keďže bol kodifikovaný v roku 1995 v Bratislave. Spomínaný prieskum sme ukončili v septembri tohto roku. Do ankety sa zapojilo 1201 respondentov. Aj napriek tomu, že výsledok bol pozitívny, stále existujú Rusíni, ktorí už svoje deti v tomto jazyku nevychovávajú. Na to, či sú ich predsudky opodstatnené, odpovedá logopédka a odborníčka na reč Svetlana Kapalková.

 

Rusíni sú síce autochtónnym národom, čiže v bežnej komunikácii používajú rusínčinu, ale popri tom v slovenskom prostredí, prirodzene, aj spisovnú slovenčinu. Ako podľa Vás vplýva takéto dvojjazyčné prostredie na psychiku dieťaťa?

 

Dvojjazyčnosť je vo všeobecnosti schopnosť alternatívneho používania akýchkoľvek dvoch jazykov (alebo dvoch variant toho istého jazyka, napríklad dvoch dialektov) v závislosti od situácie a prostredia, v ktorom sa komunikácia uskutočňuje. Ak sa nad tým zamyslíme, byť bilingvistom je vlastne bežnejšie a „normálnejšie“ ako monolingvistom. Napriek tomu sa však ešte stále stretávame s mýtom, že dvojjazyčné prostredie negatívne ovplyvňuje vývin myslenia, ale aj reč detí. Dá sa však konštatovať skôr opak. Viaceré štúdie v súčasnosti potvrdzujú, že bilingválne deti sú kreatívnejšie a ich myslenie je elastickejšie. Bilingvisti chápu ľahšie „arbitrárnosť znaku“, čo znamená, že jedna vec, predmet alebo činnosť môže mať viac pomenovaní. Uvádza sa, že bilingvisti sa väčšmi zameriavajú na význam slov, ako na ich zvukovú podobu. Jediná nepriaznivá situácia vo vzťahu k mysleniu by mohla nastať vtedy, ak dieťa vymení ešte nie úplne osvojený jazyk za iný.

 

V poslednom období prevláda tendencia, že čoraz viac rodičov už na základe rôznych stereotypov a predsudkov sa nerozprávajú so svojimi deťmi po rusínsky. Myslíte si, že je to správne?

 

Ak je rusínsky jazyk materinským jazykom rodičov, malo by byť pre nich prirodzenejšie hovoriť so svojimi deťmi po rusínsky. Väčšinou ide o to, že v materinskom jazyku sa vyjadrujeme pohotovejšie, spájajú sa s ním mnohé emocionálne výrazy, ktoré nemusíme rovnako prežívať v inom jazyku. Naopak platí, že ak dieťa žije v prostredí, kde sa po rusínsky rozpráva, ale rodičia s ním v tomto jazyku nehovoria, vedie to k pasívnemu osvojeniu jazyka. Dieťa rozumie, ale nehovorí.

 

Mnoho rusínskych rodičov sa obáva, že ak s dieťaťom budú komunikovať dvojjazyčne, tak môžu nastať problémy s rozprávaním – dieťa nezvládne v prvých rokoch života paralelné osvojenie si dvoch jazykov – slovenčiny a rusínčiny naraz. Sú ich obavy opodstatnené?

 

Dôležité je povedať, že existuje viacero ciest, ako si osvojiť akékoľvek dva jazyky. Poznáme tiež viaceré typy dvojjazyčnosti. Na tomto mieste však predpokladám, že pôjde o prirodzenú bilingválnu výchovu, kde sa najčastejšie uvádzajú štyri prístupy:

Jeden z prvých prístupov bilingválnej výchovy, opísaný aj v literatúre, je tzv. Ronjatov princíp alebo aj Grammontov princíp – jeden človek, jeden jazyk. V podstate sa jedná o skutočnosť, keď jeden z rodičov hovorí s dieťaťom po rusínsky a druhý po slovensky hneď od narodenia. Veľmi dôležité je pri tom zachovávanie dôslednosti, keď s dieťaťom naozaj daná osoba hovorí vždy len jedným jazykom a jazyky nemieša.

V prípade, že rodičia dobre hovoria obidvoma jazykmi (po slovensky a po rusínsky), je možné približne do tretieho roka hovoriť s dieťaťom doma len jedným jazykom, ktorý si rodičia zvolia. Väčšinou by to však mal byť jazyk, ktorý je slabší. Ak napríklad rodičia žijú na Slovensku v regióne, kde sa nerozpráva po rusínsky, a dieťa bude ďalej vzdelávané po slovensky v slovenskej škole, rusínsky jazyk by mal byť osvojovaný ako prvý.

Častým variantom bilingválnej výchovy, ale menej efektívnym, je viazať jazyk na prostredie. Platí jedno prostredie – jeden jazyk. Napríklad doma sa rozprávame iba v rusínčine, ale vonku, v obchode, na detskom ihrisku a podobne, po slovensky.

Jazyk sa dá viazať aj na časť dňa alebo obdobie týždňa. Je to síce z literatúry známy prístup, ale opäť menej efektívny, najmä z hľadiska konečného výsledku rovnocenného osvojovania oboch jazykov.

V každom opísanom prístupe by ale mala prevládať dôslednosť a zabezpečenie dostatočného kontaktu s druhým jazykom. Ak to tak nie je, prístup vedie skôr k pasívnemu zvládnutiu jedného z jazykov. V každom prípade sa ale nedá povedať, že vplyvom dvojjazyčnosti môže u dieťaťa nastať rečový problém. V minulosti sa v tejto súvislosti veľmi často spomínala možnosť, že sa dieťa začne napríklad zajakávať, alebo bude mať narušený vývin reči. Dnes už vieme, že žiadna bilingválnosť primárne tieto problémy nespôsobuje. 

 

A keď sa ho už napokon rozhodnú vychovávať dvojjazyčne (po rusínsky a po slovensky), môže mať potom dieťa problémy so slovenčinou v školopovinnom veku? Je v tomto prípade pravdepodobné, že dieťa si už potom nikdy neosvojí spisovnú slovenčinu v školskom prostredí?

 

Jazykové prostredie, v ktorom dieťa žije a študuje, je v tomto prípade rozhodujúce. Znamená to, že pomer osvojenia jazykov, ktorým je dieťa vystavené, sa vývinom môže meniť. Rusínsky jazyk, ktorý bol dominantným jazykom v ranom veku, môže byť sekundárny, keď dieťa nastúpi do školy. Nemyslím si teda, že dieťa by malo mať problém s osvojením a zvládnutím slovenského jazyka v škole. Inak povedané, aj na Slovensku existuje veľa detí, ktoré sa napríklad až v školskom prostredí prvýkrát stretávajú s druhým jazykom, ako je napríklad angličtina alebo nemčina. Dokonca aj bilingválne školy sú už u nás samozrejmosťou. Z našich štúdií preto vyplýva, že deti môžu druhý jazyk zvládnuť na úrovni rodeného hovoriaceho. Na tento fenomén vplýva celý rad faktorov, napríklad aj osvojovanie si písanej podoby jazyka a čítanie v tomto jazyku.

 

A teraz čisto psychologická otázka: Predstavte si, že obidvaja rodičia sú Rusíni vychovávajúci dve-tri deti. Doma medzi sebou títo rodičia síce komunikujú v rusínskom jazyku, no s deťmi sa rozprávajú po slovensky. Deti majú v tomto prípade tento jazyk aspoň napočúvaný a po čase si ho osvoja. S inými Rusínmi, s výnimkou domácej pôdy, tak dokážu hravo komunikovať, no so svojimi rodičmi rozprávajú aj naďalej na základe nejakého zvyku stále po slovensky. V čom spočíva táto zvláštnosť?

 

To je presne prípad, ktorý som spomínala na začiatku. Tým, že deti aktívne s rodičmi nehovorili po rusínsky – len počúvali – situácia viedla k pasívnemu osvojeniu tohto jazyka. Neskôr sa síce rozprávajú s inými komunikačnými partnermi v rusínčine, ale s rodičmi nie. S jazykom sa totiž v ranom veku spája veľa citov a emócií, ktoré ním vyjadrujeme, ale aj vnímame, keďže boli naviazané na slovenčinu. Pre deti je potom možno umelé a menej prirodzené zrazu po rokoch hovoriť s rodičmi po rusínsky. 

 

Platí skutočnosť, že ak rodičia budú odmala komunikovať s dieťaťom, v našom prípade aj v rusínčine a aj v slovenčine, má lepšiu šancu porozumieť aj ostatným jazykom? Minimálne slovanským? 

 

Často sa uvádza, že bilingválne deti sa rýchlejšie učia ďalšie jazyky. 

 

-------------------------------------------------------------------------

Mgr. Svetlana Kapalková, PhD.

 

Školská logopédka a tiež absolventka učiteľstva pre 1. stupeň ZŠ. V súčasnosti prednáša na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave (Ústav psychologických a logopedických štúdií – Katedra logopédie) kurzy o vývine reči, narušenom vývine reči, ranej intervencii a bilingvizme. Je členka niekoľkých európskych medzinárodných projektov (COST) so zameraním na problematiku ranej diagnostiky a terapie monolingválnych a bilingválnych detí s narušeným vývinom reči.

 

Zároveň pracuje v Súkromnom špeciálno-pedagogickom centre Inštitút detskej reči (www.detskarec.sk), kde jeden deň v týždni pracuje priamo s rodičmi a deťmi v logopedickej poradni so zameraním na túto problematiku.

 

Publikovala viacero vedeckých štúdií, popularizačných článkov, odborných kníh pre deti so zameraním na problematiku ranej diagnostiky a terapie slovenských detí a je spoluautorkou niekoľkých štandardizovaných diagnostických nástrojov (napr. Test komunikačného správania TEKOS pre deti od 8. mesiacov do 30. mesiacov) a terapeutických stimulačných postupov na rozvíjanie jazykových schopností slovensky hovoriacich detí.

 

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.

 

Viac na: www.cemerica.sk

 

Autor: Marek Vatraľ