Keď si Hitler pozval Tisa na koberec. V Salzburgu sa rozplynula ilúzia o suverenite Slovenska 

Nebolo to rokovanie rovnocenných partnerov ani priateľská schôdzka, ako sa ju snažila interpretovať propaganda. Pred 80 rokmi sa v Salzburgu skončilo krátke obdobie, keď mali  slovenskí politici aspoň dojem, že o vývoji vo svojom štáte môžu rozhodovať sami. Na priestranstve pred mostom cez Dunaj vládne podvečer 27. júla 1940 neobvyklý ruch.  Nastúpená je čestná rota vojska i jednotka Hlinkovej gardy, prišli členovia vlády, poslanci snemu,  na chodníkoch všade vôkol postávajú zvedavci. Práve tu, tesne pred štátnou hranicou, má o  chvíľu prebehnúť oficiálna rozlúčka s prezidentom Jozefom Tisom, ktorý odchádza do Salzburgu, kde ho prijme Adolf Hitler.

Niekoľko hodín pred ním zamierili rovnakým smerom predseda vlády Vojtech Tuka a šéf  propagandy Alexander Mach. A tiež minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, hoci toho  nik nepozval. To však široká verejnosť nevie. Denník Slovák informuje, že motívom salzburských porád, a teda  aj cesty slovenských štátnych predstaviteľov sú „dejinné chvíle, ktoré sú vyvrcholením úsilia o  pokoj a poriadok medzi štátmi strednej Európy“. Áno, v meste pod Alpami nemecký vodca skutočne rieši so zástupcami Maďarska, Rumunska a 
Bulharska stredoeurópske otázky, hlavný dôvod pozvania Tisa, Tuku a Macha je však úplne iný. 

Vývoj na Slovensku sa totiž neuberá takým smerom, ako by si Hitler želal. V krajine sa čoraz viac  prehlbuje vnútropolitická kríza, a to priamo ohrozuje nemecké záujmy.

Neriešite židovskú otázku
Kríza prepukla začiatkom roka, keď vyvrcholil súboj dvoch frakcií v rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Na jednej strane stálo konzervatívne krídlo reprezentované prezidentom Jozefom  Tisom, na druhej radikáli zoskupení okolo predsedu vlády Vojtecha Tuku a hlavného veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha.

Ich názorové rozpory týkajúce sa smerovania štátu sa datovali už od obdobia vyhlásenia samostatnosti. Kým radikáli chceli Slovensko národnosocialistické podľa vzoru Tretej ríše, konzervatívci sa zviazanosti s Nemeckom tiež nebránili (a ani nemohli), snažili sa však presadiť takpovediac vlastnú, národnú koncepciu režimu. Nebol to jediný neuralgický bod vzájomných vzťahov. Ďalším, ktorý však čoraz viac vystupoval do popredia, bola otázka protižidovských opatrení a s nimi súvisiacej arizácie židovského majetku. A práve spor o to, či má mať tieto opatrenia pod palcom Hlinkova garda, alebo ministerstvo vnútra, vyústil  do spomínanej vnútropolitickej krízy, neskôr stelesnenej konfliktom medzi Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským.

S pomalým tempom riešenia židovskej otázky neboli spokojní ani Nemci, ktorí vývoj na  Slovensku pozorne sledovali. V hlásení, ktoré v marci 1940 poslal do Berlína nemecký 
veľvyslanec v Bratislave Hans Bernard, napríklad stálo, že „na kľúčových pozíciách v hospodárstve sedia stále Židia, ktorí tak majú priame prepojenie a vplyv na vedenie štátu. Okrem toho, že nemôžu byť zárukou zdravého hospodárskeho vývoja štátu, znamenajú aj najväčšiu prekážku pri zohľadňovaní záujmov nemeckých dodávateľov a obchodníkov“.

Chcete robiť vlastnú politiku?
Nacisti si prostredníctvom svojich kanálov dali vypracovať podrobné analýzy hlavných predstaviteľov slovenského politického života. Ako vo svojej knihe Politický systém a režim 
Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 uvádza historik Igor Baka, najhoršie v tomto smere v ich očiach dopadol minister zahraničných vecí a minister vnútra Ferdinand Ďurčanský, ktorého  konanie označovali až za nepriateľské.

„Nemcom prekážali jeho pokusy o väčšiu vyváženosť zahraničnopolitického kurzu SR. V tejto súvislosti ich najviac pobúrila známa snaha ministerstva zahraničných vecí sondovať na západe  možnosti slovenskej neutrality. Vyplývala z naivnej predstavy politikov okolo Ďurčanského, že i  keď Slovensko vzniklo z vôle Nemecka, môže viesť relatívne samostatnú vnútornú, ako aj  zahraničnú politiku,“ píše.

Ďurčanský sa stal skrátka pre Nemcov personou non grata, a keď na jar 1940 vygradoval spor medzi konzervatívcami a radikálmi, bol jeho osud takpovediac spečatený. Opäť išlo o 
protižidovské opatrenia.

„Po tom, čo Mach začal presadzovať opatrenia v podobe zákazu vstupu Židov do bratislavských  kaviarní, pričom sa mohli zdržiavať iba vo vybraných zariadeniach, polícia, priamo podriadená  ministerstvu vnútra, nápisy so zákazmi odstránila. Mach sa cítil dotknutý a prezidentovi Tisovi  adresoval svoju žiadosť o demisiu zo všetkých funkcií, ktoré zastával,“ pripomína v knihe  Nemeckí poradcovia na Slovensku historička Katarína Hradská.

Mach taktizoval a bol presvedčený, že Tiso jeho demisiu neprijme. Nemýlil sa, no keď sa neskôr zaňho postavili gardistickí velitelia z celého Slovenska, prezident jeho abdikáciu vytiahol zo  zásuvky, odvolal ho z postu hlavného veliteľa gardy a na jeho miesto vymenoval Františka Galana, ktorý patril k umiernenej frakcii. Machov pád, a tým aj výrazné oslabenie pozície radikálneho pronemeckého krídla považoval Berlín za výrazný zásah a zmenu vnútropolitických pomerov na Slovensku a rozhodol sa  zasiahnuť. Ubezpečenia Jozefa Tisa, že on osobne naďalej garantuje absolútne pronemeckú orientáciu štátu, predstaviteľom Tretej ríše nestačili.

Urobíte toto!
Keď teda Jozef Tiso 27. júla 1940 cestoval do Salzburgu, dobre vedel, kvôli čomu sa s ním Hitler chce stretnúť a pravdepodobne si ani nerobil ilúzie, že ho čaká priateľský rozhovor. Veď už nedávne odvolanie nemeckého veľvyslanca Hansa Bernarda z Bratislavy bolo viac než jasným signálom, že Nemci sa rozhodli „slovenskú otázku“ riešiť rázne.

Salzburské rokovania sa začali stretnutím Tisa s ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom. Ten bez okolkov, nediplomaticky a ultimatívnym spôsobom oznámil, že 
Ďurčanský nemôže zostať vo vláde, že post ministra zahraničia po ňom prevezme Tuka a ministrom vnútra sa stane Mach.

„Ak s tým nebudete súhlasiť, führer vás neprijme,“ povedal Tisovi. Ten na zmeny v slovenskej vláde prikývol. Ribbentrop tak mohol Hitlerovi oznámiť, že „počas rokovania s pánom 
prezidentom všetky problémy urovnali“.

Prijatie Tisa, Tuku a Macha nemeckým vodcom sa tak stalo už iba zdvorilostnou formalitou, v rámci ktorej však Hitler nezabudol pripomenúť, že ďalšia existencia Slovenskej republiky je  naviazaná na „určitú líniu domácej politiky“. Ferdinand Ďurčanský, hoci počas salzburskej schôdzky ešte stále zastával post ministra zahraničných vecí, sa napokon na žiadnom nemecko-slovenskom rokovaní nezúčastnil a  nepozvali ho ani na obed, ktorý podával Ribbentrop.

Ochranu si musíme zaslúžiť
Tiso sa zo Salzburgu vracal domov ponížený, Tuka a Mach ako víťazi. Personálne zmeny, ktoré im oznámil Ribbentrop, neboli zďaleka jediné, k rošádam došlo následne napríklad v Hlinkovej garde, ktorej prvým mužom sa stal opäť Mach. Zároveň sa začala orientovať prevažne na realizáciu protižidovských opatrení a mimoriadne aktívne vystupovala aj pri deportáciách Židov. Slovensko prišlo v Salzburgu o posledné zvyšky suverenity a ako štát vstúpilo do novej éry. Éry, keď do krajiny nielenže prišli nemeckí poradcovia, ktorí ovládli prakticky všetky kľúčové sféry, éry, keď aj tu zavládol národný socializmus.

„Znamená disciplínu, znamená radosť z práce a budeme ho konzekventne a s plnou energiou uskutočňovať. Führer nás ubezpečil, že hranice Slovenska bráni dvesto nemeckých divízií. Ja  som ho zase uistil, že odo dneška u nás budujeme národný socializmus vo všetkých odvetviach  života podľa nemeckého vzoru. Treba mať stále na pamäti, že s ochranou môžeme počítať, len  keď si ju zaslúžime,“ vyhlásil z balkóna Slovenského národného divadla po návrate zo Salzburgu Vojtech Tuka.

Slovensko tak na konci júla 1940 vykročilo na cestu, ktorá ho natrvalo poznamená a ktorej  dôsledky mali pocítiť ešte aj ďalšie generácie.

ANDREJ ŠIMONČIČ

Zdroj: 
https://history.hnonline.sk/nove-dejiny/2184708-ked-si-hitler-pozval-tisa-na-koberec-v-salzburgu-
sa-rozplynula-iluzia-o-suverenite-slovenska

Foto::
Jozef Tiso
Zdroj: Profimedia