Keď transporty odchádzali...

Trpké osudy našich spoluobčanov k 60-tému výročiu optácie

Január, február, marec. Dva zimné a jeden jarný mesiac. A práve v týchto troch mesiacoch roku 1947 nás, takmer 13 000 československých občanov: Rusínov, Slovákov, ba aj Rómov odvážali transporty zo Slovenska do Sovietskeho zväzu, tam, kde v predstavách našich rodičov bolo veľa úrodnej pôdy, klobás, mlieka, masla, mäsa, hojnosti - jedným slovom blahobyt.

Celé tri mesiace sovietski komisári a agenti na presťahovalectvo mali plné ruky práce. Písal sa rok 1947. Jeden za druhým štartovali ešelóny, do šviku naplnené ľuďmi, nábytkom, tovarom, poľnohospodárskym inventárom a dobytkom do neznáma: zo Spišskej Novej Vsi, Popradu, Prešova, Starej Ľubovne, Bardejova, Svidníka, Stropkova, Humenného, Medzilaboriec, Sniny... Viezli československých presídlencov zo Spiša, Šariša, s pod Dukly, Zemplína a iných regiónov východného Slovenska. V továrenských vagónoch pre dobytok sa viezli muži, ženy, deti, dobytok a skromný majetok...

Odchádzali do neznáma, aby potom, po mnohých rokoch prebývania v cudzine, po toľkých rokoch trápenia, biedy, hladu a chladu, fyzicky a psychický zničení, sa mohli vrátiť do svojej pôvodnej a rodnej vlasti - na Slovensko. Ale to po veľkej námahe, úsilí, boji so sovietskou administratívno-represívnou byrokratickou mašinériou.

Keď som rozmýšľal nad osudom slovenských optantov, teda presídlencov, a neskôr reoptantov, teda navrátilcov, že ich osud sa trochu podobá na osud sovietskych vojakov, ktorí v čase druhej svetovej vojny sa dostali do nemeckého zajatia. Keď pracovníci Medzinárodného Červeného kríža navrhli Stalinovi vymeniť jeho syna, nadporučíka sovietskej armády Jakova Džugašvili (ktorý sa dostal do nemeckého zajatia), za nemeckého generála-feldmaršala fon Paulusa (ktorý v tom čase bol v sovietskom zajatí), Josif Vissarionovič odpovedal: „Ja vojaka za generála nemením. My nemáme zajatcov, my máme len zradcov.“ A podľa toho Stalin a jeho vláda aj konali. Úplne sa zriekli svojich občanov, vojakov a dôstojníkov, ktorí sa dostali v čase vojny do nemeckého zajatia. Viac sa o nich nestarali a nezaujímali, nerobili nič, aby uľahčili ich ťažký osud a trpký život, aby sa dostali späť do svojej vlasti. Považovali ich za zradcov, ľudí, čo zradili svoju vlasť.

Laureát Nobelovej ceny za literatúru, najvýznamnejší súčasný spisovateľ svetového mena vo svojej trilógii Archipelag gulag (Súostrovie gulag) píše. „A do môjho umierajúceho mozgu prenikala jasná myšlienka: že Sovietske Rusko sa zrieklo svojich zdochýnajúcich detí. Hrdých synov Ruska potrebovala vlasť len, kým si líhali pod tanky, kým ich ešte mohli vyburcovať do útoku. Ale kŕmiť ich v zajatí? Hrdlá navyše. Zbytoční svedkovia hanebných porážok.“

Týchto ľudí vyhlásili za zradcov, ale skutočnosť je taká, že vlasť zradila ich. Tak veru, nie oni zradili vlasť, ale zradila ich. Nie oni zradili vlasť, ale vypočítavá vlasť zradila ich, a pritom tri razy. Prvý raz ich vďaka neschopnosti zradila na bojisku, keď vláda, ktorú si vlasť vybrala, urobila všetko, čo sa len dalo, aby prehrala vojnu: zničila zabezpečovacie obranné línie, nastrčila letectvo, aby ho mohli zničiť ešte na zemi, na aerodromoch, rozobrala tanky a delostrelectvo, zbavila armádu schopných generálov a zakázala im brániť sa. Práve vojnoví zajatci čelili úderu wermachtu a zastavili ho.

Druhý raz ich vlasť neľútostne zradila, keď ich ponechala svojmu osudu, aby v zajatí zgegli. A tretí raz ich nehanebne zradila, keď ich prilákala materinskou láskou. Vlasť odpustila! Vlasť volá! a už na hranici im na krk hádzala slučku. Neuveriteľná podlosť: zradiť vlastných bojovníkov a potom práve ich vyhlásiť za zradcov! Ako ľahko sa dáme nachytať na predpojaté výroky, ako ľahko sme súhlasili s tým, že sme zradených vojakov pokladali za zradcov! Aj nás, československých občanov zradila „naša“ československá vláda, a to ešte v roku 1946, keď podpísala „medzinárodnú dohodu“ so sovietskou vládou o výmene našich ľudí za volynských Čechov, ktorí žili v tom čase na Ukrajine. Prezident Beneš a jeho vládna garnitúra nás, bývalých československých občanov nepotrebovala a chcela sa nás za každú cenu zbaviť. Boli sme im záťažou. Volynskí Česi boli pre nich oveľa bližší, milší, ako my, československí Rusíni. A preto Beneš a jeho vláda využila príležitosť a hodili nás Stalinovi ako psovi kosť. Páni z Prahy sa nás veľmi ľahko zbavili, zradili nás. My, československí presídlenci, stali sme sa obeťami špinavej špekulácie, osud si zahral s nami krutú hru...

Československá vláda, vlasť, nás zradila aj druhý raz. A to vtedy, keď po mnoho rokoch, strávených za „železnou oponou“, chceli sme sa dostať domov, na Slovensko. A to tak, že nám nepodala pomocnú ruku, v ničom nám nepomohla a obrátila sa k nám chrbtom. Boli sme odkázaní sami na seba a podobne ako sovietski, ruskí vojaci, vojnoví zajatci prebíjali sme sa z „obkľúčenia“ sami, individuálne, bez žiadnej cudzej pomoci. Aj jedni, aj druhí, zachovali sa k nám macošskí. Krutý a trpký osud takmer 13 000 presídlencov z Československa v roku 1947 bol pre vedenia ZSSR a ČSSR ľahostajný a cudzí. Pravda niekedy je krutá. Bohužiaľ, skutočnosť je taká, že „naša“ vlasť zradila aj po tretí krát. Československo, nás, svojich nechcených synov a dcéry, reoptantov, čo mnoho rokov trpeli a strádali v cudzine a len vďaka veľkému, nadľudskému úsiliu a námahe sa vrátili do svojej vlasti, nie veľmi štedrej vlasti, neprijalo s úsmevom, s otvoreným náručím, srdečne a milo, ale veľmi chladno, priam nepriateľsky a ostražito. Pozor na nich, sú nebezpeční a nespoľahliví, lebo prišli z Ruska. To sú Rusi, na nich sa nemôžeme spoľahnúť, lebo sú to zradcovia vlasti. Vrcholom drzosti, arogancie a tuposti vysokých a nižších funkcionárov, nomenklatúrnych nevzdelancov, primitívov, ktorí sa kryli straníckymi legitimáciami bolo to, že namiesto občianskych preukazov a udeleniu československého štátneho občianstva, vydali nám reoptantom, malé zelené knižočky s nadpisom - Povolenie k pobytu pre cudzinca. Text hovorí, sám za seba, jasne a zrozumiteľne - stali sme sa cudzincami vo svojom vlastnom dome. A to už bola tretia zrada našich úradov, našej vlády a v neposlednom rade našej vlasti, spáchaná na nás - nechcených deťoch, ktoré odvrhla zlá a nedobrá macocha.

Už nehovorím o tom, koľko sme tu, na Slovensku, museli vytrpieť ponižovania, utrpenia, výsmechu, nadávok, psychického teroru od našich spoluobčanov a od miestnych úradníkov. Nie, neboli sme rovnoprávni, plnohodnotní občania tejto republiky. Boli sme „Rusi“, „Rusajdy“, zradcovia vlasti, ľudia druhej kategórie, druhej sorty. Nenávideli nás, závideli nám, ignorovali nás, na pracoviskách nedávali riadiace a zodpovedné funkcie, aj keď sme mali na to všetky potrebné predpoklady. Diskriminovali nás na každom kroku, pri každej príležitosti dávali nám najavo, že sme tí, čo prišli z Ruska.

Je zaujímavé, ako sa správa naša vláda k tým emigrantom, nelegálnym utečencom, čo denne desiatkami „na čierno“ prechádzajú našu štátnu hranicu. Namiesto toho, aby dobre a dôsledne strážili hranicu niektorí pracovníci Policajno-colného zboru pri pomoci kúpených prevádzačov, sami napomáhajú ilegálnym imigrantom dostať sa na Slovensko. Slovensko ich tu víta otvoreným náručím, vytvára pre nich dobré podmienky pre ich ďalší hojný život na Slovensku, a to na úkor a za peniaze tunajších daňových poplatníkov.

My posielame pre slovenských Rómov lietadlá - špeciály, aby ich zdarma doviezli naspäť na Slovensko z cudziny, kam išli hľadať ľahší život a dobrodružstvo - vraví Mgr. Anna Kristiňaková z Giraltoviec. Pre nás veru, žiadne lietadlá - špeciály, ani vlaky, ani autobusy, ani autá nikto neposielal. Museli sme sa prebíjať životom sami, bez cudzej pomoci. Ale my sme sa nevzdávali. Rýchle a šikovne sme sa zapojili do spoločenského života na Slovensku. Sami sme si našli prácu, a to bez žiadnych úradov práce, ktorých vtedy ani nebolo, a tvrdo sme pracovali v košických Východoslovenských železiarňach, uhoľných revíroch, baňach, v ostravských oceliarňach, pozemných stavbách a mnohých ďalších závodoch, fabrikách a podnikoch. Dokázali sme, že robiť chceme a vieme.

A práve teraz si pripomíname 60-té výročie presídlenia na Ukrajinu československých občanov. A nech to bude výstražným ponaučením pre naše budúce generácie o tom, ako ľahko sa dá manipulovať s neskúsenými dôverčivými ľuďmi.

Mikuláš ŠKURLA