Kňaz Smoter z východnej hranice

Niektorí majú hlavu v Rusku, srdce na Slovensku, ale ruky a nohy na Západe

Pavol Hudák




Rudolfa Smotera poznajú čitatelia Postoja ako autora nedeľných zamyslení Slovo kňaza, predtým písal aj zamyslenia Z okna fary Ruda Smotera. Kňaz Košickej arcidiecézy pôsobí ako farár v obci Tibava, ktorá leží v okrese Sobrance, pár kilometrov od ukrajinskej hranice.

V rozhovore opisuje, prečo je pastorácia v tejto oblasti Slovenska náročná. „Sú tu krivdy minulosti. Blízko je hranica. Silné tu boli mocenské štruktúry: policajti, vojaci, colníci. Colníci nemali dobré meno už ani v Novom zákone. Tu bol kšeft, ľudia, ktorí pašovali, strážili na hranici druhých, boli tu donášači. Táto mentalita nezmizla. Ani dnes neviete, kto vás za čo nahlási.“

V rozhovore spomína aj skúsenosť pastorácie z Talianska, kde zažil veci, ktoré na Slovensko ešte len prichádzajú, a podelil sa aj so svojím pohľadom na komunikáciu cirkvi. „V jednom väčšom meste, kam prišli kňazi zo štúdia v zahraničí, ktorí mali nejaké skúsenosti, navrhovali, aby sa spravila pastoračná kňazská jednotka, ktorá by bola na jednom mieste. Biskup sa zľakol a nič z toho nebolo.“

Vníma tiež, že cirkev na Slovensku ešte veľa moralizuje. „Evanjeliová je ponuka: Choď a už nehreš. Ak chceš, nasleduj ma. Na toto sme zabudli, a preto moralizujeme a ľudia to nemajú radi. V Česku sú mediálne tváre, ktoré to dobre komunikujú.“

Hovorí aj o tom, že ľudia na Slovensku majú niekedy hlavu v Rusku, srdce na Slovensku a ruky na Západe. Vraví, že sám má veriacich, ktorí obhajujú Rusko, ale dokážu pomáhať aj Ukrajincom.

Čitateľom Postoja ste známy aj ako autor nedeľných zamyslení Slovo kňaza. Keď napíšete úvahu nad evanjeliom, znamená to, že si ju potom môžu vypočuť aj vaši veriaci v kostole?
Písané slovo je iné ako hovorené. Písané slovo je pre ľudí, ktorí majú čas a môžu sa k nemu vrátiť. Každé slovo má rešpektovať formát a ľudí, ktorým je určené. Samozrejme, rozširuje mi to obzory aj pre kázeň.

Kde hľadáte inšpirácie?
Pre mňa je plus, že ako kňaz desaťročia pracujem s Božím slovom. Na druhej strane to nie je kázeň. Oslovilo ma motto jedného starého talianskeho mnícha, ktorému ešte jeho otec hovoril, že „môžeš byť chudobný, nemusíš mať peniaze, ale zapamätaj si dve veci: prejdi svet a čítaj knihy“.

Tento mních sa toho drží a v Taliansku má meno. Inšpiroval aj mňa, aby som čítal knihy, bol na pulze doby a namočil sa do všetkého, do čoho sú namočení aj ľudia. Aj inkarnácia – vtelenie – znamená, že som pri ľuďoch a nie mimo nich.

To, že čítate, si človek všime, keď príde k vám na faru. Ako je to však s tým „prejdi svet“?
Európu mám prejdenú od Portugalska po Petrohrad. Otec pracoval na železnici, preto som ako mladý mal vlak zadarmo. A aj teraz, keď je príležitosť, veľmi rád niekam idem. Na ponuku putovať vždy poviem áno.

Mali ste aj možnosť študovať v Taliansku. Ako si na to spomínate?
Prešiel som si vďaka tomu celú krajinu, ale základ boli štúdiá. Svätý Pavol má tzv. teológiu otvorených dverí – kde sa mu otvárali, tam šiel. Mne sa otvorili dvere s Rímom. Tam som videl univerzalitu cirkvi a aj mentalitu spolužiakov z Afriky, Ázie a ďalších krajín. Videl som pestrosť cirkvi. Potom som si uvedomil, čo krásne máme aj na Slovensku. V Ríme som študoval žurnalistiku a teóriu filmov. Veľmi ma zmenil aj kontakt s pápežmi.

V akom zmysle?
Pápež už pre mňa nebol postavou, ktorá býva ďaleko, ale môžem sa s ním stretnúť a naživo ho počúvať. Stal sa mi niekým blízkym. Keď som študoval, pápežom bol Benedikt XVI., František prišiel, keď som bol v talianskej pastorácii.

V Taliansku ste si vyskúšali aj pastoráciu v Umbrii. Aká to bola skúsenosť?
Výnimočná bola pre mňa v tom, že som tam zažil procesy, ktoré k nám prichádzajú s dvadsaťročným odstupom. Sekularizácia tam bola prítomná už v 80. rokoch. Vo svojej skúsenosti som si načítaval, ako vyzerá odklon od religiozity – zanedbané kostoly, ľudia, ktorí už nechodia do kostola a majú modly a božstvá dnešného sveta.

Keď dnes niečo riešime na Slovensku, tak to nie je až taká novinka. Kto trošku zažil Západ, vie, kam smerujeme. Nepoznám na všetko liek, ale viem, čo môžeme očakávať, a neprekvapuje ma to.

Kam teda smerujeme a čo môžeme očakávať?
Dochádza k prechodu z väčšinovej cirkvi k menším spoločenstvám, ktoré majú lásku a pretvárajú svet zdola. Cirkvi dnes potrebujú aj tzv. „opinion makerov“, ktorí určujú nové témy. Taká bola aj cirkev prvotných čias (manželstvo a rodina, hodnota človeka, vzťah k štátu) a videl som ich aj v Taliansku. Mali ľudí, ktorí vedia komunikovať so štátom aj sekulárnym svetom.

Takým bol napríklad kardinál Martini, ktorý viedol dialógy s Umbertom Ecom. To však na Slovensku nevidím, že by sa začal niekto z prostredia cirkvi inteligentne rozprávať napríklad s Martinom Šimečkom. Takí ľudia zreli v podzemnej cirkvi, dokázali sa spájať aj so svetom bez Boha alebo s niekým, kto nie je veriaci.

V čase podzemnej cirkvi však mali spoločného nepriateľa, ktorý ich spojil.
Áno, ale museli mať aj kultúrne presahy a debaty. Ľudia, ktorým ide o dobro, sa vedia spájať naprieč spektrom.

Ako vnímate komunikáciu cirkvi na Slovensku?
Nepochopil som, že do cirkevného mediálneho sveta prišlo nariadenie pre kňazov, že nemôžu len tak hovoriť do médií. V Taliansku sa tomu biskup čudoval. Keď médiá niekoho volajú, mal by ísť, lebo to prázdno vyplnia niečím iným.

Dôležité je, aby vedel dotyčný človek povedať aj neviem, nerozumiem tomu, naštudujem si to. Nemať patent na všetko. No profesionalita sa zlepšuje. Na univerzite som sa naučil, že keď niečo robím, treba to robiť poriadne a s láskou.

Čo to znamená?
Uvažovať v širších súvislostiach, mať nástroje, ktoré sú profesionálne. Povedal som aj viacerým kňazom, že vystupovali v médiach trápne, lebo novinár si s nimi robil, čo chcel.

Pýtali sa ma: Ako je to možné? Hovorím: Bol si dobrý a slušný ako správny kňaz, no aj naivný a to nefunguje. Médiá sú dravé. Viaceré diecézy nemajú profesionálov, potom sa nedivme, aké sú mediálne výstupy.

Mám rád Tomáša Halíka, ktorý inak hovorí pre Katolícky týždenník, inak pre Hospodárske noviny a inak pre idnes.cz. Uvažuje nad tým, akého má pred sebou čitateľa a ako mu má podať veci. To je profesionalita. Posun na Slovensku a vyššiu úroveň komunikácie máme aj vďaka laikom a nebojíme sa kontroverzných tém. 

Často však pri kontroverzných témach aj my v Postoji počúvame výčitku, že načo o tom píšete.
Lenže čo je za tým? Strach z toho, že máme byť priehľadnou stavbou zo skla? Cirkev nie sú idey, ale je tam v prvom rade Kristus, a kto vstupuje do dialógu Otca a Syna, je kresťan. Nevstupuje do toho, čo si myslí, ale načúva Božím rozhovorom lásky a potom podáva ľuďom, čo začul.

Takto sa cirkev stáva priezračnou aj napriek nie vždy peknej minulosti. Takúto minulosť možno majú aj naše rodiny – koľko zla, sporov, chamtivosti... Ale priznávame sa k nim a sme na nich hrdí. A podobne je to aj s cirkvou.

Nemáme však od ľudí v cirkvi, ktorí hlásajú nejaké ideály, žiadať, aby to sami žili? Ľudia, ktorí o tom hovoria, sami spôsobujú škandály. Problematická rodina, ktorá má vážne problémy a ku ktorej sa hlásim, nehovorí všetkým, ako majú žiť.
Ale to už by bol moralizmus.

Cirkev a jej predstavitelia však často moralizujú.
Toto je reč aj niektorých dokumentov – čo by sme mali, čo musíme, nesmieme atď. V Taliansku to analyzoval jeden autor s vtipným záverom, že sa to dosť podobá na indoktrináciu čínskeho komunistu Mao Ce-tunga. Evanjeliová je ponuka: Choď a už nehreš. Ak chceš, nasleduj ma. Na toto sme zabudli, a preto moralizujeme a ľudia to nemajú radi.

V Česku sú mediálne tváre, ktoré to dobre komunikujú. Keď začne rozprávať Marek Orko Vácha, tak radi počúvame. Aj neveriaci svet ho počúva. Hovorí evanjeliovým, až evanjelizačným štýlom. Sám niečo žije, aj keď nie je dokonalý. Je tvárou cirkvi.

Kto je na Slovensku tvárou cirkvi, vyjadruje sa k veciam, je kultúrne vybavený, má nadhľad, je profesionál a pozná odborné témy? Mne na Slovensku chýbajú. Máme veľa slov a málo tvárí. Viera je s nimi spojená.

Prečo podľa vás nemáme na Slovensku Marka Orka Váchu, Tomáša Halíka, biskupa Holuba?
Výzva je, aby sme vyšli zo svojich nárekov. Komentujeme, čo sa deje na Slovensku, ale Ježiš nekomentoval, on vstupoval do vecí. Poznám človeka z hierarchie, ktorý mal možnosť ísť do televíznej debaty, polemiky a zľakol sa.

Zasa nie každý je argumentačne zdatný a dokáže polemizovať.
Súhlasím, na to treba profesionálov. Ale nemožno ostávať vo svojej ulite. Vidím to pri katolíckych médiách, keď navštevujú farnosti – všetko je zobrazené dokonalé a uhladené. Preto som povedal jednému autorovi z katolíckeho média, že sa to dosť podobá na niekdajšiu propagandu, kde sa ukazuje len to najlepšie a najkrajšie.  

Veď farnosť tvoria aj Rómovia, ktorí tam žijú, sú neslušní a nahnevaní na kňaza, lebo im nesplní každé ich prianie. Prečo nedať slovo aj im, aby povedali, že majú problém so mnou?

Máme vo farnosti aj nezamestnaných. Dajme tam, ako sa venujeme charite, sociálnej oblasti, pomoci rodinám v núdzi. Nielen ruženčiarov, kto postavil kostol a podobne.

Ako spolupracujeme vo farnosti ekumenicky? Dajme slovo pravoslávnemu duchovnému, ktorý povie, že sa medzi sebou nerozprávame a nestretávame sa. Nech aj toto zaznie v katolíckych médiách.

Spomenuli sme médiá, ktoré ste študovali aj v Ríme. Začínali ste kedysi v časopise Zrno.
Boli sme vtedy mladí a odvážni študenti, partia aj s Jožom Husovským. Boli tam texty, vtipy a kresby. Dodnes sa k tomu ľudia hlásia. Zrno zaniklo, ale myšlienka ostáva. Lebo to bolo svieže, bez vône naftalínu.

V Zrne boli aj kontroverzné témy, aj vtipy. Vieme si na Slovensku v cirkvi zo seba urobiť žarty? Dnes sa mnohí pohoršia aj na dobrom a slušnom vtipe o pápežovi, kňazoch či cirkvi.
To je nepochopenie trinitárneho rozmeru viery. Ak Boh je jeden ako monarcha, nemá žiadneho konkurenta a okolo neho sa vytvára aura nedotknuteľnosti.

Niečo také je v moslimskej viere, kde sa nemôže žartovať ani z Mohameda. No žalmista hovorí, že Boh sa smeje nad plánmi vladárov. Vieme si všimnúť Pána Boha, ktorý sa smeje nad našimi myšlienkam a trápnosťami? Trochu mi to chýba. Niečo ste v Postoji skúšali aj s Karlom Racingerom. Kto to robil, robil to krásnym spôsobom, škoda, že to nepokračovalo.

Zdravá viera obsahuje tri citoslovcia. Má citoslovce údivu oooo. Potom je tam aha – niečo som pochopil, to je kritické myslenie. A tretí rozmer je haha – čiže sa vieme zasmiať sami nad sebou.

Pamätám si, ako saleziáni z filmu Don Bosco urobili úryvok s východniarskym vtipným dabingom. Raz som to pustil jednej panej a bola z toho zhrozená, že je to zosmiešňovanie viery. Takže už ani saleziáni si nemôžu robiť srandu sami zo seba.

V Taliansku ste boli v centre kresťanstva, teraz pôsobíte v Tibave pri ukrajinských hraniciach, teda na periférii Európskej únie, NATO. Aká je tu pastorácia?
Na začiatku som bol trocha zneistený, kam som sa to dostal. Pýtal som sa na biskupskom úrade, ako sa oficiálne zatvára farnosť. Sme na hranici, ľudia odtiaľto odchádzajú, máme viac pohrebov ako krstov. Z toho vyplýva, že takáto farnosť smeruje k zatvoreniu.

Kardinál Christoph Schönborn povedal o stave viery vo Viedni, že „aj keď vymierame, náš pohreb sa dá robiť s noblesou“. Aj pre mňa je to výzva, ako pochovávať farnosť s noblesou. Farnosti sa budú spájať, to je jasné. Ale treba mať pri tom nadhľad a neprežívať to dramaticky. 

Máte naozaj pocit, že idete svoju farnosť pochovať?
Ona sa pochováva sama tým, že ľudia odchádzajú. Sused, gréckokatolícky kňaz, ktorý tu je vyše dvadsať rokov, pochoval šesťsto ľudí, de facto celú väčšiu dedinu. Za ten istý čas ich pribudlo možno do stovky.

Otázka je, ako zachytiť mládež. Tá má svoje rytmy a pravidlá života a už to nie je tak ako kedysi, že jediná možnosť v nedeľu bolo ísť na svätú omšu. Dnes je možností veľa a ľudia majú na výber. Je to tlak na slobodu jednotlivca, aby poznal priority. To bude do budúcna téma aj pre nás kňazov – sloboda človeka aj cirkvi.

Mal som v Ríme profesora, ktorý si kládol zaujímavú otázku, či mladí ľudia sú slobodní dnes veriť.

Čo tým myslíte?
Niekedy bola „povinnosť“ veriť – jediná kultúra bola krčma, kostol a futbal. Dnes sa mladí zosieťujú a idú, kam chcú. Nie sú nútení. Lenže je vrcholom slobody nakupovanie, kde mám na výber obrovské množstvo produktov?

Aké má dôsledky vysťahovalectvo?
Komunity sa zmenšujú, aj kňazov je menej. Niekedy kolegovia naučili ľudí tzv. pastoračnému servisu. Boli to kňazi, ktorí doslova lietali okolo veriacich. Nenaučili ich misijnej dynamike. 

Dnes kolegovia majú po päťdesiatke a sú unavení. Bol to mládežnícky model, mali sme pocit, že to ideme zachraňovať, ale Záchranca je len jeden. Dnes je úloha kňaza skôr koordinovať. To živé nech vychádza z ľudí a ich aktivity. O tom je aj synodálna cesta.

V obciach vo vašom okolí som videl v jednej dedine aj štyri kostoly.
Okrem rímskokatolíkov, gréckokatolíkov a pravoslávnych sú tu aj reformovaní. Tí prišli pod vplyvom Maďarov a snažili sa na ľudí vplývať aj národne. Výsledkom je, že v dedine je tristo ľudí a štyri kostoly.

Kto je dominantný?
Formálne sa asi 80 percent ľudí hlási ku gréckokatolíkom a k rímskokatolíkom. Ale v kostoloch to nevidno.

Spomínali ste, že farnosti sa postupne pochovávajú. Ako teda vidíte budúcnosť z praktickej stránky?
Už máme o tom debaty. Na Západe to funguje tak, že kňazi žijú v komunitách. Videl som to v Taliansku. Keď u nás otvárate tieto témy, mnohí sa týchto modelov boja. Právne to však funguje.

Kto sa toho bojí?
Je to trošku experiment a otázka znie, či ten, kto má rozhodujúce slovo, to riskne a pôjde do toho. V jednom väčšom meste, kde prišli kňazi zo štúdia v zahraničí, ktorí mali nejaké skúsenosti, navrhovali, aby sa spravila pastoračná kňazská jednotka, ktorá by bola na jednom mieste. Biskup sa zľakol a nič z toho nebolo.

Na Slovensku?
Áno.

Existuje názor, že pre kňazov je lepšie, aby bývali v spoločenstve, vedia sa tak podržať, na druhej strane si niektorí myslia, že pre farnosť je zase lepšie, keď tam kňaz býva uprostred veriacich. Je to iné, ako keď len príde, vybaví povinnosti a uteká.
Na núdzový stav sa odpovedá núdzovým riešením. Keď vidíte, že sa zmenšujú počty a systém nefunguje, musíte niečo urobiť. Systém nemá byť nadradený nad službu. Myslím, že je to lepšie ako mať na farách kňazov, ktorí nestíhajú a ktorých samota zmení na čudákov.

Trinitárna náuka hovorí, že Otec, Syn a Duch Svätý sú stále spolu, komunitne. Kto nežije komunitne, stáva sa čudákom alebo „pápežom“ pre farnosť. Dnes to už nefunguje bez spolupráce. Aj na tomto území sme s kolegami pochopili, že naše farnosti majú byť otvorené.

Mne tiež stabilne pomáhajú aj iní kňazi a vchádzajú do mojej farnosti. Ja už nie som majster sveta. Oni pomôžu mne, potom ja im to vrátim. Dobrú skúsenosť máme zo spoločných pôstnych kázní.

Keď som čítal závery synody o synodalite z jednej krajiny, bola tam dokonca zmienka o tom, že by kňazi mali mať ženy, no neriešili celibát, ale to, že mnohí chodia zanedbaní a sú čudáci.
Mám ako kňaz nejakú spätnú väzbu? V trojičnom svete našej viery má Syn oporu v Otcovi, Otec v Synovi, Syn vyvyšuje Otca, Otec Syna a obaja sa tešia z Ducha Svätého. Je to spoločný dialóg, tanec, prenikanie. Navzájom sa starajú o seba a nie do seba. Je v tom veľký rozdiel.

Niekedy kňaz vystupuje ako niekto, komu sa ľudia boja povedať, že je zle upravený. Našťastie, tu si ľudia povedia, čo chcú. Nie je tu mentalita slušného Šariša. Pre mňa je to výhoda, lebo aj ja potom môžem byť slobodný k nim.

Hovorili ste o spoločenstve, ktoré potrebujú aj kňazi. No kňaz ho môže predsa vytvárať aj s rodinami, mladými, veriacimi.
Keď sa stane otcom farnosti, zvíťazil duch evanjelia. Niekedy je u mladých kňazov pokušenie, že budú len s mladými. Lenže mladí zrazu odídu. Aj tu to takto bolo. Predchodcovia urobili s mladými pekný kus práce. Boli tu mladí kňazi, starší sem nechceli ísť pre náročnosť.

Mladí kňazi získavali rovesníkov. Dnes však vtedajších mladých už nevidno. Pýtam sa ich dnes na ulici: Mali ste dobrých kňazov? Hovoria, že áno. A prečo sa vás to nedotklo tak, že by ste išli niekto aj do seminára? Hovoria, že „dobre nám bolo“. To im stačilo. Nebola to viera nasledovania, ale viera obdivovania. Preto zlyhal misijný princíp.

Kňaz bol teda skôr animátorom voľného času?
Asi tak. Popritom však vyrástlo veľa pekného. Dodnes zbieram úrodu predchodcov, sú tu angažovaní laici. Lebo život farnosti nie je o tom, že za päť rokov postavím farnosť na nohy. Ide o dlhodobé procesy – 50- i viacročné. Ovocím je aj úcta voči kňazom. Žijete na západe Slovenska, viete, aké to je tam.

Kňaz z Bratislavy mi rozprával, že dostáva spätnú väzbu aj na kázne. To nemusí byť zlé.
Všade, kde dnes vystupujem ako učiteľ, je spätná väzba na to, čo odznelo. Nemohli by sme dať aj veriacim možnosť dať nám spätnú väzbu na naše stretnutia a kázne? Mladí sa už odvážia nám niečo povedať, ale starší málokedy. Počul som vtip, možno je to aj realita. Pýtajú sa: Ako dnes kňaz kázal? Vo formáte PDF. Posvätné drístanie farára. (Smiech.)

Viackrát ste spomenuli, že vaša farnosť je náročná. V čom?
V uzavretosti. Keď som sem prišiel, chcel som spoznať ľudí, a preto som ich chcel navštíviť. Po omši som im povedal, že mám čas, a spýtal sa, ku komu môžem ísť. A bol problém. Až po rokoch mi ľudia povedali, že sa čudovali, čo od nich chcem, že to nezažili.

Fungoval tu model – my ti dáme pokoj a ty ho daj nám. Formálne sa stretneme v kostole, ale do kuchyne nám nepozeraj. Návšteva kňaza dnes nie je požehnanie, ale obava, o čom budeme hovoriť, keďže tu sú ľudia zvyknutí byť sprostí aj ku kňazovi. Chcel som otvoriť kurz viery s katechizmom od Josepha Ratzingera, prišli len ženy. Chlapi na vážnejšie debaty neprídu.

Prečo?
Všímam si, že chlap nechce ukázať, že niečo nevie. Čo viem, to budem riešiť, ale keď niečo neviem, tak sa radšej schovám.

Potom sú tu krivdy minulosti. Blízko je hranica. Silné tu boli mocenské štruktúry: policajti, vojaci, colníci. Colníci nemali dobré meno už ani v Novom zákone. Tu bol kšeft, ľudia, ktorí pašovali, strážili na hranici druhých, boli tu donášači. Táto mentalita nezmizla. Ani dnes neviete, kto vás za čo nahlási. Keď je problém, ľudia neprídu za vami, aby ste to napravili, ale idú rovno hore. Eštebácke maniere.

Ako sa prejavujú tieto maniére v praxi?
Nájdu sa tu stále ľudia, ktorí sliedia. Alebo tí, ktorí chcú uškodiť. Stalo sa, nie raz, že niekoho ponúkli alkoholom. A tí istí ľudia potom dali avízo policajtom, aby ho odchytili.

O živote v tomto regióne bol natočený aj film Čiara. Zobrazuje realitu?
Tvorcovia na to odpovedali, že keby sme všetko dali do filmu, čo tu existuje, nikto by tomu neuveril. A tak dali len desať percent. Preto je uveriteľný.

Až tak?
Polovica filmu sa točila v našej obci. Pre západ Slovenska to je zábava, ale toto je skutočne byzantský model sveta. Ľudia ma upozornili, keď som sem prišiel, že tu nič nevybavím bez známostí. Chcete byť colník alebo policajt? Zaplatíte takú taxu. Chcete tamto, zaplatíte toľko. Musíte mať známosti.

Ja som ľuďom vtedy povedal, že nie je všetko za peniaze. A čo nie? Reagovali. Prišiel som sem a nikomu som nič nemusel dávať. Aj to okomentovali, ale nebudem to rozoberať. (Smiech.)

Čo pozitívne tu vidíte?
Je tu sloboda prejavu. Je tu veľký potenciál pre aktivity a nikto vás ako kňaza nebrzdí. Môžete byť tvorivý. Kto chce ísť k Rómom, môže, kto chce pomáhať sociálne slabým rodinám, môže. Dá sa pomáhať Ukrajine, veľa učiť, angažovať sa v príprave na sviatosti.

Hovorí sa, že viera sa vytráca, sám ste spomínali, že niekto ide radšej nakupovať ako do kostola. No zdá sa, že niekde sú už ľudia tým presýtení a hľadajú opäť niečo duchovné.
Videl som vo veľkých mestách, že chce byť pokrstených ročne aj 30 až 40 dospelých ľudí. Pre kňaza nemôže byť nič krajšie.

Ale to sa týka asi väčších farností, kde žije pár tisíc ľudí.
No keď to prepočítame, tak keď tu mám tisíc ľudí, mal by som každý rok pokrstiť aspoň jedného dospelého. No nie je to tak. Tu ešte nenastalo prebudenie. Sú však kňazi, ktorí dokážu príkladom viery priťahovať. V rámci birmovania tiež priamo oslovujem dospelých, aby sa prihlásili. Prízvukujem im, že nie je hanba ísť na birmovku po štyridsiatke. Ak vás priťahuje Božia láska, poďme to prehĺbiť. Aj teraz mám takého.

Kto ide na birmovku po štyridsiatke, ten to asi myslí vážne.
Tam už idete niekedy proti rodine a prízemnému mysleniu tradične veriacich. Stalo sa, že jedna pani si vypočula poznámky ženy z kostola: „Ty, taká stará krava, ideš na birmovku?“

Na Slovensku ešte často hodnotíme dobrého katolíka na základe toho, či chodí do kostola.
Jeden vtip hovorí o tom, ako dedko sedí v sobotu večer na zastávke s modlitebnou knižkou. Pýtajú sa ho: „Dedko, vy kam?“ „Do verejného domu.“ „A načo je vám modlitebná kniha?“ „Keby som náhodou zostal do nedele, nech mám do kostola.“

Je dobré, že tradičná zvyková viera vymiera?
Zase sa vrátim k trinitárnej náuke. Je tam dar lásky, ktorý je aj darom slobody. Máme aj slobodu povedať nie Bohu, to je dnešný ateizmus. U nás na túto tému ešte nie sú vážne debaty. V Česku sa o to pokúsil Tomáš Halík. Videl som to aj v Taliansku, že debata so vznešeným ateizmom je veľká príležitosť. 

Ale je asi rozdiel medzi presvedčeným ateistom a ateistom, ktorého nič nezaujíma a nekladie si hlbšie otázky.
Ak vychádzame z trinitárnej teológie, ateizmus je jej povinný tieň. Boh, ktorý je láskou, dáva slobodu povedať nie. Keby nám ju nedal, tak je sám karikatúrou slobody. Už v Starom zákone vidíme tento boj o správny obraz Boha.

Už v raji bol zosmiešnený. Eva z neho urobila falošného bôžika, ktorému nemáme siahať na autíčka, kocky alebo macíka, lebo sa nahnevá. Boh však jej i Adamovi nechá miesto. Ozve sa, keď sú v priekope. Ale jeho prvá otázka nie je „Čo si to urobil?“, ale „Adam, kde si?“

Sú k tomu krásne židovské komentáre. Adam, kam si sa dostal vo svojej slobode, bez toho, aby si sa so mnou poradil? Si šťastný, že si ostal nahý, okradnutý?

Raz mi v Košiciach, keď padli newyorské dvojičky, položil jeden opitý pán otázku: „To je váš Boh? Toto sa robí vo svete?“ A ja som sa kňazsky zamyslel a opýtal sa ho: „A váš Boh je kto? Alkohol, ktorý z vás cítim? A ste šťastný s týmto božstvom? A manželka je šťastná z neho? Obveseľujete ju takýmto spôsobom? Povedzte mi najskôr, kto je váš Boh.“

Táto téma bola dávno v cirkvi. Už cirkevní otcovia hovorili, že najprv mi ty povedz o svojom bohu a potom ti ja porozprávam niečo pekné o tom svojom. Ale len čo ma budeš utláčať, budem sa brániť.

Aj ateistom, ktorí radi kopnú do mňa, hovorím: Porozprávajte mi, v čo veríte vy. Ak je tvojím bohom veda, peniaze či niečo iné, porozprávaj mi o tom. Väčšinou ľudia vtedy stíchnu.

Druhá vec, ktorú si všímam: keď sa niečo stane, tak novinári nenapíšu, že niekto morálne zlyhal ako ateista. Neriešia jeho nevieru. Ale keď niečo spácha kresťan, tak to zdôraznia.

Hovorím im, že nie ste féroví, keď útočíte len na veriacich vo verejnom živote. Predstavte si kráľa, ktorý prechádza noblesne so svojou dlhou hermelínovou vlečkou. To je cirkev, ktorej vlečkou sú dejiny. Má svoju vznešenosť, noblesu a krásu. Zrazu si do tej vlečky niekto utrie nos, iný topánku alebo na ňu napľuje. Nie je to pekný pohľad. Ale kráčanie dejinami nás aj pošpiní.

Za „humnami“ máte hneď Ukrajinu. Keby na Užhorod dopadla raketa, tak tlakovú vlnu pravdepodobne cítite aj vy.

Užhorod má letisko nasmerované na Slovensko, keby tam niečo padlo, cítime to prví. Na Ukrajinu chodíme s charitatívnou pomocou.

V Užhorode je síce pokoj, ale chodí tam veľa vojakov, vidieť to aj na cintorínoch, kde pribúdajú hroby s mladými chlapcami. Tá dráma vstupuje aj na naše územie. Počujeme aj cvičné výbuchy za hranicou. Ale vojenský konflikt sme cítili už oveľa skôr. Vznikol v roku 2014. Už vtedy sme na front posielali oblečenie a inú materiálnu pomoc.

Chodíte s pomocou do Užhorodu?
Chodím tam doteraz. Spolupracujeme s rehoľnými sestrami. Veľmi ma prekvapila česká pomoc a jej objem. Fantastické je, ako vedia títo ľudia napríklad zo starých konzerv pripraviť sviece. My o sebe hovoríme, že sme veriaci, ale pomáhať som videl najmä Čechov.

Na Slovensku mnohí veria konšpiráciám a aj napriek tomu, čo sa deje na Ukrajine, nekriticky obdivujú Rusko a nechcú veriť tomu, čo sa deje za východnou hranicou. Máte aj tu takých ľudí napriek tomu, že vojna je pár kilometrov za vašu obcou?
Jasné.

Napriek tomu, že sa môžu ísť presvedčiť pár kilometrov?
Vždy aj takýchto pozývam, aby tam išli so mnou.

A idú?
Nechcú.

Prečo?
To je zaujímavé. A odráža to aj istú rozorvanosť samotných týchto ľudí. Je zaujímavé, ako mnohí zvelebujú Rusko, no nepoznám nikoho, kto by tam išiel za prácou alebo opatrovať ruských dôchodcov. Hlava takých ľudí je mentálne v Rusku, srdce na Slovensku, ale ruky a nohy na Západe. Odtiaľ sa dobre berie...

A čo vám na to ľudia povedia, keď sa ich opýtate, prečo nejdú pracovať do Ruska?
Ľudia si vyberú zo všetkého, čo im vyhovuje, to je mentalita dneška.

A váš pohľad na vojnu?
Vojna je zlá. Ľudia, ktorí majú pravoslávnu tradíciu, sa navzájom zabíjajú. To je výkrik, že kresťanstvo nie je presvedčivé, keď zabíja brat brata vo viere. V Rusku vznikol model viery, ktorý je monarchistický. Putin je „vyslanec Boží“, ktorý drží pod krkom aj cirkev. Je to pomýlený model, ktorý je antitrinitárny.

Naša trinitárna viera je krajšia. Videl som to v Ríme, že kňazi zo Slovenska sú v Taliansku obľúbení. Bez nacionalizmu, bez povýšeneckosti.

Ján Pavol II. povedal, že Slovensko má špecifickú úlohu v Európe. Ale ja sa pýtam, či to aj vidíme. My sa dosť podceňujeme. Západ povedal svoje slovo, keď obnovoval Európu cez svätého Benedikta. Dnes je slovo na Slovanoch.

Páči sa mi idea kardinála Špidlíka, že by sa mali zjednotiť kresťania zo stredu a východu Európy a predostrieť serióznu teológiu myslenia, života a ekonomiky, ktorá sa ponúkne všetkým a ovplyvní Európu. Táto vojna to rozbila. Ale ja neprestávam snívať.

Pavol Hudák
Vyštudoval žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku, absolvoval študijný pobyt na Univerzite kardinála Stefana Wyszyńského vo Varšave a stáž v Katolíckom týždenníku v Prahe. V minulosti pracoval ako bratislavský redaktor Rádia Lumen. Venuje sa témam zo života cirkvi, ktoré spracúva aj vo forme podcastov

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/185400/niektori-maju-hlavu-v-rusku-srdce-na-slovensku-ale-ruky-a-nohy-na-zapade

foto: o. Rudolf Smoter 
autor: Postoj/Tomáš Puškáš