Kňazi v politike. Prečo Vatikán pred sto rokmi obmedzil činnosť duchovných v politike?

Definitívnu bodku dal kňazom v politike pontifikát Jána Pavla II., „pomohli“ tomu aj tí, čo kolaborovali s komunistickým režimom.

Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Ferdinand Juriga, Florián Tománek, Alexander Horák, Josef Plojhar, Cyril Stojan. Čo majú tieto mená spoločné? Všetci títo muži boli katolíckymi kňazmi a zároveň aj aktívnymi politikmi.

Kým dnes dokážu vyvolať v spoločnosti rozhorčenie už len vyjadrenia katolíckych kňazov k politike či ich aktívne zapojenie sa do kampane, v minulosti boli kňazi pevnou súčasťou politického diania.

Nie je to tak dávno, keď boli členmi poslaneckých snemovní a snemov či zastávali iné vysoké politické posty, zakladali politické strany a stáli na ich čele.

Mnohí kňazi sa ako politici nielen na Slovensku, ale aj v ďalších krajinách významne zapísali do histórie, či už pozitívne, alebo negatívne.

Dnes však už nie je možné, aby katolícki kňazi či nebodaj biskupi vstúpili do politiky. Definitívnu bodku dal kňazom v politike pontifikát Jána Pavla II. a pravdepodobne tomu napomohli aj duchovní spolupracujúci s komunistickým režimom.

Významne sa však pôsobenie kňazov v politike začalo obmedzovať už na začiatku 20. storočia.

Kňazi u nás mali dlho výnimku na politickú činnosť
Jaroslav Šebek z Historického ústavu Akadémie vied ČR Praha približuje, že trend odsúvania kňazov z politiky sa začal presadzovať po prvej svetovej vojne. Súviselo to s novou verziou Kódexu kánonického práva z roku 1917 a aj so všeobecnými tendenciami, ktoré sa objavovali s pontifikátom Benedikta XV. a Pia XI.

Zlomový bol rok 1923, keď bol vydaný tzv. numerus clausus pre počet kňazov v politike. Podľa Šebeka bola najprv aktívna politická činnosť zakázaná rehoľníkom – tí museli odísť z politiky hneď – a postupne aj diecéznemu kléru.

„Napríklad v Čechách a na Slovensku ostali kňazi v aktívnej politike pomerne dosť dlho aj potom. Súviselo to s tým, že vo Vatikáne prebiehali interné rokovania s duchovnými z týchto štátov a padal tam stále argument smerom k Vatikánu, že bez týchto kňazov nie je možné robiť kresťanskú politiku,“ hovorí Šebek.

Faktom je, že pápež nad tým prižmúril oko, ale postupne sa aj v Československu znižoval počet duchovných v politike. Podobná situácia bola aj v Rakúsku, Nemecku či Poľsku.

Podľa Šebeka rozhodnutiu Katolíckej cirkvi, že kňazi do aktívnej politiky nepatria, predchádzala zmena pápežských kritérií. Pápeži začali klásť dôraz na to, aby sa kňaz venoval pastoračnej činnosti vo farnosti a bol otcom všetkých. „Bola obava, že keď sa kňaz angažuje v jednej strane, tak pravidlo byť otcom všetkých sa nerealizuje.“

Napriek tomu kňazi z politiky nezmizli mávnutím čarovného prútika a tento proces trval 60 rokov. Kňazi aj v 20. storočí boli neraz poradcami autoritatívnych režimov či členmi komunistickej strany a pracovali pre režim. Výnimkou nebola ani naša krajina.

Príkladom je časom exkomunikovaný kňaz Josef Plojhar, ktorý bol od roku 1948 až do roku 1968 ministrom zdravotníctva, pričom do jeho pôsobenia spadá liberalizácia potratov, s ktorou súhlasil.

Bol tiež vodcom rôznych komunistami iniciovaných „katolíckych“ organizácií ako Celoštátny výbor katolíckeho duchovenstva a Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. Na Slovensku bol zasa významným činiteľom prorežimných spolkov a povereníkom v komunistických zboroch Alexander Horák.

Vrásky na čele Vatikánu však robil aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. „Bol negatívne vnímaný, pretože ako kňaz kryl vojnový štát, čo pre Vatikán nebola úplne príjemná situácia. Vatikán bol k tomu skôr kritický, že Jozef Tiso je prezidentom,“ hovorí Šebek.

No kňazi sa zapájali po roku 1923 do politiky aj v iných krajinách. Významnú úlohu hrali v Latinskej Amerike.

Vatikán reagoval aj na angažovanie sa klerikov v komunistickom režime
Definitívnu bodku za pôsobením kňazov v politike dal dokument Kongregácie pre klérus Quidam episcopi z roku 1982, ktorým bola úplne zakázaná činnosť katolíckych kňazov v politických organizáciách.

Podľa Šebeka to nebola len reakcia na duchovných, aby opustili hnutie Pacem in terris, ale na všetky komunistické organizácie vo všetkých komunistických štátoch, ako aj na kňazov v Latinskej Amerike, kde činnosť kňazov bola veľmi výrazná.

Tento dekrét sa týkal aj duchovných, ktorí sa v 80. a 90. rokoch v Nikarague zapojili do sandinistickej vlády.

Cirkevný právnik a katolícky kňaz Radoslav Šaškovič hovorí, že už v období kresťanského novoveku, teda po Tridentskom koncile, prišlo k postupnému oddeleniu civilných a svetských záležitostí. Prvé obmedzenia pre klerikov v tomto zmysle vydávajú pápeži Alexander VII. (1658) a Klement IX. (1669).

Z hľadiska našich národných dejín stojí za zmienku encyklika Leva XIII. Constanti Hungarorum (1893), ktorá konštatuje: „Kňazi by si mali dávať pozor, aby sa príliš nezapájali do civilných alebo politických záležitostí, a nech si často pripomínajú tento úryvok od svätého Pavla: ,Nikto, kto slúži ako Boží vojak, sa nezamotáva do svetských záležitostí, aby potešil toho, kto ho najal.‘“

Kňazi majú ohlasovať evanjelium a nie zapájať sa do politických kampaní
Predseda KBS Bernard BoberKňazi majú ohlasovať evanjelium a nie zapájať sa do politických kampaní
Súčasný kódex v kánone 285 §3 klerikom zakazuje prevziať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní občianskej moci. Nepripája žiadnu podmienku alebo povolenie, ktoré by umožňovali klerikom, aktívne pôsobiacim v duchovnej službe, zastávať takýto úrad.

Ten istý kódex v kánone 287 §2 dopĺňa, že klerici nemajú mať aktívnu účasť na práci v politických stranách a na riadení odborových organizácií, ak to podľa úsudku kompetentnej cirkevnej vrchnosti nevyžaduje obrana práv cirkvi a napomáhanie spoločného dobra.

„Je to zmena oproti kódexu z roku 1917, ktorý umožňoval klerikom kandidovať vo voľbách a prevziať verejný úrad s povolením príslušnej cirkevnej vrchnosti,“ konštatuje Šaškovič

Výkon duchovnej služby je tak nezlučiteľný s výkonom úradu politickej služby.

„Ak chce klerik ako občan využiť svoje pasívne volebné právo alebo prijať politický úrad, mal by sa predtým zrieknuť svojej aktívnej duchovnej služby. Ak tak neurobí, príslušná cirkevná vrchnosť ho môže suspendovať,“ hovorí cirkevný právnik.

Spomínané nariadenia platia aj pre rehoľníkov a rehoľné sestry, nevzťahujú sa však na trvalých diakonov.

U evanjelických duchovných je politika povolená
Historik Šebek si všíma, že aj keď kňazi do politiky vstupovať nemôžu, často sa k politickým záležitostiam vyjadrujú a nie raz sú tvorcami verejnej mienky.

Podľa neho je to v poriadku, ak sa kňazi vyjadrujú k politike, záleží však, čo povedia a v akom kontexte.

„Kňazi a veriaci by sa mali k politike vyjadrovať v duchovnej rovine v duchu evanjelia. Kritériom je, aby sa snažili šíriť pozitívne hodnoty evanjelia a nie nenávisť, zlobu alebo rozdúchavanie negatívnych vášní. To je podľa mňa kritérium, ako by do politickej diskusie mal vstupovať nielen kňaz, ale aj veriaci,“ povedal.

Český historik považuje za nešťastné, ak klérus svojimi výrokmi rozdúchava negatívne vášne. Pripomína, že kňaz má byť otcom všetkých a niekedy môže svojimi výrokmi spoločnosť rozdeľovať.

Na otázku, či nie je aj trocha škoda, že kňazi dnes nemôžu vstupovať do politiky, keďže v minulosti mnohí robili dobrú politickú prácu a pozdvihli národ, Šebek odpovedá, že mnohé významné osobnosti sú dobrým príkladom politikov, ale niekedy to malo aj skutočné negatíva.

„Kňaz sa neraz dostal do víru politických sporov a nebolo to vždy v prospech jeho pastoračnej činnosti. Ja si myslím, že súčasný stav, keď kňaz aj tak nejakým spôsobom do politiky vstupuje, je dostatočný. Myslím si, že všeobecne by nebolo dobre, aby sa kňazi vrátili do politiky,“ dodáva historik.

Posledným celosvetovo známym prípadom, keď šiel do politiky kňaz, respektíve dokonca biskup, bol Fernando Lugo, ktorého v roku 2008 zvolili za prezidenta Paraguaja. Vatikán jeho politickú dráhu nepodporoval. A aj keď biskup tvrdil, že neskôr sa chce vrátiť do kňazskej služby, pápež Benedikt XVI. ho laicizoval.

Kým katolícki kňazi teda do politiky vstupovať nemôžu, iné to je u evanjelikov či v iných protestantských cirkvách. V parlamente napríklad už dve funkčné obdobia pôsobí za Kresťanskú úniu ako poslanec Ján Szölös, ktorý je zároveň aj pastorom v Bratskej jednote baptistov.

Do politiky môžu ísť aj evanjelickí duchovní. Podľa tlačovej tajomníčky ECAV na Slovensku Jany Nunvářovej evanjelickí farári aj farárky, prípadne biskupi, môžu byť zvolení do parlamentu alebo prijať vládnu funkciu. „V rámci našich cirkevnoprávnych predpisov nie sú v tomto smere nijako limitovaní. Nie sú im kladené žiadne podmienky.“

Aj dnes pred voľbami sa na kandidátke nachádzajú viacerí kandidáti z radov evanjelických duchovných. Sú to Dušan Cina, Peter Mozola a Marián Krivuš, všetci kandidujú za KDH.

Ak by kandidáti z radov duchovných boli zvolení, ECAV im ako zamestnávateľ dá pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas na výkon verejných funkcií, občianskych povinností a iných úkonov vo všeobecnom záujme, boli by tzv. „uvoľnení na výkon funkcie“.

To isté platí aj v prípade zvolenia za starostu, obecného či krajského poslanca.

Pavol Hudák

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/137652/preco-vatikan-pred-sto-rokmi-obmedzil-cinnost-duchovnych-v-politike

foto: Andrej Hlinka