Kniha, v ktorej ožíva stratený domov

Roman Rokytka

Po viac ako dvadsiatich rokoch sa ľuďom zo siedmich rusínskych dedín, ktoré zanikli kvôli vodnej nádrži Starina, vrátila časť ich strateného domova. Nájdu ho v neveľkej knihe Rusnáci. Z fotografií, rusínskych piesní a krátkych textov ju zostavili ich potomkovia.

Kniha pomáha uchovávať ľuďom z niekdajších obcí Starina, Dara, Ruské, Smolník, Veľká Poľana, Ostružnica a Zvala ich spomienky. Práve tie majú podľa Ivany Lempeľovej - autorky viacerých fotografií i jedného z textov knihy - pre nich obrovský význam. „Sú rovnako zdrojom ich životnej sily, ako aj žriedlom životnej tragédie. Abstraktným svetom, v ktorom ožíva navždy stratený domov. Z toho hmotného totiž ostalo len torzo - iba kus zeme, kde stál ich dom, kde sa starali o záhradu. A ešte čosi zostalo - cintoríny," hovorí.

Publikácia je výsledkom fotografického projektu Rusnáci - hľadanie stratených domovov. Vymyslela ho profesionálna fotografka Lucia Nimcová. Našla šesť mladých ľudí, ktorí rovnako ako ona pochádzali z vysťahovaleckých rodín. Uvedomila si totiž, že sú poslednou generáciou, ktorá ešte môže zachytiť tradície, hodnoty i skúsenosť straty domova svojich rodičov a starých rodičov.

Potomkovia vysídlencov zozbierali staré fotografie z obdobia, keď ešte dediny existovali a archívne snímky, zachytávajúce búranie domov i sťahovanie obyvateľov. Najmä však celý rok fotili vysídlencov v novom prostredí, aby ukázali, ako dokázali začať úplne odznova a čo zo starého sveta sa im podarilo uchovať v tom novom.

Z 210 farebných i čiernobielych fotografií potom urobili niekoľko výstav, ale chceli vytvoriť niečo trvalejšie. Lucia Nimcová a Roman Babjak preto vybrali najlepšie snímky a zostavili z nich 60-stranovú knihu. Pridali do nej tri príspevky o osude vysídlencov, texty a noty rusnáckych pesničiek. Tie sú aj na CD, ktoré je súčasťou knihy. „Je to predsa len niečo hmotné, na čo sa nezabudne. Ľudia si na výstave pozrú fotografie, pozastavia sa nad nimi, ale časom zabudnú. V knihe si môžu kedykoľvek zalistovať, oživiť spomienky, ukázať svojim známym," hovorí Lempeľová.

V knihe vidí aj prostriedok identifikácie Rusínov. „Ak by som chcela niekomu vysvetliť, odkiaľ pochádzam, kto vlastne Rusnáci sú, tak mu ukážem našu malú knižku," vraví.

O knihu je od začiatku veľký záujem, zaujímajú sa o ňu nielen vysídlenci, ale aj iní ľudia a rôzne inštitúcie. Keď ju Lempeľová ukázala na nedávnom stretnutí rodákov, na ktorom sa každoročne schádzajú v zaniknutej obci Ruské, mnohí si ju hneď chceli kúpiť. Možno preto, že našli prvýkrát niečo, čo im ponúka pohľad do ich duše. Ten pomáha vyrovnať sa s osobnou traumou i trvalým pocitom krivdy. „Vyšli už nejaké knihy o prírodných podmienkach, poľnohospodárstve, histórii tohto regiónu či základoch gramatiky nárečia. Nie sú o tom, čo Rusnáci cítili. Naša knižka o tom vypovedá prostredníctvom fotografie a hudby. Nie je ani tak o čítaní, ako o pozeraní a počúvaní," vysvetľuje Lempeľová.

Publikáciu krstili pred časom na vernisáži fotografií v Snine, kde žije najviac ľudí zo vysťahovaných dedín. Pokrstili ju sami vysídlenci - rodičia autorov výstavy i knihy - symbolicky vodou zo Stariny. Akoby chceli najväčšej nádrži v strednej Európe ukázať, že svet, ktorý kvôli nej zanikol, predsa len žije ďalej.