Kobylnice oslávili sedemsto rokov od prvej písomnej zmienky

Anna KOŠUTHOVÁ

Kobylnice - Prvé stretnutie rodákov z Kobylnice (okres Svidník) malo svoj dôvod. Pripomenuli si totiž sedemstoročnú existenciu rodnej obce, jej vrcholy aj pády. A hoci v súčasnosti v nej žije len okolo 100 obyvateľov, mnohí starousadlíci spomínajú na tých, ktorí v čase krízy odišli do Ameriky, či Kanady. "Potomkovia mnohých z nich sa už nikdy domov nevrátili. Iní prišli, kúpili si viac pôdy, postavili nové domy a priniesli so sebou nové informácie, skúsenosti, kultúru a ešte väčšiu lásku k rodnej hrude," pripomína históriu Kobylničanov starosta František Vojček.

Keďže si v dedine pripomínali sedemstoročnicu, požiadali prof. Michala Romana, inak aj rodáka z tejto obce, aby pre nich zostavil publikáciu. Vyšla a univerzitný profesor nežiadal honorár. Knihu aj s jej obsahom daroval obci. Na 155 stranách sa M. Roman snažil zachytiť to najpodstatnejšie z histórie Kobylnice, vrátane stručného rezumé v angličtine a ukrajinčine. A ako teda vníma rodnú obec? "Obec Kobylnice, učupená medzi Giraltovcami a Hanušovcami, vznikla spojením dvoch osád Nižné a Vyšné Kobylnice. Tak sa dostali do zoznamu daňových poplatníkov Čičvianskeho panstva v roku 1363, ale už niekoľko desaťročí predtým sa písalo o Kobylnickom potoku, ktorý vyviera v obci. Od tohto času obec prešla mnohými zmenami. V roku 1786 tu žilo 273 obyvateľov. Prvým šoltýsom - zakladateľom obce bol asi Kabala - Kabalas. Odtiaľ pochádza aj názov dediny," hovorí autor, ukrajinista a slavista o prvých písomných záznamoch.

Pôvodnými obyvateľmi boli súčasní Rusíni, ktorí priniesli so sebou „ruskú vieru" a východný cirkevnoslovanský obrad, ktorý si zachovali do dnešných dní. Obec však patrila bohatým rodom maďarského, ba aj talianskeho pôvodu (J. Drugetti).

Ako ďalej uvádza, ľudia pracovali najmä v lese a na vyklčovanom poli. Úrody boli slabé a dane vysoké. Preto sa často sťahovali, hľadali si obživu inde, o čom svedčia štatistiky. V 19. storočí tu bola pálenica, vápenka a dve vyhne, ktoré vlastnili Židia a Cigáni. Po roku 1921 obidve manufaktúrne výrobne zanikli a s nimi odišli aj ich majitelia. Kríza a prebytok pracovných síl spôsobili, že si Kobylničania začali hľadať prácu za morom. Odchádzali celé rodiny alebo len otcovia a ako pripomína M. Roman, niektorí sa v šírom svete stratili.

Národná kultúrna pamiatka - kamenná cerkva je v dedine od roku 1788. Nahradila drevený kostolík a na jej stavbe sa podieľali remeselníci z celej dediny. Neskôr postavili faru aj školu. Prvým farárom v obci bol Georgij Toronský (1822) a od toho času sa viedla aj matrika. Odvtedy sa tu vystriedalo 24 gréckokatolíckych a 5 pravoslávnych kňazov a takmer dve desiatky učiteľov. Žiaľ, fara a škola dnes už v dedine neexistujú.

Keď už bola reč o rodákoch, obec Kobylnice dala svetu niekoľko zaujímavých ľudí. Tak napríklad v roku 1854 sa tu narodil Alexij Tóth, ktorý sa po skončení teologických štúdií stal profesorom bohosloveckého seminára v Prešove a potom bol vyslaný do USA, aby kázal krajanom v ich rodnej reči. V roku 1944 ho Americká pravoslávna cirkev vyhlásila za svätého. Časť jeho pozostatkov sa nachádza aj v prešovskom pravoslávnom kostole. Druhým kňazom, ktorý sa narodil v Kobylniciach a pôsobil medzi rodákmi v USA, bol Juraj Billý. Narodil sa tu aj generál slovenskej armády Ján Kačmár, Juraj Billý, ktorý projektoval také stavby ako je Liptovská Mara, Domaša, či Šírava, ale vyrástli tu aj ďalší úspešní projektanti, podnikatelia, ekonómovia, či učitelia.

V posledných desaťročiach sa obec zmenila na nepoznanie. Drevenice vytlačili moderné domy, v dedine je plynofikácia, len práca nie. Dedinčania rovnako ako pred rokmi musia za ňou odchádzať za hranice. Dedina zostarla a medzi stovkou obyvateľov sú prevažne dôchodcovia.