„Kolyska i chrest“ v SND (vyšlo aj v Katolických novinách č.2/2012)

Moderný tanec rozširuje pohybové pole a vracia pohybu zemitosť – do roku 1989 sa však netešil priazni oficiálnych kruhov, bol vnímaný ako kultúrny import a nemal priestor v umeleckom vzdelávaní. Aj folklór bol za socializmu redukovaný, dôraz sa kládol na jeho radostnú stránku, akoby v skúsenosti národov ani neexistovalo tragické (balady) a náboženské.
 

V posledných dvoch desaťročiach kultúra, žiaľ, nie je prioritou spoločnosti. Na druhej strane sloboda otvorila dvere modernému tancu a umeleckej reflexii náboženskej skúsenosti. Súbor PUĽS naplno využil novú situáciu pre expanziu v téme i výraze. Citlivo tým reaguje aj na spoločenskú potrebu – dá sa povedať, že pozná svojho diváka lepšie ako mnohé iné telesá.
           
Predstavenie pracuje s biblickými zdrojmi, motívmi východnej liturgie, ale aj s paraliturgickou piesňou a legendami. Mnohé jeho inšpiračné zdroje vychádzajú z pradávnych počiatkov. Napríklad postavu kováča, ktorý kuje klince na kríž už na začiatku Kristovho života, nájdeme v ikonografii svätej Anny a Panny Márie – je to motív, ktorý prináša už Legenda aurea.
 

V adventný večer 14. decembra malo bratislavské publikum možnosť vidieť vianočnú a veľkonočnú hru. Obe je možné uvádzať samostatne v obdobiach okolo sviatkov, na ktoré sa viažu, ale dajú sa vnímať aj ako časti celku. Základný gestus tohto celku tvorí gesto otvorenej náruče. 
 
Vo vianočnej časti ide o prijatie dieťaťa do náručia, vo veľkonočnej časti o prijatie kríža. Jadro vianočnej časti je vystavané okolo hľadania nocľahu v Betleheme a legendického motívu kováčovej dcéry, ktorú Mária vyzýva popestovať dieťa Ježiša. Kovaľova divka však nemá ruky, ale keď sa napriek tomu zohne k dieťaťu, stane sa zázrak: zrazu ruky má. Vianočná téma vrcholí v mizanscéne Márie s dieťaťom v strede javiska, okolo ktorej symetricky rozmiestnení ostatní tanečníci tvoria rukávmi kostýmov akúsi auru z anjelských krídel.
 

Kostýmovanie účinkujúcich, výtvarné polohy medzi folklórom a modernými prvkami v odeve tanečníkov, sú elegantne zvládnutné. Rušivé je len kostýmovanie speváckeho zboru do antikizujúcich handier a panský oblek rozprávačky. To je ľahko možné odstrániť podľa vzoru druhej časti, kde sú speváci v krojoch a v kroji je i bosá rozprávačka, ktorá číta z knižky. Takýmto zjednodušením by sa esteticky zcelili aj vianočný a veľkonočný príbeh.  
 
Veľkonočná časť pridáva k pašijovému motívu príbeh o drevenom kríži, ku ktorému chlapec Petro stráca a po čase opäť nachádza vzťah. Kríž môže byť len kus mŕtveho dreva, no môže byť aj znak života. Na javisku sa život kríža realizuje cez pašije. Živým krížom na pleciach bielo odetého muža sa na chvíľu stáva žena v čiernych šatách. Vzápätí však muž v bielom rozpína ruky na neviditeľnom kríži a skupina mužov ho zdvíha do výšky. O malú chvíľu za ním vyzdvihnú aj ženu v modrom, jeho matku. Mária rozpína ruky na znak sprevádzania syna v jeho utrpení.

Takto znak kríža prechádza telami. Vzniká tak sémanticky nasýtený pohyb, pri ktorom sa základný znak sa nestráca ani v rýchlosti pohybu. Práve jasný znak kríža umožňuje takýto sugestívny postup.  
 

Javiskové spracovanie veľkonočnej témy nie je smutné, je slávením obety. Bolesť sa mení na radosť, žalospev na tanec podľa odvekých zákonitostí folklórnych prameňov, ktoré sú odrazom toho najživotaschopnejšieho v národoch. 
 

Na záver sa žiada dodať, že priestor historickej budovy SND je primeraným hostiteľom reprezentatívneho javiskového telesa rusínskeho etnika, s ktorého kultúrou máme toľko spoločného.
 
Anna A. Hlaváčová