KOMENTÁR: Dal Laborec Sviržave svoje meno?

V tlači i v odborných kruhoch sa často pretriasa otázka, ako prišla rieka i  niekdajšia osada k svojmu menu. Vzhľadom na absenciu hodnoverných záznamov  sa autori opierajú predovšetkým o prameň nie celkom jasnej povahy. Anonymný  notár kráľa Bela III. oslávil dynastiu Arpádovcov v kronike s názvom Gesta  Hungarorum. Zápas panovníckeho rodu so slovanským kniežaťom Laborcom o  ovládnutie územia v oblasti rieky Uh opísal v 13. kapitole: „Laborec bol  veliteľom a vládcom hradu Hung a celej severovýchodnej oblasti Slovenska.  Keď prichádzali Maďari, dal sa na útek smerom k hradu Zemplín (Zemlun), ale  vojaci Almošovi ho chytili a obesili na brehu rieky, ktorá sa od tej doby  volá Laborec“.

Pochybnosť o presnom zápise udalosti vyvoláva najmä  skutočnosť, že Anonymus pôsobil za vlády Bela III., teda v rozmedzí rokov 1164 až 1196, kým vojvoda Almoš bol bratom uhorského panovníka Kolomana,  vládnuceho v období 1095 – 1116. Navyše, Koloman dal Almoša pre odboj roku  1107 zlapať a oslepiť. Udalosť s Laborcom sa mohla stať najskôr v samom  závere 11. storočia, keď Almoš a Koloman spolunažívali v zhode.

Anonymus teda príhodu zapísal až o 60 či 90 rokov neskôr, buď ako prepis  listinného záznamu, alebo na základe tradície, ktorou mohla byt ústna výpoveď  svedkov udalostí, rovnako aj povesť šíriaca sa medzi ľudom. Je vysoko  pravdepodobné, že k stretu Almoša a Laborca došlo. Fabulácia deja a  okolnosti, ktoré udalosť sprevádzali, môžu byt predmetom diskusie. Správnej  odpovede na existujúce otázky sa dočkáme len po usilovnom vedeckom skúmaní.  Je to pre historikov stále aktuálna výzva. Len tak sa časom dozvieme, či tok  a osada Laborec sa pred 11. storočím nazývali Sviržava alebo celkom inak.  Keďže sa miesto i spôsob vládnutia vojvodu, bohatiera, či kniežaťa Laborca v  odbornej literatúre interpretuje vo viacerých podobách, bolo správne, že  inštalácia jeho sochy v Habure predminulú sobotu nebola viazaná na žiadne  konkrétne výročie jeho hrdinskej smrti.

Najhodnovernejší je totiž poznatok, že zahynul pred 900 rokmi. Zástupcovia poľských Rusínov – Lemkov však navidomoči hovoria o tom, že padol v roku  903, čo by znamenalo, že už je to vlastne celých 1111 rokov. Ako číslo by sa  toto výročie tiež zaliečalo na oslavu. Organizátori oprávnene nepodľahli  „číselnému efektu“, lebo aj ten je ako polievka z vody, keď sa na „vec“  pozeráme z vedeckého hľadiska.

Tiež sa ma pýtali, ako som to myslel v predchádzajúcom čísle novín s  titulkom Knieža Laborec si zastal svoje historické miesto v srdci  rusínskeho ľudu.“ Pozorní čitatelia narážali na dvojzmyselnosť slovného  spojenia „v srdci“. Áno, Rusíni sú historicky usadení od Haliča (oblasť  ukrajinského Ľvova), v karpatskej oblasti Poľska, na východnom Slovensku, v  Zakarpatskej Ukrajine, s časti v Maďarsku až po Maramureš v severnom  Rumunsku. Keď by sme to zobrali zemepisne, oblasť Habury by mohla byt  „srdcom“ tejto enklávy. Druhá podoba slovného významu je ľahšie 
dešifrovateľná. Knieža Laborec zaujal svoje opodstatnené historické miesto v 
„rusínskom svete“. V živote, teda v srdciach Rusínov. Nech je tak, alebo  onak, Habure už nikto nevezme prvenstvo v zhmotnení slávy kniežaťa Laborca.  Nikde inde, len na Vršku nad touto obcou stojí mohutný, vysoký monument  rusínstva a slovanstva. A to sa počíta.

(Spracované s použitím prameňov).
Ján Meričko