Komentár: Keď je zrada úspechom

Praha včera zradila tých, ktorí za ňu bojovali.


po rusínsky TU:
https://www.lem.fm/ked-ye-zrada-uspikhom/


English translated: see below


Český prezident Petr Pavel počas účasti na 79. Valnom zhromaždení OSN povedal, že Ukrajina by mala byť realistická, pokiaľ ide o jej vojenské ciele, a mala by sa zmieriť s tým, že časť jej územia by sa mohla dostať pod kontrolu Ruska, hoci len dočasne.

Potom však prišiel 30. september, keď si pripomíname smutné výročie Mníchovskej zmluvy, teda mníchovskej zrady, a Ivan Dubovický, český minister zahraničných vecí, pri tejto príležitosti začal dúmať o zahraničnej spolupráci. Keby tak neurobil, mohlo to byť lepšie.

Dubovického v ten deň citovali mnohé české a slovenské médiá vrátane tlačových agentúr. „Ukrajina nesmie skončiť rovnako ako Československo po podpise Mníchovskej zmluvy,“ citovali médiá českého diplomata, že akékoľvek pokusy o ústupky proti agresorovi by ho len posilnili a v skutočnosti by boli len predzvesťou jeho ďalších agresívnych vojen.

Vedúci oddelenia zahraničnej spolupráce českej diplomacie pripomenul, že o Československu sa nakoniec rozhodlo bez Československa, že strata Sudet bola zo strany Československa len obetovaním a nepriniesla bezpečnostné záruky, ktoré mala Praha dostať od šiestich štátov, ktoré zmluvu podpísali. Hitler nakoniec aj tak rozpútal druhú svetovú vojnu.

Český diplomat, ale aj mnohí ďalší v rámci Mníchova pripomenuli, že Ukrajina by takto nemala dopadnúť. A zdá sa, že hoci nesmelo a  nepriamo,  oponoval aj prezidentovi. Ivan Dubovický však pokračoval v úvahe aj ďalej.

Dubovický usúdil, že nie všetky územné straty musia viesť k ďalším tragickým udalostiam. Ako príklad uviedol, že Československo samo odstúpilo časť svojho územia na východe Sovietskemuo zväzu, a neviedlo to predsa k žiadnej vojne.

Zrada - nikdy neznamená úspech. Vždy môže byť len hanbou.

A teraz by sme mohli českému diplomatovi položiť niekoľko otázok. Možno prvá by bola, prečo zrada Mníchova, keď išlo o české územie, stále bolí, ale rusínsky Mníchov nie? Hej, anexia Podkarpatskej Rusi nebola ničím iným ako mníchovskou zradou. Ale to až tak nebolí, lebo to neboli české územia, ktoré išli „hore komínom", ale rusínske, nie?

Rovnakú otázku by sme si mohli položiť otázku, či zrada vlastných občanov, aj keď po nej neprišla ďalšia vojna, nie je dosť tragícka, aby sme ju neuvádzali ako vzor, aj keď to nebolo priamo takto povedané, ale predsa len "úspešné“ riešenie. 

Praha predsa zradila tých, ktorí za ňu včera bojovali a zomierali. Zradila československých vojakov rusínskeho pôvodu, napríklad tých, ktorí v rámci 1. Československého armádneho zboru generála Ludvíka Svobodu oslobodzovali územie Československa. Zradila však aj svojich občanov, Rusínov, štátotvorný národ s územiami uznanými medzinárodnými zmluvami, ako aj ostatné národnosti na Podkarpatskej Rusi vrátane Čechov a Slovákov, ktorí tam žili. Či tieto tragické udalosti nestačia?

Nie je to dostatočná tragédia, to, čo urobila Moskva bývalým občanom, štátotvornému národu Československa, keď ich vymazala z mapy, ukrajinizovala ich a spriatelené štáty v sovietskom bloku to zopakovali?

Alebo nie je to dosť tragické - problém Rusínov na Podkarpatsku, keď ich štát neuznáva, nedáva im práva, kriminalizuje ich a to trvá až dodnes? Na ich vlastnom území sú na tom ešte horšie, akoby boli cudzincami.

Existuje vôbec nejaký dôkaz, že to naozaj neviedlo k ďalším tragickým činom, keď sa Praha podriadila Moskve a vzdala sa svojho územia bez toho, aby na verejnosti zaznelo jediné protestné slovo?

Bez toho, ak by sme sedeli za stolom a diskutovali o tom, aké by malo byť riešenie vojny na Ukrajine, príklad, ktorý uviedol český diplomat, je z diplomatického hľadiska nešťastný. A nediplomaticky povedané, je hlúpy/tupý, necitlivý a egocentrický, nepozerájúci sa za hranice vlastného pieskoviska.

Z pohľadu, ktorý prezentuje Dubovický, sa môže zdať, že zrada bola úspechom. Ale nie, zrada nikdy nie je úspechom. Vždy môže byť iba hanbou.

Článok vznikol ako komentár k relácii „Vstupná kontrola“ lemkovskej rozhlasovej stanice lem.fm.

Petro Medviď „Komentáre"

preklad jL

zdroj: foto a text po rusínsky
https://www.lem.fm/ked-ye-zrada-uspikhom/


^^^^^^^^

 

Petro Medviď (comment): When betrayal is success

Yesterday Prague betrayed those who fought for it.

Czech President Petr Pavel, speaking at the 79th session of the UN General Assembly. General Assembly, said Ukraine should be realistic about its military goals and accept that some of its territory could come under Russian control, if only temporarily.

But then came 30 September, the sad anniversary of the Munich Treaty, the Munich betrayal, and Ivan Dubovický, the Czech foreign minister, began to rave about foreign cooperation on this occasion. Had he not done so, things might have turned out better.

Dubovický was quoted that day by many Czech and Slovak media, including news agencies. "Ukraine must not end up like Czechoslovakia after the Munich Agreement," the media quoted the Czech diplomat as saying, adding that any attempt to make concessions to the aggressor would only strengthen it and be a prelude to further wars of aggression.

The head of the foreign cooperation department of the Czech diplomacy recalled that Czechoslovakia was ultimately decided without Czechoslovakia, that the loss of the Sudetenland was only a sacrifice on the part of Czechoslovakia and did not bring the security guarantees that Prague was supposed to receive from the six signatory states. Hitler eventually unleashed the Second World War anyway.

The Czech diplomat and many others in Munich reminded the world that Ukraine should not have turned out this way. And he seemed to disagree with the president, albeit tentatively and indirectly. Ivan Dubovicky, however, went further.

Dubovitsky also concluded that not all territorial losses must lead to further tragic events. As an example, he cited the fact that Czechoslovakia itself had ceded part of its territory in the east to the Soviet Union, and yet this had not led to war.

Betrayal - never means success. It can only ever be shame.

And now we could ask the Czech diplomat a few questions. Perhaps the first would be: why does the betrayal of Munich, when it was Czech territory, still hurt, but not the Rusyn Munich? Hey, the annexation of Subcarpathian Rus was nothing other than Munich's betrayal. But it doesn't hurt so much, because it wasn't Czech territory that went up the chimney, but Rusyn territory, right?

The same question could be asked as to whether the betrayal of one's own citizens, even if it did not lead to another war, is not tragic enough not to be cited as a model, even if it was not directly formulated as such, but as a "successful" solution. 

Prague betrayed those who fought and died for it yesterday. It betrayed Czechoslovak soldiers of Rusyn origin, such as those who, as part of General Ludvík Svoboda's 1st Czechoslovak Army Corps, liberated the territory of Czechoslovakia. But it also betrayed its own citizens, the Rusyns, a nation whose territory was recognised by treaty, as well as other nationalities in Subcarpathian Rus, including the Czechs and Slovaks who lived there. Are these tragic events not enough?

Is it not tragic enough what Moscow did to its former citizens, to the nation that formed the state of Czechoslovakia, when it wiped them off the map, Ukrainised them, and the friendly states of the Soviet bloc repeated it?

Or is it not tragic enough - the problem of the Rusyns in Transcarpathia, when the state does not recognise them, does not give them rights, criminalises them, and this continues to this day? On their own territory they are even worse off, as if they were foreigners.

Is there any proof that this did not lead to further tragic events when Prague surrendered to Moscow and gave up its territory without a single word of protest being uttered in public?

Without sitting around a table and discussing what the solution to the war in Ukraine should be, the Czech diplomat's example is unfortunate from a diplomatic point of view. And undiplomatically speaking, it is stupid, insensitive and egocentric, not looking beyond its own sandbox.

From the perspective presented by Dubovitsky, it may seem that the betrayal was a success. But no, betrayal is never a success. It can only ever be a disgrace.

This article was written as a commentary on the programme "Entry Control" on the Lemko radio station 
lem.fm.

Petro Medviď "Comments"

translation deepl com

source:
https://www.lem.fm/ked-ye-zrada-uspikhom/